O herézach: Herézou sa nazýva tvrdošijné popieranie pravdy, ktorá sa má po prijatí veriť Božou a katolíckou vierou alebo tvrdošijné pochybovanie o tej pravde
O herézach: Herézou sa nazýva tvrdošijné popieranie pravdy, ktorá sa má po prijatí veriť Božou a katolíckou vierou alebo tvrdošijné pochybovanie o tej pravde
Napriek pozitívnej role, ktorú má kongregácia, má aj povinnosť zasahovať tam, kde sa vyskytujú herézy, ohrozujúce autentickosť viery. Našim moderným ušiam znejú výrazy „heréza“ a „heretik“ tak cudzo, že ich musíme dávať do úvodzoviek. Keď ich vyslovujeme alebo píšeme, zdá sa nám, že sme zavlečení do čias, ktoré dávno uplynuli. A predsa na otázku žurnalistu (Viktorio Messori), či jestvujú aj dnes heretici, kardinál (Jozef Ratzinger) odpovedá: „Odkazujem vás na nový Kódex. V kánone 751 sa hovorí: ´Herézou sa nazýva tvrdošijné popieranie pravdy, ktorá sa má po prijatí veriť Božou a katolíckou vierou alebo tvrdošijné pochybovanie o tej pravde´. A potom kánon 1364 určuje, že heretik upadá do exkomunikácie latae sententiae takisto ako apostata alebo schizmatik. To platí pre všetkých veriacich, ale sankcie sú prísnejšie proti heretikovi, ak je kňaz.
Vidíte teda, že i v pokoncilovom období heretici a herézy jestvujú a Kódex ich kvalifikuje ako ´delikty proti náboženstvu a jednote cirkvi´. Preto treba pred nimi spoločenstvo chrániť.“
A potom kardinál pokračuje svojím teologickým štýlom: „Slovo Svätého písma je aktuálne pre cirkev všetkých čias. Ale zároveň je neprestajne aktuálna náklonnosť ľudí k omylom, ktorá charakterizuje človeka. A preto je rovnako aktuálne aj upozornenie z druhého Petrovho listu: Mať sa na pozore pred falošnými prorokmi a pred falošnými učiteľmi, ktorí hlásajú zhubné herézy (porov. 2 Pt 2,1).
A nemožno zabúdať, že pre cirkev je viera ´spoločným dobrom´, bohatstvom všetkých, počnúc chudobnými, ktorí sú najmenej odolní proti deformáciám. Z toho vychádza, že ochraňovať ortodoxiu je pre cirkev aj sociálnym dielom v prospech všetkých veriacich. V tejto perspektíve, keď ide o blud, sa síce nemá zabúdať, že treba brániť práva spoločenstva. Prirodzene, to všetko sa má konať vo svetle veľkého upozornenia evanjelia, ktoré znie: Pravda v jednote s láskou. Preto exkomunikácia, do ktorej aj dnes heretik upadá, sa ukladá ako medicinálna sankcia, ako liečebná sankcia, ktorá heretika nechce trestať, ale skôr napraviť a vyliečiť. Keď sa heretik presvedčí, o svojom omyle a uzná ho, je vždy znova prijatý s otvoreným náručím do cirkevného spoločenstva ako syn obzvlášť drahý.“
Do tohto kardinálovho výkladu zasiahol žurnalista poznámkou, že sa mu to vidí celkom jednoduché a jasné. Kardinál však pokračoval: „V konkrétnych prípadoch to nie je také jasné ako v Kódexe. Napríklad ´tvrdošijné popieranie´ a ´tvrdošijné pochybovanie´, o ktorom hovorí Kódex, dnes už nenachádzame v otvorenej forme.
Často sa osobné teologické hypotézy stavajú proti magistériu cirkvi tým spôsobom, že hovoria o magistériu, akoby nevyjadrovalo vieru cirkvi, ale iba ´rímsku archaickú teológiu´. Hovoria, že nie kongregácia, ale oni, ´heretici´ obhajujú autentický zmysel pôvodnej viery. Keď ide o osoby, ktoré sa predstavujú ešte ako zviazané s cirkvou, obdivujem ich teologickú obratnosť, s akou obhajujú pravý opak toho, čo je jasne napísané v dokumente magistéria, a predsa túto zvrátenosť podávajú ako ´pravý´ význam toho alebo onoho dokumentu.“
Toľko povedal kardinál v úvodnom stretnutí o probléme dnešných heretikov.
