Prečo vladárov nenapomínajú? Nechcú mať asi problémy. Prečo ukrutne iba malých hriešnikov trestajú? A tvária sa, že veľké zbojstvá nevidia? Chcú mať účasť na veľkých trestoch bezbožných?

V Summě Theologické, Q. 33, Art 4, sv. Tomáš Akvinský objasňuje, že musíme napomínat dokonce i představeného, a říká:

„kde by hrozilo nebezpečí víře, poddaní by měli obvinit představené též veřejně. Proto i Pavel, který byl poddaným Petrovým, pro hrozící nebezpečí pohoršení ve víře, veřejně Petrovi vytýkal. A jak praví Glossa Augustinova, Gal. 2, "sám Petr dal příklad vyšším, aby nepovrhli napomenutím od posledních, kdyby snad v něčem opustili správnou stezku".

„Ale rozkazy představených jsou mnohdy proti Bohu. Tedy nemá se ve všem poslouchat představených.“- Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologická II-II ot. 104 čl. 5 protiarg.

„NAPOMENUTÍ VLÁDAROM“

• „ Napomenutie vladárom“ (Vladykam ъ krajiny Božie slovo veliť ъ ) či tzv. adhortácia – príhovor k panovníkom – je homiletická skladba, 1 za ktorej autora sa pokladá Metod.

Milujte spravodlivosť, kto vládnete zemou...
Ak teda slovo Božie prikazuje vládcom krajiny milovať zákon, [treba] ako začiatok blaženej cesty konať spravodlivé skutky, lebo od spravodlivých skutkov začíname blažený život, aby sme s bázňou zoznali, čo o jeho skaze hovorí zákon Boží...

Prišiel totiž prorok Mojžiš, poučený Bohom, a prvý hovoril vládcom: „Neprijmi výpoveď neoverenú“, hovoril. O čom sa hovorí, že je výpoveďou skrivodlivou? Krivou je výpoveď bez svedkov a tú prijímam iba po spásnom a zjavnom zákonnom vyšetrení.
Predovšetkým tí, ktorí prijali vládu (panstvo a moc) od Boha, nech dobre skúmajú pre ľudí, ktorí im patria, každý deň rozhodujú o nich po trpezlivom vyšetrovaní. Podľa [oboch] Božích zákonov sú povinní nemať za lepšieho ani jedného im podriadeného človeka, ani brata, ani dieťa, ani druha, ani žiadneho iného...

Preto každý knieža-(kráľ) je povinný bez výnimky všetkých, ktorí sú pod jeho mocou , vyučovať svätému Božiemu zákonu Krista, aj prorokov a apoštolov a blažených Otcov, a všetkým každý deň prikazovať, aby nekrivdili nikomu zo slabších, ani nekonali nijaký pohanský obyčaj, ani pohanské prísahy alebo sa v niečom nedopustili bludu. Lebo nemá zaiste nič spoločné svetlo so tmou ani synovia svetla - kresťania s pohanmi .

Svätý krst [treba] mať vo veľkej úcte a nevydávať ho v posmech, ani sa [manželsky] nezmiešavať so svojimi krstnými otcami a krstnými dcérami. To všetko totiž zakázali pod kliatbou všeobecné cirkevné snemy.
Ale aj kniežatá-(králi), ktorí by im takto trpeli ich zloriady a netrestali ich rozdielne, ako sa sluší, primeraným pôstom, postihli kliatbou a uvrhli do večného ohňa.

Bratia, po svätom a spasiteľnom krste je [to] každý kresťan s bázňou a strachom povinný zachovávať, lebo svätý a blažený apoštol Pavol hovoril k veriacim to isté: »Nech nie je medzi vami menované smilstvo ani všelijaká nečistota, ako sa sluší na svätých, a nech vás nezvedie prázdnymi slovami, lebo kráľovstvo Božie nezdedí ani smilníci, ani žalobníci, ani nespravodliví.« Preto teda prichádza hnev Boží na spurných synov. Každý pokrstený je povinný uchovávať sám seba čistým ako svätý chrám Boží . A uspokojiť sa so svojou ženou a nič ďalšie nerozmýšľať ani ako dobytok sa neoddávať nerozumným žiadostivostiam. Kto teda odteraz ako pokrstený [nebude tak] robiť, nech sa odsúdi podľa Božieho zákona.

