Umývanie nôh.

Vo chvíli, keď mu majú byť vyrvaní tí, ktorých miluje, chce podať najvyšší dôkaz lásky. Miloval ich neprestajne od tej chvíle, ako sú s ním; miloval ich všetkých, aj Judáša.

Miloval ich láskou, ktorá prevyšuje všetku lásku, láskou, ktorá bola taká veľká, že ju niekedy ani nevedeli pojať do svojich malých sŕdc. Ale teraz, keď má od nich odísť a stretne sa s nimi len vtedy, keď bude premenený a povýšený nad ľudskú prirodzenosť, prúdi všetok jeho dosiaľ neprejavený cit prúdom smutnej nežnosti. Pri tejto večeri, kde je On gazdom, chce byť k svojim priateľom dobrotivejší ako otec a poníženejší ako sluha. Je kráľom a poníži sa k povinnosti otroka. Je učeníkom a stavia sa pod učeníkov. Je Božím synom a príjme úlohu najopovrhovanejšieho medzi ľuďmi; je pravým, a pokľakne pred najnižšími, ako by bol posledný.

Toľko ráz povedal im, pyšným a žiarlivým, že pán má slúžiť svojím sluhom, že Syn človeka prišiel, aby slúžil, že prví majú byť poslednými. Ale tieto slová sa dosiaľ nestali podstatou ich duše. Lebo až do toho dňa sa škriepili, kto bude prvý a kto bude mať prednosť.

Na nechápavé duše čin pôsobí väčšmi ako slovo. Ježiš sa teraz chystá opakovať v symbolickej podobe ponižujúcej služby jedno zo svojich hlavných naučení. „Vstal od stola,“ rozpráva Ján, „vyzliekol vrchné šaty, vzal si uterák, a opásal sa ním. Potom nalial do umývadla vody a začal učeníkom umývať nohy a utierať uterákom, ktorým bo opásaný.“

Len matka, alebo otrok by mohli urobiť to, čo v ten večer urobil Ježiš. Matka svojím maličkým deťom, a nikomu inému; otrok svojím pánom a nikomu inému. Matka, spokojná s láskou; otrok odovzdane, z povinnosti. Ale dvanásti nie sú ani synovia, ani páni Syna človeka. Syn človeka a Boha zahrňuje v sebe dvojaké synovstvo, ktoré ho povyšuje nad všetky pozemské matky; ako kráľ budúceho kráľovstva je dosiaľ neuznaným pánom všetkých pánov. A predsa spokojne umýva a utiera tých dvadsaťštyri mozoľnatých a smrdiacich nôh, len aby do vzpierajúcich sa sŕdc, dosiaľ naplnených pýchou, vyryl pravdu, ktorú márne opakoval už od toľkého času: „Kto sa povyšuje, bude ponížený, kto sa ponižuje, bude povýšený.“

„Keď im vtedy umyl nohy, vzal znova svoje šaty, sadol si za stôl a povedal im: Viete, čo som učinil? Vy ma voláte Pánom a Majstrom. Ak som teda ja Pán a Majster a umyl som vám nohy, aj vy musíte jeden druhému umývať nohy. Ja som vám dal príklad, aby ste robili to, čo som ja učinil . Amen, amen vravím vám, nie je služobník väčší od pána, ani posol od toho, ktorý ho poslal. Keď toto viete a budete to činiť, dôjdete blahoslavenstva.“

Ježiš nedal len príklad ponižujúcej sa pokory, ale aj príklad dokonalej lásky. „To je môj príkaz, aby ste milovali jeden druhého, ako som ja miloval vás. Nieto väčšej lásky nad lásku toho, ktorý dáva život za svojich priateľov. A vy ste mojimi priateľmi, ak budete konať tie veci, ktoré vám ja prikazujem.„

V tomto zdanlivo otrockom, ale hlbokom čine spočíval okrem významu lásky aj význam očistenia. „Kto sa okúpal,“ hovoril Ježiš, „tomu stačí, keď si umyje nohy, lebo ostatné je čisté; a vy ste čistí, ale nie všetci.“

Jedenásť apoštolov, čo aj boli tupí, mali akési právo na umývanie. Týždne a mesiace kráčali ich nohy po zaprášených, špinavých a blatistých cestách Jedey za tým, ktorý dával život. A po jeho smrti musia chodiť roky a roky po ďalších, neznámejších cestách a krajinách, ktorých mená dnes ľudia ani nepoznajú. Cudzie blato zašpiní aj cez sandále nohy tých, ktorí pôjdu ako pútnici a cudzinci, aby opakovali volanie Ukrižovaného.

Podľa knihy: Giovanni Papini – Život Krista
Pripravil A. Čulen

alianciazanedelu.sk/archiv/3599