Lev Veľký: Tomus ad Flavianum

Prečítali sme si tvoj list, ktorý vyjadril tvoju lásku. Zadivili sme sa, že sme tento list dostali tak neskoro. Prečítali sme si tiež uznesenie biskupov, a tak sme si mohli s bolesťou uvedomiť, k akému pohoršeniu, ktoré je proti integrite pravej viery, medzi vami vlastne došlo. To, čo sa nám skôr javilo ako temné, je nám teraz celkom zrejmé. Eutyches, ktorý sa ako presbyter javil byť človekom hodným cti, sa ukazuje, že je niekým veľmi neopatrným a príliš nevzdelaným, takže sa na neho môžu vzťahovať slová proroka: „Prestal konať rozumne a múdro. Vymýšľa si na svojom lôžku ničomnosti.“ Veď čo môže byť horšie, ako zmýšľať bezbožne a nepoddať sa tým, ktorí sú múdrejší a učenejší? Do tejto nerozumnosti upadajú tí, ktorí pri poznávaní pravdy narazia na nejakú prekážku a neutiekajú sa pri tomto ku svedectvu prorokov ani k apoštolským listom, ani k autorite evanjelia, ale stavajú iba na sebe samých, a tak sa stávajú majstrami bludu, pretože neboli učeníkmi pravdy. Aké znalosti o knihách Starého a Nového zákona mohol nadobudnúť ten, kto nie je schopný pochopiť ani základné pravdy Apoštolského vyznania viery? Veď takýto človek nie je schopný pochopiť svojím doterajším starým srdcom to, čo po celom svete zaznieva kvôli obnove všetkých.
Keďže teda (Eutyches) nevedel, ako by mal zmýšľať o vtelení Slova Božieho, a keďže si nechcel obstarať svetlo porozumenia obšírnym štúdiom svätých Písem, mal teda aspoň pozorne počúvať spoločné a jednomyseľné vyhlásenie, ktorým všetci veriaci vyznávajú vieru v Boha Otca všemohúceho, v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa narodil z Ducha Svätého a z Márie Panny. Tieto tri pravdy spravidla postačujú na to, aby zničili všetky myšlienkové konštrukcie, ktoré vytvorili heretici. Keď sa verí v Boha Otca všemohúceho, ukazuje sa tým na súvečného Syna, ktorý sa od Otca nijako neodlišuje, pretože je Bohom z Boha, všemohúcim zo všemohúceho, z večného zrodený ako súvečný, nie nasledujúci v čase, nie podriadený v moci, nie odlišný v sláve a nie odlišný svojím bytím. Tak teda tento naozaj jednorodený večný Syn večného Otca sa narodil z Ducha Svätého a z Márie Panny, pričom toto narodenie v čase nijako nezmenšuje to božské a večné zrodenie, ani mu nič nepridáva, pretože bolo celé zamerané na nápravu podvedeného človeka, aby tak Syn premohol a svojou mocou zničil smrť a diabla, ktorý mal nad smrťou moc. Nemohli by sme totiž zvíťaziť nad pôvodcom hriechu a smrti, keby na seba nezobral a neprijal našu prirodzenosť ten, ktorého hriech nemôže poškvrniť a nad ktorým nemôže mať smrť moc. Bol počatý Duchom Svätým v lone panenskej Matky, ktorá ho počala ako panna a ktorá ostala pannou, aj keď ho porodila. Ak [Eutyches] nebol schopný načerpať z tohto prečistého prameňa kresťanskej viery správne porozumenie pravdy, pretože jeho vlastná zaslepenosť pred ním zatemnila jas takej zrejmej pravdy, mal sa podriadiť učeniu evanjelia a tomu, čo je v Matúšovom evanjeliu: „Kniha rodu Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho.“ Mohol sa tiež dať poučiť apoštolským kázaním a čítať v Liste Rimanom: „Pavol, služobník Ježiša Krista, povolaný za apoštola, vyvolený k zvestovaniu Božieho evanjelia, ktoré Boh ústami svojich prorokov vopred zasľúbil vo svätých Písmach, evanjeliách o jeho Synovi, ktorý podľa tela pochádzal z rodu Dávidovho.“ Mal obrátiť svojou zbožnosťou pozornosť voči prísľubu, ktorý Boh dal Abrahámovi a ktorý znie: „V tebe budú požehnané všetky národy.“ Aby nepochyboval o vlastnostiach tohto rodu, mal venovať pozornosť tomu, čo hovorí apoštol: „Sľub bol daný Abrahámovi a jeho potomkovi. Nehovorí: ‚a tvojim potomkom‘, akoby boli mnohí, ale ako jednému: tvojmu potomkovi, a tým je Kristus.“ Mal tiež vnútorným sluchom porozumieť Izaiášovmu proroctvu, ktoré hovorí: „Hľa, panna počne v lone a porodí syna a dá mu meno Emanuel, čo znamená Boh s nami.“ Mal tiež verne čítať slová toho istého proroka: „Pretože sa nám narodilo dieťa, syn nám je daný, na jeho ramenách spočinie vláda a bude mu dané meno: Veľkolepý posol pokoja, silný Boh, Knieža pokoja, Otec budúceho veku.“ Potom by Eutyches iste zbytočne nehovoril o tom, že Slovo sa stalo telom takým spôsobom, že Kristus narodený z Panny mal iba formu človeka, ale nemal naozajstné telo ako jeho Matka. Mohol hádam Eutyches dôjsť k názoru, že náš Pán Ježiš Kristus nemá našu prirodzenosť, na základe toho, čo povedal anjel poslaný ku blahoslavenej Márii: „Zostúpi na teba Duch Svätý a moc Najvyššieho ťa zatieni; preto aj tvoje dieťa bude sväté a bude nazvané Synom Božím“, ako keby počaté telo nebolo z prirodzenosti počínajúcej ženy, keď panenské počatie bolo dielom Božím? Lež toto jedinečné zázračné narodenie sa nemá tak chápať, ako keby touto novosťou stvorenia bola odstránená podstatná vlastnosť (ľudského) zrodu: Panne dal síce plodnosť Duch Svätý, ale skutočné telo bolo vzaté z tela (matky). Múdrosť si teda vybudovala príbytok a „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“, to znamená: v tom tele, ktoré prijala z človeka a ktoré oživoval duch rozumovej duše.
Pri zachovaní vlastností oboch prirodzeností, ktoré sa zbiehajú v jednej osobe, vznešenosť vzala na seba poníženosť, sila slabosť, večnosť smrteľnosť. A na splatenie dlhu, ktorý nás ťažil, spojila sa neporušiteľná prirodzenosť s tou, ktorá môže trpieť, aby podľa požiadaviek našej záchrany bol jeden a ten istý pro stredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, podľa jednej prirodzenosti mohol zomrieť a zasa podľa druhej zomrieť nemohol. V úplnej a dokonalej prirodzenosti pravého človeka sa teda narodil pravý Boh, celý v tom, čo je jeho, a celý v tom, čo je naše. „Naším“ nazývame to, čo do nás od počiatku vložil Stvoriteľ a čo vzal na seba, aby to napravil. Lebo z toho, čo vniesol zvodca a čo oklamaný človek prijal, nebolo v Spasiteľovi ani stopy. A preto, hoci vzal na seba slabosť človeka, na našich hriechoch nemal nijakú účasť. Vzal si prirodzenosť sluhu, ale bez špiny hriechu. Ľudské povzniesol, no nezmenšil božské. Lebo keď sa zriekol seba tým, že sa neviditeľný dal vidieť, a Stvoriteľ i Pán všetkého chcel byť jedným zo smrteľníkov, bolo to z milosrdnej náklonnosti, a nie z nedostatku moci. A tak ten, ktorý v božskej prirodzenosti stvoril človeka, v