Vittorio Sigonella: Antipápež FRANTIŠEK

Vittorio Sigonella: Antipápež FRANTIŠEK

Príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.

Druhý list Timotejovi 4, 3-4
Pamätajúc na to, že čas je nadradený priestoru, rád by som zdôraznil, že nie všetky doktrinálne, morálne alebo pastorálne diskusie musia byť vyriešené zásahmi magistéria.
Amoris laetitia, 3

Dvojitý pontifikát Benedikta XVI. a Františka
V súčasnej situácii dvojitého pontifikátu, ktorá trvá už vyše osem rokov, sa objavujú rôzne postoje a názory ohľadom pápeža, viditeľnej hlavy Cirkvi. Niektorí, a je ich čoraz viac, si myslia, že pápež Benedikt XVI. nikdy nerezignoval. Oficiálna Cirkev ho považuje za emeritného pápeža a Jorge Maria Bergoglio je jeho legitímnym nástupcom, ktorého zvolilo konkláve 13. marca 2013. Diskusia je neželateľná, lebo možno aj otriasa vierou katolíkov.

V tejto súvislosti je niekoľko otvorených otázok.

Odstúpenie Benedikta XVI.
Už je to iba historická udalosť, ktorá sa stala, keď 11. februára 2013 Benedikt XVI. oznámil svoju rezignáciu. Text napísal deň vopred a so svojim úmyslom vopred oboznámil len najbližších svojich spolupracovníkov.

Najdrahší bratia,
pozval som vás na toto konzistórium nie iba z dôvodu troch procesov kanonizácie, ale tiež preto, aby som vám oznámil veľmi dôležité rozhodnutie pre život Cirkvi. Po opakovanom spytovaní svedomia pred Bohom, som dospel k istote, že moje sily, vzhľadom na pokročilý vek, nie sú viac dostačujúce na vykonávanie Petrovho úradu riadnym spôsobom. Som si dobre vedomý toho, že táto služba, vzhľadom na jej duchovnú podstatu, musí byť vykonávaná nielen skutkami a slovami, ale i utrpením a modlitbou.

Avšak, v súčasnom svete, podliehajúcom rýchlym zmenám a zmietanom v dôležitých otázkach pre život viery, pre riadenie loďky svätého Petra a hlásanie evanjelia, je potrebná aj sila ako tela, tak aj duše, sila, ktorá mne v posledných mesiacoch ubúdala, takým spôsobom, že som musel uznať svoju neschopnosť vykonávať dobre ministérium, ktoré mi bolo zverené.
Z tohto dôvodu, uvedomujúc si dobre závažnosť tohto aktu, s plnou slobodou vyhlasujem, že sa vzdávam úradu rímskeho biskupa, následníka svätého Petra, mne zvereného kardinálmi 19. apríla 2005, a to takým spôsobom, že od 28. februára 2013 od 20. hodiny sa sídlo v Ríme, Petrov stolec, stane vakantný a kompetentnými bude zvolané konkláve na voľbu nového pápeža.

Najdrahší bratia, z hĺbky srdca vám ďakujem za všetku lásku a prácu, ktorú ste spolu so mnou zdieľali pri nesení ťarchy tohto úradu, a žiadam o odpustenie za všetky moje nedostatky. Teraz, zverme svätú Cirkev do starostlivosti Najvyššieho pastiera, nášho Pána Ježiša Krista a prosme jeho svätú matku Máriu, aby s jej materskou láskavosťou napomáhala otcom kardinálom pri voľbe nového pápeža. Čo sa týka mňa, aj v budúcnosti si prajem slúžiť celým svojim srdcom, životom zasväteným modlitbe, svätej Cirkvi Božej.
Vatikán, 10. február 2013“ [1]

Latinský text je tu:
Fratres carissimi
Non solum propter tres canonizationes ad hoc Consistorium vos convocavi, sed etiam ut vobis decisionem magni momenti pro Ecclesiae vita communicem. Conscientia mea iterum atque iterum coram Deo explorata ad cognitionem certam perveni vires meas ingravescente aetate non iam aptas esse ad munus Petrinum aeque administrandum.

Bene conscius sum hoc munus secundum suam essentiam spiritualem non solum agendo et loquendo exsequi debere, sed non minus patiendo et orando. Attamen in mundo nostri temporis rapidis mutationibus subiecto et quaestionibus magni ponderis pro vita[2] fidei perturbato ad navem Sancti Petri gubernandam et ad annuntiandum Evangelium etiam vigor quidam corporis et animae necessarius est, qui ultimis mensibus in me modo tali minuitur, ut incapacitatem meam ad ministerium mihi commissum bene administrandum agnoscere debeam. Quapropter bene conscius ponderis huius actus plena libertate declaro me ministerio Episcopi Romae, Successoris Sancti Petri, mihi per manus Cardinalium die 19 aprilis MMV commisso renuntiare ita ut a die 28 februariiMMXIII, hora 20, sedes Romae, sedes Sancti Petri vacet et Conclave ad eligendum novum Summum Pontificem ab his quibus competit convocandum esse.