Rovnako keď sa pýtali Boha a spasiteľa nášho Ježiša Krista, ak je možné prepustiť svoju ženu pre ktorýkoľvek nečistý skutok, odpovedal: »Každý, kto svoju ženu prepúšťa okrem dôvodov smilstva, spôsobuje, že scudzoloží, a každý, kto sa spojí s prepustenou ženou , cudzoloží. Lebo dvaja ľudia, ktorých spojil Boh, nemajú sa rozlučovať.“ Skrze proroka Malachiáša zvestoval Boh a hovoril: „Ženu svojho mladosti nech neopustíš, ale ak pojmeš [k nej] nenávisť a prepustíš [ju], bezbožnosť na teba padne“, hovoril Pán. Rovnako svätí apoštoli a blažení otcovia vyslovili podľa svätého zákona veľké a veľmi prísne posúdenie takejto veci a podrobili to veľkému vyšetrovaniu a posteniu. Aj je každý kresťan povinný v úcte a bázni mať tú, ktorá si ho zvolila, a súdiť ju pri každej vyskytujúcej sa rozpore podľa svätého Božieho zákona, ako sa píše v zákone.

Nech sa teda žiadny z vládcov, - keď ovládaný diablom a vyznáva svojimi ústami, že je verný srdcom, - nevzdiali od Boha tak, aby sa pokúšal pre tmu ľahostajnosti alebo niektoré iné nevedomosti či telesnú lásku nezachovávať niečo z týchto písaných [ustanovení], a nech sa nedomnieva, že sám nepodlieha odsúdeniu na večný oheň a na tomto svete Božiemu hnevu... . A opäť... . Spravodlivosť povznáša národ, avšak hriechmi a nespravodlivosťami upadajú ľudia do biedy. A mnoho iného je, o čom sväté knihy hovoria a vyvolávajú u vladárov hrôzu a bázeň.

Keď teda porozumejú, že táto sláva pominie ako sen, nech zvolajú vo svojej mysli, ako hovoril svätý apoštol Pavol: „Kto nás odlúči od lásky Božej a [obe] svätých zákonov: ani oheň, ani meč, ani nič iné.“ A preto tí, ktorí zachovávajú pevnosť vo viere a neporušenosť [obojích] Božích zákonov aj vlády, ktorá je nimi uznaná a svätá, nech sa tešia na budúci život, nech dúfajú, že počujú blažený hlas Pána svojho: »Služobník dobrý a verný, v mále si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím. Vojdi do radosti svojho Pána.«
Ani železu, ani ohňu! Radujúc sa... na veky vekov. Veru.

Napomenutie kresťanov
Číslo 2/2013 · Cyril Vasiľ

autormi Zakon sudnyj ľudem sú vraj naši vierozvestovia sv. C+M

keďže ide o vtedajši trestný zákon, v ktorom sú praktizované
hlboko neľudské až sadistické tresty,
normálny človek nemôže tomu uveriť, že toto vyrobili tí "Vaši svätci"...

Zákonník z Veľkej Moravy (Zakon Sudnyj Ljudem)

1. Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí ponúkajú obety a prísahy, nech sa predajú a tak všetkým výnosom bude možné priniesť chudobným.
(V tomto ustanovení je jednoznačne vidieť, akými metódami bojovalo rozmáchajúce sa kresťanstvo proti pohanstvu. Je isté, že sa nepoužívali vyberané spôsoby)

2. V každom spore, žalobe a udaní treba dodržať, aby knieža a sudca neprijímali udanie bez vypočutia mnohých svedkov. Treba strany, žalobcom to môžete povedať pomocou svedkov, ako aj zákon, že prijmete Boží rovnaký trest, aký ste vyslovili proti druhému. Tak prikazuje Boží zákon, a kto ho nezachováva, nech je prekliaty.
(Toto dôležité ustanovenie je z hľadiska práva veľmi dôležité, pretože ho možno pokladať za akési všeobecné procesné právo na zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu. Pozri napr. § 2 ods. 10 Tr. por: Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorých nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.)