prirodzenosti sluhu sa človekom stal. Každá z oboch prirodzeností si bez porušenia uchováva to, čo je jej vlastné, forma služobníka tak nie je potlačená formou Boha, rovnako ako forma Boha nie je zmenšená formou služobníka. Pretože sa diabol vychvaľoval tým, že svojím klamlivým podvodom pripravil človeka o Božie dary a zbavil ho nesmrteľnosti, človek musel podstúpiť tvrdý rozsudok smrti, a pretože zvodca tak našiel akúsi potechu, keď vo svojom nešťastí našiel v človekovi druha, a keď Boh pod tlakom spravodlivosti zmenil svoj postoj k človekovi, ktorého pôvodne vyzdvihol k takej veľkej dôstojnosti, bolo potrebné, aby vo svojich neprebádateľných rozhodnutiach nezmeniteľný Boh, ktorého vôľa sa nemôže vzdialiť od jeho dobrotivosti, dokončil pôvodný zámer dobrotivosti voči nám prostredníctvom ešte tajomnejšieho a skrytejšieho zásahu, aby tak človek, ktorého diabolská neprávosť priviedla k previneniu, nezahynul, čo by bolo proti Božiemu zámeru.
Boží Syn teda vstupuje na tento biedny svet: zostupuje z nebeského trónu, no Otcovej slávy sa nevzdáva; je splodený novým spôsobom, novým narodením. Novým spôsobom: lebo on, neviditeľný v tom, čo je jeho, stal sa viditeľným v tom, čo je naše; nepochopiteľný chcel sa dať pochopiť; jestvujúci prv, ako bol čas, začína žiť v čase; Pán vesmíru skryl svoju nesmiernu velebu a vzal si prirodzenosť sluhu; Boh, ktorý nemôže trpieť, nezdráhal sa byť človekom podrobeným utrpeniu nesmrteľný sa dal podrobiť zákonu smrti. Ide o nové narodenie, pretože panenstvo neporušené nezriadenou žiadostivosťou poskytovalo Božiemu Synovi matériu tela. Z Pánovej Matky je vzatá prirodzenosť, nie vina, a tak sa ľudská prirodzenosť Ježiša Krista, ktorý sa obdivuhodne narodil z panenského lona, neodlišuje od našej ľudskej prirodzenosti. Je pravým Bohom i pravým človekom a niet nijakého klamu v tomto vzájomnom zjednotení nízkosti človeka a vznešenosti božstva. Ako teda Boh nepodlieha zmene, keď sa zmilúva, tak zase človek nie je pohltený božskou dôstojnosťou. Každá z oboch foriem koná v spoločenstve s druhou to, čo je jej vlastné, Slovo koná to, čo prináleží Slovu, a telo napĺňa to, čo prináleží telu. Jedno prežaruje vo vlastných zázrakoch, druhé sa vystavuje potupám. A ako Slovo neodstúpilo z rovnosti slávy s Otcom, tak ani telo neustúpilo z prirodzenosti nášho rodu. Jeden a ten istý je totiž, čo je potrebné často opakovať, pravý Boží Syn a pravý Syn človeka. Bohom je preto, lebo: „Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ Človekom je preto, lebo: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Bohom je preto, lebo: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo je.“ Človekom je preto, „lebo sa narodil zo ženy a pretože sa narodil pod zákonom“. Narodenie tela je prejavom ľudskej prirodzenosti, pôrod Panny ukazuje na Božiu moc. Detstvo dieťaťa sa ukazuje v skromnosti jaslí, veľkosť Najvyššieho hlásajú svojimi hlasmi anjeli. Tomu, ktorý sa svojím narodením podobá ľuďom a ktorého sa Herodes usiloval bezbožne zabiť, sa radostne a pokorne klaňajú mudrci ako pánovi všetkého stvoreného. Už vtedy, keď prišiel ku svojmu predchodcovi Jánovi kvôli