Fratres carissimi, ex toto corde gratias ago vobis pro omni amore et labore, quo mecum pondus ministerii mei portastis et veniam peto pro omnibus defectibus meis. Nunc autem Sanctam Dei Ecclesiam curae Summi eius Pastoris, Domini nostri Iesu Christi confidimus sanctamque eius Matrem Mariam imploramus, ut patribus Cardinalibus in eligendo novo Summo Pontifice materna sua bonitate assistat. Quod ad me attinet etiam in futuro vita orationi dedicata Sanctae Ecclesiae Dei toto ex corde servire velim.
Ex Aedibus Vaticanis, die 10 mensis februarii MMXIII [3]

Chyby v latinskom texte
Niektorí znalci latinčiny – a za vynikajúceho odborníka – latinčinára je považovaný aj Prof. Jozef Ratzinger, našli v tomto texte chyby. Preto, ale nielen preto, niektorí považujú Benediktovu demisiu za neplatnú.
Ratzinger v Declaratio píše, že „vzhľadom na pokročilý vek, moje nie sú viac dostačujúce na vykonávanie Petrovho úradu (munus)[4]. V nasledujúcich riadkoch ale upresňuje, že sa zrieka iba praktického výkonu služby (ministerium). Taliansky text Benediktovej deklarácie o odstúpení uvádza slovo ministero aj pri ministerium aj pri munus.[5]

Ale toto sú pojmy s rozličným obsahom. Tak ako to je? Príklad zo života: Manželia sa rozvedú, syn je pridelený matke, otec sa ho formálne zriekol, syn si vzal meno po matke, alebo po jej druhom manželovi. Prestal byť ten „prvý“ otec jeho biologickým otcom?
Všetky pochybnosti by sa vyriešili, ak by zrieknutie sa úradu i praktického vykonávania služby pápeža Benedikta XVI. bolo vyjadrené aj vyzlečením bielej reverendy[6] a nepoužívaním skratky PP (Pontiex ponificum) v spojení so svojím menom. Na základe čoho pápež Benedikt XVI. určil, že Sede vacante nastane až 28. februára a nie hneď?, pýta sa Fr. Alexis Bugnolo.[7] To je ďalšia otázka…[8]

Neplatné konkláve
Problém konkláve 13. marca 2013 je ešte vážnejší. Taliansky novinár Antonio Socci[9] tvrdí, že boli porušené pravidlá voľby najmä tým, že apoštolská konštitúcia Jána Pavla II. z 22. februára 1996 Universi Dominici gregis[10] predpokladá na deň iba dve kolá hlasovania. „Po realizovaní náležitostí uvedených v čl. 54 tejto konštitúcie sa bezprostredne prikročí k voľbe. Ak sa koná už popoludní prvého dňa, uskutoční sa iba jedno volebné kolo; ale v nasledujúci deň, ak v prvom volebnom kole voľba nebola úspešná, sa uskutočnia dve volebné kolá, vždy dopoludnia i popoludní.“[11].

A v deň voľby, 13. marca kardináli hlasovali až päťkrát. Pri štvrtom neplatnom hlasovaní (kardinálov bolo stále 115 a lístkov v urne 116!). Kardinál Bergoglio získal v poslednom, piatom, podľa Universi Dominici gregis nelegitímnom kole, 85 hlasov.[12]

„Okrem mimoriadne tvrdých útokov zvonku, ktoré poznačili jeho pontifikát, zakúšal pápež Benedikt tvrdé prenasledovanie aj vo vnútri Cirkvi: je to zjavné z dokumentu, ktorým po konkláve v roku 2005 skupina anonymných kardinálov porušila prísahu a rozšírila domnelý zoznam hlasov, ktoré mali delegitimovať voľbu Ratzingera a naznačovali mu tak signály, aby odstúpil.

Táto verejná delegitimácia práve zvoleného pápeža zo strany krivoprísažných kardinálov skrytých za anonymitu, nemá v moderných dejinách Cirkvi obdobu. Je možné, že práve tam sa začala rozvíjať nevraživá stratégia, ktorá zjavne mala za cieľ práve Benediktovu rezignáciu.

V knihe Útok na Ratzingera[13] z roku 2010 autori prinášajú slová jedného z dôležitých kardinálov, ktorý sa po konkláve v roku 2005 o Benediktovom pontifikáte vyjadril takto: „dva až tri roky, nebude to trvať dlhšie“.[14]
Analýzu učenia Cirkvi o úlohe a postavení pápeža ako hlavy Cirkvi ako aj rozličné reakcie na odstúpenie Benedikta XVI. a následnú voľbu Františka opísal aj už spomínaný, známy vatikanista denníka Libero Antonio Socci.[15]

Konkláve, ktoré zvolilo Benedikta XVI.
Konkláve v roku 2005 (po smrti pápeža Jána Pavla II. 2. apríla) 19. apríla zvolilo za pápeža Jozefa Ratzingera, ktorý ako Benedikt XVI. sa po necelých ôsmich rokoch pontifikátu 11. februára 2013 vzdal (?) úradu.
Na voľbe pápeža sa vtedy v roku 2005 v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne zúčastnilo 115 kardinálov voličov, ktorí mali menej ako 80 rokov. Toto konkláve trvalo dva dni (18. a 19. apríla) a konali sa štyri hlasovania.

Kardinál Ratzinger bol síce hneď od prvého skrutínia favoritom, ale až v štvrtom kole, popoludní 19. apríla, získal 84 hlasov, t. j. o sedem viac, ako bolo potrebné. Stále to bolo menej ako v roku 1978 dvaja pápeži pred ním: krakovský kardinál Karol Wojtyla – Ján Pavol II., ktorý získal až 99 zo 111 hlasov, (hlasovaní bolo vtedy osem), a benátsky patriarcha Albino Luciani – Ján Pavol I., ktorý z rovnakého počtu voličov získal 98 hlasov tiež vo štvrtom skrutíniu.[16]
Svetoví vatikanisti, najmä tí akreditovaní v Ríme sa všimli, že už v konkláve, z ktorého vyšiel pápež Benedikt XVI., bol druhý v poradí kardinál z Buenos Aires Jorge Mario Bergoglio. Hneď v prvom hlasovaní mal 10 hlasov, v druhom 35, v treťom 40 a v poslednom rozhodujúcom 26.

Pozícia argentínskeho[17] kardinála Bergoglia bola taká pevná najmä vďaka silnému lobbingu skupiny vplyvných kardinálov okolo bruselského arcibiskupa kardinála Godfrieda Danneelsa. Táto skupina, ktorú on sám nazval „mafia“[18], sa schádzala vo švajčiarskom meste Sankt Gallen už dávno predtým, od roku 1996 (!).