3. O koristi. Kto sa vypravil proti nepriateľovi do boja, má sa vystríhať všetkých zlých slov a skutkov. Má mať na mysli Boha, modliť sa ako rozvahou viesť boj. Lebo pomoc od Boha dostávajú tí, čo majú rozvážne srdcia. Víťazstvo totiž nespočíva v premnohej sile, pretože sila je od Boha. Ak dá Boh víťazstvo, šiesty diel nech si vezme knieža a zvyšok nech si rozdelia všetci ľudia rovnakým dielom, či sú veľkí alebo malí. Pretože županom má stačiť kniežací podiel a prírastok žoldu ich mužstva. Ak sa patrí medzi nimi niektorých, buď kmeťovia alebo jednoducho vojaci, čo vďaka odvahe a chrabrosti vykonajú hrdinské činy, nech im knieža alebo prítomný vojvoda pridá z kniežacieho podielu, ako sa patrí, aby ich vyznamenal. Rovnakú sumu, ako dostanete, čo sa stanete na boji, majú dostať aj tí, čo zostali v tábore. Lebo tak povedal, napísal a ustanovil prorok Dávid.
(Jedná sa o úpravu vojnového práva. Ako vidieť, rozdelenie vojnovej koristi bolo riešené tým, že 1/6 patrila kniežaťu, ale ostatné časti si mohli spravodlivo rozdeliť jednotliví vojaci, ktorí spoločne prispeli k víťazstvu. Ak sú však medzi nimi vojaci s osobitnými zásluhami , patrí im naviac ešte časť z kniežacieho podielu.)

4. Kto má vlastnú manželku a zhreší s otrokyňou, ak to potvrdí, je potrebné, aby ju knieža tejto krajiny predalo do inej krajiny a suma získaná za ňu sa môže rozdeliť medzi chudobných. Rovnako smilník má byť podľa zákona Božieho kniežaťom daný k dispozícii kňazom na sedemročné pokánie: dva roky nech stojí počas omše pred chrámom Božím, dva ďalšie roky nech ide do chrámu po čítanie evanjelia a zvyšok omše nech strávi vonku a počúva omšu a dva roky môže zostať až do Verím v jedného Boha. Posledný, siedmy rok nech stojí v chráme, ale nech neprijíma. Po siedmich rokoch na ôsmy rok nech už prijíma. (Odsúdení) sú povinní nie je nič iné okrem chleba a vody po sedem liet.
(Z tohto aj ďalších ustanovení je možné, že otroctvo bolo u Slovanov zrejme bežnou záležitosťou. Keď si uvedomíme, aké postihy hrozili za súlož s otrokyňou, ani sa nedá čudovať, prečo otroctvo v našich krajinách postupne zaniklo :-))

5. Kto zhreší s cudzou otrokyňou, nech zaplatí 30 zlatých pánovi otrokyne a sám nech sa podrobí sedemročnému pokániu, ako sme už povedali, aby nebol pokutovaný. Ak je chudobný, nech podľa (veľkosti) svojho majetku zaplatí pánovi otrokyne a sám nech sa podrobí spomínanému pôstu.
(Tu sa prakticky jedná o istú formu náhrady škody - je to teda občianskoprávne ustanovenie)

6. Kto sa dopúšťa smilstva s rehoľníčkou, tomu podľa svetského zákona odrežú nos, podľa cirkevného nech sa mu však vykoná pätnásťročné pokánie.
(Takže na našich územiach v tomto období už boli aj rehoľníčky - ženy a zrejme neboli až také cudné, ako by človek očakával, keď ich smilstvo musel riešiť zákonník)