krstu, zaznel z neba Otcov hlas „toto je môj milovaný Syn, v ktorom som našiel zaľúbenie“, aby takýmto spôsobom nezostalo skryté, že pod závojom tela sa skrýva božstvo. Tomu, ktorého pokúša prefíkanosť diabla ako človeka, slúžia anjeli ako Bohu. Zakúšať hlad a smäd, byť unavený a spať je očividne ľudské, avšak nasýtiť päťtisíc ľudí piatimi chlebmi, poskytnúť Samaritánke živú vodu, z ktorej keď sa napije, už nepotrebuje ďalšiu vodu na utíšenie smädu, kráčať po hladine mora bez toho, že by sa mu nohy ponorili, utíšiť rozbúrené vlny a zvládnuť divokú búrku, to všetko je bezpochyby božské. Ak opomenieme viaceré veci, tak neprislúcha obom prirodzenostiam súcitne oplakávať zosnulého priateľa a toho istého priateľa, ktorý ležal štyri dni v hrobe, čistým nariadením hlasu ho znovu prebudiť k životu. Rovnako neprináleží obom prirodzenostiam visieť na kríži a premeniť svetlo dňa na nočnú temnotu a otriasť celou zemou, alebo byť priklincovaný klincami a otvoriť brány raja pred vierou zločinca. Podobne neprináleží obom prirodzenostiam hovoriť: „Ja a Otec sme jedno“a povedať: „Otec je väčší ako ja“. Hoci v našom Pánovi Ježišovi Kristovi sú Boh a človek jednou jedinou osobou, rozdiel spočíva v tom, odkiaľ pochádza pre obe spoločná pohana a odkiaľ pochádza pre obe spoločná sláva. Z nás má ľudskosť podriadenú Otcovi, z Otca má božskosť totožnú s jeho božstvom.
Tak teda práve pre túto jednotu osoby v oboch prirodzenostiach, ktorú je potrebné uznávať, sa číta, že Syn človeka zostúpil z neba, keď Syn Boží prijal telo z Panny, z ktorej sa narodil. Ďalej sa potom hovorí, že Boží Syn bol ukrižovaný a pochovaný, to však vytrpel nie vo svojom božstve, v ktorom je Jednorodeným súvečným a spolupodstatným s Otcom, ale v ľudskej prirodzenosti. Preto my všetci vyznávame v Kréde, že jednorodený Boží Syn bol ukrižovaný a pochovaný v súlade s výrokom apoštola: „Keby ju boli poznali, neboli by ukrižovali Pána slávy.“ A sám náš Pán a Spasiteľ, keď kladením otázok vzdelával vieru učeníkov, povedal: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ A potom, keď mu povedali o rôznych mienkach ostatných ľudí, povedal: „A za koho ma pokladáte vy?“ O mne teda, ktorý som Synom človeka a ktorého vidíte vo forme služobníka a v skutočnosti tela, čo hovoríte? Vtedy blahoslavený Peter, božsky inšpirovaný a určený k tomu, aby svojím vyznaním bol na prospech všetkým národom, povedal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Istotne nie neprávom vyhlásil Pán za blahoslaveného toho, ktorý od prvotného kameňa získal pevnosť a silu mena a ktorý skrze Otcovo zjavenie vyznal, že ten istý je Božím Synom a zároveň Kristom. Veď jedno bez druhého nemôže prospievať našej spáse. Rovnako nebezpečné by totiž bolo veriť, že Ježiš Kristus je alebo iba Bohom a nie človekom, alebo iba človekom a nie Bohom. Veď čo iné po vzkriesení – ktoré sa iste týkalo jeho pravého tela, pretože vstal ten, ktorý bol ukrižovaný a ktorý zomrel – konal Pán počas štyridsatich dní, než že očisťoval našu vieru od všetkej zakalenosti? Keď hovoril so svojimi učeníkmi, žil a jedol s nimi, dovoľoval, aby sa ho viackrát skúmavo dotýkali tí, ktorí boli otrasení pochybnosťami. Vstúpil k učeníkom cez zatvorené dvere, svojím dychom im udelil Ducha Svätého, daroval im tiež svetlo porozumenia a odhaľoval im to, čo bolo skryté vo svätých Písmach. Opätovne ukazoval ranu vo svojom boku, otvory po klincoch a známky nedávneho utrpenia a hovoril: „Pozrite sa na moje ruky a nohy: veď som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa. Duch predsa nemá mäso a kosti, ako to vidíte na mne.