Pápež diktátor?
Kniha Il Papa Dittatore M. Collonu, ktorá vyšla aj v češtine[19], prináša aj viaceré skutočnosti zo života Jorge Maria Bergoglia predtým, než sa stal rímskym biskupom. Autor, Henry J. A. Sire je britský katolícky historik, spisovateľ a člen Zvrchovaného rádu maltézskych rytierov, ktorého členstvo v tomto prestížnom ráde bolo až do „vyšetrenia“ jeho diela pozastavené. Tento zásah proti nemu, ktorý vykonalo vedenie vnútené rádu pápežom rok predtým, v očiach jeho priaznivcov ešte viac podporil tézu o pápežovi-diktátorovi. Sire označil suspendáciu svojho členstva za nelegitímnu a nelegálnu a ten istý postoj zaujal aj k vylúčeniu z rádu, ktoré bolo už vyhlásené. O zneplatnenie tohto aktu usiluje Sire súdnou cestou.[20]

Závratná kariéra biskupa Jorgeho
V roku 1991 arcibiskup v Buenos Aires, kardinál Antonio Quarracino (1923 – 1998) navrhol vymenovať P. Jorge M. Bergoglia SJ za svojho pomocného biskupa. Jezuiti vo všeobecnosti nemajú prijímať takéto úrady, aj keď sú viaceré výnimky, ktoré potvrdzujú toto pravidlo.
Aj vtedajší generál jezuitov Peter-Hans Kolvenbach (1928 – 2016) písomne vyjadril s nomináciou P. Bergoglia svoj nesúhlas. Jeho správa v tejto však nebola nikdy zverejnená a z archívov zmizla.[21] P. Jorge M. Bergoglio bol 20. mája 1992 vymenovaný a 27. júna v tom istom roku vysvätený za biskupa.[22]
Po smrti kardinála Quarracina sa 28. februára 1998 stal arcibiskupom Buenos Aires a 21. februára 2001 ho pápež sv. Ján Pavol II. vymenoval za kardinála.[23
]
Mafia zo Sant Gallenu – Bergogliovi voliči
Podrobnosti o mafii zo Sankt Gallenu píše sám kardinál i spoluautori jeho životopisu, teológovia a cirkevní historici Jürgen Mettepenningen (1975) a Karim Schelkens (1977), ktorí pôsobia na známej belgickej katolíckej univerzite v Leuvene.

Spomienky kardinála Danneelsa
Životopis. Pod týmto jednoduchým názvom vyšla v roku 2015 kniha belgického kardinála Godfrieda Danneelsa, ktorú spolu s ním zostavili dvaja belgickí autori. Vyšla v dvoch jazykoch Belgického kráľovstva, po flámsky i po francúzsky. [24]
Godfried Danneels bol najstarší zo šiestich detí. Narodil sa 4. júna 1933 v Kanegeme, filozofiu študoval v Leuvene, teológiu na Gregoriáne v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v rodisku v roku 17. augusta 1957. Už o dva roky sa stal rektorom kňazského seminára v Bruggách a v roku 1969 profesorom na Katolíckej univerzite v Leuvene. Pápež Pavol VI. ho v roku 1977 vymenoval za biskupa v Antverpách a o dva roky neskôr (19. decembra 1979), už za Jána Pavla II. sa stal arcibiskupom v Bruseli – Mechelene. V roku 1980 mu pridali ešte aj vojenský ordinariát a v roku 1983 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála. Vtedy nemal ešte ani päťdesiat rokov. Začiatkom roku 2010 pápež Benedikt XVI. Prijal jeho rezignáciu z Bruselu i z vojenského ordinariátu. Zomrel 14. marca 2019.

Kardinál Danneels počas svojho pôsobenia otvorene žiadal decentralizovanejší prístup k správe Cirkvi, ktorý by sa viac spoliehal na konzultácie s biskupmi vo svete. Vyzýval tiež na zmenu prístupu Cirkvi k evanjelizácii v modernom svete. „Cirkev musí brániť pravdu, ale musí si aj vedomá, že obhajoba pravdy nie je to isté, ako nikdy sa nemýliť,“ povedal ešte v roku 1998. Cirkev musí zaujať svoje správne miesto v spoločnosti „so svojím svedectvom, svojím posolstvom a jej oddanosťou chudobným. Všetko ostatné je dekorácia. Premenili sme Kázeň na hore na horu kázní“, napísal o ňom v nekrológu Junno Arocho Esteves pre americký National Catholic Reporter[25].

Životopisná kniha kardinála Danneelsa má 26 kapitol, z ktorých je najzaujímavejšia 24 (s. 447-460 vo francúzskom vydaní), ktorá približuje činnosť skupiny zo Sankt Gallenu, kde sa stretávali kardináli, ktorí si veľmi želali za pápeža kardinála Jorgeho Bergoglia z argentínskeho Buenos Aires, čo sa im nakoniec aj podarilo.

Skupina zo St. Gallenu[26]
V prvej polovici prvej dekády dvadsiateho storočia patril kardinál Danneels k malej skupine významných osobností Katolíckej cirkvi v Európe. Spájali ich rovnaké názory a každoročne sa stretávali v dôvernej atmosfére, aby sa slobodne pozhovárali o stave Cirkvi, o chúlostivých problémoch a vyhliadkach do budúcnosti. Stretnutia začali organizovať v roku 1995 kardinál Martini[27] a Ivo Fürer[28], biskup zo St. Gallenu. Vďaka svojej približne dvadsaťročnej skúsenosti vo funkcii generálneho sekretára Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) a kontaktom, ktoré tam počas svojho pôsobenia získal, si Fürer veľmi dobre uvedomoval, že pre európskych cirkevných lídrov je čoraz ťažšie otvorene hovoriť o problémoch v cirkevnej správe. Po reforme v roku 1993 CCEE postupne strácala svoju schopnosť fungovať ako priestor pre úprimný a slobodný dialóg.

