Pozrime si nasledujúce úryvky z knihy Dostaňte nás odtiaľto!!! od Marie Simmy v rozhovore s Nicky Eltzom (Vydavateľstvo ZAEX, 2013)
Mária, zjavili sa Vám nejakí biskupi?
Ó, áno, niekoľkí. Zjavil sa mi taliansky, americký, ale ich mená som nezistila. Potom ma duša informovala o nemeckom kardinálovi, ktorý je dosť blízko nás. Nemec a Talian musia zostať v očistci do dňa, keď bude zakázané podávanie svätého prijímania do rúk v ich diecézach, a Američan tam musí zostať, kým sa tak nestane v celých Spojených štátoch a kým nebude obnovené podávanie svätého prijímania na jazyk. Neskôr som požiadala, aby mi dali mená tých dvoch, ale znova som nedostala nijaké mená.
Čo sa týka nemeckého kardinála, od o. Matta som sa dozvedela, že na smrteľnej posteli povedal, že urobil veľkú chybu, keď presadzoval prijímanie na ruku. Ako sa často stáva, takéto fakty sa nikdy nepublikujú a tak sa urobila škoda. Môžeme im uľahčiť očistec, ale ešte ich nemôžeme odtiaľ vyslobodiť. (.… str. 89)
Sú v očistci aj kňazi?
Áno, sú tam veľmi mnohí kňazi. Samozrejme, nemôžem Vám povedať presné percento, alebo frekvenciu určitých hriechov, ale najrýchlejšie mi prichádza na um neposlušnosť Svätému Otcovi, nedostatok lásky k svätej omši, nedostatok lásky k modlitbe a pôstu, zanedbanie modlitby breviára a znovu – sväté prijímanie na ruku. (…str. 100)
Asi viete lepšie než ja, že sväté prijímanie na ruku je vysoko kontroverzné. Prečo je to tak?
Verejnosť sa nedozvedela o tejto veci všetko a musí sa dobre informovať. Úbohé duše mi povedali, že ANI JEDEN PÁPEŽ do dnešného dňa nebol za prijímanie na ruku, ale že to politicky pretlačila skupina kardinálov a biskupov. Starší kňazi a biskupi to vedia, ale väčšina o tom verejnosti nepovedala. Preto sú to oni, ktorí nesú najväčšiu zodpovednosť. Na druhej strane všetci pápeži vedeli veľmi dobre, že prijímanie na ruku je proti hlbokej úcte voči Najsvätejšiemu zo svätých, a náš dnešný pápež (Ján Pavol II. – pozn. redakcie) nedáva sväté prijímanie do rúk ľudí. Samozrejme za týchto podmienok, nie je to hriech pre prijímajúceho, keď prijíma na ruku, ale naliehavo prosím ľudí, aby počúvali našich pápežov.
Takto sa umožňujú mnohé súčasné svätokrádeže. Prosím, buďte si vedomí toho, že čarodejnice platia veľké peniaze za to, aby mohli Ježiša zraňovať priamo s premenenými hostiami, ktoré sa často tajne vynesú z kostola. Musíme prestať s prijímaním na ruku, aby nemali taký ľahký prístup k Najsvätejšiemu zo svätých. Je to veľmi vážna vec. Keby sa všetci dnešní kňazi modlili k Duchu Svätému a ruženec, potom by ani jeden v tejto oblasti nezablúdil. Dnes to však tak ľahko a často robia.
Ak by sa starší biskupi a kňazi spýtali svojich farníkov vo veku, povedzme, nad 40 rokov, či by radšej prijímali sväté prijímanie kľačiačky, potom by to z lásky k svojim bratom a sestrám prijímali a umožnili by, aby to veľká väčšina veriacich robila ako treba.
Nik nemôže povedať, že pred dvoma generáciami bolo menej modlitby než dnes, pretože opak je pravdou. Návratom k väčšej pokore a modlitbe by sa mladí rýchlo naučili hodnote pokory, postaveniu kajúcnika pred Najsvätejším zo svätých. Videla som dokonca, že kňaz obišiel tých, čo kľačia, len preto, lebo kľačali! Potom som videla aj deti, ktorým povedali, že musia stáť, hoci ich rodičia a starí rodičia preto trpeli. Toto všetko je satanova robota a veľmi ma zarmucuje. A keď potom ľudia povedia, že sa prispôsobia davu z bratskej lásky, ja hovorím NIE. Pretože keď bratská láska ide proti našej pokornej úcte voči Najsvätejšiemu zo svätých a proti božskej láske nášho Boha, potom táto povoľnosť nie je od Boha.
Tiež si pamätám, ako sa nemeckí biskupi zúčastnili na pretlačení a odsúhlasení prijímania na ruku bez pápežského súhlasu. Boli to Američania, ktorí najprv povedali, že s tým nesúhlasia, pretože to bolo proti želaniu pápeža. Ale pozrite sa, čo sa teraz deje! A koľkých kňazov sme stratili, pretože ich svedomie to nedokázalo znášať? Mnohých. (…str. 100-101)
Niektorí ľudia hovoria: “Ježiš rozdával chlieb do rúk svojich učeníkov pri Poslednej večeri, preto je v poriadku, keď kňazi robia dnes to isté.“ Čo by ste na to povedali?
To nie je pravda! Aj Katarína Emmerichová, aj Tereza Neumannová, azda dve najväčšie nemecké mystičky, mali dovolené vidieť Poslednú večeru a v oboch prípadoch Ježiš rozdával posvätený chlieb do úst svojich apoštolov.
