... Zbalili kufor, pár vecí, nejaké spodnú bielizeň, papuče a fotku môjho manžela. Moja dcéra je celkom smutná, zaťko nervózne fajčí a chodí hore a dole po izbe. Ideme dole s výťahom, oni ma držia za ruku, nasadneme do auta a ja cez okno pozerám na svoj svet, na park, novinárku, centrum starších ľudí, potraviny a mnohé ďalšie obchody navštevované roky. Prechádzame aj okolo kostola a vidím, že moji priatelia prichádzajú na večernú modlitbu svätého ruženca... Slza mi steká po tvári, ale nedovolím, aby ma dcéra videla. Rozumiem im, už som nemohla žiť sama, ani zostať s nimi, pretože obaja pracujú a nevedia sa o mňa postarať... Môže sa to zdať zvláštne, ale som pokojná, prijímam svoj útulok v domove dôchodcov veľmi potichu. Svoj život som strávila úplne oddaná starostlivosti o rodinu a domácnosť. Mám za sebou roky a utešuje ma jediná myšlienka a čoskoro uvidím môjho milovaného manžela, drahých rodičov a hlavne Ježiša, ktorého som milovala viac, než čokoľvek iné. Teraz som sama v izbe, ale nič mi nechýba, mám všetko, pretože mám pri sebe najdôležitejšie veci, ktoré som si celý život nechala: svätý ruženec a moju drahú starú modlitebnú knihu, ktorú mi zanechala moja drahá mamička. Ak na mňa zaútočí smútok, beriem do rúk svätý ruženec, držím ho pevne v rukách, volám k Božej Matke a bozkávam Ježiša na kríži...tak sa mi pokoj vždy vráti. Netrpezlivo čakám a teším sa na okamih, keď sa v tejto miestnosti objaví Ježiš a Mária, aby ma so sebou odviedli do neba, kde uvidím svojich blízkych, a kam pôjdeme všetci, skôr či neskôr. Aký je zmysel vzbúriť sa životu a byť smutný? Na toto som sa dlho pripravovala a úplne som dôverovala Pánovi, Ktorý moju dušu napĺňal hlbokým pokojom, s ktorým budem putovať i na poslednej ceste svojho života.