O tri roky neskôr sa teda Fürer a Martini rozhodli zhromaždiť okolo seba skupinu prelátov. Spočiatku skromná spoločnosť sa neskôr stala tým, čo si niektorí z členov do svojich diárov začali značiť ako „skupinu zo St. Gallenu“.

Nová tvár v skupine
Od roku 1996 sa skupina schádzala pravidelne raz do roka, začiatkom januára. Stretávali sa vždy v St. Gallene alebo blízkom okolí, Ivo Fürer bol ich hostiteľom a Martini počas prvých rokov skupiny hnacou silou a inšpirátorom.

S príbehom skupiny súvisia viaceré dôležité témy späté s Danneelsovým biskupským pôsobením, čím sa z nej stáva vhodný materiál pre kapitolu venovanú posledným rokom jeho mandátu, sčasti aj preto, že okrem biskupa Fürera bol Danneels najdlhšie pôsobiacim členom v skupine. Od samého začiatku sa členovia riadili jednoduchým pravidlom: môžu povedať čokoľvek, písomný záznam o stretnutí nevyhotovia a zachovajú mlčanlivosť. Noví členovia museli spĺňať presne stanovené kritériá a pridať sa mohli len na základe pozvania. No a napokon, každé stretnutie zahájili prednáškou na aktuálnu tému.
V rok vzniku skupiny, teda v roku 1996, však Danneels ešte k skupine nepatril. V tú zimu sa k dvojici Martini – Fürer v malebnom Heiligenkreuzi pridali ešte ďalší piati: Paul Verschuren[29] (helsinský biskup holandského pôvodu), Jean Vilnet (Lille)[30], Johann Weber (Graz-Seckau)[31] a dvaja Nemci: Walter Kasper (Rottenburg-Stuttgart)[32] a Karl Lehmann (Mainz)[33]. Poslední dvaja menovaní boli pre skupinu veľkým prínosom najmä vďaka povesti výborných teológov, svojimi postojmi sa však líšili od iného nemeckého teológa a cirkevného hodnostára Jozefa Ratzingera. Ratzinger sa celkom nevedomky pričinil o vznik skupiny. Hoci jej členovia zastávali rôzne teologické názory, všetkých spájalo presvedčenie, že Ratzinger ako prefekt Kongregácie pre náuku viery využíva počas posledných rokov Wojtylovho pontifikátu svoj vplyv na presadzovanie centralistických a reštitučných tendencií vo všeobecnej Cirkvi. Tomu zodpovedali aj diskusné témy skupiny: cirkevný centralizmus, úloha biskupských konferencií, rozvoj kňazskej služby, sexuálne mravy, politika menovania biskupov, zavedenie kolegiality do praxe… Koncom deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa tieto témy začali objavovať aj v dokumentoch z Ríma, kde svojou kontroverznosťou vyvolávali silné emócie, zatiaľ čo členovia skupiny zo St. Gallenu si až pridobre spomínajú na svoje vzťahy s rôznymi orgánmi Rímskej kúrie.

Ani Danneels nebol výnimkou a jeho meno sa po niekoľkých rokoch prirodzene ocitá na zozname pozvaných. Dňa 3. januára 1999 kardinál prišiel do benediktínskeho kláštora vo Fischingene, približne štyridsať kilometrov od St. Gallenu. V tom istom čase získal členstvo aj rotterdamský biskup Adrianus Van Luyn[34], čoskoro budúci viceprezident Komisie biskupských konferencií krajín Európskej únie (COMECE).

Nový koncil?
V januári 1999 Martini vo svojom úvodnom príspevku navrhol zvolanie nového koncilu. Milánsky kardinál si pod tými slovami predstavoval koncil s vymedzeným programom a v Danneelsovi našiel skeptického spojenca. Hoci belgický kardinál Martiniho myšlienku v princípe nezavrhol, takmer okamžite v súvislosti s ňou podčiarkol logistické i praktické problémy (zvolanie zhromaždenia 5 000 biskupov, jazykové bariéry, finančné otázky…). Skeptikom sa Danneels stal vďaka svojmu pragmatickému pohľadu na vec a to sa už nezmenilo. Martini upozorňoval na potrebu nového koncilu najmä v snahe ozdraviť fungovanie pyramídy moci Katolíckej cirkvi. Ohrozenie autonómnej životaschopnosti miestnych cirkví a predovšetkým oklieštenie právomocí miestnych biskupských konferencií zostávajú pre mnohých tŕňom v oku. V skupine sa však nehovorilo len o skúsenostiach so zlyhaním CCEE. Len nejaký čas predtým, v máji 1998, vydal Ján Pavol II. motu proprio s názvom Apostolos suos, kde popisuje úlohu biskupov v Katolíckej ej cirkvi a argumentuje, že kolégium, teda zbor biskupov, nemôže prenášať svoj učiteľský úrad na jednu časť kolégia, a to ani v prípade, že by šlo o biskupskú konferenciu. Rím tak presúva všetok vplyv učiteľského úradu na všeobecnú Cirkev a úzko ju spája s úlohou pápeža. Celý proces má v skutočnosti udržať biskupské konferencie v oslabenej pozícii. Dokument sa navyše odvoláva na Cirkev ako communio, čo síce v roku 1985 presadzoval aj sám Danneels, ale od roku 1991 už toto tvrdenie chápe ako obmedzujúce.

