Nezachovali sa antiklerikálni Česi za Protektorátu Č+M statočnejšie? Dospelejšie. Ako vlastenci... Naša hlavná starosť bola predčasne porodená štátnosť? S vojnoagresívnymi Nemcami sme boli kôli unáhlenému vzniku 1. Slovenského štátu spojenci? Až do SNP v 1944
Slováci bojovali s prezidentom voči boľševizmu. Štátna samostatnosť nám bola "podarovaná" predčasne.
"...my nemôžeme hľadať dohodu s boľševikmi a ak Vám Američania dali vedieť, že Slováci musia prijať Beneša, čo znamená zrieknuť sa nároku na samostatnosť, v takej situácii pre nás niet žiadnej voľby.
My sa nemôžeme zrieknuť práva na samostatnosť. Nemáme na to ani mravného, ani politického ospravedlnenia, a mravne a politicky my sa nemôžeme podrobiť komunizmu. Žiaden politik, čo aj s malou skúsenosťou, nemôže uveriť, že by Rusi ponechali územia, ktoré obsadili, bez toho, aby na ne neuvalili svoj systém, aby nevylúčili každú opozíciu a aby nezničili Cirkev.
Nik ma o tom nemôže presvedčiť.
Nie som taký naivný, aby som tomu uveril... ... Nemám žiadnych ilúzií o tom, čo sa stane so mnou a s mnohými z nás, ktorí sme sa pokúsili zachrániť Slovensko pred katastrofou počas vojny....
...Z mravného stanoviska niet žiadneho ospravedlnenia a my nemáme nijaké právo a žiadne poverenie od slovenského národa urobiť dohodu s Moskvou a vystaviť celé naše obyvateľstvo nemeckým represáliám.
A máme ešte menej práva určovať budúcnosť Slovenska smerom, ktorý je v protive s našou národnou tradíciou, s našim presvedčením a s našimi národnými záujmami. My sa nemôžeme dobrovoľne podrobiť komunizmu a vyprovokovať nemeckú masakru, ktorá by nasledovala, keby sme konali tak, ako to žiadajú z Londýna, alebo Moskvy..."
(Prezident Dr. Jozef Tiso Dr. J. M. Kirchbaumovi - august 1944.)
ku zajtrajšej téme SK 511 Pravoverní a dezorientovaní
tá veta o vojenskej cti je obdivuhodná
ale bol to generál, čo strielal po partizánoch, čiže ochraňoval nielen 1. Slovenský štát, ale aj nacistov,
čo už veľmi na obdiv nie je, však?...
Timotej Ištok (29.9.1891 Veľké Kostoľany - 7.3.1947 Bratislava) jediný generál armády prvej Slovenskej republiky, ktorý bol popravený ako vojnový zločinec po druhej svetovej vojne. Bol síce generálom žandárstva, ale od jesene 1944 bolo žandárstvo zaradené pod Ministerstvo národnej obrany. Z tohto pohľadu možno T. Ištoka zaradiť medzi slovenskú vojenskú generalitu. Študoval na vojenskej škole a od roku 1912 bol vojakom z povolania. V prvej svetovej vojne bojoval ako dôstojník, na konci vojny bol nadporučíkom. V roku 1918 vstúpil do čsl. armády, nasledne prešiel do policajného zboru. Od roku 1936 bol riaditeľom žandárskej školy v Bratislave. Zaslúžil sa o to, že po odchode Čechov zo Slovenska bol vytvorený fungujúci, vycvičený slovenský policajný zbor, ktorý Slovensko potrebovalo. Po roku 1939 bol na čele Hlavného veliteľstva žandárstva, po vypuknutí Slovenského národného povstania ho prezident J. Tiso menoval za hlavného veliteľa slovenského žandárstva. Spolu s nemeckou bezpečnostnou políciou sa zúčastňoval na prenasledovaní partizánov, povstalcov, zbehov i civilov. Na poslednom zasadnutí slovenskej vlády (1.4.1945) ho prezident povýšil na generála. 27.2.1947 bol odsúdený na trest smrti zastrelením.
od Nové slobodné Slovensko
„Stratiť slobodu, majetok alebo život – to nie je tragédia, česť keby som stratil, to by bolo hrozné.“
(Generál slovenského žandárstva Timotheus Ištók pred popravou.)
Česť a sláva!