7. Kto si vezme za manželku matku svojho kmotrenca, podľa svetského zákona im obom odrežú nosy a rozlúčia ich. Podľa cirkevného zákona nech sú rozlúčení a nech sa podajú pokániu 15 rokov. Poriadok pôstu je taký: päť rokov stáť vonku (predom) s plačom a chrámom roky omšu, potom štyri môžu byť v chráme a tri roky do Verím v jedného Boha a ďalšie tri roky až do konca omše o chlebe a vode. A tak keď skončia pôstnu lehotu, v šesťnástom roku nech už prijímajú. Rovnaký trest nech stihne toho, kto sa ožení s krstnou dcérou alebo sa prehreší s vydatou ženou.
(Toto je zvláštne ustanovenie - obsahuje manželského zväzku medzi niektorými zákazmi podľa cirkevného práva - napr. zákaz manželstva s krstnou dcérou, ktoré neexistujú ani v súčasnom práve. Nehovoriac už o "zhrešenie" s ženou. Tresty ako vidieť sú čisto však cirkevného charakteru )
7a. O svedkoch. Nad všetkými týmito (previnilcami) má knieža a sudca pri každom spore, takže všetko treba riešiť a neodsúdiť bez svedkov. Treba však hľadať svedkov pravdivých, bojacich sa Boha, vážených a takých, Čo nemajú nijakú nenávisť ani zlobu, ani hnev, ani spor, ani obvinenie proti tomu, o čom svedčia, ale iba strach z Boha a jeho spravodlivosť. Počet svedkov nech je jedenásť alebo aj viac ako tento počet. V malom spore od siedmich do troch, ale nie menej ako tento počet. Sudca má však moc prijať záloh od toho, proti komu vypovedajú, a určiť svedkom prísahu alebo aj pokutu, alebo rovnaký trest, ak sa niekedy ukáže, že sklamali. Ani v jednom spore sa majú poznať svedkov tí, ktorých niekedy presvedčili, že klamú alebo prestupujú zákon Boží, alebo vedú zvrátený život, alebo ktorí sa ako nespôsobilí vylučujú z prísahy.
(§ 127 ods. 1 Tr. Por.: Každý je povinný zastaviť sa na predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a na súde a vypovedať ako svedok o tom, čo je známe o trestnom čine a páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie.
§ 346 ods. 1 Tr. zák.: Kto ako svedok v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred súdom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskej republiky uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, alebo kto takú okolnosť zamlčí, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.)

8. Keď niekto zviedol pannu bez súhlasu rodičov a keď sa tí o tom neskôr dozvedia, ak si ju chce vziať a chcú to aj jej rodičia, nech sa koná svadba. Ak sa však bude jeden z nich zdráhať a bude to (človek) vážený pre svoje bohatstvo, nech dá dievčaťu za zneuctenie litra zlata, tj 72 zlatých solidov. Ak je chudobnejší, nech dá polovicu svojho majetku. Ak je však nemajetný, nech ho dá sudca zbičovať a vyhostiť zo svojho obvodu. Je tiež povinný podrobiť sa pokániu počas siedmich rokov, ako sme napísali.
(Nuž, kto nemal zlato, nech radšej na panny ani nepozeral)

9. Kto znásilnil pannu na opustenom mieste, kde nebolo nikoho, kto by jej mohol pomôcť, nech je pokutovaný a jeho majetok nech sa dá dievčaťu.
(§ 199 ods. 1 Tr. zák.: "Kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži alebo kto na taký čin zneužije jej bezbrannosť, potrestá sa odňatia slobody na päť rokov až desať rokov."
Zaujímavé, že takto jednoznačne o znásilnení sa píše iba v súvislosti s pannami)

10. Kto zviedol vodičské dievča pred dovŕšením trinásteho roku, nech je pokutovaný (stratou.) všetkého svojho majetku a výnos z neho nech sa dievčaťu dá. Podľa cirkevného zákona o i ten, kto sa dopustil násilia na dievčatá zasnúbeným mužom, všetci patria sedemročnému pokániu, ako sme to už prv spomenuli pri vydatej žene.
(§ 201 ods. 1 Tr. zák.: "Kto vykoná súlož s osobou mladou ako pätnásť rokov alebo kto takú osobu iným spôsobom sexuálne zneužije, potrestá sa odňatia slobody na tri roky až desať rokov.").

11. Kto zviedol dievčinu zasnúbenú inému mužovi, aj keď k nej vošiel s jeho súhlasom, tomu treba odrezať nos.
(Zviesť cudziu frajerku sa očividne nevyplácalo)

12. Krvismilníci, ktorí uzavreli manželstvo s pokrvnými (príbuznými), nech sú rozlúčení.
(§ 203 Tr. zák.: "Kto vykoná súlož s príbuzným v priamom rade alebo so súrodencom, potrestá sa odňatia slobody až na dva roky."")

13. Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskôr, aj s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kaja sa sedem rokov.
(§ 204 Tr. zák.: "Kto za trvania svojho manželstva uzavrieť manželstvo iné, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.")

14. Kto podpaľuje cudzí les alebo v ňom rúbe stromy, nech zaplatí dvojnásobnú náhradu.

15. Kto z nepriateľstva alebo kvôli lúpeži majetku podpaľuje ohňom obytné budovy, nech ho upáli, ak je to v meste. Ak je to na dedine alebo v usadlosti, nech ho popravia mečom. Ale podľa cirkevného práva sa odovzdáva na pokánie na 12 rokov, lebo je to nepriateľ. Ak chce niekto spáliť strnisko alebo krovie na svojom pozemku a zapáli oheň a ten preskočí a zapáli cudzie pole alebo cudziu vinicu, treba celú vec posúdiť a vyšetriť. Ak k tomu prišlo tak, že z nevedomosti alebo ľahkomyseľnosti zapálil oheň, nech postihnutého odškodní. Ak by zapálil oheň vo veternom dni alebo neurobil potrebné opatrenia hovoriac: oheň sa nerozšíri, alebo z lenivosti, alebo že nemôže oheň narobiť škody, nech zaplatí a nech je zbičovaný. Ak by však opatrenia a náhla búrka prišla a preto sa veľmi dobre zachoval, nech nie je odsúdený. Ak sa zapáli niečí dom od blesku a zhorí buď jeho vlastné obydlie, alebo sa oheň rozšíri a zhoria aj domy jeho susedov, pretože tento požiar vznikol znenazdania, nemá sa súdiť.

(§ 284 ods. 1 Tr. zák.: Kto úmyselne a) vydá ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví alebo cudzí majetok do nebezpečenstva škody veľkého rozsahu tým, že spôsobí požiar alebo povodeň, alebo poruchu, či havárie prostriedku hromadnej prepravy, alebo škodlivý účinok výbušnín, plynu, elektriny, rádioaktivity alebo iných podobných nebezpečných látok alebo síl, alebo sa dopustí iného podobného nebezpečného konania (všeobecné nebezpečenstvo), alebo b) všeobecné nebezpečenstvo zvýši alebo sťaží jeho odvrátenie alebo zmiernenie, potrestá sa odňatia slobody na štyri roky až desať rokov.)

16. Nikto nevyvádza násilím z chrámu toho, kto sa v ňom uchýlil. Ten, čo sa sem utieka, nech potrebujem kňaza so svojou záležitosťou a vínom, ktorú spáchal. Kňaz nech ho prijme ako utečenca, aby bol jeho zločin podľa zákona vyšetrený a preskúmaný. Ak sa niekto pokúsil, nech je to ktokoľvek, vyvedie násilie z chrámu toho, kto sa sem utiekal, nech dostane 140 palíc. Potom nech sa náležite preskúma zločin toho, kto sa sem utiekal.
(Istý druh azylu v chrámoch Božích)

17. Ak má niekto s niekým spor a neoznámi to vladykom a sporí sa o svoju ujme, chcejúc buď mocou alebo násilím presadiť svoj zámer, ak to urobí, aj keď má pravdu, nech príde o svoju vec a nech ju vráti. Ak by vzal niečo cudzie, nech ho vladyka toho kraja palicuje, pretože sa nepodrobuje moci a sám sa stáva svojím pomstiteľom. A ak si takto počína, nech sa vráti, čo vzal.
(§ 191 Tr. zák.: "Kto inému násiliu, hrozbe násilia alebo hrozbe inej ťažkej ujmy núti plniť povinnosť zo záväzku, na ktorú splnenie má inak tretia osoba nárok, potrestá sa odňatia slobody na jeden rok až tri roky.").
18. Ak si rodičia a deti navzájom protirečia, nech sa im neverí. A ani v prospech pána, ani proti nemu nech nevystupuje otrok alebo prepustenec ako svedok.
(Zaujímavé obmedzenie svedočnej spôsobilosti)

19. Ak niekto kúpi od cudzích vojakov vojnového zajatca a vezme ho k sebe do domu, ak má zajatec pri sebe takú sumu, za ktorú bol kúpený, nech ju dá za seba a môže slobodne odísť.