Ani Danneels, ani Martini neboli so situáciou spokojní. Názory skupiny na túto tému nezostali len prázdnymi rečami, lebo po priamočiarom príspevku prednesenom v súkromí St. Gallenu Martini koncom roku 1999 priniesol ozvenu hlasov svojich kolegov aj na Druhú biskupskú synodu o Európe, kde jeho návrh vyvolal zmiešané pocity. Ich modus operandi – fundovaná, otvorená diskusia v úzkom kruhu, nasledovaná verejnými vystúpeniami jednotlivých členov – dokonale reprezentovala chod skupiny zo St. Gallenu. Ani Danneels nezaháľal a na tej istej synode predniesol reč, v ktorej sa viac než kedykoľvek predtým ohradzuje voči kultúrnemu pesimizmu, badateľnému u mnohých rímskych prelátov. Nepáčia sa mu sklony označovať Európu za „kontinent odpadlíkov“. Ako svoju mantru používa krátky výrok: „Naozaj je to až také zlé?“ Jeho príhovor zapôsobil na viacerých otcov synody, ale zaujal tiež Jána Pavla II., ktorý udelil Danneelsovi výnimočné povolenie prekročiť predpísaných osem minút.

Apel na svedomie
Danneelsovi pripomínajú dni strávené v St. Gallene prázdniny: vďaka slobode slova a neformálnemu prostrediu si mohol trochu vydýchnuť. Možnosť stretnúť sa so svojimi spoločníkmi otvorene a v uvoľnenom duchu ho povzbudzovala, hoci fakt, že svoje rozhovory museli držať v tajnosti, nepochybne svedčí o stave Cirkvi. Na stretnutí v januári 2000, niekoľko mesiacov po synode o Európe, chýbal biskup Verschuren. Bol ťažko chorý a vo februári zomrel. Skupinu opúšťa aj Karl Lehmann. Prítomní boli Danneels, Martini, Fürer, Vilnet, Weber, Kasper a Van Luyn.

Na januárovom stretnutí mal na starosti úvodný príspevok Van Luyn a hovoril v ňom o katolicizme v Holandsku dvadsať rokov po synode, počas ktorej sa Danneels zhostil úlohy zmierovateľa. Salezián [Van Luyn] podrobne opisuje negatívne následky politiky menovania biskupov založeného na výbere jednotlivcov, ktorí zastupujú len majú časť veriacich, a napätie, ktoré takýto postup vyvoláva v miestnych spoločenstvách, napríklad v biskupských konferenciách. Úloha biskupov naďalej zostáva jednou z ústredných tém ich rozhovorov, hoci počas tohto konkrétneho stretnutia sa skupina venuje predovšetkým vzťahu medzi Cirkvou a spoločnosťou a negatívnym následkom politiky podporujúcej cirkevný purizmus, ktorý Cirkev vzďaľuje od reality a odporuje modernej spoločnosti.

Sklony k prísnej a výlučnej cirkevnej identite sa prejavili už počas poslednej biskupskej synody – o ktorej diskutujú aj v St. Gallene – a čoraz viac ovplyvňujú postoj k etickým otázkam. V skupine sa tiež hovorilo o problémoch Cirkvi v súvislosti s homosexualitou či rozvedenými a druhýkrát zosobášenými pármi. V závere svojho biskupského pôsobenia sa Danneels na túto tému vyjadruje častejšie a jednoznačnejšie: začiatkom apríla 2007 opäť zdôrazňuje svoje presvedčenie pochádzajúce ešte z obdobia vydania Knihy viery (Le Livre de la foi)[35], že druhýkrát zosobášení manželia sa musia rozhodnúť podľa svojho vlastného vedomia a svedomia, či môžu prijať Eucharistiu. V tom sa verejne dištancoval od názoru pápeža Benedikta XVI, ktorý len dva týždne predtým vo svojej apoštolskej exhortácii s názvom Sacramentum caritatis[36] sformuloval nasledujúce pravidlo: kresťania, ktorí sa rozhodnú druhýkrát uzavrieť manželstvo, nemôžu pristúpiť k svätému prijímaniu.

Pre Danneelsa tieto okolnosti nepredstavovali fundamentálny problém. Rozlišuje totiž medzi prirodzeným sklonom Cirkvi zastať sa nerozlučiteľnosti manželstva a každodenným ľudským životom. Pri rozhodovaní podľa neho hrá dôležitú úlohu svedomie.

Dobre známy je aj Danneelsov názor na to, aký postoj zaujať voči homosexualite, hoci sa k tejto téme vyjadril otvorenejšie až po odchode na dôchodok, najmä v rozhovore, ktorý poskytol denníkom De Tijd a L’Écho. Na rozdiel od svojich kolegov z kardinálskeho kolégia Danneels veril, že k tomuto prípadu treba pristupovať z pohľadu náboženskej slobody a rešpektovania odluky štátu od Cirkvi, a nie z pohľadu sviatostí: svoje slová, ktoré napísal v roku 2003 Guyovi Verhofstadtovi[37], neskôr zopakoval nahlas a verejne, a potvrdil tak aj pred médiami svoj názor, že „skutočnosť, že štáty majú právo slobodne umožniť civilný sobáš tým homosexuálom, ktorý oň majú záujem, svedčí o pozitívnom vývoji“. Napriek tomu však zostal verný svojmu starému presvedčeniu, že takáto spoločenská zmluva nemôže byť označená za manželstvo. V tomto ohľade sa s Danneelsom zhodujú aj preláti zo St. Gallenu.

O laikoch a komunizme
Na začiatku roku 2001 Danneels so svojimi obvyklými spoločníkmi – Fürerom, Martinim, Vilnetom, Weberom, Kasperom a Van Luynom, tentoraz v biskupskom paláci v St. Gallene – prijali dvoch nových členov: Cormaca Murphy-O’Connora, westminsterského arcibiskupa, ktorý sa neskôr stal kardinálom, a Josepha Dorého, štrasburského arcibiskupa. V ten deň bola na programe diskusia o laikoch. Po úvodnom príhovore Jeana Vilneta sa účastníci venovali pastorálnym potrebám, ktoré aj po jeden a pol desaťročí od synody, kde boli hlavnou témou, zostávajú aktuálne. Pokles počtu vysvätení a miestnych kresťanských komunít v Európe vyžadujú nový pohľad na postavenie a úlohu laikov, či už na teologickej alebo cirkevnej úrovni.

