Komentár: Chvíľa pravdy
Milí priatelia. To čo sme po Novembri 1989 s takou naivitou očakávali, sa nekonalo. Až do dnešných dní sme to nemali jednoduché. Dosť často sa tu v éteri alebo aj tlači opakovalo: Kto si nepamätá svoju minulosť, je nútený si ju opäť zopakovať. (Santanyan). Mysleli sme, samozrejme - takmer automaticky - na komunistický režim. Ale akosi nám uniklo, že sa tu vynoril úplne iný režim, s iným obsadením a s inými, sofistikovanými heslami. Podobným na vlka, ktorý prišiel ku zabarikádovaným kozliatkam s prekutým hlasom a zaspieval: Kozliatočká otvárajte, mamička prišla, mliečko vám doniesla“. Ľudová múdrosť. Žiaľ, ani túto akosi nevieme dešifrovať. A tak nás tu vlk oblbuje už vyše 30 rokov, a čaká, kedy sa mu kozliatka úplne poddajú. Žiaľ, ani kozliatka však nezostali jednotné. Jedny kričia, že je to vlk, druhé, že je to konšpirácia. A ešte skupinka, ktorá sa búri a potajme vlkovi otvára dvere. Väčšina si však len spomína na útočného vlka so zubiskami, a ani im na rozum nepríde, že vlk má už inú tvár. My Slováci akosi trpíme na nevysporiadané dobové zlomy. Za prvé: Smrť Generála Milana Rastislava Štefánika. Druhý bod zlomu: Poprava slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa. Tretí bod zlomu: Rok 1968. Nech sa naň pozeráme dnes akýmikoľvek očami, aj tu národ ustúpil a nechal sa spacifikovať. Za štvrté, november 1989. tzv. „nežná revolúcia: Vyfabrikované „pacifistické“ heslá, „sme proti násiliu, pravda a láska zvíťazí.“ A pravdaže, opätovné nevysporiadanie sa s minulosťou, pretože „nie sme ako oni“. Tí, čo vymysleli tento postup „rozriedenia“ situácie, vedeli, čo robia. Tieto opisované body zlomu zažilo niekoľko generácií za sebou. Čo asi mohli zanechať na našom sebavedomí dodnes? No a poďme ku ďalšiemu (možno taktiež) bodu zlomu. Atentát na obľúbeného premiéra SR Róberta Fica, legálne zvoleného občanmi Slovenskej republiky. Ešte ani neuschla krv jeho zranení, keď sa tu opäť volá po „pacifikácii“ situácie, a to paradoxne zo strany jej zosnovateľov a spúšťačov. Aby ten slovenský holubičí národ opäť zrazil opätky, vzdychol si, maximálne sa pomodlil a bol ticho. Ja nie som nijaký štváč ani nikto, kto prahne po krvi. Ale dlhodobo pozorujem, čo na nás naši národní aj ideologickí nepriatelia dlhodobo a žiaľ aj úspešne - skúšajú.
Ale zopakujme si jednu vec. Dnes po „pokoji“ zrazu volajú tí, ktorí mali doteraz krvavé oči, hecovali proti všetkým národným a vlasteneckým pohybom, hecovali konflikt na Ukrajine, robia zbierky na vojnovú muníciu, ťahajú na námestia psychopatov a hovoria tomu občianske protesty. Pozrime sa ale na ďalší aspekt spomínaných úkazov: Slovenská spoločnosť sa takmer vždy, keď sa má zomknúť a držať spolu ako jeden chlap, začne akosi stavať sama proti sebe. Vezmime si už len „slávne“ SNP, ktoré vlastne znamenalo akýsi druh občianskej vojny. Vezmime si rok 1948, v ktorom časť slovenského (údajne kresťanského) národa vrelo privítala ateistický komunizmus a mohutne ho pomáhala budovať. Spomeňme si, ako v Novembri a tesne po ňom zrazu povstali „mierumilovné šíky“ VPN a liberálov, aj keď dovtedy akosi o nich nebolo počuť. Vráťme sa ale do týchto dní. Všímam si už dlhšie taktiku liberálneho vlka, ktorý veľmi dobre vie v čase svojej defenzívy začať skučať a volať o pomoc, aby budil súcit a dojem, že to nie on chce zožrať kozliatka, ale poľovníci, ktorí ich bránia.. A toto najviac dezorientuje najmä nás Slovákov. Chcem rád veriť, že túto taktiku už prehliadlo množstvo našich spoluobčanov. A verím, že to prehliadnu aj tí frustrovaní a dezorientovaní ľudia, ktorí sa nechajú ťahať na námestia , na ktorých sú z tribún hecovaní vyvolávaním najnižších pudov. Čo robiť? Verím, že súčasná vláda Slovenskej republiky neustúpi do nejakej „nežnej“ pozície, pretože vlk len na to čaká, aby sa pod nejakou obdobou „minských dohôd“ zmobilizoval do ďalšieho útoku.
