Revolúcia v šesťdesiatych rokoch: Ak je táto revolúcia morálneho a duchovného charakteru, a týka sa vnútra človeka, tak iba obnovením mravnosti, duchovného života a integrálnej pravdy o ľudskej osobe bude možné dosiahnuť konkrétne riešenia
Revolúcia v šesťdesiatych rokoch: Ak je táto revolúcia morálneho a duchovného charakteru, a týka sa vnútra človeka, tak iba obnovením mravnosti, duchovného života a integrálnej pravdy o ľudskej osobe bude možné dosiahnuť konkrétne riešenia
„Preto sociológovia, ako vždy, nestačia – potrebný sú otcovia a učitelia, vychovávatelia a svätci. A najmä všetci potrebujeme Svätého Otca, pápeža, ktorý znovu – použijúc slová jeho encykliky – hovorí pravdu o láske a uskutočňuje lásku v pravde“.
Revolúcia v šesťdesiatych rokoch Keď sa polemiky o pojme sekularizácia utíšili, debata sa s podporou intenzívneho dialógu medzi historikmi a sociológmi z väčšej časti preniesla na príčiny a dátumy začiatku procesu sekularizácie.
Viac ako desať rokov debát väčšinu odborníkov presvedčilo, že nešlo o postupný proces. V šesťdesiatych rokoch sa dramaticky zrýchlila sekularizácia správania a prináležania, ale nie viery. Roky ktoré Angličania a Američania nazývajú the Sixties (šesťdesiate roky), a v západnej Európe známy revolučný rok 1968 sa nám čoraz viac javia ako obdobie hlbokého rozvratu správania a zvykov, ktorý mal dlhodobý a vážny dosah aj na náboženstvo.
Rok 1968 bol zlomový v spoločnosti, ale aj v Cirkvi- bol rokom verejného nesúhlasu s encyklikou Pavla VI. Humanae vitae. Podľa významnej a vplyvnej štúdie známeho amerického filozofa Ralpha Mc- Inernyho (13) (1929- 2010) predstavuje encyklika zlomový bod, ku ktorému nie je možné sa vrátiť vzhľadom na krízu princípu autority v Katolíckej Cirkvi.
Mohli by sme sa spýtať, či bolo najprv vajce, alebo sliepka, teda či šesťdesiaty ôsmy rok v občianskej spoločnosti ovplyvnil dianie v Cirkvi alebo to bolo opačne. Na začiatku deväťdesiatich rokov istý katolícky teológ napísal, že „kultúrna revolúcia v roku 1968 nebola nárazovým javom, ktorý sa zvonka vrhol na Cirkev, ale bola pripravená a spustilo ju pokoncilové vrenie v katolicizme“, rovnako proces vzniku talianskeho terorizmu na začiatku 70. rokov (rozhodujúcim faktorom bol tiež rok 1968) „nemožno pochopiť, ak sa neberie do úvahy kríza a vnútorné vrenie v pokoncilovom katolicizme“. Spomínaný teológ bol kardinál Ratzinger, vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery, myšlienky sú z jeho knihy Svolta dell Europa? (1992, s. 125 – 126).
A prečo práve šesťdesiate roky? O tejto téme, ak chceme zostať na Britských ostrovoch, napísal Hugh McLeod v roku 2007 dôležité dielo –The Religious Crisis of the 1960s-, ktorá sa zaoberá súčasnou diskusiou o uvedenej problematike. Proti sebe stoja dve tézy: autorom prvej je Alan Gilbert, podľa ktorého revolúciu v 60. rokoch spôsobil ekonomický rozvoj, ktorý vytvoril komunizmus a oddialil národy od kostolov (porov. Gilbert, 1980), a autorom druhej je Callum Brown, podľa ktorého rozhodujúcim prvkom bola emancipácia žien, keď sa rozšírila feministická ideológia, rozvody, antikoncepcia a potraty (porov. Brown 2001; 2003; 2006).
McLeod si myslí, a podľa môjho názoru celkom správne, že jeden faktor nemôže vysvetliť takú rozsiahlu revolúciu. Je pravda, že ekonomický rozvoj a feminizmus zohrali určitú rolu, ale zohrali ju v úzkom zmysle slova aj kultúrne prvky, či už tie mimo cirkvi a cirkevných spoločenstiev (stretnutie psychoanalýzy s marxizmom), alebo v rámci samotnej Cirkvi (pozri niektoré „nové teológie“).
