ABY KRISTUS (NE)KRAĽOVAL
Posledné týždne rezonovali našou spoločnosťou diskusie o príhovore štátneho tajomníka na Trnavskej novéne. Ten vyzval Cirkevnú hierarchiu, aby zasvätila Slovensko Kristovi Kráľovi. Hoci tradičná liturgia už nedeľu Krista Kráľa slávila, tá pokoncilová ju bude sláviť budúcu nedeľu, je to dobrá príležitosť, aby sme sa nad celou situáciou zamysleli.
V dnešnej epištole Tradičnej liturgie sme počuli povzbudivé slová apoštola národov, plné obdivu mladej komunite kresťanov v Solúne. Tí ešte pred krátkym časom uctievali pohanské božstvá, avšak po prijatí kresťanskej viery sú natoľko plní horlivosti, že tento zápal obdivuje aj apoštol Pavol.
KU KOREŇOM SÚČASNÉHO ROZDELENIA V LUTHEROVEJ SCHIZME
Súčasné diskusie o mieste štátu v duchovnom prostredí a naopak by nemali miesto, nebyť luteránskej revolúcie, ktorá dala základy k radikálnemu oddeleniu svetského a duchovného, skutočnosť na ktorú som už poukázal v predošlých úvahách. Táto realita bola ešte prehĺbená Francúzskou revolúciou, ktorá dala vznik sekulárnemu štátu, kde je Cirkev plne podriadená a odlúčená od neho. Takýto štát inštitucionalizoval myšlienku toho, že náboženstvo je osobná vec každého a nemá čo byť spájaná s poslaním štátu. Cirkev po dlhom vzdorovaní cez pontifikáty Gregora XVI. a Pia IX., napokon postupne, počnúc od Leva XIII. na konci 19. storočia prijala túto víziu, až kým Pius XII. na pokraji II. svetovej vojny nevyhlásil demokratické zriadenie za najvhodnejšie vzhľadom na súčasnú situáciu.
Boli časy, keď filozofia evanjelia riadila spoločnosť: keď sila kresťanskej múdrosti a božského ducha prenikla do zákonov, inštitúcií, zvykov ľudí, do každého poriadku a odvetvia štátu, keď náboženstvo založené Ježišom Kristom, postavené pevne na úroveň dôstojnosti, ktorú si zaslúžilo, všade prosperovalo s priazňou kniežat a pod legitímnou ochranou sudcov; keď kňazstvo a cisárstvo postupovali v zhode a boli spojené priaznivým putom priateľskej a výmennej služby. Spoločnosť z takéhoto usporiadania čerpala nepredstaviteľné plody, ktorých pamiatka pretrváva a pretrvá, zapísaná do nespočetných historických pamiatok, ktoré žiadne zlé umenie nepriateľov nedokáže sfalšovať ani zahmliť. (Lev XIII., Encyklika Immortale Dei)
Idea demokracie je natoľko nasiaknutá do myslenia mnohých našich súčasníkov, že sa im zdá myšlienka toho, že by to mohlo byť ináč nemysliteľná. Zabúdajú však aj to, že Cirkev je hierarchická inštitúcia a vždy mala bližšie k monarchii na čele s katolíckym panovníkom, ako k zriadeniu, ktorého vedenie je indiferentné. Je preto logickou konzekvenciou zmätok, ktorý zmienený príhovor z rozličných príčin vyvolal. Keď odložíme politické animozity a žiarlivosť, ktorá mala prevahu v politických vyhláseniach, nájdeme aj vyhlásenia kňazov, medzi nimi známeho českého kňaza T. Halíka. Práve jeho osoba poukazuje na spôsob myslenia mnohých kritikov zmieneného vystúpenia.