A prosím, dobre ma chápte a dôverujte. Nie som jediná, ktorá to hovorí. Tak, ako v mnohých príbuzných veciach, o ktorých sa diskutuje v najvyšších cirkevných kruhoch, viem, že aj v tomto Ježiš zvíťazí, aj keby mal chaos trvať ešte dlho. (… str. 102)
Maria, dovoľte mi vypočuť všetky zorné uhly o ktorých viete, pretože mnohí dobrí ľudia, ktorých poznám, hľadajú správnu odpoveď.
V mestečkách zjavení ako sú Medžugorie, Schio, Garabandal a iné, ktoré si Panna Mária vybrala, zjavila sa mimo mestečka. Vezmite si napríklad Medžugorie. Tam sa často zjavila, alebo sa zjavuje na jednom, alebo druhom kopci. Pri týchto zjaveniach tam nájdete od malých skupiniek ľudí počas tuhej zimy až do, povedzme, 5000 na veľké sviatky počas teplejšej sezóny. Bez jediného zaváhania, každý, kto tam príde a nech je počasie akékoľvek, kráča a šliape, ak treba aj po blate a po ostrých skalách, nechá sa pichať ostrými tŕňmi kríkov a kľakne si, keď je Panna Mária medzi nimi. Každému to príde prirodzené, a aj by malo; ALE len dve-tri hodiny predtým dolu v kostole, kým prijímajú samého Ježiša v Eucharistii, takmer každý stojí pyšne ako vojak! Chce od nás Panna Mária toto? Kľačať pred ňou a nie pred jej božským Synom? NIE, TO NECHCE! Dobrí ľudia musia počúvať a nasledovať svoje vlastné svedomie a nerobiť veci len preto, že to robia iní!…
…Aj Matka Tereza uprednostňovala prijímanie pokľačiačky a na jazyk, a preto táto forma je jediná, ktorá je dovolená v jej kongregácii. Vidíte, prijímanie na ruku sa, z perspektívy Cirkvi, len toleruje, ale NIE je tým, čo Cirkev chce. (… str. 102)
Koľkých kňazov a biskupov ste mali dovolené vyslobodiť pre nebo od II. Vatikánskeho koncilu svojimi modlitbami, svätými omšami alebo utrpením?
Nuž nepoviem vám presne, ale som si istá, že ich bolo štyridsať až päťdesiat.
A z tých 40-50 koľkí boli v očistci pre modernizácie spojené so svätou omšou?
Takmer všetci. A z nich väčšina kvôli núteniu veriacich prijímať na ruku. (…str. 106)
Či od živých, alebo pre duše, je nejaká oblasť alebo hriech, kvôli ktorému ste museli najviac trpieť? A ak je, čo je tou oblasťou, alebo hriechom?
Od živých i od zosnulých by tou oblasťou určite bolo prijímanie Eucharistie na ruku.
Uvažovali ste niekedy, že to budete menej spomínať?
Nie, Boh mi uložil povinnosť hovoriť ľuďom o očistci a je tiež mojou povinnosťou pravdivo do toho zahrnúť všetko, čo mi úbohé duše povedali o stave Cirkvi. Ako by som mohla vynechať veci len preto, aby som si spríjemnila život, keď stav Cirkvi, ako mi duše veľmi často povedali, je najhorší od jej založenia? Potom by som určite nebola skutočnou priateľkou duší.
Nedávno ma istá farnosť pozvala na prednášku. Keď mi kňaz volal, povedal, že chce len aby sa o jedinej téme nediskutovalo. Keď som sa ho na to spýtala, povedal:“ Ide o podávanie Eucharistie do rúk.“ Keď som sa potom dušičiek pýtala, čo mám urobiť, povedali mi: „Bez úplnej pravdy niet prednášky.“ A tak som musela to isté povedať aj tomu kňazovi. (…str. 106)
Povedali duše niečo o laických podávateľoch svätého prijímania?
Áno. Za normálnych okolností môžu rozdávať sväté prijímanie len posvätené ruky kňazov. Zákon Cirkvi stanovuje, že sa to musí dodržiavať vždy; iba ak sú „mimoriadne okolnosti“, napr. keď je kňaz chorý, je to prípustné. „Mimoriadny“ neznamená rozdiel medzi zhromaždením, ktoré čaká na sväté prijímanie dve minúty alebo desať minút. Vždy sa musíme v modlitbe pripraviť na prijatie Ježiša a ľudia, ktorí tlačia na to, že chcú dostať všetko čo najrýchlejšie, nemajú ani predstavu, aké obrovské privilégium a zdroj milostí a ochrany prijímajú v Ježišovi.
Ak niekto potrebuje dôkaz, že podávatelia svätého prijímania spôsobom, akým ich teraz pretláčajú do popredia, nie sú Božím želaním, môžem mu povedať nasledovný príbeh o tom, čo sa stalo tu neďaleko a nie tak dávno. Nedávno zomrela istá žena, ktorá rozdávala sväté prijímanie a viedla mnohé iné ženy, aby robili to isté. Chvíľku som ju poznala a počula som o nej veľmi veľa. Pred pohrebom bola otvorená truhla, aby sa rodina a priatelia mohli s ňou rozlúčiť. Potom v dohodnutom čase truhlu uzavreli.
Ale v priebehu necelej hodiny oneskorene pricestoval blízky príbuzný a prosil kňaza, aby na chvíľku otvorili truhlu, aby aj jej milovaný mohol uvidieť zosnulú tak, ako ostatní. Kňaz súhlasil a s jedným, alebo dvomi svedkami nadvihli vrchnák truhly a nazreli dnu. Táto malá skupinka uvidela niečo, čo nebolo pred hodinou vidno. Ruky zosnulej boli absolútne čierne. To bolo pre mňa i pre iných Božie potvrdenie, že neposvätené ruky nemôžu rozdávať Ježiša vo svätom prijímaní. (… str. 73-74)
