V roku 1817 mala v Paríži jedna chudobná slúžka, vychovaná ako kresťanka vo svojej dedine, zbožný zvyk každý mesiac dať sláviť omšu za svoje chudobné úspory pre duše v očistci, zúčastniť sa pri svätej obete a zjednocovať svoje modlitby s modlitbami kňaza, aby lepšie dosiahli oslobodenie duše, ktorá to najviac potrebovala. Zasiahnutá dlhou chorobou a prepustená svojimi pánmi už nemala peniaze na uspokojenie svojej zbožnej túžby. V deň, keď opustila nemocnicu, nemala viac ako dvadsať sous. S dôverou sa odporučila Pánovi, a keď sa vydala hľadať službu a počula o pracovnej ponuke, zamierila tam v nádeji, že si nájde prácu. Keď však prechádzala popred kostol, spomenula si, že v ten mesiac neobetovala zvyčajnú omšu. Ale keďže nemala nič iné ako dvadsať sous, zostala na pochybách, či sa má o to pripraviť alebo nie. Ľútosť ju však premohla, a keď vstúpila do kostola, darovala dvadsať sous, čo v tom čase bola almužna na omšu, a nechala ju celebrovať, horlivo pomáhala a modlila sa k Božej prozreteľnosti, aby ju neopustila.
Po odchode z kostola, znepokojená a sužovaná svojím biednym stavom, pokračovala vo svojej ceste, keď k nej pristúpil vysoký, bledý a vznešene vyzerajúci mladý muž a povedal jej: „Hľadáte službu, však?” "Áno, môj pane," odpovedala žena. "No, choďte na ulicu..., číslo..., blízko tej pani.... a nájdete si ubytovanie." A zmizol, stratil sa v dave bez toho, aby jej dal čas poďakovať sa mu.
Dobrá žena hneď išla na adresu, ktorú jej dal mládenec, a keď išla hore schodmi, uvidela slúžku, ako mrnčí a ide s balíkom vecí v ruke. Spýtala sa jej, či je pani doma, no ona stroho odpovedala, že pani by porozmýšľala nad otvorením dverí, keďže v tej chvíli ju prepustila zo služby. Dobrá žena potom nabrala odvahu a zaklopala na dvere, ktoré jej ukázal mladík. Dvere otvorila vznešená pani, ktorej mladá žena povedala, čo sa jej stalo. Pani sa čudovala, nevedela, kto mohol dať dievčaťu adresu, pretože len teraz dotyčnú slúžku po drzom a zlom správaní prepustila. A kým žasla, keď počula, že ju k nej nasmeroval neznámy mladý muž, dievča zdvihlo oči na kus nábytku a videlo tam portrét muža a povedalo:
"Tu, ó pani, je ten mladý muž, ktorý so mnou hovoril a od ktorého prichádzam."
Po tomto vyhlásení pani s plačom upadla do bezvedomia. Hneď ako sa prebrala, vrhla sa mladej žene okolo krku a energicky ju objala a povedala:
„Od tejto chvíle ťa považujem za svoju najdrahšiu dcéru, a nie za slúžku, pretože práve môj syn, ktorého som stratila pred dvoma rokmi, vďačí za oslobodenie z očistca omši, ktorú si dala slúžiť. Buď preto vítaná a zostaň v mojom dome, kde sa budeme spoločne modliť za trpiacich, skôr ako vstúpime do požehnanej vlasti Raja." Matka Božia
