9 ...S M R T I ...P O C H O D U J E ...a ...D E S I A T A ...D O B E H U J E...-spomienka na tragédiu spred 50 rokov
Deväť smrtí pochoduje a desiata ich dobehuje...-skutočný príbeh...spred 50 rokov
"Hrozne
Spomienka na smutnú tragédiu detí,ktoré stáli na prahu nového života a mladosti...ale nebolo im dopriate žiť ďalej...a podivnom sne,ktorý mal cenu života...Nebol to sen nahlúplych,dementných babičiek,ktoré žijú už na hranici dvoch svetov a nikto ich už neberie vážne,lebo už majú prekročiť posledný prah...
A predsa Boh sny nezavrhuje...ale často využíva na vyjavenie svojej božej vôle...Tak Boh cez sny zasahoval do osudov ľudí i národov...Praotec Jakub mal prorocké sny...aj dávní proroci...aj sv.Jozef v sne dostáva dôležitú správu od anjela...a tak sny idú s celým ľudstvom dejinami...mnoho snov je prázdnych,bez významu...ale niektoré zase nesú dôležité znamenie...
A tak zvláštny hrozný sen jednej babičky mal veľký význam...cenu zlata...cenu jedného mladého ľudského života...lebo táto babička celý život uctievala a modlila sa k Panne Márii o ochranu a pomoc...a Panna Mária nesklamala...ako ani nikdy nesklame...
6.jún 1974 ohromil vtedy celé Československo tragédiou a hrôzou prevyšujúcou i tie najstrašnejšie hollywoodské horory...lebo to bola tragédia nevinných detí,ktoré stali na prahu dospelosti...
V tom roku v júni boli zakázané následne všetky školské zájazdy...
Deviatak Janko mal už všetko nachystané...ráno zavčasu vstávať a najesť sa a utekať do školy,kde mal byť pristavený autobus na výlet...Večer si nachystal tašku a mama mu nachystala jedenie...Otec zavčasu ráno šiel do práce a Janko už dospával doma s babkou...lebo mama už bola hore a krmila statok v chlieve...Babka už mala po 70- tke a bola veľmi zbožná,celá rodina žila príkladným kresťanským životom.Takisto aj deviatak Janko,chodil aj miništrovať,hoci v škole bol za to šikanovaný,lebo bolo obdobie socializmu,kedy sa prakticky kresťanský život bral ako niečo zlé a trestné.Ale babka zavelila,že aj Pán Ježiš trpel za nás na kríži,tak aj my musíme niečo vytrpieť...Babka mala svoju malú izbičku a nad ránom mala strašný sen...
Desivý,výstražný sen...
Ocitla sa v šere pred bránou cintorína...a chcela vojsť, ale tu k bráne sa blížili hrozné príšery...boli to smrte...kostnaté,s lebkami,kyvotajúce sa...a šli za sebou...9 smrtí pochodovalo za sebou na cintorín popred zraky babky v sne...Smrte prešli pomaly,mrákotne bránou miestneho cintorína, ale posledná sa zastavila,zaškerila sa na zdesenú babku v sne a dutým,dunivým hlasom povedala...prídem aj k vám...
Po mňa? vykríkla v sne babka...ale smrť sa znova zaškerila...Teba neskôr...ale vášho Janka si zoberiem...Babka sa tak hrozne preľakla v tom sne...že sa triasla a v sne nariekala a zalamovala rukami...ale spoza sa ozval nejaký chrípľavý hlas...Počkajte ma,počkajte...tu sa zo šera vynorila posledná,desiata smrť...a dobehovala tých 9 pochodujúcich...až prešla bránou cintorína aj posledná -desiata smrť...
Babka sa hrôzou prebudila,celá spotená a veľmi prestrašená...Tak nášho Janka sa im zachcelo,mátohy jedne smrteľné...rýchlo sa obliekla...Janko nesmie nikde ísť...bude doma,na žiaden výlet a vbehla do kuchyne a za chvíľu prišla Jankova mama,jej dcéra z chlieva...a babka hneď spustila...Hana...Janko nikde nepôjde na žiaden výlet...Mama,čo sa vám stalo...veď on chce ísť,teší sa nato...
Nie nepôjde ...napíšeme mu ospravedlnenku,že je chorý a hotovo,bude doma...Mama,Ty si sa zbláznila a prečo...nemá ísť?...