Ďalším dôležitým bodom stretnutia je rozvoj Cirkvi v Európe po rozpade komunistického bloku. Po páde Berlínskeho múru bola táto časť sveta nestabilná, nové režimy a demokracia tu stáli na vratkých nohách. Zároveň sa Európska únia začala rozrastať o nové členské štáty a pribudli aj noví kandidáti na vstup do únie. Proces integrácie vyvolal pre Danneelsa dôverne známe medzináboženské napätie. Sieť kontaktov, ktoré Danneels v skupine zo St. Gallenu našiel, sa ukázala ako mimoriadne užitočná pri jeho medzináboženskom pôsobení a prítomnosť viacerých členov si kardinál vyžiadal aj pri zasadaniach Európskej rady náboženských predstaviteľov (European Council of Religious Leaders, ECRL), ktorá sa snaží v Európe upriamiť pozornosť na medzináboženský dialóg.

Na stretnutí v januári 2002 pribudlo na zoznam členov ďalšie meno: Alois Kothgrasser[38], salezián a biskup z rakúskeho Innsbrucku. Skupina na úvod zhodnotila veľmi dôležitú udalosť, a to biskupskú synodu z roku 2001, pretože v období od 30. septembra do 27. októbra otcovia synody diskutovali o svojom vlastnom poslaní, teda o biskupskom úrade. Účastníci sa tentoraz mohli na synodu pripravovať oveľa dlhšie než zvyčajne, pretože všetci biskupi už v dvojročnom predstihu odpovedali na dvadsaťtri otázok. Na základe ich odpovedí zapisovateľ pripravil veľmi podrobnú predbežnú správu. Tejto funkcie sa ujal Martiniho kolega od jezuitov, kardinál Jorge Mario Bergoglio, arcibiskup z Buenos Aires. Spolu s newyorským kardinálom Edwardom Eganom pripravili aj výslednú správu s nadpisom Biskup, služobník Evanjelia Ježiša Krista pre nádej vo svete. Bergoglio vďaka nej a svojim postojom získal dôveru veľkej časti členov skupiny zo St. Gallenu, vrátane Danneelsa.

Panovalo medzi nimi vzájomné uznanie, lebo belgický kardinál na synode otvorene žiadal väčšiu kolegialitu v cirkevnej správe a spravodlivejšie rozdelenie moci, a zároveň ostro vystupoval proti smeru, ktorý diktuje dokument Apostolos suos[39]: Danneels trval na tom, aby slovo biskupských konferencií malo väčšiu váhu, najmä v pastorálnej oblasti. Podľa neho by mali mať právo rozhodovať bez neustáleho čakania na podrobné inštrukcie z Ríma. Hoci uznáva, že kompetencie môžu biskupským konferenciám na miestnej alebo kontinentálnej úrovni prideliť synody, jedným dychom dodáva, že ani samotné synody vôbec nefungujú tak, ako by mali, a podľa neho slúžia len na formálne schválenie uznesení, o ktorých už Rím dávno rozhodol, stalo sa z nich fórum, ktorému chýba životaschopnosť a vplyv: „Zostalo nám len zabalzamované telo bez ducha,“ vyhlasuje kardinál pochmúrne.

Svojím výrokom odkazuje na kritiku známu už z mimoriadneho konzistória v máji 2001, v ktorej napomínal rímsky centralizmus, naznačujúc, že Cirkev potrebuje reformu založenú na princípoch pravej synodality. Na začiatku prvej dekády dvadsiateho storočia kardinál začal vystupovať čoraz ostrejšie voči ústrednej vláde Cirkvi a jeho výzvy ochotne podporili aj ostatní rovnako zmýšľajúci duchovní, ako napríklad Murphy-O’Connor z Veľkej Británie, či taliansky kardinál Achille Silvestrini. Danneels na synode v roku 2001 hovoril za celú skupinu zo St. Gallenu, keď navrhol ustanoviť komisiu poverenú prípravou reformy a vyslovil názor, že Cirkev by sa mala menej zaoberať mocou a viac sa venovať princípu kolegiality.

V januári 2002 vyvolali kardinálove výstupy v jeho spoločníkoch nadšenie. Vtedajšie stretnutie v St. Gallene bolo tiež prvým stretnutím po teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Danneelsova reakcia na druhý deň po tragédii odrážala dva uhly pohľadu: na jednej strane z neho bolo cítiť ostražitosť pred hrozbami fundamentalizmu a radikalizmu, na druhej strane zase pretrvávajúcu túžbu stotožniť sa s náboženskou tradíciou úzko spätou s kresťanstvom. Už v roku 1998 po atentáte na mníchov v kláštore Tibrín v pohorí Atlas zdôrazňoval v liste alžírskemu biskupovi Henrimu Teissierovi[40] občas komplikované, no nevyhnutné spojenie medzi islamom a kresťanstvom. V správe zo 14. januára napísal:
Nedávno sme v Belgicku počuli svedectvo otca Jeana-Pierra, jedného z rehoľníkov, ktorí prežili útok na kláštor Notre-Dame de l’Atlas. Trval na tom, že na svojich mučeníckych bratov nedokázal myslieť bez toho, aby si nespomenul aj na všetky kresťanské a moslimské obete tragédie, ktorá tak tvrdo zasiahla Alžírsko a všetkých, čo ešte dnes žijú v bolesti a strachu. […] Vy teraz žijete v Ribat-es-Salam, v mierovom spolužití. Dúfame rovnako ako vy, že s pomocou Božou čoskoro dospejú k Ribat-es-Salam všetci Alžírčania, a že nájdu oporu v tomto odvážnom záväzku založenom na Svätom písme.