20. Svedkovia z počutia nech nesvedčia a nech nehovoria: Počuli sme od niekoho, že tento je dlžníkom, alebo ak o niečom inom svedčia z počutia. Nemajú svedčiť ani v tom prípade, ak ide o županov.
(V súčasnom právnom systéme zákon nevylučuje použitie nepriameho svedectva, ale treba priznať, že súdy im prikladajú okrajový význam práve pre ich nespoľahlivosť. ZSL ich ako vidíme priamo zakázal)

21. Vojaci, ktorí boli zajatí a zapreli svoju kresťanskú vieru, sa pri návrate do svojej krajiny ak svojmu občianskemu právu majú odovzdať cirkvi.

22. Ak si niekto požičia koňa na cestu do istého miesta alebo ho pošle a stane sa, že sa kôň poraní alebo uhynie, musí požičiavať odškodniť majiteľa koňa.
(Opäť sa jedná o ustanovenie týkajúce sa nároku na náhradu škody súvisiacu s občianskoprávnym záväzkom, pozri § 421 Obč. zák.: Každý, kto od iného prevzal vec, ktorá môže byť predmetom jeho záväzku, môže byť poškodený, stratu alebo zničenie, ibaže by ku škode došlo aj inak.) 23. Kto zajal cudzí dobytok a buď ho hladom umoril alebo nejakým iným spôsobom zahubil, nech je odsúdený na dvojnásobnú náhradu.

(§ 245 Tr. zák.: " Kto zničí, poškodí alebo urobí neupotrebiteľnú cudziu vec a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.")

24. Kto kradne vo vojne, ak je to zbraň, nech je zbitý. Ak je to kôň, nech zaplatí pokutu.
(Tu sa zjavne nemá na mysli zmocňovanie sa vecí nepriateľa, ale vecí patriacich vojakom vlastného vojska. Dnes je to prakticky krádež. § 212 ods. 1 Tr. zák.: "Kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a spôsobí tak malá, potrestá sa odňatím škody slobody až na dva roky")

25. Ak si chce pán ponechať takého otroka, ktorý kradne, nech nahradí škodu. Ak nechce mať viac tohto otroka, nech ho odovzdá do otroctva okradnutému.
(Opäť špecifické ustanovenie o náhrade škody)
26. Kto cudzie stádo odoženie, ak to urobil po prvom raze, nech je zbitý. Ak to urobil druhý raz, nech je vyhnaný zo zeme. Ak to urobil tretí raz, nech je vystavený trest, ale až potom, keď vráti všetko, čo odohnal.

27. Kto mŕtvych v hrobe zoblieka, nech je potrestaný.
(§ 365 ods. 1 Tr. por.: „Kto zničí, poškodí alebo zneuctí hrob, urnu s ľudskými ostatkami, pomník alebo náhrobnú dosku alebo zničí alebo poškodí zariadenie pohrebiska alebo iného posledného odpočinku, alebo kto sa na pohrebisku alebo na mieste posledného odpočinok dopustí inej hrubej neslušnosti alebo výtržnosti, potrestá sa odňatia slobody až na dva roky, ale zároveň ide aj o klasickú krádež“).

28. Kto vnikne k oltáru vo dňa alebo v noci a zoberie niečo z posvätných nádob alebo rúk, alebo môže inú vec, nech je potrestaný. Kto vezme niečo z ostatných častí kostola, nech je palicovaný, ostrihaný a vyhnaný z krajiny ako bezbožník.
(Osobitný druh krádeže - krádež posvätných vecí - vidíme pomerne prísny trest)

29. Kto zajme slobodného človeka a predá ho alebo zotročí, nech je zotročený aj sám, keďže i on slobodného zotročil, nech sám zakúsi otroctvo.
(V celku spravodlivé ustanovenie, z dnes platných predpisov je mu najbližšie § 182 Tr. zák. :
Kto iný neoprávnene pozbaví osobnej slobody, potrestá sa odňatia slobody na štyri roky až desať rokov.)
30. Kto láka k sebe cudzieho otroka, skrýva ho a nepovie, kde je, je povinný vrátiť ho jeho pánovi alebo mu dať iného, alebo jeho cenu.
(Osobitný druh krádeže)