Nezbláznila som sa Hana moja,ale sa mi to vysnilo,že sa mu na tom výlete niečo zlé prihodí...a úplne rozrušená trhano vravila dcére ten hrozný sen...Mama,také taľafatky...čo sa všetko posnije človeku...a nič sa nedeje...Ja tým snom neverím...a Janko pôjde...a tak sa hádali hneď zavčasu ráno a to už aj Janko bol hore a nechápal, čo sa deje...Nikde nepôjdeš ! kričala rezolútne babka...doma ostaneš a hotovo...až jej pena z úst vybehla...
Mama,tak to je už dosť,skríkla Hana...nebudete tu rozkazovať a riadiť sa podľa vašich sprostých snov...To by za chvíľu vypadalo...Neexistuje... kričala babka až zachrípla...nepôjde nikde...zamknem ho do izby a už aj prekvapeného Janka babka tisla do svojej izby a zamkla dvere...
Babka vliekla Hanu aj Janka domov a hneď šli do babkinej izbičky,kde bola veľká socha Panny Márie a tam sa do večera modlili ruženec a ďakovné modlitby...
A tak na cintoríne na kopci nad dedinou v spoločnom hrobe už 50 rokov odpočíva 9 mladých ľudí,ktorí už nedospeli...ich sny ,ideály a životné plány preťala krutá smrť...
A zakrátko odsúdený vodič-otec 4 detí spáchal vo väzenskej cele samovraždu-obesil sa...to dobehla desiata smrť...
50 R O K O V...
Bol krásny jún 1974...na záver školského roka každá 9 trieda ZDŠ robila nejaký záverečný výlet pre deviatakov,lebo odchádzali zo ZDŠ na stredné školy,či do učenia...Tak i deviataci zo ZDŠ Oščadnica chodili brigádovať do závodu Drevina a tak im závod dal zdarma autobus na výlet a šoféra...a tak sa s učiteľkami vybrali na výlet do Tatier...Bol štvrtok 6.jún 1974 krátko pred 13 hod.
Hrozne
9 mrtvých ,6 ťažko zranených ....35 deviatakov z 9 A a 9 B zo ZDŠ Oščadnica /okr.Čadca/ na výlete v Tatrách...
Všetci sediaci pri ľavom okne-mrtví...bez hláv...či trupy napoly...striekajúca krv...Kamáratova hlava sa mi skotuľala na nohy...Deti mali odseknuté hlavy bočnicou nákladného auta Tatra,ktoré rezalo bleskovo ako ostrý nôž ľavý bok školského autobusu...autobus šiel do kopca a z kopca v protismere hnalo nákl.auto Tatra,ktoré v slabom daždi dostalo šmyk a otvorila sa mu železná bočnica auta,ktorá rezala po celej dlžke autobus...sediaci pri okne na ľavej strane nemali šancu prežiť,lebo bočnica rezala vo výške sedadiel trupu,či krku...Od hrôzy odpadávali aj policajti...Tí,čo prežili,ostali poznačení na celý život...
06 jún 2024,
Vo štvrtok 6. júna si obec Oščadnica pripomenula smutné výročie. Od tragédie na Ružbažskom kopci, kde zahynulo deväť žiakov základnej školy v Oščadnici ubehlo 50 rokov. Svet náhle opustili Ján Kubuš, Mária Laščíková, Mária Kozáková, Peter Špalek, Ján Štrba, Emília Lysíková, Peter Halvoník, Magda Špalková, Daniela Dejčíková. Obec na ich pamiatku obetovala svätú omšu v rímskokatolíckom kostole.
Nehoda, pri ktorej zahynuli iba pätnásťroční žiaci, sa stala v roku 1974, o detailoch informovala stránka Nižné Ružbachy - časy minulé. Žiaci 9.A a 9.B Oščadnickej základnej školy mali absolvovať poznávací výlet do Vysokých Tatier a do Ružbách. Bohaté zážitky navodili v celom autobuse radostnú atmosféru.
Pred päťdesiatimi rokmi, 6. júna v roku 1974, sa stalo nešťastie pri obci Podolínec v Staroľubovnianskom okrese. Tragédia, pri ktorej vyhasli životy deviatich detí, otriasla pokojným životom ľudí v kysuckej obci Oščadnica. Tragédia sa začala skoro ráno...