Po útokoch z 11. septembra 2001 sa táto myšlienka začala spájať s presvedčením, ktoré sa u Danneelsa objavilo už počas jeho pôsobenia v ECRL, a síce, že je najvyšší čas, aby islam zažil obrodu. Dňa 24. septembra 2004 kardinál Danneels v Antverpách v rámci kolokvia s názvom Solidárnosť v Európe predsedal konferencii, kde sa odvolal na nevyhnutnosť „osvieteného“ islamu: „Islamu, ktorý bude otvorený svetu, ktorý bude rešpektovať hranicu medzi Cirkvou a štátom, náboženstvom a politikou, a ktorý okrem iného prijme zásady ako sú tolerancia, solidarita a ľudská dôstojnosť“.

Skupina zo St. Gallenu sa zaoberala aj ženským diakonátom. Išlo o zásadnú otázku, pretože to mohlo znamenať ďalší krok k väčšej otvorenosti voči vysviacke žien. Tých, ktorí si pamätali na Danneelsovu úlohu na synode v roku 1987, to však neprekvapilo. Danneels si takúto vysviacku vedel predstaviť nielen z biblického, ale aj historického pohľadu, a navyše si uvedomoval, že ani Jozef Ratzinger ho vo svojich textoch úplne nevylučuje. V Ríme sa však báli otvoriť túto Pandorinu skrinku. Danneels sa s touto témou znova stretol v roku 2003 počas úradnej návštevy ad limina belgických biskupov v rímskych dikastériách, ktorá sa koná každých päť rokov. V tom čase mal dôvod kritizovať Vatikán v súvislosti s návrhom svojich dvoch krajanov, biskupov Arthura Luystermana[41] a Rogera Vangheluweho[42], ktorí chceli umožniť ženám prístup k diakonskej vysviacke. Vzhľadom na napätú situáciu však Danneels verejne nevystúpil. Až neskôr vyhlásil, že vysviacka žien nemusí nijako vplývať na kňazskú službu, a podporil tak názor kardinála Martiniho, ktorý vyšiel v denníku Il Tempo v apríli 2004[43].