Postoj obyvateľstva k režimu
Väčšina občanov Slovenska akceptovala v marci 1939 vznik samostatného štátu ako jedinú alternatívu a východisko z pohnutej situácie, ktorá predchádzala začiatku vojny.[26] Hrozba rozdelenia krajiny čiastočne prispela k zomknutiu obyvateľstva a upevneniu moci slovenskej vlády. Celkovo však medzi obyvateľstvom stále zotrvávali niektoré rozpory. Navonok prezentované zomknutie väčšiny strán s HSĽS napríklad odmietli viaceré miestne organizácie Agrárnej a Slovenskej národnej strany, podobne časť evanjelického obyvateľstva ignorovala nedemokratické voľby do Snemu v decembri 1938.[26] Nespokojnosť obyvateľstva bola všeobecne zameraná na celkové politické smerovanie režimu, jeho útoky proti českému obyvateľstvu, prehnaný nacionalizmus a šovinizmus, útoky na ľudí prejavujúcich iný ako oficiálny názor, ako i jednostrannú orientáciu na Nemeckú ríšu. Odpor vzbudzovali i perzekúcie voči židovskému obyvateľstvu, masové prezliekanie kabátov, kariérizmus a korupcia, ktoré boli spojené najmä s arizáciou židovského majetku. V tomto smere sa nenávisť obracala najmä na arizátorov a Hlinkovu gardu.[26]
Spomedzi opozície v Slovenskej republike mal najvýznamnejšie postavenie dôstojnícky zbor Slovenskej armády, ktorý bol do značnej miery oddaný duchu demokratických tradícií medzivojnového Česko-Slovenska. Proti režimu sa stavala časť študentských kruhov, robotníctva a komunisti. Podľa niektorých názorov bolo významnou časťou nespokojných aj množstvo evanjelikov, predstavujúci asi 17 % obyvateľstva.[27] Pochopiteľný bol tiež postoj rasovo prenasledovaných.
Zatiaľ čo sa z času na čas objavovali známky podpory a súhlasu s národným socializmom ako boli Lomnický manifest z 31. augusta 1940,[28] väčšina obyvateľstva sa navonok stavala až do roku 1944 k režimu pomerne indiferentne.
16. septembra 1940 bol pre lepšie riadenie arizácie zriadený Ústredný hospodársky úrad. Úrad rozdeľoval židovský majetok zväčša na základe protekcionárstva a korupcie medzi významných členov HSĽS, DP a HG. 30. septembra 1940 bola vytvorená Ústredňa Židov ako jediná organizácia pre Židov na Slovensku, 8. októbra boli rozpustené všetky židovské spolky a organizácie. Ústredňa Židov podliehala priamo Ústrednému hospodárskemu úradu. 30. novembra 1940 vydala vláda nariadenie č. 303/1940 Sl.z. o židovských podnikoch, známe ako druhý arizačný zákon. V tomto čase nemali o konečnom riešení židovskej otázky celkom jasné predstavy ani nemeckí nacisti, ale podľa vízie nemeckého poradcu Dietera Wislicenyho mal pozbavením príjmu a zabavením majetku vzniknúť problém, ktorý bude možné riešiť len masovým vysťahovaním. Z pôvodných asi 12 300 židovských podnikov bolo arizovaných 2200, ostatné boli zlikvidované „aby neprekážali kresťanskej konkurencii“.
a Česi už pri Protektoráte od začiatku aj proti nacizmu
Odpor obyvateľstva proti nemeckej okupácii v roku 1939
Národná púť na Budči v lete roku 1939, ktorá prerástla v manifestácii proti nemeckej okupácii českých zemí
Európa na vrchole nemeckej nadvlády (1942)
Nemecko (+ Protektorát Čechy a Morava a Generálny gouvernement )
civilne riadené okupované územia ( ríšske komisariáty ) + bábkové vlády ( Slovensko , Francúzsko )
vojensky riadené okupované územia
Krátko po obsadení českého územia a zriadení Protektorátu bola okupačnou mocou spustená veľká vlna zatýkania, tzv. „Akcia mreže“ (Aktion Gitter) . Pri nej bolo zatknutých niekoľko tisíc českých vlastencov, medzi ktorými bolo mnoho komunistov. Zatknutí boli aj takmer všetci nemeckí antifašistickí emigranti, ktorí sa predtým uchýlili do Československa. Bývalí vojenskí predstavitelia začali už v marci formovať ozbrojenú organizáciu Obrana národa . Počítalo sa s skorým povstaním proti okupantom, ale vlna zatýkania v auguste 1939 a nemecký útok na Poľsko ukázali nereálnosť týchto plánov. [4]