NEMECKÁ CIRKEV AKO SEMENIŠTE SÚČASNÉHO VZDORU
Jedná sa o sympatizantov Nemeckého synodálneho procesu, ktorý si Cirkev predstavujú ako demokraciu, ktorá musí postupne splynúť so svetom, až úplne zanikne. Tieto ich postoje vyplývajú z toho, že popierajú základy katolíckej viery, medzi nimi skutočnosť, že Cirkev dostala od svojho Božského majstra poslanie ohlasovať všetko, čo ju Pán skrze apoštolov naučil. Cirkevní predstavitelia však nemajú podľa katolíckej náuky viesť ľudí v súlade až k postupnému splynutiu so svetom, ale ku Kristovi, práve preto, aby Kristus kraľoval. Títo zabúdajú na platnosť encykliky pápeža Pia XI., o Kristovom sociálnom kraľovaní, kde definuje, že Kristus nemá kraľovať len v nebi, ale už tu na zemi. Z tohto dôvodu je samotná požiadavka zasvätenia sa Kristovi Kráľovi logickým prejavom mnohých katolíkov a to napriek nevhodnosti formy a formátu akým táto myšlienka bola prednesená o čom som písal na inom mieste.
V čase, keď sa Cirkev pripravuje na budúcoročné pokračovanie Synody o synodalite a hovorí sa o potrebe otvorenej diskusie, je neakceptovateľné takúto požiadavku arogantne zmietnuť zo stola. Ináč nám hrozí, že podobne ako je tomu v Nemecku, aj u nás bude vítané všetko, čo je v rozpore s katolíckou vierou, ako siahodlhé diskusie o LGBTI, či rušení celibátu, kým požiadavky v súlade s našou vierou sú jednoducho s posmeškom zmietnuté zo stola. Ako som to už písal, podobné príhovory k liturgii nepatria. Ale ruku na srdce, koľkí reagovali kriticky z lásky k liturgii a koľkí z ľudskej nenávisti ? Sme ešte schopní vecnej diskusie, paradoxne v čase, kedy sa skrze synodu o nej neustále hovorí ? Dokážeme zažmúriť oko nad formou a venovať sa meritu veci ?
KRISTOVO KRAĽOVANIE UŽ NA TEJTO ZEMI PODĽA NÁUKY CIRKVI V ENCYKLIKE PIA XI.
Na druhej strane, treba sa meritórne pozrieť aj na niektoré ďalšie kritiky. Mnohých vedie k tejto túžbe akýsi príliš ľudský pohľad na to, že stačí jednoduché formálne vyhlásenie Kristovho kraľovania. To je však príliš málo. Aj nemeckí biskupi, aspoň mnohí z nich recitujú každú nedeľu vyznanie viery pri svätej omši, avšak môžeme silne pochybovať, že to čo ústami vyznávajú aj skutočne veria. Kristus musí najprv začať kraľovať v srdci každého jedného z nás. Slová encykliky Quas Primas majú nadčasový prorocký rozmer.
Pápež nariaďuje úctu ku Kristovi Kráľovi ako liek proti moru antiklerikalizmu, ktorý slovami pápeža začína práve popieraním Kristovho zvrchovaného panstva. Následne sa prejavuje práve upieraním práv, ktoré dal Cirkvi Pán a to práva učiť celé ľudské pokolenie, dávať zákony a riadiť národy. Takéto konanie vyvrcholilo tým, že sa Kristovo náboženstvo dáva na rovnakú úroveň s inými náboženstvami. Skutočnými uctievateľmi Krista Kráľa však budeme práve, ak sa mu prv sami v našom srdci podriadime a budeme pracovať na tom, aby sme získali našich blížnych k tejto úcte. Nech teda znie denne v hĺbke nášho srdca spev, Kristus Kráľ náš, Kristus Pán náš, Kristus vládca náš! Nech nám túto milosť vyprosí Kráľovná neba i zeme, ktorej srdce bolo podriadené Kristovi Kráľovi.