Dokument o tragédii -Tv Ostrava 2003
Podolínec 1974-Havária autobusu.
V ten istý deň sa na cestu do Podolinca vydal nákladným vozidlom Tatra 138 vodič Juraj. Ostatní vodiči kvôli zlému technickému stavu prípojného prívesu jazdu odmietli. Tatra s prívesom dostala na mokrej ceste šmyk, nebrzdený príves sa začal triasť a tým došlo k uvoľneniu ľavej bočnice, ktorá prenikla do boku autobusu a roztrhla ho pozdĺž od prvého sedadla za vodičom až po posledné miesto vzadu.
Vodič autobusu ako jediný z ľavej strany nehodu prežil. Na mieste zomrelo sedem detí, ďalšie zomrelo pri nakladaní do sanitky a ďalšie na dvore nemocnice. Šesť detí a učiteľka bolo ťažko zranených, viacerým z nich ostali následky na celý život. Spolu 30 lekárov a zdravotníkov z Podolínca, Popradu, Kežmarku a Košíc pracovalo na troch operačných sálach.
Na poslednú rozlúčku v Oščadnici 9. júna 1974 prišlo viac ako 10-tisíc ľudí. Rozlúčka bola na dvore školy na nižnom konci. Telá tragicky zosnulých žiakov sú spolu v jednom hrobe.
Súd odsúdil vodiča Tatry na deväť rokov nepodmienečne, hoci opakovane označil za pravého vinníka nehody dispečera, ktorý jazdu nariadil, aj keď vedel o zlom technickom stave prívesu. Po nastúpení k výkonu trestu však ťarchu udalosti neuniesol a spáchal samovraždu.
K dopravnej nehode pri slovenskej obci Podolínec došlo 6. júna 1974 . Autobus, ktorý viezol školský výlet detí z kysuckej dediny Oščadnica , bokom zavadil o nákladný automobil s prívesom idúcim v protismere. Hoci nedošlo k priamemu stretu, uvoľnená bočnica prívesu zabila 9 detí (4 chlapcov a 5 dievčat).
Okolnosti predchádzajúce nehode
Žiaci 9. A a 9. B oščadnickej základnej školy dostali k dispozícii autobus od drevospracovateľského družstva Drevina Krásno, do ktorého dochádzali na brigádu. Tým mali absolvovať školský poznávací výlet do Vysokých Tatier . V ten istý deň sa pred poludním na cestu pre stavebný materiál do Podolínca vydal nákladným vozidlom Tatra 138 vodič Juraj B. Všetci ostatní vodiči kvôli zlému stavu pripojeného prívesu jazdu odmietli.
Priebeh a následky nehody
K stretnutiu autobusu a nákladného automobilu došlo na Ružbašskom kopci. Autobus do kopca stúpal, zatiaľ čo nákladné auto ho schádzalo. Na vlhkej vozovke dostala Tatra šmyk a nebezpečne sa priblížila protiidúcemu autobusu. Nebrzdený príves sa začal triasť a tým došlo k uvoľneniu ľavej bočnice. Tá pri míňaní autobusu prenikla do jeho boku a roztrhla ho pozdĺžne od prvého sedadla za vodičom až po posledné miesta vzadu. Došlo k poraneniu vodiča autobusu (jediný z ľavej strany autobusu, kto nehodu prežil), úmrtí 7 detí priamo na mieste, jedného pri prevoze do nemocnice a jedného v nemocnici. Smrteľné zranenia boli spôsobené vniknutím bočnice v úrovni hláv detí.
Súdny proces
Vodič Juraj B. od začiatku odmietal akýkoľvek podiel na nehode. Opakovane označil za pravého vinníka nehody dispečera, ktorý jazdu nariadil, hoci dobre vedel o zlom technickom stave prívesu. Súd ovplyvnený dobou Juraja B. odsúdil na 9 rokov nepodmienečne. Treba zdôrazniť, že odmietnutie podobného príkazu bolo vtedy takmer nemožné. Vodič ťažobu udalosti neuniesol a po nastúpení na výkon trestu spáchal samovraždu. Sám bol otcom 4 detí.