Spontánna reakcia obyvateľstva na okupáciu bola zásadne odmietavá a v každom smere protinemecká. Šíril sa bojkot všetkého nemeckého, počúval sa zahraničný rozhlas, šírili sa anekdoty. Boli bojkotované nemecké filmové týždenníky, prejavoval sa nesúhlas pri premietaní v kinách aj pri divadelných predstaveniach. Prvým výrazným protinemeckým vystúpením bola púť na Říp 30. apríla 1939 , ktorej sa zúčastnilo zhruba 90 000 ľudí. V máji 1939 nasledovali akcie s protinemeckými vystúpeniami v pražskom v chráme Sv. Víta , pri hrobe Františka Palackého a pri prevoze tela Karla Hynka Máchu na Vyšehrad . [15]
Nasledujúce protestné vystúpenia proti okupačnej moci boli na vrchu Kremešník na Pelhřimovsku, na Svätej Hore pri Příbrami , pri sv. Antoníčka nad Blatnicou, na Budči av Brezových Horách . Aj v máji 1939 sa v Moravskej Ostrave zišlo pri príležitosti dňa matiek viac ako 80 000 ľudí. Ďalšou manifestáciou boli oslavy výročia upálenia majstra Jána Husa . Púte k sv. Vavrinčeka u Domažlíc 13. augusta 1939 sa zúčastnilo 100 tisíc ľudí, po nej boli odvlečení do koncentračného tábora katolícky kňaz Tylínek a Msgre. Stašok . [16] Dňa 20. augusta 1939 sa konala ďalšia veľká „protiokupačná“ púť na Hostýne , avšak ďalšie púte a zhromaždenia už boli okupačnou správou zakázané.
Český národ sa však nevzdával a dňa 28. októbra 1939 sa pri príležitosti výročia vzniku Československa konali manifestácie v Prahe aj v ďalších českých, moravských a sliezskych mestách. Demonštrácia v Prahe bola brutálnym spôsobom za pomocou strelných zbraní gestapom rozohnaná. Bol pri nej zabitý robotník Václav Sedláček , niekoľko ľudí bolo ťažko zranených, medzi nimi aj študent Ján Opletal , ktorý potom na následky zranení dňa 11. novembra zomrel. Početní účastníci jeho pohrebu 15. novembra 1939, ktorý sa stal manifestáciou proti nemeckej okupácii, boli brutálne rozohnaní. Dňa 17. novembra 1939 boli na osobný príkaz Adolfa Hitlera prepadnuté české vysoké školy a študentské internáty, v ktorých nacisti zbili a zatkli stovky študentov. Všetkých desať českých vysokých škôl bolo v ten istý deň „na tri roky“ uzavretých, hoci toto násilné opatrenie zostalo v platnosti až do konca Protektorátu. Konkrétne išlo v Prahe o Univerzitu Karlovu , Husovu evanjelickú fakultu bohosloveckú , České vysoké učenie technické a Akadémiu výtvarných umení , v Příbrami o Vysokú školu banskú , v Brne o Masarykovu univerzitu , Českú vysokú školu technickú , Vysokú školu o Cyrilometodskú fakultu bohosloveckú . [17] V Protektoráte boli potom v činnosti už len nemecké vysoké školy (tj nemecká univerzita v Prahe a nemecké vysoké školy technické v Prahe av Brne). Vedúci predstavitelia českých vysokoškolákov boli zatknutí a popravení, stovky českých študentov boli internované v koncentračných táboroch na nemeckom území. Po týchto udalostiach boli okupačnou správou zavedené úplne neobvyklé represívne opatrenia, ktoré naďalej vylúčili všetky možnosti otvoreného odporu voči okupačnej moci. Český národ sa však ďalej bránil. Všenárodná protinacistická jednota, spontánne prejavy odporu, prvé kroky organizovaného ilegálneho odboja a rozširovania letákov a ilegálnych časopisov, to všetko vytváralo českú rezistenciu.
Teror nacistov na obyvateľstve Protektorátu, obete nacizmu
Už tesne po okupácii boli prijaté opatrenia, na ktoré neboli ľudia, vychovaní v demokratickom štáte, zvyknutí. Teror obyvateľstva začal po 28. októbri 1939 po sérii protinacistických vystúpení. Nemecká okupačná správa vytvorila politiku cukru a biča , pretože si bola vedomá toho, že pri trvaní vojny bude potrebovať české kvalifikované robotníctvo aj ostatné obyvateľstvo pre svoje dobyvačné ciele. Do istej miery sa tento plán daril. [4]
Po víťaznom ukončení vojny malo dôjsť ku konečnému riešeniu českej otázky v rámci nacistického plánu genocídy slovanských národov tzv. Generalplan Ost . Dovtedy však potrebovala pokoj a poriadok, a tak začala s popravami všetkých, ktorí sa jej akýmkoľvek spôsobom vzbúrili. Ľudia boli odsudzovaní na trest smrti, posielaní do koncentračných táborov či na nútené práce . Tieto obete nacizmu sa mali stať pre ostatných občanov odstrašujúcim príkladom toho, ako sa s nimi bude zaobchádzať, pokiaľ sa budú akýmkoľvek spôsobom stavať proti okupačnej moci.
