8.) Ján Pavol II. a 2. vatikánsky koncil
Pápež je presvedčený, že Svätý Duch hovoril počas koncilu k
cirkvi a na ceste k ekumenizmu a medzináboženskému dialóguju viedol do Assisi. Naproti tomu, kde je v biblickom zjavenívidno, že by sa konal medzinábozenský stret, dialóg s
pohanskými náboženstvami, v Svätom Duchu? Nebývali
medzináboženské strety kultov aj v cirkevných dejinách až dozačiatku II. vatikánskeho koncilu odsúdené?

Koncil bol pripravený na dialóg s nekresťanskými
náboženstvami, ale v žiadnom prípade nie na spoločné strety kultov, ako tomu bolo v Assisi v roku 1986 (a aj pri
početných nasledujúcich stretnutiach; medzičasom nastúpila
trochu väčšia opatrnosť). Assisi bolo bezpochyby začiatkom novej doby, aby sa v spojení s koncilom podporilo zbližovanie všetkých náboženstiev, ako sa o to pokúša aj Deklarácia k svetovému étosu prof. Hansa Kiinga. Z tohto hľadiska by sme mohli hovoriť aj o „globalizácii náboženstiev".
Z celkového výkladu tejto kapitoly je zrejmé: konciloví
pápeži Ján XXIII. a Pavol VI. boli želaní a vytúžení
slobodomurárski pápeži Veľkej Lóže, priekopníci „One
World" -jedného sveta. Ján Pavol II., „Tretí vo zväzku",
pokračoval v línii obidvoch koncilových pápežov. Po svojom
nástupe do úradu dostal Ján Pavol II. do rúk menný zoznam,
ktorý mu ukázal, kde vo Vatikáne sedeli na vplyvných
miestach slobodomurári. Kardináli, arcibiskupi a biskupi,
ako aj iní vplyvní duchovní, sa vo Vatikáne venovali
„Kráľovskému umeniu". Ako reagoval pápež na tento
zoznam? David Yallop o tom vo svojom bestselleri „V mene
Boha?" napísal:
„Terajší pápež nielen pripustil, že Vatikán medzi svojimi
múrmi oficiálne znáša celý rad slobodomurárov z radu
rôznych lóži. Svoje požehnanie dal aj na to, aby si cirkev
obstarala domácu lóžu svojského druhu. Jej meno je Opus Dei-Dielo Božie.
Opus Dei je podľa komentára Severonemeckého rozhlasu
prísne organizovaný tajný zväzok arcikonzervatívnych,
katolíckych fanatikov, ktorí celosvetovo obsadzujú kľúčové
pozície v štáte a spoločnosti.
Nedá sa prehliadnuť, že voľbou Wojtytu sa definitívne
upravilo smerovanie cirkvi. Tento pápež zastával názory
Pavla VI., keď nechal slobodomurárstvu vo Vatikáne voľný
priestor. Nielen že pripustil, že vo Vatikáne existuje rad
slobodomurárskych lóži, ale na svojich postoch ponechal aj
slobodomurárske osobnosti.
Na záver možno povedať: Traja pápeži dopomohli
slobodomurárstvu, cudziemu agentovi, k tomu, aby
definitívne zvíťazil nad baštou rímsko-katolíckej cirkvi.
Zatiaľ čo prví dvaja pápeži priniesli do koncilových spisov
hoministický svetonázor, tretí pápež nasmeroval pokoncilovú cirkev na Assisi
K tomu slovo pápeža Jána PavlaII.: ,Assisi viďte vo svetle
koncilu!" Teda platí: „Keď Svätý Duch priviedol cirkev
prostredníctvom koncilu do Assisi, potom je ,duch koncilu* identický s ,duchom Assisi, potom je v ,poslednej inštancii' rozhodnutý problém medzináboženského kultu a je
ukončený teologický spor nad ním, potom má cirkev
nasledovať pápeža, aby sa s mierovou modlitbou všetkých
náboženstiev odvážila ,začať novú dobu'."
viac:

V tejto súvislosti sa vynára otázka: Chápe Ján Pavol II.
učenie o vykúpení ešte v biblicko-kresťanskom zmysle? K
tomu jeden citát: Pápež odpovedá na koncilový text č. 10 z
Gaudium et spes medzi iným:
„Podľa týchto slov bol zrod cirkvi v momente mesiásskej,
vykupiteľskej smrti Krista v podstate aj zrodom človeka, a
síce nezávisle od toho, či to človek vie alebo nie, či to prijíma
alebo nie. V tomto momente človek získal novú dimenziu
svojho bytia, ktorú Pavol stručne a jasne označuje ako ,bytie
v Kristovi'. ... Človek existuje ,v Kristovi', podľa večného
Božieho plánu spasenia od počiatku; ale smrťou a
zmŕtvychvstaním sa toto ,bytie v Kristovi' stalo dejinnou, v
čase a priestore ukotvenou skutočnosťou."

Táto viera vypovedá, že „zrod cirkvi" bol súčasne
(milostivým) zrodom každého človeka, „nezávisle od toho, či
to človek vie alebo nie, či to prijíma alebo nie." Inými
slovami: kardinál Wojtyla zastupuje tézu o univerzalite
vykúpenia, teda o vykúpení všetkých. Nazýva to
„zjavením". Keďže ako pápež zastupuje nemenne toto
učenie, získava pre vieru celej cirkvi rozhodujúci význam.
V modernej teológii našla téza o vykúpení všetkých svoj
dogmatický výraz vo vízii „kozmického Krista" a s odkazom
na Efez. 1,3-23, Kol. 1,13 a iné miesta ide o pokus zdôvodniť
ju exegeticky. Je však - z pohľadu celkovej biblickej
súvislosti, ktorá hovorí o „večnom zatratení" neveriacich a
nevykúpených - veľmi problematická a otázna.
Kardinál Wojtyla si bol úplne vedomý novosti svojho
„univerzálneho" videnia „Vykupiteľa človeka" a „tajomstva
vykúpenia", ale nevidí v tom rozchod s predkoncilovým
učením cirkvi, iba „úplnejšie vedenie o tajomstve Krista",
ktorého sa kresťanstvu dostalo „prostredníctvom otvorenia
uskutočneného II. vatikánskym koncilom."
V dogmatickej konštitúcii o cirkvi „Lumen Gentium", poz. 1,
čítame: že „cirkev v Kristovi je takmer sviatosť, to znamená
znak a nástroj pre najvnútornejšie spojenie s Bohom, ako aj
pre jednotu celého ľudstva." Kardinál Wojtyla k tomu
dopĺňa: „Všetci ľudia sú obklopení touto sviatosťou
jednoty." Potom je každý človek od počiatku do konca sveta
už vykúpený a ospravedlnený. Tým zásadne odpadá proces
ospravedlnenia, ako aj viera potrebná k spáse. Potom
strácajú samotné dejiny spasenia svoj dejinný, rozhodujúci charakter.
„Nová teológia" kardinála Wojtylu ponúka
medzináboženskému dialógu nasledujúcu základňu: „Cirkev
živého Boha" spája všetkých ľudí. Vykúpenie všetkých je
spoločná báza. ... Všetky náboženstvá obsahujú pravé
zjavenie, poznanie Boha a skúsenosť Boha. Viera zahŕňa
všetkých „veriacich všetkých náboženstiev". Viera je vierou
ľudstva. Na tejto báze náboženskej slobody je
medzinábozenský dialóg ako bratské zdieľanie zlatou cestou k
všeobecnému náboženskému mieru.
Toľko teologické interpretácie prof. Johannesa Dormanna k
Novej teológii pápeža Jána Pavla II. Stretávame sa tu s
tragickým obrazom antikresťanského univerzálneho
náboženstva konca vekov (Zjav. 13,17 a 18).
viacCudzí agent
........................
je mi to lúto.... mala som ho rada