Nehoda na ružbašskom kopci
Zahynulo deväť deviatakov
Tento rok bude už 40 rokov od tejto strašnej tragédie, čo roku 1974 zahynulo 9 pätnásťročných žiakov. Končili 9. ročník Základnej deväťročnej školy v Oščadnici a pred sebou mali otvorený svet. Ich srdcia dotĺkli 6.6.1974 na Ruzbašskom kopci. Rodná zem prijala ich telá 9.6.1974. Máme v očiach slzy, ktoré čas neosuší.
Žiaci 9.A a 9.B Oščadnickej základnej školy dostali k dispozícii autobus od drevospracovateľského družstva Drevina Krásno, kam dochádzali na brigádu. Týmto autobusom mali absolvovať školský poznávací výlet do Vysokých Tatier a do Ružbách. V ten istý deň sa predpoludním na cestu pre stavebný materiál do Podolinca vydal nákladným automobilom Tatra 138 vodič Juraj B. Ostatní vodiči kvôli zlému technickému stavu prípojného prívesu jazdu odmietli. Bohaté zážitky z Vysokých Tatier navodili v celom autobuse radostnú atmosféru v očakávaní krásnych zážitkov v ďalších miestach východného Slovenska. Slnečné počasie znásobovalo pohodu všetkých. Pieseň striedala pieseň, práve spievali "Slovenské mamičky, pekných synkov máte," keď oproti rútiaca sa Tatra s prívesom dostala na mokrej ceste šmyk a nebezpečne sa priblížila k protiidúcemu autobusu. Nebrzdený príves sa začal triasť a tým došlo k uvoľneniu ľavej bočnice, ktorá prenikla do boku autobusu a roztrhla ho pozdĺž od prvého sedadla za vodičom až po posledné miesto vzadu. Došlo k poraneniu vodiča autobusu (jediný z ľavej strany autobusu túto nehodu prežil). Behom niekoľkých sekúnd zomrelo na mieste 7 detí. Bolo 12.50 hod. O 9 minút dorazili prvé sanitky. Magda Špalková zomiera pri nakladaní do sanitky, Janko Štrba dodýchal po zastavení sanitky na dvore nemocnice. Ďalších 6 detí a učiteľka bolo ťažko zranených, viacerým z nich ostali následky na celý život. Zranené deti rozvážali sanitky na ošetrenie a pomoc do Podolínca, Popradu, Kežmarku, Košíc. Spolu 30 lekárov a zdravotníkov pod vedením MUDr. Bryja pracovalo na 3 operačných sálach. Nebolo suchého oka príslušníkov z NB i zdravotníkov a občanov, ktorí videli v živote všeličo. Veľa by sa dalo písať o obetavosti všetkých, čo pomáhali. Bolo sa však treba postarať i o ostatné deti. Prišli rodičia, hrôza otriasala všetkých, najviac však rodičov, lebo prišli o svoje deti. Na poslednú rozlúčku v Oščadnici 9. júna 1974 prišlo viac ako 10 000 ľudí, nielen z Oščadnice a Čadce, ale i z východu Slovenska. Rozlúčka bola na dvore školy na nižnom konci. Smutný sprievod, rakva za rakvou išiel do kostola, kde cirkevnú pohrebnú rozlúčku celebroval správca farnosti vdp. dekan Jozef Pitek. Tragicky zahynuli: Jozef Kubuš, Mária Laščíková, Mária Kozáková, Peter Špalek, Ján Štrba, Emília Lysíková, Peter Halvoník, Magda Špalková, Daniela Dejčíková.
Ich telá sú spolu v jednom hrobe: spolu boli v škole, spolu spočívajú i v rodnej zemi v Oščadnici.
Bolesť a žiaľ rodičov a nás všetkých nad zmarenými životami však neskončili. Roky utekajú, bolesť ostáva. Preto si pripomíname nedospievanú pieseň, nedopovedané slová, neprežité životy - a bolesť v srdcinesprestáva.
Múdrosť dávnych rokov hovorí, že nie je mŕtvy ten, koho sme pochovali, ale ten, na koho sme zabudli. A my sme nezabudli. Tieto deti sú tu s nami...