Uvádza sa, že za okupácie Čiech a Moravy a za samostatného Slovenského štátu zahynulo asi 343 – 360 tisíc československých občanov, z toho asi 265 – 270 tisíc Židov (pozri Obete nacizmu z Československej republiky ). Do tohto počtu nie sú zahrnuté osoby, ktoré zomreli po ukončení vojny na následky dlhodobého väznenia, týrania či nútených prác .
Minulý rok viedol v úhrnnom výsledku k zatvrdeniu Čechov v ich základnom protinemeckom postoji, pretrvávajúcemu z prvého roku Protektorátu. Upevnenie a prehĺbenie národného odporu sa prejavilo rovnomerne vo všetkých oblastiach života. V kultúrnom a spoločenskom živote prevládala napospol protinemecká atmosféra, ktorá početné spolky a združenia vehnala do ilegality a privodila ich likvidáciu zo strany Štátnej polície. Duchovenstvo všetkých vyznaní preukazovalo svoj základný, prevažne šovinistický postoj. České úradníctvo štátneho i správneho aparátu sa usilovalo v internej služobnej prevádzke o pasívnu rezistenciu voči nemeckým opatreniam a všeobecným záujmom ríše. Rovnako v stranickopolitickom živote Čechov bola trvalo vyvíjaná ilegálna činnosť – často tiež vedúcimi osobnosťami –, ktorej nevyhnutným dôsledkom boli početné zatknutia. “
— Správa Sicherheitsdienstu za rok 1940
Hrdinstvo verzus kolaborácia
Pamätník parašutistom, ktorí vykonali atentát na R. Heydricha
Odtrhnutie pohraničia , okupácia oklieštených Čiech a Moravy a zriadenie Protektorátu bolo prijaté českým obyvateľstvom v drvivej väčšine odmietavo. Na čele tých, ktorí sa postavili proti znásilneniu svojej krajiny a ktorí často položili najvyššiu obeť, boli aktívni členovia odboja či muži, ktorí utiekli bojovať do zahraničia za svoju vlasť. V čase represií sa ukazoval morálny charakter každého jedinca, ktorý sa musel postaviť ku každodenným problémom, ktoré boli komplikované brutálnym postojom okupačnej moci. V krajine dochádzalo takmer nepretržite k sabotážam všetkého druhu. V továrňach sa znižovala produktivita práce (heslo PP – „pracuj pomaly“), vyrábali sa nepodarky , vlakové súpravy mali prerezané vzduchové hadice bŕzd, zámerne bolo poškodzované telefónne a elektrické vedenie. Ľudia to robili s vedomím, že im za tento čin hrozí jediný trest – smrť. Celkovo však zbrojná výroba na území protektorátu spĺňala požiadavky okupačnej správy. [19]
Ďaleko v horšej situácii sa nachádzali občania napríklad v prípade, že boli neznámymi ľuďmi požiadaní o prístrešie. Mohlo sa jednať o odbojára, zostreleného zahraničného letca , ale aj o provokatéra gestapa . Ak sa človek rozhodol pomôcť, hrozil trest smrti nielen jemu, ale aj celej rodine. Potom to, čo sa javí ako hrdinstvo , sa dalo chápať ako hazardérstvo a ohrozovanie vlastnej rodiny. Ak občan odmietol v takom prípade pomôcť, potom sa to mohlo javiť ako zbabelosť , alebo aj ako zodpovednosť voči vlastnej rodine. V týchto medzných situáciách, kedy išlo o život vlastný a životy najbližších, sa prejavovali charaktery i postoje každého jedinca.
Na druhej strane tohto pomyselného rebríčka stoja ľudia, ktorí zradili český národ a kolaborovali s Nemcami , a to buď otvorene, alebo skryto ako konfidenti gestapa . Títo udavači v mnohých prípadoch po vojne prezliekli kabáty a pod prísľubom beztrestnosti sa stali agentmi komunistickej štátnej bezpečnosti . Na južnej a juhovýchodnej Morave pôsobili iredentistické a separatistické skupiny Národopisná Morava a Moravská nacionálna sociálna strana .
