Mons. Viktor Trstenský- List banskobystrickému biskupovi J. Ferancovi (2. časť): Preto pravý kresťan, ak sú zákony spravodlivé, je najvernejším poddaným, a ak sú zákony nespravodlivé, je najneskrotnejším rebelom
Mons. Viktor Trstenský- List banskobystrickému biskupovi J. Ferancovi (2. časť): Preto pravý kresťan, ak sú zákony spravodlivé, je najvernejším poddaným, a ak sú zákony nespravodlivé, je najneskrotnejším rebelom
„Ak sa však nezhoduje so zákonom Božím, môžeš, ba musíš neposlúchnuť, ináč by si bol otrokom človeka a nie sluhom Boha.“
Istí vysokoškoláci z väčšieho mesta mi povedali: „Máme v našom meste aj dobrých kňazov, nehoria však apoštolským ohňom. Hovoria, aby hovorili, zdá sa však, že bez vnútorného presvedčenia …“
Žalostné konštatovanie. Ešte bolestnejšie teda je, keď kňaz nepovie pravdu, schválne ju zakrýva, prekrúca, hanobí tých, ktorí ju smelo a odvážne hlásajú a svojím veľmi povrchným životom dokazuje, že je vlastne len remeselníkom v kňazskom stave, zdôvodňujúc to svoje správanie láskou k vlasti, starostlivosťou o hmotné dobro veriacich, akoby iní oltárni bratia opovrhovali svojou vlasťou a žili v nadzemných výškach a zabúdali na časné potreby svojich veriacich.
Šíritelia pokoja z radov našich oltárnych bratov sa často odvolávajú na výpoveď Pána Ježiša: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 22), jednostranne využívajúc ju na ospravedlnenie svojej práce za sociálne a verejné dobro občanov.
Túto Kristovu výpoveď poučne rozvádza spisovateľ Giovanni Albanese vo svojom diele Nový kvas: „Nemysli si, že služba Bohu ťa oslobodzuje od služby ľuďom. Pretože slúžiť ľuďom je časťou služby Bohu. Je pravda, že môžeš byť len sluhom Božím a že Boh sám je tvojím pravým a absolútnym Pánom.
Ale je pravdou aj to, že Boh si chcel poslúžiť podriadenými, a to sú vrchnosti. Chcel, aby sa o tvoj život tu na zemi starala vrchnosť občianska a o tvoj život na druhom svete, aby sa starala vrchnosť duchovná. Jedna sa stará o to, čo potrebuješ na cestu, druhá o to, čo si vyžaduje cieľ tvojej cesty.
Ak sa ich rozkaz neprotiví prikázaniam Božím, ale je s nimi v súlade, keď ho poslúchneš, poslúchneš zákon Boží, a preto ostaneš sluhom Boha. Ak sa však nezhoduje so zákonom Božím, môžeš, ba musíš neposlúchnuť, ináč by si bol otrokom človeka a nie sluhom Boha.
Preto pravý kresťan, ak sú zákony spravodlivé, je najvernejším poddaným, a ak sú zákony nespravodlivé, je najneskrotnejším rebelom. Pretože v prvom prípade ich zachováva ako Božiu vôľu a v druhom prípade ich odmieta ako svojvoľné nariadenie ľudské.
Nie si teda kresťanom, ak mlčíš pred nespravodlivosťou a ak sa zohýnaš pred svojvôľou silnejšieho. Nie si teda kresťanom, ak sa nevieš vzbúriť a nie si kresťanom ak nevieš poslúchať. Ale nie si kresťanom ani vtedy, ak sa chceš spreneveriť spravodlivým zákonom, alebo keď nerešpektuješ zákonitú autoritu.
Zákonník ľudský je článkovaním zákonníka Božieho. Vrchnosť ľudská je námestníkom Božieho velenia a trest ľudský je anticipovaním trestu Božieho. Možno aj ty si myslíš, tak ako mnoho ľudí, že si môžeš vyrovnať všetky svoje účty len s Bohom. Mýliš sa! V skutočnosti si môžeš vyrovnať svoje účty s Bohom len vtedy, keď si si ich vyrovnal s ľuďmi. Dávaš teda cisárovi, čo mu patrí odvtedy, čo sám Boh chcel, aby bol cisár.
Alebo patríš medzi tých, čo si myslia, že keď si vyrovnali účty s ľuďmi, niet už čo vyrovnávať? Vari si myslíš, že keď vyhovieš ľudskej spravodlivosti, je už všetko na mieste? Že keď zachováš občiansku počestnosť, netreba už zachovávať počestnosť mravnú, hlbšiu, reálnejšiu?
Nie, sú aj iné sporné veci, sú aj iné ťažšie nezaplatené dlhy, ktoré treba dať do poriadku, a to nie s podriadenými, ktorých možno skrotiť, a nie s vrchnosťou, ktorú možno podviesť, a nie s verejnou mienkou, s ktorou možno manévrovať a ktorú možno oklamať.
Namýšľaš si, že si dokonalý človek, pretože si plníš všetky svoje spoločenské povinnosti. A ja ti hovorím, že keď odoprieš Bohu hold viery, kultu a lásky, si najnečestnejší z nečestných. Pretože si neplníš najvážnejšiu povinnosť: zanedbávaš najväčšiemu Veriteľovi splácať najväčší dlh tvojho života, tvojho rozumu, dlh tvojho Darcu a všetkých ostatných darov, ktoré si dostal, keď si prišiel na svet.
Darov, s ktorými sa chvastáš a s ktorými disponuješ, ako keby si bol ich majiteľom, a zatiaľ si len ich skladníkom. Všetko dobré, čo robíš bez viery a lásky k Bohu, je najsmutnejšou formou márnosti. Bohu sa protiví formálna počestnosť a radšej má pokoru hriešnika ako samoľúby a pyšný postoj farizeja. Boha nedojme laická morálka. Často to, čo je v očiach ľudí skvelé, v očiach Božích je ohavné.