Vodič Juraj B. od začiatku odmietal akýkoľvek podiel viny na nehode. Opakovane označil za pravého vinníka nehody dispečera, ktorý jazdu nariadil, i keď dobre vedel o zlom technickom stave prívesu. Súd odsúdil Juraja B. na 9 rokov nepodmienečne.(Je nutné zdôrazniť, že odmietnutie podobného príkazu bolo vtedy takmer nemožné). Juraj B. ťarchu udalosti neuniesol a po nastúpení k výkonu trestu spáchal samovraždu. Sám bol otcom 4 detí.
spomienky
A tyzden pred nimi na tej istej ceste zahynul na motorke nas 18 rocny Ondrej. Odpocinutie vecne daj im vsetkym Pane a svetlo vecne nech im svieti, nech odpocivaju v pokoji
Bola som dieta, bola som.na tom pohrebe... V tom autobuse bol aj moj bratranec. Sedel na pravej strane. Prezil.
Ten sofer autobusu bol rodinny priatel a do smrti tiez chudak sa s tym nevedel vyrovnat.
Velmi dobre si na to pamatam,a kolko krát tadeto prechádzam tak si stale na to spomeniem. Ostatne deti vtedy odviezli do Lubovianskych kupelov
A co docielili tym, ze odsudili Josefa B?? Ze sposobili dalsiu tragediu 4 nevinnym detom??? Je mi luto tych deti, ale bohuzial, tragedie sa stavaju hlavne ked odsudia chudakov!
Hrozne
Na to čo som vtedy videl nezabudnem
Mama vtedy pracovala v nemocnici v St. Ľubovni, tam sme aj bývali, a pamätá si, ako ten chlapec (Janko) bojoval o život, hovorila, že bol taký silný, ale nezachránili ho. Na kopci bola na starom vysokom strome (dnes už tam nie je) dlho-predlho drevená pamätná tabuľa, taká veľmi jednoduchá, ale vždy ju bolo z cesty vidno. Vyzerá to tak, že dnes sú na tom mieste menšie stromy a je tam aj kamenný kríž (opravte ma, Ružbašania, ak to nie je to miesto). Vždy, keď idem tým smerom, na tie deti si spomeniem. Posledne dnes. Hoci v čase, keď sa to stalo, som mal len 5 rokov.
A čo tak meno zodpovedneho dispečera?Žeby sa aspon v hrobe pár krát poprevracal?
Čo blázniš, vykríkol vodič. Potom nákladiak rozorval autobus s deťmi ako konzervu
Pred 50 rokmi sa na Slovensku stalo jedno z najhorších cestných nešťastí v histórii krajiny. Pri zrážke autobusu a nákladiaku pri Podolínke zomrelo deväť detí. Na protiidúcej tatrovke sa uvoľnila bočnica, a tá autobus plný detí doslova rozorvala. Žiaci, ktorí práve mierili na školský výlet a sedeli na strane za vodičom, nemali najmenšiu šancu prežiť.
Pred 50 rokmi došlo k jednej z najhroznejších dopravných nehôd v dejinách Slovenska. Pri strete autobusu a nákladiaku Tatra 138 (typ vozidla na ilustračnej fotografii) pri Podolínci zomrelo deväť detí.
Jedným z nadšených žiakov bol aj Ján Kubuš – podľa jeho matky Veroniky pracovitý chlapec, ktorý doma každý deň pomáhal s hospodárstvom. Vyrážať z Oščadnice sa malo o štvrtej hodine ráno a chlapec matku poprosil, aby ho zobudila. Noc predtým ale nemohol zaspať, až ho jeho starší bratia nabádali, aby už nehovoril, pretože oni musia vstávať do práce . Veronika Kubušová vstala včas. „Volám: Janko, vstávaj. A on: Mami, ja nespím,“ spomínala v dokumente.
Syn jej potom povedal, že prebdelú noc dospí v autobuse. Bolo to naposledy, čo spolu matka a jej dieťa hovorili.
Čo blázniš, vykríkol vodič
Autobus plný detí vyrazil z Oščadnice v dobrej nálade. Podľa spomienok pamätníkov sa neustále vozidlom rozliehal hovor a smiech. „My sme boli taký štvorlístok, ktorí sme v tom autobuse sedeli v štvorke, to boli dve dvojky proti sebe, taká kartárska sedačka. Bol to Marcel Kubala, ktorý to prežil so mnou, a dvaja chlapci, ktorí to neprežili. Aj to sme sa dohadovali, kde bude kto sedieť. My sme sedeli v uličke a oni pri okne, a že cestou späť budú oni sedieť v uličke a my pri okne,“ povedal v dokumente Rudolf Marčan. Sedenie v uličke mu zachránilo život .