Po vojne bolo približne 10 000 ľudí súdených za najrôznejšie typy kolaborácie, z toho 730 bolo popravených. Väčšina súdených bola nakoniec oslobodená. [26]
"...my nemôžeme hľadať dohodu s boľševikmi a ak Vám Američania dali vedieť, že Slováci musia prijať Beneša, čo znamená zrieknuť sa nároku na samostatnosť, v takej situácii pre nás niet žiadnej voľby.
My sa nemôžeme zrieknuť práva na samostatnosť. Nemáme na to ani mravného, ani politického ospravedlnenia, a mravne a politicky my sa nemôžeme podrobiť komunizmu. Žiaden politik, čo aj s malou skúsenosťou, nemôže uveriť, že by Rusi ponechali územia, ktoré obsadili, bez toho, aby na ne neuvalili svoj systém, aby nevylúčili každú opozíciu a aby nezničili Cirkev.
Nik ma o tom nemôže presvedčiť.
Nie som taký naivný, aby som tomu uveril... ... Nemám žiadnych ilúzií o tom, čo sa stane so mnou a s mnohými z nás, ktorí sme sa pokúsili zachrániť Slovensko pred katastrofou počas vojny....
...Z mravného stanoviska niet žiadneho ospravedlnenia a my nemáme nijaké právo a žiadne poverenie od slovenského národa urobiť dohodu s Moskvou a vystaviť celé naše obyvateľstvo nemeckým represáliám.
A máme ešte menej práva určovať budúcnosť Slovenska smerom, ktorý je v protive s našou národnou tradíciou, s našim presvedčením a s našimi národnými záujmami. My sa nemôžeme dobrovoľne podrobiť komunizmu a vyprovokovať nemeckú masakru, ktorá by nasledovala, keby sme konali tak, ako to žiadajú z Londýna, alebo Moskvy..."
(Prezident Dr. Jozef Tiso Dr. J. M. Kirchbaumovi - august 1944.)
ku zajtrajšej téme SK 511 Pravoverní a dezorientovaní
tá veta o vojenskej cti je obdivuhodná
ale bol to generál, čo strielal po partizánoch, čiže ochraňoval nielen 1. Slovenský štát, ale aj nacistov,
čo už veľmi na obdiv nie je, však?...
Timotej Ištok (29.9.1891 Veľké Kostoľany - 7.3.1947 Bratislava) jediný generál armády prvej Slovenskej republiky, ktorý bol popravený ako vojnový zločinec po druhej svetovej vojne. Bol síce generálom žandárstva, ale od jesene 1944 bolo žandárstvo zaradené pod Ministerstvo národnej obrany. Z tohto pohľadu možno T. Ištoka zaradiť medzi slovenskú vojenskú generalitu. Študoval na vojenskej škole a od roku 1912 bol vojakom z povolania. V prvej svetovej vojne bojoval ako dôstojník, na konci vojny bol nadporučíkom. V roku 1918 vstúpil do čsl. armády, nasledne prešiel do policajného zboru. Od roku 1936 bol riaditeľom žandárskej školy v Bratislave. Zaslúžil sa o to, že po odchode Čechov zo Slovenska bol vytvorený fungujúci, vycvičený slovenský policajný zbor, ktorý Slovensko potrebovalo. Po roku 1939 bol na čele Hlavného veliteľstva žandárstva, po vypuknutí Slovenského národného povstania ho prezident J. Tiso menoval za hlavného veliteľa slovenského žandárstva. Spolu s nemeckou bezpečnostnou políciou sa zúčastňoval na prenasledovaní partizánov, povstalcov, zbehov i civilov. Na poslednom zasadnutí slovenskej vlády (1.4.1945) ho prezident povýšil na generála. 27.2.1947 bol odsúdený na trest smrti zastrelením.
od Nové slobodné Slovensko
„Stratiť slobodu, majetok alebo život – to nie je tragédia, česť keby som stratil, to by bolo hrozné.“
(Generál slovenského žandárstva Timotheus Ištók pred popravou.)
Česť a sláva!