A verte mi, nič tak veľmi nepôsobí na stratu odvahy a k spusteniu rezignácie či už vojakov alebo občanov, ako keď ich generáli alebo vláda „vyvesia bielu vlajku“ - napriek tomu, že sú v práve, a držia v rukách situáciu. Opakujem, nie som za občiansku vojnu (tá napokon s týmito – preženiem 100 000 „nespokojencami“ ani nehrozí) - ale obávam sa, že ďalší historický „zlomový bod“, v ktorom akákoľvek hrdosť, morálna a psychická integrita národa utrpí ujmu, môže byť posledným.
Želám nášmu Róbertovi Ficovi, premiérovi Slovenskej republiky, skoré uzdravenie a prosím Sedembolestnú Panny Máriu, aby nám ho zachovala. Zároveň prosím všetkých čitateľov, pripojte sa k modlitbám za jeho zdravie a za silu pokračovať v diele, ktoré začal. Pripojme sa k modlitbám za naše Slovensko. Možno je to naša posledná šanca. A posledný historický zlom našich dejín, alebo, ako zvyknem hovoriť – chvíľa pravdy o nás samých. Nech to nie je pravda, za ktorú sa zase budeme musieť hanbiť, my, aj naši potomci.
Anton SELECKÝ
Ale zopakujme si jednu vec. Dnes po „pokoji“ zrazu volajú tí, ktorí mali doteraz krvavé oči, hecovali proti všetkým národným a vlasteneckým pohybom, hecovali konflikt na Ukrajine, robia zbierky na vojnovú muníciu, ťahajú na námestia psychopatov a hovoria tomu občianske protesty. Pozrime sa ale na ďalší aspekt spomínaných úkazov: Slovenská spoločnosť sa takmer vždy, keď sa má zomknúť a držať spolu ako jeden chlap, začne akosi stavať sama proti sebe. Vezmime si už len „slávne“ SNP, ktoré vlastne znamenalo akýsi druh občianskej vojny. Vezmime si rok 1948, v ktorom časť slovenského (údajne kresťanského) národa vrelo privítala ateistický komunizmus a mohutne ho pomáhala budovať. Spomeňme si, ako v Novembri a tesne po ňom zrazu povstali „mierumilovné šíky“ VPN a liberálov, aj keď dovtedy akosi o nich nebolo počuť. Vráťme sa ale do týchto dní. Všímam si už dlhšie taktiku liberálneho vlka, ktorý veľmi dobre vie v čase svojej defenzívy začať skučať a volať o pomoc, aby budil súcit a dojem, že to nie on chce zožrať kozliatka, ale poľovníci, ktorí ich bránia.. A toto najviac dezorientuje najmä nás Slovákov. Chcem rád veriť, že túto taktiku už prehliadlo množstvo našich spoluobčanov. A verím, že to prehliadnu aj tí frustrovaní a dezorientovaní ľudia, ktorí sa nechajú ťahať na námestia , na ktorých sú z tribún hecovaní vyvolávaním najnižších pudov. Čo robiť? Verím, že súčasná vláda Slovenskej republiky neustúpi do nejakej „nežnej“ pozície, pretože vlk len na to čaká, aby sa pod nejakou obdobou „minských dohôd“ zmobilizoval do ďalšieho útoku.
A verte mi, nič tak veľmi nepôsobí na stratu odvahy a k spusteniu rezignácie či už vojakov alebo občanov, ako keď ich generáli alebo vláda „vyvesia bielu vlajku“ - napriek tomu, že sú v práve, a držia v rukách situáciu. Opakujem, nie som za občiansku vojnu (tá napokon s týmito – preženiem 100 000 „nespokojencami“ ani nehrozí) - ale obávam sa, že ďalší historický „zlomový bod“, v ktorom akákoľvek hrdosť, morálna a psychická integrita národa utrpí ujmu, môže byť posledným.
Želám nášmu Róbertovi Ficovi, premiérovi Slovenskej republiky, skoré uzdravenie a prosím Sedembolestnú Panny Máriu, aby nám ho zachovala. Zároveň prosím všetkých čitateľov, pripojte sa k modlitbám za jeho zdravie a za silu pokračovať v diele, ktoré začal. Pripojme sa k modlitbám za naše Slovensko. Možno je to naša posledná šanca. A posledný historický zlom našich dejín, alebo, ako zvyknem hovoriť – chvíľa pravdy o nás samých. Nech to nie je pravda, za ktorú sa zase budeme musieť hanbiť, my, aj naši potomci.
Anton SELECKÝ