“ Toto všetko preto, aby sa mohlo spoznať, že v ňom vlastnosti božskej a ľudskej prirodzenosti neoddelene pretrvávali a aby sme vedeli, že slovo nie je tým istým, čo telo, a vyznávali, že jediný Boží Syn je slovo aj telo. Je potrebné povedať, že pre Eutycha je toto tajomstvo viery niečím celkom zbytočným, veď neuznal v jednorodenom Božom Synovi našu prirodzenosť ani pre poníženie smrteľnosti, ani pre slávu vzkriesenia. Nenahnal mu strach ani výrok apoštola a evanjelistu Jána, ktorý tvrdí: „Každý duch, ktorý vyznáva, že Kristus prišiel v tele, je z Boha a každý duch, ktorý Ježiša rozdeľuje, nie je z Boha a je to antikrist.“ Čo iné znamená „rozdeľovať Ježiša“ než oddeľovať od neho ľudskú prirodzenosť a nečistými klamstvami znehodnocovať tajomstvo, vďaka ktorému sme spasení? Zatemňovanie pravdy o Kristovej telesnej prirodzenosti vedie nevyhnutne k hlúposti rovnakej slepoty vzhľadom na jeho utrpenie. Ak teda nepokladá za klam kríž Pána a nepochybuje, že išlo o skutočné umučenie prijaté na spásu sveta, nech teda uzná rovnako telo toho, v ktorého smrť verí. Nech nepopiera, že mal naše ľudské telo ten, ktorého utrpenie pozná, pretože popieranie pravého tela znamená tiež popretie telesného utrpenia. Ak teda prijíma kresťanskú vieru a neodvracia svoj sluch od kázania evanjelia, nech vidí, ktorá prirodzenosť visí prepichnutá klincami na dreve kríža, a pred bokom Ukrižovaného, ktorý bol prebodnutý vojakovou kopijou, nech pochopí, odkiaľ vyšla krv a voda, aby sa tak Božia Cirkev obmytím zvlažila a napájala. Nech počúva kázanie blahoslaveného apoštola Petra, že k posväteniu ducha prichádza skrze skropenie Kristovou krvou. Nech pozorne číta slová toho istého apoštola, ktorý vraví: „Viete predsa, že ste z prázdnoty svojho spôsobu života, tak ako ste ho prijali od otcov, neboli vykúpení pominuteľnými vecami, striebrom a zlatom, ale prevzácnou krvou neporušeného a nepoškvrneného baránka, Krista.“ Nech rovnako neodporuje svedectvu blahoslaveného apoštola Jána, ktorý vraví: „A to víťazstvo, ktoré premohlo svet, je naša viera. Kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Syn Boží? To je ten, ktorý prešiel skrze vodu a krv: Ježiš Kristus. Nie iba skrze vodu, ale skrze vodu a krv; a Duch o tom vydáva svedectvo, pretože Duch je pravda. Traja sú teda, ktorí vydávajú svedectvo – Duch, voda a krv – a títo traja sú zajedno. Hovorí sa totiž o Duchu posvätenia, o krvi vykúpenia a o vode krstu, pretože tieto tri sú jedno, a predsa ostávajú odlíšené, hoci sa nikdy vzájomne neodlučujú. Preto katolícka cirkev žije z viery a rastie vo viere, podľa ktorej sa nevyznáva ani Kristova ľudskosť bez pravej božskosti, ani jeho božskosť bez pravej ľudskosti.