Benedikt XVI. nevstúpil do technických prvkov tejto debaty, no v jeho Pastierskom liste írskym katolíkom vidno, že si je vedomý toho, čo sa stalo v 60. rokoch: to jest, že šlo o skutočnú revolúciu, nie menej dôležitú ako protestantská reforma alebo francúzska revolúcia, ktorá bola veľmi „rýchla“ a zasadila tvrdý úder „tradičnej oddanosti katolíckemu učeniu a hodnotám“(14).
Vplyvný brazílsky katolícky mysliteľ Plínio Correa Oliveira (1908 – 1995) svojho času hovoril o štvrtej revolúcii – prvá bola reformácia, druhá francúzska revolúcii a tretia sovietska revolúcia –, ktorá bola radikálnejšia ako tie predošlé, pretože prenikla in interiore homine (do vnútra človeka) a rozvrátil nielen „telo“ spoločnosti, ale i ľudské telo.(15).
Katolícka cirkev si hneď dostatočne neuvedomila dosah spomenutej revolúcie. Naopak, revolúcia zvádzala „aj kňazov a rehoľníkov“, bola príčinou nedorozumenia v interpretácii Koncilu, spôsobila „nedostatočnú ľudskú , morálnu , intelektuálnu a duchovnú formáciu v seminároch a noviciátoch“(16).
V tejto atmosfére sa istotne nestali všetci kňazi (nedostatočne formovaní alebo zasiahnutí následnou atmosférou 60. rokov), ba ani významné percento z nich pedofilmi. Zo štatistík vieme, že reálny počet pedofilných kňazov je oveľa nižší, než predpokladajú niektoré média. Predsa sa však toto číslo nerovná nule, ako by sme si to všetci priali, a preto sú na mieste prísne slová Svätého Otca.
Dôležitá štúdia o tejto téme v Spojených štátoch amerických, ku ktorej sa ešte vrátime a ktorá sa začína rokom 1950, potvrdila, že „aj keď v každom roku existovali prípady zneužívania maloletých kňazmi, ich počet dramaticky vzrástol až v 60. a 70. rokoch. Vrchol dosiahol koncom 70. rokov a počet prípadov v rokoch 1980 až 1990 klesol oveľa intenzívnejšie než stúpol v 60. a 70. rokoch. (17)
Štúdium „štvrtej revolúcie“ v 60. a 70. rokoch je veľmi dôležité, aby sme mohli pochopiť to, čo sa udialo neskôr, vrátane fenoménu pedofílie. Pri hľadaní reálneho riešenia si Cirkev začala čoraz viac uvedomovať, ako to potvrdzuje uvedený údaj o významne zníženom počte už v 80. rokoch, že šlo o novú revolúciu, a Ján Pavol II. reagoval tým, že uviedol plán „novej evanjelizácie“.
Ak je na rozdiel od troch predošlých táto revolúcia morálneho a duchovného charakteru, a týka sa vnútra človeka, tak iba obnovením mravnosti, duchovného života a integrálnej pravdy o ľudskej osobe bude možné dosiahnuť konkrétne riešenia. Preto sociológovia, ako vždy, nestačia – potrebný sú otcovia a učitelia, vychovávatelia a svätci. A najmä všetci potrebujeme Svätého Otca, pápeža, ktorý znovu – použijúc slová jeho encykliky – hovorí pravdu o láske a uskutočňuje lásku v pravde.
Z knihy Pedofilní kňazi. Hanba, potupa a pravda o útokoch na Cirkev a Benedikta XVI. Autor: Massimo Introvigne, Vydavateľstvo Don Bosco 2010
Pripravil: Anton Čulen
(13) Porov. Ralph McInerny, Vaticano II. Che cosa é andato storto? (tal. Preklad). Fede & Cultura, Verona, 2009. (14) Bendikt XVI. Pastiersky list irským katolíkom, č. 4. (15) Porov. Correa de Oliveira, Plínio: Rivoluzione e Contro-Rivoluzione. Edizione del Cinquantenario (1959 – 2009) con materiali dalls „fabrica“ del testo e documenti integrativi. Pripravil Gionanni Cantoni , Sugarco, Milano 2009. (16) Bendikt XVI. Pastiersky list irským katolíkom, č. 4. (17) Porov. National Review Board for the Protection of Childrern ang Young Poeple, 2004, s. 23.