30a. Spor manželov. Múdrosť tvorcu a Spasiteľa nášho Pána Boha nás učí, že manželské spolužitie je od Boha nerozlučné. Ten totiž, keď stvoril nejestvujúceho človeka v byte, nestvoril rovnako ženu tak, že by bol vzal hlinu zo zeme, hoci mohol, ale vzal rebro z muža a stvoril ju, aby takto múdro spojenie jedného tela v dvoch osobách uzákonil nerozlučné manželstvo. Preto ani ženu, keď ľsťou diabla začala ochutnávať horkosť a dala z nej okúsiť aj mužov, od muža neodlúčiť. Ani muža, ktorý prestúpil s príkazom Božej, od ženy neodlúčil, ale potrestal ich za ten hriech utrpením. Ich manželstvo však zachovalo. Týmto zákonom teda - už zjaveným a evanjeliom potvrdeným vtedy, keď sa farizeji pýtali Krista Boha nášho, či je dovoleno prepustiť vlastnú ženu pre každý hriech a Ježiš odpovedal: Čo Boh spojil, človek nerozlučuje okrem príčin cudzoložstva - aj my sa riadime ako ozajstní učeníci Krista Boha a neodvažujeme sa nič iné uzákoniť. Keďže však diabol zasieva medzi manželov nenávisť pre žaloby, alebo pre telesné či iné neresti, preto medzi príčiny, pre ktoré sa manželia rozlučujú, ustanovujeme zákonom tieto: muž sa odlúči od hriechu svojej manželky pre taký, ak bude manželka usvedčená, že strojila základy proti jeho živote alebo aj keď sa dozvedela o nejakých zlých skutkoch cudzích osôb namierených proti manželovi a neoznámila mu to, alebo keď upadne do choroby malomocenstva. Žena sa odlúči od svojho manžela vtedy, ak ju bude strojiť úklady alebo to vie o iných a nepovie jej to, ako aj vtedy, ak upadne do choroby malomocenstva. A aj v prípade, ak jeden z nich pred manželským stykom upadne do zlej choroby. Toto všetko prislúcha kniežaťu a sudcom tak svedkami vyšetriť, ako sme o tom prv písali, pred Božím súdom, kde sa majú všetky ľudské neresti kniežatami súdiť. A preto nesmieme hľadieť na nikoho, ale každý deň čo deň vyučovať v Božom zákone a dúfať v Krista Boha, že na poslednom súde začujeme blažený hlas: Poďte, blahoslavení služobníci verní, nad mnohými vás ustanovíme, vojdite do radosti Pána Boha svojho a veseľte sa s anjelmi na veky vekov.

zdroj

Pravdepodobnejšia bude táto verzia:

Konštantín možno spolu s Metodom preložili
Zakon sudnyj ljudem
(„Súdny zákonník pre svetských ľudí/Súdny zákon pre laikov“)
občiansky zákonník Veľkej Moravy
preložené na Veľkej Morave
nájdené vo viacerých rukopisoch z 13. a 14. storočia, najznámejší je Novgorodskij spisok (1280, Rusko)

Medzi kresťanmi sa tiež šíria rôzne hoaxy.
Možno sám Wiching či cisár Justinián
boli tými dejinnými reetiketármi či
sadistickými autormi a realizátormi
tých neľudských trestov

aj potom na krivo obvinených
exkolegoch - sedmopočetníkoch
vyštvatých v zime nahých za Dunaj...

väznení a vyhnaní z nášho územia (február-marec 886)

„Poďte, potlačme Gorazda a chyťme ho, lebo nepodobný nám je jeho život i jeho cesty sú rozdielne od našich, vyčíta nám naše hriechy a ak by ostal nažive, znovu by nám ožil Metod“ (ŽKlim VII, 24).

a my to pripisujeme našim vierozvestom?
Lebo to neoverene vykokodákal
nejaký anticyrilometodista?