Keď ste vypočúvali a posudzovali Eutycha, odpovedal: „Vyznávam, že z dvoch prirodzeností bol náš Pán pred ich zjednotením, po zjednotení však vyznávam iba jednu prirodzenosť.“ Divím sa tomu, že tak absurdné a zvrátené vyznanie viery nevyvolalo v sudcoch hnev a zavrhnutie a že ste taký nezmyselný výrok obišli, ako keby neurážal sluch, keď sa tak bezbožne hovorí o tom, že jednorodený Boží Syn mal pred vtelením dve prirodzenosti a že po tom, čo sa Slovo stalo telom, je v ňom iba jedna prirodzenosť. Aby teda Eutyches neveril, že jeho tvrdenie je pravdivé alebo aspoň tolerovateľné len z toho dôvodu, že ste ho neodsúdili, povzbudzujeme tvoju starostlivú lásku, drahý brat, aby bol – ak sa vďaka vnuknutiu Božieho milosrdenstva celá záležitosť vyrieši uspokojivo – tento neopatrný a nevzdelaný človek očistený od zhubnej nákazy svojho zmýšľania. Zo zápisu pojednávania je jasné, že začal správne od svojho presvedčenia ustupovať, keď pod tlakom vašich vyhlásení tvrdil, že pripúšťa, čo skôr predtým nepripúšťal, a že sa primkol k viere, ktorej sa predtým odcudzil. Ale keď nechcel potvrdiť odsúdenie bezbožnej náuky, tak vaše bratstvo pochopilo, že chce zotrvať vo svojej vierolomnosti a že zasluhuje zavrhujúce odsúdenie. Ak to však bude úprimne a účinne ľutovať a ak uzná, hoci neskôr, že biskupská autorita konala správne, a keď kvôli plnej náprave nahlas zavrhne všetky svoje nezmyselné názory a vlastnou rukou podpíše tento list, potom nebude trestuhodné nijaké zmilovanie voči tomu, ktorý sa napravil. Veď náš Pán – dobrý pastier, ktorý položil vlastný život za svoje ovce a ktorý prišiel preto, aby zachránil ľudské duše, nie preto, aby ich zatratil – si praje, aby sme napodobňovali jeho miernosť. Spravodlivosť nech zasiahne tých, ktorí hrešia, ale milosrdenstvo nech neodháňa tých, ktorí sa obrátili. Práve vtedy je viera uchránená najplodnejšie, keď dokonca aj rozkolníci zavrhujú vlastné bludné názory. Aby sa celá záležitosť uzavrela pokojne a dôsledne, poslali sme ako svojich zástupcov našich bratov, biskupa Julia a presbytera Renata od svätého Klementa, rovnako tak nášho syna Hilária, diakona, spolu s nimi tiež Dulcitia, nášho notára, za ktorého spoľahlivosť sa môžeme zaručiť. Dúfame v Božiu pomoc, aby ten, ktorý zablúdil, zavrhol vlastné bludné názory, a tak sa spasil. Boh ťa uchovaj v zdraví, drahý brat!

že je Syn súčasne Otcom je akurát v jeho hlave a je to tliachanie na štýl bludu monarchianizmu

náš Pán Ježiš Kristus nepovedal Ja a Otec sme Jeden ale sme JEDNO

DRUHÝ KONŠTANTINOPOLSKÝ KONCIL (r. 553):

v Kto nevyznáva, že Otec, Syn a Duch Svätý majú jednu prirodzenosť čiže bytnosť, jednu silu a moc; (kto nevyznáva) jednopodstatnú (homousion) Trojicu, jedno Božstvo, ktoré je uctievané v troch hypostázach čiže osobách (prosópon), nech je exkomunikovaný. Totiž je len jeden Boh a Otec, z ktorého je všetko, a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko, a jeden Duch Svätý, v ktorom je všetko. (N 180)