Civilizáciu už nemožno vymyslieť, ani postaviť nové mesto na oblakoch. Existovala, existuje; je to kresťanská civilizácia, je to katolícka civilizácia. Ide len o to, aby sme ju upevnili a neprestajne obnovovali na jej prirodzených a božských základoch proti stále novým útokom nezdravej utópie, vzbury a bezbožnosti: "omnia instaurare in Christo". (Pius X., Notre Charge Apostolique)
SRDEČNE VÁS ŽEHNÁM,
o. Ľubomír Urbančok
V dnešnej epištole Tradičnej liturgie sme počuli povzbudivé slová apoštola národov, plné obdivu mladej komunite kresťanov v Solúne. Tí ešte pred krátkym časom uctievali pohanské božstvá, avšak po prijatí kresťanskej viery sú natoľko plní horlivosti, že tento zápal obdivuje aj apoštol Pavol.
KU KOREŇOM SÚČASNÉHO ROZDELENIA V LUTHEROVEJ SCHIZME
Súčasné diskusie o mieste štátu v duchovnom prostredí a naopak by nemali miesto, nebyť luteránskej revolúcie, ktorá dala základy k radikálnemu oddeleniu svetského a duchovného, skutočnosť na ktorú som už poukázal v predošlých úvahách. Táto realita bola ešte prehĺbená Francúzskou revolúciou, ktorá dala vznik sekulárnemu štátu, kde je Cirkev plne podriadená a odlúčená od neho. Takýto štát inštitucionalizoval myšlienku toho, že náboženstvo je osobná vec každého a nemá čo byť spájaná s poslaním štátu. Cirkev po dlhom vzdorovaní cez pontifikáty Gregora XVI. a Pia IX., napokon postupne, počnúc od Leva XIII. na konci 19. storočia prijala túto víziu, až kým Pius XII. na pokraji II. svetovej vojny nevyhlásil demokratické zriadenie za najvhodnejšie vzhľadom na súčasnú situáciu.
Boli časy, keď filozofia evanjelia riadila spoločnosť: keď sila kresťanskej múdrosti a božského ducha prenikla do zákonov, inštitúcií, zvykov ľudí, do každého poriadku a odvetvia štátu, keď náboženstvo založené Ježišom Kristom, postavené pevne na úroveň dôstojnosti, ktorú si zaslúžilo, všade prosperovalo s priazňou kniežat a pod legitímnou ochranou sudcov; keď kňazstvo a cisárstvo postupovali v zhode a boli spojené priaznivým putom priateľskej a výmennej služby. Spoločnosť z takéhoto usporiadania čerpala nepredstaviteľné plody, ktorých pamiatka pretrváva a pretrvá, zapísaná do nespočetných historických pamiatok, ktoré žiadne zlé umenie nepriateľov nedokáže sfalšovať ani zahmliť. (Lev XIII., Encyklika Immortale Dei)
Idea demokracie je natoľko nasiaknutá do myslenia mnohých našich súčasníkov, že sa im zdá myšlienka toho, že by to mohlo byť ináč nemysliteľná. Zabúdajú však aj to, že Cirkev je hierarchická inštitúcia a vždy mala bližšie k monarchii na čele s katolíckym panovníkom, ako k zriadeniu, ktorého vedenie je indiferentné. Je preto logickou konzekvenciou zmätok, ktorý zmienený príhovor z rozličných príčin vyvolal. Keď odložíme politické animozity a žiarlivosť, ktorá mala prevahu v politických vyhláseniach, nájdeme aj vyhlásenia kňazov, medzi nimi známeho českého kňaza T. Halíka. Práve jeho osoba poukazuje na spôsob myslenia mnohých kritikov zmieneného vystúpenia.