Keď autobus šplhal do kopca od Podolínca smerom na Nižné a Vyšné Ružbachy, objavil sa proti nemu nákladiak Tatra 138. „Prechádzali sme cez Ružbašský kopec, bolo pol jednej. Začalo trochu pršať, taký drobný dáždik, a išli sme hore do kopca. Proti nám sa rútilo nákladné auto s prívesom,“ zmienila učiteľka Fulierová.
Jej kolegyňa Magda Vavrincová ešte začula šoférov krik. „Vodič nahlas vykríkol: Čo robíš? Čo blázniš?“ poznamenala.
Vodič tatrovky Juraj B. ale nemohol robiť nič. Jeho vozidlo sa zrazu stalo neovládateľným. Zrážke ani jeden z vodičov nemohol zabrániť. „Na mokrej ceste dostala tatrovka šmyk. Príves sa rozkýval, a to uvoľnilo bočnicu, ktorá prerazila autobus na polovicu. Podľa vtedajších záznamov rozorvala bok autobusu od prvého sedadla za vodičom až po posledné miesto vzadu,“ načrtáva slovenský web Plus JEDEN DEN .
Hrozné zranenia
Všetci, ktorí sedeli na potrhanej ľavej strane, nemali šancu prežiť. Bočnice totiž autobus rozorvala vo výške, kde mali deti hlavy a trupy. Zranenia boli devastujúce. „Chcela som vziať lekárničku, ale keď som sa pozrela do autobusu, keď som vyšla von a videla mŕtve telá, tak som vedela, že je všetko zbytočné,“ vstúpili pri spomínaní v dokumente aj po rokoch slzy do očí učiteľke Marte Barešovej.
Učiteľku Vavrincovú jedno z detí volalo, aby sa išla pokúsiť pomôcť jeho kamarátovi - Jánovi Kubušovi. „Lenže keď som prišla k autobusu, videla som, že jeho hlava už nie je na tom mieste, kde by mala byť,“ povedala Vavrincová.
Jediným človekom z ľavej strany autobusu, ktorý prežil, bol vodič, pretože bočnice tatrovky začali auto rezať až za jeho miestom. „Sedem detí zomrelo na mieste, jedno pri prevoze a ďalšie v nemocnici,“ uvádza web Plus JEDEN DEN.
Deti len vtipkovali, potom sa rozkričali hrôzou. Autobus sa stal smrteľnou pascou
Dobové médiá vykreslili obraz skazy. "Omdlievali aj príslušníci VB zo Starej L'ubovne, ktorí boli za desať minút na mieste havárie, aj cestujúci na pravidelnej linke Kežmarok - Stará L'ubovňa, len lekári a zdravotníci pracovali bez pohnutia, vedeli, že sa bojuje o každú sekundu," písali vtedajšie noviny.
Na mieste totiž boli okrem mŕtvych aj ťažko zranení – šesť detí a jedna učiteľka. „Zranené deti rozvážali sanitky na ošetrenie a pomoc do Podolínca, Popradu, Kežmarku, Košíc. Spoločne tridsať lekárov a zdravotníkov pod vedením MUDr. Bryje pracovalo na troch operačných sálach,“ uvádza facebooková stránka Nižné Ružbachy - Časy minulé .
Desiaty mŕtvy
Niekoľko dní potom sa v Oščadnici konal hromadný pohreb deviatich mladých obetí. Podľa spomienok Veroniky Kubušovej sa ľudia chodili modliť k rakve jej syna a každý sa ju snažil utešiť. V deň pohrebu, keď celá dedina vyprevadila zosnulých na miestny cintorín, husto pršalo. „Pochovaní boli dňa 9. júna 1974 za účasti takmer desiatich tisíc občanov,“
Za nehodu nakoniec padol jediný trest - súd odsúdil vodiča tatrovky Juraja B. na deväť rokov nepodmienečne. Vodič svoju vinu odmietal. Hovoril totiž, že s autom ísť nechcel, a aj ďalší svedkovia vypovedali, že všetci ostatní vodiči v jeho podniku v daný deň s vozidlom, ktoré bolo v zlom stave, vyjsť odmietli. „Obviňoval dispečera, ktorý vedel o zlom technickom stave vozidla, a napriek tomu ho nechal vyjsť,“ píše denník Plus JEDEN DEN.