[1] http://www. radiovaticana.va/proxy/slovak/RGarchi/sk2013-02-11.html.
[2] Správne by malo byť vitae. Alexis Bugnolo: Clamorous errors in the Latin of the Renunciation. fromrome.info/…amorous-errors-in-the-latin-of-the-renunciation-2/.
[3] vatican.va/…/documents/hf_ben-xvi_spe_20130211_declaratio.html.
[4] Petrov úrad je nadprirodzenej povahy, je to povinnosť vyplývajúca z evanjelia a mandát daný samotným Ježišom Kristom. (Mt 16, 18).
[5] Alessandro Minutella: Pietro dove sei? Dosier sulla situazione attuale nella Chiesa cattolica. Verdello (BG) : Gamba edizioni, 2020, s. 63-67.
[6] Jedno vysvetlenie, že stále sa oblieka do bielej reverendy a ktoré dal ešte v roku 2013 sám pápež Benedikt XVI., je že „nemal v skrini inú“. Andrea Tornielli: Ratzinger : La mia rinuncia è valida, assurdo fare speculazioni. In: La Stampa, 27. februára 2014. lastampa.it/…ncia-e-valida-assurdo-fare-speculazioni-1.35929571.
Arcibiskup Georg Gänswein ponúka iný pohľad: „Od zvolenia jeho pápeža Františka 13. marca 2013 nemáme dvoch pápežov, ale de facto ide o rozšírenú službu – s aktívnym a kontemplatívnym členom. Preto sa Benedikt XVI. nevzdal svojho mena ani bielej sutany. Z tohto dôvodu je správne aj jeho meno, ktorým ho možno oslovovať aj dnes „Vaša Svätosť“, a aj preto neodišiel do nejakého izolovaného kláštora, ale ostal vo Vatikáne, akoby urobil iba malý krok nabok, aby vytvoril priestor pre svojho nástupcu a pre novú etapu v histórii pápežstva, ktoré obohatil o „stredobod“ modlitby a súcitu vo vatikánskych záhradách.“ (Benedetto XVI, la fine del vecchio, l’inizio del nuovo: L’analisi di Georg Gänswein). acistampa.com/…-linizio-del-nuovo-lanalisi-di-georg-ganswein-3369.
[7] Známy latinista a znalec diela sv. Bonaventúru.
[8] Gederson Falcometa: „18 dní bolo potrebných pre volebnú kampaň pre Jorge Maria Bergoglia. Tak sa aj stalo“ Brevi considerazioni sugli appunti critici di Fra’ Alexis Bugnolo: unavox.it/…vi_considerazioni_sulla_tesi_di_Frate_Bugnolo.html.
[9] Niektoré jeho články boli publikované aj v slovenčine: Odstúpenie pápeža Benedikta XVI. možno nie je kanonicky platné. In: Hlavné správy, 14. februára 2014: hlavnespravy.sk/…benedikta-xvi-mozno-nie-je-kanonicky-platne/219979; Po dvoch tisícročiach aj v Cirkvi bude možný rozvod a schizma sa nebezpečne blíži. In: Kultúra, roč. 18, č. 15, 28 septembra 2015, s. 8-9: kultura-fb.sk/new/old/archive/pdf/kult 1515.pdf .
[10] Apoštolská konštitúcia Jána Pavla II. o uprázdnení Apoštolského stolca a o voľbe rímskeho pápeža z 11. apríla 1996. In: AAS, roč. 88 (1996), s. 305-343. Dostupné online: vatican.va/…f_jp-ii_apc_22021996_universi-dominici-gregis.html; v slovenčine Trnava : SSV, 1996: kbs.sk/…nia/p/dokumenty-papezov/c/universi-dominici-gregis.
[11] „Ak sa [hlasovanie] koná už popoludní prvého dňa, uskutoční sa iba jedno volebné kolo; ale v nasledujúci deň, ak v prvom volebnom kole voľba nebola úspešná, sa uskutočnia dve volebné kolá, vždy dopoludnia i popoludní.“ (Universi Dominici gregis, č. 63.)
[12] Domenico Agasso jr: E Scola disse ai suoi : „Votate Bergoglio“. I segreti del Conclave che cambiò la Chiesa [A Scola povedal svojim: „Voľte Bergoglia“]. In: La Stampa, 13. apríla 2019. Dostupné online: lastampa.it/…greti-del-conclave-che-cambio-la-chiesa-1.33694939.
[13] Paolo Rodari – Andrea Tornielli: Attacco a Ratzinger. Accuse e scandali, profezie e complotti contro Benedetto XVI. Miláno : Piemme, 2010, 322 s.
[14] Attacco a Ratzinger, c. d., s. 5; Antonio Socci: Forse non è canonicamente valida la „rinuncia“ di Papa Benedetto. [Demisia pápeža Benedikta je možno kanonicky neplatná] In: Libero, 10. februára 2014. Dostupné online: antoniosocci.com/…anonicamente-valida-la-rinuncia-di-papa-benedetto/.
[15] Antonio Socci: Non è Francesco. La Chiesa nella grande tempesta [František nie je pápežom. Cirkev vo veľkej búrke]. Miláno : Mondadori, 2014. 282 s.
[16] Giulio Andreotti: A ogni morte di papa – i papi che ho conosciuto. Miláno : Rizzoli, 1980, s. 176. Najkratšie konkláve v 20. storočí bolo v roku 1939, keď bol za pápeža v treťom skrutíniu zvolený kardinál štátny sekretár Eugenio Pacelli. Najdlhšia bola voľba jeho nástupcu Jána XXIII. v roku 1963, keď bolo potrebné až 11 hlasovaní.
[17] Slávna speváčka Madona, keby vedela po slovensky, tak by mu zaspievala: Dont’cry for me Argentina (autori Andrew Lloyd Webber a Tim Rice): Neplač pre mňa Argentína / že musel som ísť do Ríma / Nemajú vína / čia je to vina? / Ty neplač pre mňa / moja drahá Argentína…
[18] Marcantonio Colonna [Henry Sire]: Der Diktatorpapst. Bad Schmiedeberg : Renovamen Verlag, 2018, s. 9-30.
[19] Papež diktátor. Praha : Česká citadela, 2021, 232 s.
[20] MS: Vyšiel český preklad kontroverzie vyvolávajúcej knihy Pápež diktátor. Dostupné online: https://www. christianitas.sk/…d-kontroverzie-vyvolavajucej-knihy-papez-diktator/.
[21] Der Diktatorpapst, c. d., 43.
[22] Biografia del Santo Padre Francesco [Životpis Svätého Otca Františka]. Dostupné on line: vatican.va/…/documents/papa-francesco-biografia-bergoglio.html.
[23] TK KBS: Životopis pápeža Františka. Dostupné on line: kbs.sk/obsah/sekcia/h/cirkev/p/svaty-otec.
[24] Mettepenningen, Jürgen – Schelkens, Karim: Godfried Danneels : Biographie. Antverpen : Polis, 2015, 543 s.
[25] ncronline.org/…/people/belgian-cardinal-godfried-danneels-dies-85.
[26] Godfried Danneels : Biographie, 24. kapitola, s. 447-460; wikipedia.org/wiki/Gruppo_di_San_Gallo.
[27] Carlo Maria Martini (1927 – 2012) bol v rokoch 1980 – 2002 arcibiskupom v Miláne.
[28] Ivo Fürer (1930) bol v rokoch 1995 – 2005 biskupom švajčiarskej diecézy Sankt Gallen.
[29] Paul Verschuren (1925 – 2000) bol v rokoch 1964 – 1998 biskupom v Helsinkách.
[30] Jean Félix Albert Marie Vilnet (1922 – 2013) bol v rokoch 1964 – 1998 biskupom najprv v San Dié a potom (od roku 1983) v Lille.
[31] Johann Weber (1927 – 2020) bol v rokoch 1969 – 2001 biskupom rakúskej diecézy Graz-Seckau.
[32] Walter Kasper (1933) v rokoch 1989 – 1999 bol biskupom diecézy Rottenburg-Stuttgart, v roku 2001 sa stal kardinálom. V rokoch 2005 – 2010 bol predsedom Pápežskej rady pre jednotu kresťanov.
[33] Karl Lehmann (1936 – 2018), kardinál od roku 2001, bol v rokoch 1983 – 2016 biskupom v Mainzi.
[34] Adrianus Van Luyn (1935) v rokoch 1993 – 2011 bol biskupom v Rotterdame.
[35] Godfried Danneels: Livre de la foi. Paríž : Desclée, 1987, 224 s.
[36] Benedikt XVI.: [Sviatosť lásky]. Posynodálna apoštolská exhortácia. In: AAS roč. 99 (2007), č. 3. Vyšla aj po slovensky. Trnava : SSV, 2007, 126 s.
[37] V rokoch 1999 – 2008 bol belgickým premiérom, potom europoslancom.
[38] Nar. 1937, od roku 1997 bol biskupom v Innsbrucku, potom v rokoch 2002 – 2013 arcibiskupom v Salzburgu.
[39] Ján Pavol II: Apoštolský list motu proprio o teologickej a právnej povahe biskupských konferencií. In: AAS, roč. 90 (1998), s. 641-658.
[40] Henri Antoine Marie Teissier (1929 – 2020 ) bol od roku 1972 biskupom v alžírskom Orane a potom v rokoch 1988 – 2008 arcibiskup v hlavnom meste Alžíri.
[41] Nar. 1932, v rokoch 1992 – 2003 biskup belgickej diecézy Gent.
[42] Nar. 1936, v rokoch 1984 – 2010 biskup belgickej diecézy Bruggy.
[43] Ci avviamo verso lo sfascio definitivo della Chiesa? Chi si batte per il Concilio Vaticano III ? [Sme na ceste definitívneho rozkladu Cirkvi? Kto sa angažuje za zvolanie III. vatikánskeho koncilu?] Dostupné online: unavox.it/doc98.htm.

Prvá časť
alianciazanedelu.sk/archiv/9821