NEMECKÁ CIRKEV AKO SEMENIŠTE SÚČASNÉHO VZDORU
Jedná sa o sympatizantov Nemeckého synodálneho procesu, ktorý si Cirkev predstavujú ako demokraciu, ktorá musí postupne splynúť so svetom, až úplne zanikne. Tieto ich postoje vyplývajú z toho, že popierajú základy katolíckej viery, medzi nimi skutočnosť, že Cirkev dostala od svojho Božského majstra poslanie ohlasovať všetko, čo ju Pán skrze apoštolov naučil. Cirkevní predstavitelia však nemajú podľa katolíckej náuky viesť ľudí v súlade až k postupnému splynutiu so svetom, ale ku Kristovi, práve preto, aby Kristus kraľoval. Títo zabúdajú na platnosť encykliky pápeža Pia XI., o Kristovom sociálnom kraľovaní, kde definuje, že Kristus nemá kraľovať len v nebi, ale už tu na zemi. Z tohto dôvodu je samotná požiadavka zasvätenia sa Kristovi Kráľovi logickým prejavom mnohých katolíkov a to napriek nevhodnosti formy a formátu akým táto myšlienka bola prednesená o čom som písal na inom mieste.
V čase, keď sa Cirkev pripravuje na budúcoročné pokračovanie Synody o synodalite a hovorí sa o potrebe otvorenej diskusie, je neakceptovateľné takúto požiadavku arogantne zmietnuť zo stola. Ináč nám hrozí, že podobne ako je tomu v Nemecku, aj u nás bude vítané všetko, čo je v rozpore s katolíckou vierou, ako siahodlhé diskusie o LGBTI, či rušení celibátu, kým požiadavky v súlade s našou vierou sú jednoducho s posmeškom zmietnuté zo stola. Ako som to už písal, podobné príhovory k liturgii nepatria. Ale ruku na srdce, koľkí reagovali kriticky z lásky k liturgii a koľkí z ľudskej nenávisti ? Sme ešte schopní vecnej diskusie, paradoxne v čase, kedy sa skrze synodu o nej neustále hovorí ? Dokážeme zažmúriť oko nad formou a venovať sa meritu veci ?
KRISTOVO KRAĽOVANIE UŽ NA TEJTO ZEMI PODĽA NÁUKY CIRKVI V ENCYKLIKE PIA XI.
Na druhej strane, treba sa meritórne pozrieť aj na niektoré ďalšie kritiky. Mnohých vedie k tejto túžbe akýsi príliš ľudský pohľad na to, že stačí jednoduché formálne vyhlásenie Kristovho kraľovania. To je však príliš málo. Aj nemeckí biskupi, aspoň mnohí z nich recitujú každú nedeľu vyznanie viery pri svätej omši, avšak môžeme silne pochybovať, že to čo ústami vyznávajú aj skutočne veria. Kristus musí najprv začať kraľovať v srdci každého jedného z nás. Slová encykliky Quas Primas majú nadčasový prorocký rozmer.
Pápež nariaďuje úctu ku Kristovi Kráľovi ako liek proti moru antiklerikalizmu, ktorý slovami pápeža začína práve popieraním Kristovho zvrchovaného panstva. Následne sa prejavuje práve upieraním práv, ktoré dal Cirkvi Pán a to práva učiť celé ľudské pokolenie, dávať zákony a riadiť národy. Takéto konanie vyvrcholilo tým, že sa Kristovo náboženstvo dáva na rovnakú úroveň s inými náboženstvami. Skutočnými uctievateľmi Krista Kráľa však budeme práve, ak sa mu prv sami v našom srdci podriadime a budeme pracovať na tom, aby sme získali našich blížnych k tejto úcte. Nech teda znie denne v hĺbke nášho srdca spev, Kristus Kráľ náš, Kristus Pán náš, Kristus vládca náš! Nech nám túto milosť vyprosí Kráľovná neba i zeme, ktorej srdce bolo podriadené Kristovi Kráľovi.
Civilizáciu už nemožno vymyslieť, ani postaviť nové mesto na oblakoch. Existovala, existuje; je to kresťanská civilizácia, je to katolícka civilizácia. Ide len o to, aby sme ju upevnili a neprestajne obnovovali na jej prirodzených a božských základoch proti stále novým útokom nezdravej utópie, vzbury a bezbožnosti: "omnia instaurare in Christo". (Pius X., Notre Charge Apostolique)
SRDEČNE VÁS ŽEHNÁM,
o. Ľubomír Urbančok