Po nástupe do väzenia nakoniec vodič tatrovky tiaž uplynulých udalostí neuniesol. Spáchal samovraždu .V väzenskej cele sa obesil na okne za roztrhnutú posteľnú plachtu,ktorú zviazal ako šnúru... ... „Bol otcom štyroch detí,“
Deväť smrtí pochoduje a desiata dobehuje...
5 r.
Autobusová tragédia sa zopakovala presne po 40 rokoch pri Piešťanoch -6.6.2014 -4 mrtvé stredoškoláčky... Pri Podolínci vtedy zomrelo deväť detí
Na sedadlách autobusu sa viezli deviataci z oščadnickej základnej školy. Všetci sa tešili na poznávací výlet do Vysokých Tatier. V ten istý deň vyrazil na cestu po stavebný materiál do Podolínca aj šofér Juraj.
Sedel za volantom tatrovky, s ktorou však jeho kolegovia nechceli jazdiť. Bola totiž v zlom technickom stave, čo sa nakoniec stalo deťom osudným. Autobus sa stretol s tatrovkou na Ružbašskom kopci. Vodič s deťmi stúpal, nákladiak práve v tej chvíli išiel z kopca.
Bočnica prerazila autobus
Pršalo a na mokrej ceste dostala tatrovka šmyk. Príves sa rozkýval a to uvoľnilo bočnicu, ktorá prerazila autobus na polovicu. Podľa vtedajších záznamov rozpárala bok autobusu od prvého sedadla za vodičom až po posledné miesta vzadu.
Rana bola presne na úrovni hláv školákov. Jediný sediaci vľavo pri okne, ktorý nehodu prežil, bol šofér autobusu. Sedem detí zomrelo na mieste, jedno pri prevoze a druhé v nemocnici.
Srdcervúci odkaz vodiča autobusu pozostalým: Veľmi ma to mrzí
Šofér spáchal samovraždu
Šofér tatrovky Juraj odmietal zodpovednosť za haváriu. Obviňoval dispečera, ktorý vedel o zlom technickom stave auta a napriek tomu ho nechal ísť na cestu. Súd nakoniec poslal vodiča nákladiaka na deväť rokov za mreže. Po nastúpení na výkon trestu spáchal samovraždu. Bol otcom štyroch detí.
Podobnosť havárií
obe nešťastia spája dátum 6. jún
išlo o výlety v závere školského roka
autobusy boli plné školákov
pri oboch zomreli deti
nešťastie navždy poznačilo všetkých účastníkov
Presne o 40 rokov sa tragédia zopakovala 6.júna 2014 ...
Tragédia na diaľnici. Štyri dievčatá zahynuli
Štyri dievčatá sa do náručia rodičov nikdy nevrátia. Obrovská tragédia sa v piatok pred štvrtou hodinou poobede stala na 73. kilometri diaľnice D1 blízko obce Červeník.
Autobus s tretiakmi zo Športového gymnázia Jozefa Herdu v Trnave havaroval v smere na Bratislavu. Študenti sa práve vracali z dvojdňového výletu domov. Nehodu neprežili štyri dievčatá vo veku približne 18 rokov. Zranených odvážali sanitky do nemocníc v Trnave a Piešťanoch, vrtuľníky do Bratislavy.
Príčiny nehody vyšetrujú. Jej dôvodom môže byť buď zlyhanie vodiča, prípadne jeho mikrospánok, alebo technická chyba na autobuse. Už v piatok po nehode bolo jasné, že defekt na kolese je vylúčený. Samotný vodič skončil bez vážnejších zranení, iba s ľahšími poraneniami. Hneď po nehode ho polícia vypočúvala.
Pacienti, ktorých previezli vrtuľníkom, sú mimo ohrozenia života
Všetko to boli deti a učitelia z trnavského gymnázia. Vracali sa z výletu na Orave. „Bola to plánovaná dvojdňová exkurzia, na ktorú chodievame už roky. Odišli vo štvrtok a v piatok sa vracali domov. Nevieme, čo sa stalo.