Postoj obyvateľstva k režimu
Väčšina občanov Slovenska akceptovala v marci 1939 vznik samostatného štátu ako jedinú alternatívu a východisko z pohnutej situácie, ktorá predchádzala začiatku vojny.[26] Hrozba rozdelenia krajiny čiastočne prispela k zomknutiu obyvateľstva a upevneniu moci slovenskej vlády. Celkovo však medzi obyvateľstvom stále zotrvávali niektoré rozpory. Navonok prezentované zomknutie väčšiny strán s HSĽS napríklad odmietli viaceré miestne organizácie Agrárnej a Slovenskej národnej strany, podobne časť evanjelického obyvateľstva ignorovala nedemokratické voľby do Snemu v decembri 1938.[26] Nespokojnosť obyvateľstva bola všeobecne zameraná na celkové politické smerovanie režimu, jeho útoky proti českému obyvateľstvu, prehnaný nacionalizmus a šovinizmus, útoky na ľudí prejavujúcich iný ako oficiálny názor, ako i jednostrannú orientáciu na Nemeckú ríšu. Odpor vzbudzovali i perzekúcie voči židovskému obyvateľstvu, masové prezliekanie kabátov, kariérizmus a korupcia, ktoré boli spojené najmä s arizáciou židovského majetku. V tomto smere sa nenávisť obracala najmä na arizátorov a Hlinkovu gardu.[26]
Spomedzi opozície v Slovenskej republike mal najvýznamnejšie postavenie dôstojnícky zbor Slovenskej armády, ktorý bol do značnej miery oddaný duchu demokratických tradícií medzivojnového Česko-Slovenska. Proti režimu sa stavala časť študentských kruhov, robotníctva a komunisti. Podľa niektorých názorov bolo významnou časťou nespokojných aj množstvo evanjelikov, predstavujúci asi 17 % obyvateľstva.[27] Pochopiteľný bol tiež postoj rasovo prenasledovaných.
Zatiaľ čo sa z času na čas objavovali známky podpory a súhlasu s národným socializmom ako boli Lomnický manifest z 31. augusta 1940,[28] väčšina obyvateľstva sa navonok stavala až do roku 1944 k režimu pomerne indiferentne.
16. septembra 1940 bol pre lepšie riadenie arizácie zriadený Ústredný hospodársky úrad. Úrad rozdeľoval židovský majetok zväčša na základe protekcionárstva a korupcie medzi významných členov HSĽS, DP a HG. 30. septembra 1940 bola vytvorená Ústredňa Židov ako jediná organizácia pre Židov na Slovensku, 8. októbra boli rozpustené všetky židovské spolky a organizácie. Ústredňa Židov podliehala priamo Ústrednému hospodárskemu úradu. 30. novembra 1940 vydala vláda nariadenie č. 303/1940 Sl.z. o židovských podnikoch, známe ako druhý arizačný zákon. V tomto čase nemali o konečnom riešení židovskej otázky celkom jasné predstavy ani nemeckí nacisti, ale podľa vízie nemeckého poradcu Dietera Wislicenyho mal pozbavením príjmu a zabavením majetku vzniknúť problém, ktorý bude možné riešiť len masovým vysťahovaním. Z pôvodných asi 12 300 židovských podnikov bolo arizovaných 2200, ostatné boli zlikvidované „aby neprekážali kresťanskej konkurencii“.
a Česi už pri Protektoráte od začiatku aj proti nacizmu
Odpor obyvateľstva proti nemeckej okupácii v roku 1939
Národná púť na Budči v lete roku 1939, ktorá prerástla v manifestácii proti nemeckej okupácii českých zemí
Európa na vrchole nemeckej nadvlády (1942)
Nemecko (+ Protektorát Čechy a Morava a Generálny gouvernement )
civilne riadené okupované územia ( ríšske komisariáty ) + bábkové vlády ( Slovensko , Francúzsko )
vojensky riadené okupované územia
Krátko po obsadení českého územia a zriadení Protektorátu bola okupačnou mocou spustená veľká vlna zatýkania, tzv. „Akcia mreže“ (Aktion Gitter) . Pri nej bolo zatknutých niekoľko tisíc českých vlastencov, medzi ktorými bolo mnoho komunistov. Zatknutí boli aj takmer všetci nemeckí antifašistickí emigranti, ktorí sa predtým uchýlili do Československa. Bývalí vojenskí predstavitelia začali už v marci formovať ozbrojenú organizáciu Obrana národa . Počítalo sa s skorým povstaním proti okupantom, ale vlna zatýkania v auguste 1939 a nemecký útok na Poľsko ukázali nereálnosť týchto plánov. [4]
Spontánna reakcia obyvateľstva na okupáciu bola zásadne odmietavá a v každom smere protinemecká. Šíril sa bojkot všetkého nemeckého, počúval sa zahraničný rozhlas, šírili sa anekdoty. Boli bojkotované nemecké filmové týždenníky, prejavoval sa nesúhlas pri premietaní v kinách aj pri divadelných predstaveniach. Prvým výrazným protinemeckým vystúpením bola púť na Říp 30. apríla 1939 , ktorej sa zúčastnilo zhruba 90 000 ľudí. V máji 1939 nasledovali akcie s protinemeckými vystúpeniami v pražskom v chráme Sv. Víta , pri hrobe Františka Palackého a pri prevoze tela Karla Hynka Máchu na Vyšehrad . [15]
Nasledujúce protestné vystúpenia proti okupačnej moci boli na vrchu Kremešník na Pelhřimovsku, na Svätej Hore pri Příbrami , pri sv. Antoníčka nad Blatnicou, na Budči av Brezových Horách . Aj v máji 1939 sa v Moravskej Ostrave zišlo pri príležitosti dňa matiek viac ako 80 000 ľudí. Ďalšou manifestáciou boli oslavy výročia upálenia majstra Jána Husa . Púte k sv. Vavrinčeka u Domažlíc 13. augusta 1939 sa zúčastnilo 100 tisíc ľudí, po nej boli odvlečení do koncentračného tábora katolícky kňaz Tylínek a Msgre. Stašok . [16] Dňa 20. augusta 1939 sa konala ďalšia veľká „protiokupačná“ púť na Hostýne , avšak ďalšie púte a zhromaždenia už boli okupačnou správou zakázané.
