Často vidíme, že ráno, ktoré sa začína jasným a pekným dňom, sa predpoludním zatiahne a popoludnie je temné a pochmúrne a deň sa končí búrkou. Tak je to aj s mnohými životmi, ktoré sa otvárajú s tými najšťastnejšími prísľubmi; prirodzená príťažlivosť k zbožnosti, veľké milosti, dobré vplyvy, priateľská povaha dávajú nádej, že z toho, komu sú tieto výsady dané, sa vykľuje vynikajúci Boží služobník a bude so stále väčšou oddanosťou milovať Najsvätejšie Srdce Ježišovo.
Ako často však tento žiarivý prísľub vyjde navnivoč alebo takmer navnivoč.
Duša, ktorá mohla vystúpiť na vysoký stupeň svätosti, tešiť sa z nepretržitého pokoja a radosti, stále bojuje s vášňou, hnevom, lenivosťou, netrpezlivosťou, samoľúbosťou, márnivosťou, nechuťou k Božím veciam, žiarlivosťou a zlomyseľnosťou, bezcharakternosťou v myšlienkach a slovách.
Ako je možné, že sa dosiahol taký malý pokrok? Ako je možné, že Najsvätejšie Srdce Ježišovo bolo sklamané vo svojej túžbe po úplnom ovládnutí srdca, ktoré ho milovalo?
Žiaľ, je to starý príbeh - nevernosť milosti v maličkostiach. Ježiš hovoril jasne, žiadal o nejakú malú obetu a bol odmietnutý. Opäť požiadal, a ďalšie odmietnutie. Postupne sa Jeho žiadosti stávali menej častými a Jeho hlas sotva znel v ušiach, ktoré zanedbali počúvanie.
Nakoniec prestal prosiť lebo neverná duša prestala počúvať jeho hlas. Aké smutné bolo Jeho sklamanie. Aká nenapraviteľná strata pre dušu, ktorá bola takto nevďačná voči pozvaniam svojho Božského majstra.
