MALÉ GESTO Keď som bol ešte v 1.triede na strednej, jedného dňa som uvidel spolužiaka, ktorý sa vracal zo školy. Volal sa Adam a zdalo sa, že si nesie domov všetky svoje učebnice. Pomyslel som si: "…Viac
MALÉ GESTO
Keď som bol ešte v 1.triede na strednej, jedného dňa som uvidel spolužiaka, ktorý sa vracal zo školy. Volal sa Adam a zdalo sa, že si nesie domov všetky svoje učebnice. Pomyslel som si: "Prečo by si niekto niesol učebnice z celého týždňa? Čudné." Pokrčil som plecami a pokračoval som v ceste. Zrazu som zbadal skupinku chalanov, ktorí utekali oproti Adamovi. Narazili doňho, všetky knihy sa mu rozsypali a on spadol do blata. Okuliare mu odleteli, videl som, ako padli do trávy o pár metrov ďalej. V jeho očiach som zazrel neopísateľný smútok. Prišlo mi ho ľúto. Vykročil som k nemu, kým sa pokúšal nájsť svoje okuliare. V očiach sa mu leskli slzy. Zodvihol som okuliare a podal mu ich so slovami: "To boli riadne divokí fagani. Slušnosť im asi nič nehovorí." Adam pozrel na mňa a povedal: "Ďakujem!"
Na tvári sa mu zablysol úsmev, ktorý svedčil o naozajstnej vďačnosti. Pomohol som mu pozbierať učebnice a opýtal som sa ho kde býva. Dozvedel som sa, že býva blízko mňa, a tak som bol zvedavý, prečo som ho nikdy predtým nestretol. Vysvetlil mi, že chodil do inej školy. Celú cestu sme sa zhovárali a pomohol som mu niesť niekoľko kníh. Pripadal mi ako milý a pohodový chalan, a tak som sa ho opýtal, či by sa nešiel zahrať futbal s mojimi priateľmi. Súhlasil. Boli sme spolu celý víkend a čím dlhšie som Adama spoznával, tým viac mi bol sympatický, rovnako ako mojim kamošom.
Prišiel pondelok ráno a znovu som stretol Adama s celým súborom učebníc. Zastavil som ho so slovami: "Keď budeš tú haldu kníh nosiť každý deň, nakoniec budeš mať svaly ako kulturista!" Usmial sa a podal mi polovicu učebníc. V priebehu nasledujúcich štyroch rokov sme sa stali priateľmi na život a na smrť. Keď sme prišli do puberty, začali sme uvažovať o vysojej škole. Adam sa chcel stať lekárom, zatiaľ čo mňa priťahovala fakulta telesnej výchovy a športu. Adam bol najlepší z našej triedy a ja som si z neho aj uťahoval, že je bifloš. To musím priznať. Ba občas som mu aj trochu závidel!
Adama požiadali, aby si pripravil príhovor k ukončeniu štúdia na strednej škole. Keď nadišiel ten deň, čítal som mu z očí, že má trochu trému z vystupovania pred publikom. Potľapkal som ho po ramene a povedal som mu: "Ideš, chlapče, zvládneš to ako veľký chlap!" Pozrel na mňa tým pohľadom plným vďačnosti, usmial sa a riekol: "Vďaka."
Než začal svoj príhovor, trochu si odkašľal. "V deň, keď dostávame maturitné vysvedčenia, zvykneme ďakovať tým, ktorí nám pomohli zvládnuť tieto ťažké roky. Rodičom, učiteľom, trénerom, ale aj našim priateľom....Stojím tu pred vami, aby som vám povedal, že byť niekomu priateľom je ten najkrajší dar, aký mu môžete dať."
Neveriacky som vyvalil oči na Adama, keď začal hovoriť o našom prvom stretnutí. Aj o neznesiteľnej šikane na predošlej škole. O agresívnych faganoch z toho dňa, z jeho bývalej triedy....V ten víkend plánoval spáchať samovraždu.
Povedal, že vyprázdnil svoju školskú skrinku aby to zaňho neskôr nemusela urobiť jeho mama. Preto v ten deň išiel domov so všetkými učebnicami.
Adam sa na mňa uprene zahľadel a pousmial sa. "Zachránil ma jeden priateľ, ktorý sa vtedy na mňa usmial a podal mi okuliare..."
Medzi ľuďmi to po tomto odhalení zašumelo. Najobľúbenejší chalan nám práve opísal svoje najťažšie chvíle. Videl som, ako sa na mňa pozerajú jeho matka a otec s očami plnými sĺz a usmievajú sa rovnakým úsmevom ako Adam. Nikdy som si neuvedomil, aká hĺbka je v tom úsmeve. Až do tej chvíle.
Nikdy nepodceňujte moc svojich skutkov. Malým gestom môžete zmeniť život človeka k lepšiemu alebo k horšiemu.