Český národ sa však nevzdával a dňa 28. októbra 1939 sa pri príležitosti výročia vzniku Československa konali manifestácie v Prahe aj v ďalších českých, moravských a sliezskych mestách. Demonštrácia v Prahe bola brutálnym spôsobom za pomocou strelných zbraní gestapom rozohnaná. Bol pri nej zabitý robotník Václav Sedláček , niekoľko ľudí bolo ťažko zranených, medzi nimi aj študent Ján Opletal , ktorý potom na následky zranení dňa 11. novembra zomrel. Početní účastníci jeho pohrebu 15. novembra 1939, ktorý sa stal manifestáciou proti nemeckej okupácii, boli brutálne rozohnaní. Dňa 17. novembra 1939 boli na osobný príkaz Adolfa Hitlera prepadnuté české vysoké školy a študentské internáty, v ktorých nacisti zbili a zatkli stovky študentov. Všetkých desať českých vysokých škôl bolo v ten istý deň „na tri roky“ uzavretých, hoci toto násilné opatrenie zostalo v platnosti až do konca Protektorátu. Konkrétne išlo v Prahe o Univerzitu Karlovu , Husovu evanjelickú fakultu bohosloveckú , České vysoké učenie technické a Akadémiu výtvarných umení , v Příbrami o Vysokú školu banskú , v Brne o Masarykovu univerzitu , Českú vysokú školu technickú , Vysokú školu o Cyrilometodskú fakultu bohosloveckú . [17] V Protektoráte boli potom v činnosti už len nemecké vysoké školy (tj nemecká univerzita v Prahe a nemecké vysoké školy technické v Prahe av Brne). Vedúci predstavitelia českých vysokoškolákov boli zatknutí a popravení, stovky českých študentov boli internované v koncentračných táboroch na nemeckom území. Po týchto udalostiach boli okupačnou správou zavedené úplne neobvyklé represívne opatrenia, ktoré naďalej vylúčili všetky možnosti otvoreného odporu voči okupačnej moci. Český národ sa však ďalej bránil. Všenárodná protinacistická jednota, spontánne prejavy odporu, prvé kroky organizovaného ilegálneho odboja a rozširovania letákov a ilegálnych časopisov, to všetko vytváralo českú rezistenciu.
Teror nacistov na obyvateľstve Protektorátu, obete nacizmu
Už tesne po okupácii boli prijaté opatrenia, na ktoré neboli ľudia, vychovaní v demokratickom štáte, zvyknutí. Teror obyvateľstva začal po 28. októbri 1939 po sérii protinacistických vystúpení. Nemecká okupačná správa vytvorila politiku cukru a biča , pretože si bola vedomá toho, že pri trvaní vojny bude potrebovať české kvalifikované robotníctvo aj ostatné obyvateľstvo pre svoje dobyvačné ciele. Do istej miery sa tento plán daril. [4]
Po víťaznom ukončení vojny malo dôjsť ku konečnému riešeniu českej otázky v rámci nacistického plánu genocídy slovanských národov tzv. Generalplan Ost . Dovtedy však potrebovala pokoj a poriadok, a tak začala s popravami všetkých, ktorí sa jej akýmkoľvek spôsobom vzbúrili. Ľudia boli odsudzovaní na trest smrti, posielaní do koncentračných táborov či na nútené práce . Tieto obete nacizmu sa mali stať pre ostatných občanov odstrašujúcim príkladom toho, ako sa s nimi bude zaobchádzať, pokiaľ sa budú akýmkoľvek spôsobom stavať proti okupačnej moci.