Môžeš si, koľko chceš, opakovať: „Svedomie mám v poriadku, nikomu som neublížil… všetkým som robil len dobre… Ľudia ťa môžu považovať za bezúhonného. Môžeš dostať aj verejnú pochvalu a uznanie, ale keď nechceš dávať Bohu, čo je Božie, tak sú tie vyznamenania i ba zdrapom papiera. Pretože pravý, neodvolateľný a definitívny súd bude súd Veriteľa, ktorý má v ruke tvoju najväčšiu zmenku. Tú, ktorú si nechcel nikdy zaplatiť.“ Veru nemožno ani ináč vysvetľovať Kristove slová: „Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu!“
To platí v pravom zmysle slova najmä kňazovi. Ak si po svojom vysvetľuje tieto závažné slová a tak ich aj uplatňuje v plnení svojho poslania, čiže, ak všetku svoju pozornosť venuje len tzv. blahobytu pred ťažkosťami, nie je hoden nazývať sa kňazom Kristovým. Keď teda si myslí, že pomôže veci mieru, ak zámerne obíde základy, na ktorých môže byť vystavený, veľmi sa klame a miesto pokoja pripravuje stály boj človeka s človekom.
Pri čítaní tohto listu môže sa kde-kto pýtať: „Akým právom píše tento človek? Kto ho poveril dávať rady, úpravy, ako treba pracovať na upevňovaní mieru…?“
Odpovedám: Robím to právom občana, ktorý miluje svoju vlasť, právom kňaza, ktorý chce byť nielen nepodareným údržbárom Kristovej Cirkvi, ale jej zveľaďovateľom, robím to právom kňaza, ktorý zo svojich 48 kňazských rokov prežil 26 rokov vo väzniciach, v koncentračných táboroch, na ťažkých pracoviskách, v invalidite a teraz prežíva ďalšie roky, ktoré mu uštedruje Dobrota Božia, na nútenom odpočinku, a to v čase, keď každá kňazská ruka je potrebná pri obrábaní Božej vinice, a robím to preto, lebo ma veľmi bolí úpadok náboženského života, nielen pre jeho znemožňovanie zo strany bojových ateistov u nás, ale i pre nedbanlivosť dosť mnohých bratov, pomáhajúc hasiť oheň Božej blahozvesti v srdciach nášho ľudu pamätajúc na slová sv. Pavla: „Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“ (2 Kor 11, 29).
No povzbudzuje ma aj rada sv. Gregora Veľkého: „Je vlastnosťou spravodlivých, že hoci sami sa nachádzajú v súženiach, nezanechávajú starosť o dobro druhých; aj keď sami trpia protivenstvá, iných predvídavo poučujú o tom, čo je potrebné a ako veľkí lekári tiež chorľavejú. Sami znášajú rany a iným poskytujú uzdravujúci liek.“
K jeho napísaniu ma prinútilo tiež minulomesačné kruté 8-9 hodinové vyšetrovanie zväčša neplnoletých školáčiek a školákov v Starej Ľubovni pre schádzanie sa v kostole pri nacvičovaní spevu a pre údajné spoločné čítanie Svätého písma vo svojich domácnostiach, pričom hanebnými výmyslami potupovali pred nimi niektorých kňazov, nevynímajúc ani mňa. Prosím Vás, najdôstojnejší otče, tlmočte tieto moje slová, vychádzajúce z uboleného srdca, tým bratom v Pacem in terrris, redakciách KN, DP a kalendára a tiež niektorým fakultným pánom profesorom, ktorí zabúdajú na svoje poslanie, stávajú sa hrobármi cirkevného spoločenstva u nás a tak aj pokojného života v tejto časnosti a raz i vo večnosti, ukájajúc sa jalovou nádejou, že keď sa u nás upravia vzťahy medzi Cirkvou a štátom a ľudia budú hmotne uspokojení, potom sa rozbehne práca za spásu ich duší.
Zvedavý som, či by sa našiel záhradník, ktorý by tvrdil, že oživí kvety zavalené hrubou betónovou vrstvou. Ako bude možné dvíhať duše k Bohu, keď tieto stratia vôbec pojem duchovnosti a jej potreby a celé svoje žitie zamerajú len na čím skvelšie hmotné zabezpečenie?
Slovenské porekadlo vraví: „Kde nič niet, ani Pán Boh neberie.“ Francúzsko ešte doteraz cíti následky revolúcie a odpadu veľkého počtu kňazstva v nej. I české kraje, v ktorých po prvej svetovej vojne odpadlo 300 katolíckych kňazov spolu s miliónom veriacich a založili Československú cirkev, sú nám výstrahou, kde až môže zájsť národ pre ľahostajnosť a odpad kňazov.
V láske nášho Pána a jeho i našej drahej Matky a s modlitbou svätej Cirkvi: „Všemohúci a milosrdný Bože, dobrotivo odvráť od nás všetky protivenstvá, aby sme nehatení na duši a na tele slobodne plnili tvoju vôľu …“ (z 32. nedele v roku) i so želaním tých darov Ducha Svätého, ktoré Vám pomôžu byť a ostávať svetlom i soľou v našej cirkevnej slovenskej rodine, a s úprimným pozdravom oddaný Mons. Viktor Trstenský, v. r.
r. k. kňaz m. sl. Najdôstojnejší pán Mons. Jozef Feranec. biskup, predseda ZOS Banská Bystrica
Na vedomie: najd. otcom biskupom a ordinárom SSR, vedúcim činiteľom Pacem in terris.