Zdroj: Bruno Ferrero: Zaplátané srdce. upr. Preklad: Jana Sarňáková, vyd. Don Bosco, 2018, Bratislava, str. 70-72, ISBN 978-80-8074-414-4. Foto: www.pexels.com Autor: Keira Burton
Keď som bol ešte v 1.triede na strednej, jedného dňa som uvidel spolužiaka, ktorý sa vracal zo školy. Volal sa Adam a zdalo sa, že si nesie domov všetky svoje učebnice. Pomyslel som si: "Prečo by si niekto niesol učebnice z celého týždňa? Čudné." Pokrčil som plecami a pokračoval som v ceste. Zrazu som zbadal skupinku chalanov, ktorí utekali oproti Adamovi. Narazili doňho, všetky knihy sa mu rozsypali a on spadol do blata. Okuliare mu odleteli, videl som, ako padli do trávy o pár metrov ďalej. V jeho očiach som zazrel neopísateľný smútok. Prišlo mi ho ľúto. Vykročil som k nemu, kým sa pokúšal nájsť svoje okuliare. V očiach sa mu leskli slzy. Zodvihol som okuliare a podal mu ich so slovami: "To boli riadne divokí fagani. Slušnosť im asi nič nehovorí." Adam pozrel na mňa a povedal: "Ďakujem!"
Na tvári sa mu zablysol úsmev, ktorý svedčil o naozajstnej vďačnosti. Pomohol som mu pozbierať učebnice a opýtal som sa ho kde býva. Dozvedel som sa, že býva blízko mňa, a tak som bol zvedavý, prečo som ho nikdy predtým nestretol. Vysvetlil mi, že chodil do inej školy. Celú cestu sme sa zhovárali a pomohol som mu niesť niekoľko kníh. Pripadal mi ako milý a pohodový chalan, a tak som sa ho opýtal, či by sa nešiel zahrať futbal s mojimi priateľmi. Súhlasil. Boli sme spolu celý víkend a čím dlhšie som Adama spoznával, tým viac mi bol sympatický, rovnako ako mojim kamošom.
Prišiel pondelok ráno a znovu som stretol Adama s celým súborom učebníc. Zastavil som ho so slovami: "Keď budeš tú haldu kníh nosiť každý deň, nakoniec budeš mať svaly ako kulturista!" Usmial sa a podal mi polovicu učebníc. V priebehu nasledujúcich štyroch rokov sme sa stali priateľmi na život a na smrť. Keď sme prišli do puberty, začali sme uvažovať o vysojej škole. Adam sa chcel stať lekárom, zatiaľ čo mňa priťahovala fakulta telesnej výchovy a športu. Adam bol najlepší z našej triedy a ja som si z neho aj uťahoval, že je bifloš. To musím priznať. Ba občas som mu aj trochu závidel!
Adama požiadali, aby si pripravil príhovor k ukončeniu štúdia na strednej škole. Keď nadišiel ten deň, čítal som mu z očí, že má trochu trému z vystupovania pred publikom. Potľapkal som ho po ramene a povedal som mu: "Ideš, chlapče, zvládneš to ako veľký chlap!" Pozrel na mňa tým pohľadom plným vďačnosti, usmial sa a riekol: "Vďaka."
Než začal svoj príhovor, trochu si odkašľal. "V deň, keď dostávame maturitné vysvedčenia, zvykneme ďakovať tým, ktorí nám pomohli zvládnuť tieto ťažké roky. Rodičom, učiteľom, trénerom, ale aj našim priateľom....Stojím tu pred vami, aby som vám povedal, že byť niekomu priateľom je ten najkrajší dar, aký mu môžete dať."
Neveriacky som vyvalil oči na Adama, keď začal hovoriť o našom prvom stretnutí. Aj o neznesiteľnej šikane na predošlej škole. O agresívnych faganoch z toho dňa, z jeho bývalej triedy....V ten víkend plánoval spáchať samovraždu.
Povedal, že vyprázdnil svoju školskú skrinku aby to zaňho neskôr nemusela urobiť jeho mama. Preto v ten deň išiel domov so všetkými učebnicami.
Adam sa na mňa uprene zahľadel a pousmial sa. "Zachránil ma jeden priateľ, ktorý sa vtedy na mňa usmial a podal mi okuliare..."
Medzi ľuďmi to po tomto odhalení zašumelo. Najobľúbenejší chalan nám práve opísal svoje najťažšie chvíle. Videl som, ako sa na mňa pozerajú jeho matka a otec s očami plnými sĺz a usmievajú sa rovnakým úsmevom ako Adam. Nikdy som si neuvedomil, aká hĺbka je v tom úsmeve. Až do tej chvíle.
Nikdy nepodceňujte moc svojich skutkov. Malým gestom môžete zmeniť život človeka k lepšiemu alebo k horšiemu.
Zdroj: Bruno Ferrero: Zaplátané srdce. upr. Preklad: Jana Sarňáková, vyd. Don Bosco, 2018, Bratislava, str. 70-72, ISBN 978-80-8074-414-4. Foto: www.pexels.com Autor: Keira Burton