Uvádza sa, že za okupácie Čiech a Moravy a za samostatného Slovenského štátu zahynulo asi 343 – 360 tisíc československých občanov, z toho asi 265 – 270 tisíc Židov (pozri Obete nacizmu z Československej republiky ). Do tohto počtu nie sú zahrnuté osoby, ktoré zomreli po ukončení vojny na následky dlhodobého väznenia, týrania či nútených prác .
Minulý rok viedol v úhrnnom výsledku k zatvrdeniu Čechov v ich základnom protinemeckom postoji, pretrvávajúcemu z prvého roku Protektorátu. Upevnenie a prehĺbenie národného odporu sa prejavilo rovnomerne vo všetkých oblastiach života. V kultúrnom a spoločenskom živote prevládala napospol protinemecká atmosféra, ktorá početné spolky a združenia vehnala do ilegality a privodila ich likvidáciu zo strany Štátnej polície. Duchovenstvo všetkých vyznaní preukazovalo svoj základný, prevažne šovinistický postoj. České úradníctvo štátneho i správneho aparátu sa usilovalo v internej služobnej prevádzke o pasívnu rezistenciu voči nemeckým opatreniam a všeobecným záujmom ríše. Rovnako v stranickopolitickom živote Čechov bola trvalo vyvíjaná ilegálna činnosť – často tiež vedúcimi osobnosťami –, ktorej nevyhnutným dôsledkom boli početné zatknutia. “
— Správa Sicherheitsdienstu za rok 1940
Hrdinstvo verzus kolaborácia
Pamätník parašutistom, ktorí vykonali atentát na R. Heydricha
Odtrhnutie pohraničia , okupácia oklieštených Čiech a Moravy a zriadenie Protektorátu bolo prijaté českým obyvateľstvom v drvivej väčšine odmietavo. Na čele tých, ktorí sa postavili proti znásilneniu svojej krajiny a ktorí často položili najvyššiu obeť, boli aktívni členovia odboja či muži, ktorí utiekli bojovať do zahraničia za svoju vlasť. V čase represií sa ukazoval morálny charakter každého jedinca, ktorý sa musel postaviť ku každodenným problémom, ktoré boli komplikované brutálnym postojom okupačnej moci. V krajine dochádzalo takmer nepretržite k sabotážam všetkého druhu. V továrňach sa znižovala produktivita práce (heslo PP – „pracuj pomaly“), vyrábali sa nepodarky , vlakové súpravy mali prerezané vzduchové hadice bŕzd, zámerne bolo poškodzované telefónne a elektrické vedenie. Ľudia to robili s vedomím, že im za tento čin hrozí jediný trest – smrť. Celkovo však zbrojná výroba na území protektorátu spĺňala požiadavky okupačnej správy. [19]
Ďaleko v horšej situácii sa nachádzali občania napríklad v prípade, že boli neznámymi ľuďmi požiadaní o prístrešie. Mohlo sa jednať o odbojára, zostreleného zahraničného letca , ale aj o provokatéra gestapa . Ak sa človek rozhodol pomôcť, hrozil trest smrti nielen jemu, ale aj celej rodine. Potom to, čo sa javí ako hrdinstvo , sa dalo chápať ako hazardérstvo a ohrozovanie vlastnej rodiny. Ak občan odmietol v takom prípade pomôcť, potom sa to mohlo javiť ako zbabelosť , alebo aj ako zodpovednosť voči vlastnej rodine. V týchto medzných situáciách, kedy išlo o život vlastný a životy najbližších, sa prejavovali charaktery i postoje každého jedinca.
Na druhej strane tohto pomyselného rebríčka stoja ľudia, ktorí zradili český národ a kolaborovali s Nemcami , a to buď otvorene, alebo skryto ako konfidenti gestapa . Títo udavači v mnohých prípadoch po vojne prezliekli kabáty a pod prísľubom beztrestnosti sa stali agentmi komunistickej štátnej bezpečnosti . Na južnej a juhovýchodnej Morave pôsobili iredentistické a separatistické skupiny Národopisná Morava a Moravská nacionálna sociálna strana .
Po vojne bolo približne 10 000 ľudí súdených za najrôznejšie typy kolaborácie, z toho 730 bolo popravených. Väčšina súdených bola nakoniec oslobodená. [26]
