Láska v sociálnom živote: Ľudia sa naučili hovoriť o láske, ale zabudli milovať
Láska v sociálnom živote: Ľudia sa naučili hovoriť o láske, ale zabudli milovať
Ak svet nebude polievať jej korene námahou, ktorá jej patrí, bude ich z trestu polievať vlastnou krvou Láska, toto slovo čoraz menej počuť v sociálnom živote. Vytráca sa z úst tých, čo snívali o ľudstve, ktoré láska prenikne až do špikov a donesie na zem večný pokoj. Vyhasína jej plameň. Láska sa obmedzuje na ľúbostné romány a túžbami vzdychajúce verše. Tu sa udržala vždy. Pomáha málo talentovaným spisovateľom zakryť plytčiny ich ducha a nenadaným básnikom farbiť slová poetickou náladou.
Tak sa dostala láska do väzenia, kde sa naťahuje i na to, čoho sa sama hrozí. V spoločenskom živote, kde mala vládnuť, jej hlas zaniká v štrnganí zbraní. A teraz sa začína robiť presvedčenie, že láska je neschopná riadiť osudy ľudstva, že jej miesto je v romantických príbehoch, kde robí divy. Ale len na papieri, nie v živote. Podľa mienky mnohých má byť len fatamorgánou na suchej púšti života.
Hovorí z týchto slov pravda? Je isté, že sa láska dnes odstrkuje. Ale dôvod prečo sa neuznáva je falošný. Základnou príčinou jej dnešného živorenia bolo, že jej hlásatelia nevedeli, čo je láska, ani sa neusilovali do nej hlbšie nazrieť. Preto ju nepodporovali, ale skôr ničili.
Je pravda, že všetci chceli požívať dary lásky, ale zabudli ju pestovať. Prevládal názor, že lásku stačí hlásať. Nehľadelo sa na to, že láska je kvetinka s jemnučkými korienkami. Ak ich popretrhávame, je i po nej. Ale nestačí ich len nepretrhávať, je potrebné ich aj zalievať. A to značí prinášať obeť.
Láska je nadzemský jav, ktorý nevieme pochopiť. Siaha až k Bohu, prameňu každej lásky. Veď ona je milou záhadou, ktorá má príchuť neba. Táto záhada spočíva v tom, že vtedy sme šťastní, keď sa rozdávame.
Žiaľ, tento základ lásky bol pošliapaný. Mnohí by boli radi mali na stole vo váze kvety lásky. Ale neboli ochotný zalievať a opatrovať korene, na ktorých tieto ruže rástli. Lenže ruže na stole nekvitnú, tu už len vädnú. A to sa stalo i s láskou, keď ju odlomili od jej pôvodcu, od Stvoriteľa.
Príliš často sa spomína ako dôvod, prečo máme milovať druhých, spoločné bratstvo. Nespomínalo sa, z čoho to bratstvo vzniká. Niet bratov bez spoločného otca. Sme si všetci bratia, lebo máme jedného Otca. Vzájomná láska bratov závisí od toho, aká silná je ich láska k otcovi. Synovia, ktorí nenávidia otca, len zriedkakedy sa navzájom milujú. Nakoľko bratská láska je dnes mimoriadne ohrozená, nesmieme zabudnúť na tento moment. Nemilovali sme dosť spoločného Otca a trestom za to je, že sa nemilujeme ani navzájom.
Ako ťažko je predstaviť si bratskú lásku bez otca, je tak isto ťažké predstaviť si ju bez bratov. Rodina je dielňou bratskej lásky. Tam sa deti od malička učia vždy milovať. Lebo opravdivo milovať, to predpokladá vedieť odpustiť i ustúpiť. A je to umenie, ktorému sa najskôr naučíme v útlom veku. V neskorších rokoch sa nám to veru už ťažko dostáva hlavy. Rodina na to poskytuje dosť príležitostí každý deň.
Ale dnes vidíme, že bratov je vždy menej a menej. V rodinách nachádzame deti bez bratov a sestier. Tie nemôžu poznať bratskú lásku. Nemajú komu ustúpiť. Jedináčikovia zväčša rozkazujú i vlastným rodičom a tak sa neraz stávajú tyranmi celého domu. A keď prídu do života, chcú, aby ich každý poslúchal. Tu niet miesta pre bratskú lásku.
Takto sa láska odtrhla od svojich koreňov a položila do vázy. Teraz sa mnohí čudujú, že po tak krátkej dobe vädne. Prilievali sa síce stále čerstvé slová o láske, a to neraz až veľa, ale ona aj tak zomiera. Aj keby sme pridávali kvetom odtrhnutým od koreňov, každú chvíľu čerstvej vody, onedlho aj tak zvädnú. Taký krátky je život i najkrajšieho kvetu ľudstva, lásky, ak ju nepestujeme na jej vlastnom pni.
Prečo ju však ľudia ničili, a to často tí, čo ju najviac velebili? Zase len preto, že ju málo chápali. Pokladali ju za záštitu pre seba. Mysleli, že tak prinesie svoje ovocie, ktoré videli v blahobyte. V tom videli jej úlohu.
Bohužiaľ, nehľadali blaho iných, ale svoje. Spomínali lásku nie preto, že by sami milovali, ale skôr preto, aby ich milovali druhí. Tak dlho ju spomínali, až ju zabudli. Lebo láska je jednou z vecí, ktoré čím viac omieľame, tým skôr na ne zabúdame. Ľudia sa naučili hovoriť o láske, ale zabudli milovať. Kto sám miluje, ten o tom veľa nehovorí. Prejavuje sa to v jeho činoch. Kto nemiluje, usiluje sa lásku nahradiť frázami. Lenže krásnych slov o láske napísali dosť už básnici. A koľko ich ešte napíšu! V skutočnosti ale treba začať konať. Láska, ktorá sa prejavuje v činoch má opačný smer. Vtedy nás blaží, keď inému urobíme niečo dobré. Teší nás, keď spôsobíme druhým pekné a milé chvíle. Spoločenská láska je radosť z radosti iných.
Toto je nehynúca láska, ktorú musíme vniesť do ľudstva. Po tejto radosti vzdychá aj dnešok. Nechce síce túto túžbu uznať. Ale márne! Lebo ľudské srdce po nej volá. Darmo sa spierame. Tento hlas možno prekričať, ale nie umlčať. Čím viac bojujeme proti túžbam svojho vnútra, tým viac sa ozývajú. Ak chceme byť šťastný, musíme sa podrobiť tomuto zákonu lásky. Láska musí vládnuť nám, nie my láske.
Urobili ste niekomu z úprimnej lásky radosť? Určite ste mu tým spôsobili šťastie. Ale neobšťastnili ste tým len jeho. Z hlbín srdca ste počuli hlas svojej duše, ktorá sa vtedy niesla na vlnách blaha. Toto je láska, čo má zasahovať do sociálneho zriadenia a do života celej ľudskej spoločnosti vôbec.
Bohužiaľ, ľudia sú primálo vnímavý pre toto šťastie lásky, strácajú preň zmysel. A tak je láska ako krásna pieseň pre úbožiakov, čo nemajú sluch. To, že láska zostala len v slovách a stala sa bezmocnou, tak na tom má nemalý podiel jej zneužívanie.
Niet iného slova pod slnkom, ktoré by ľudia tak často zneužívali, ako toto. Označujú ním všetko od najkrajších čností po najošklivejšie hriechy. Je jednou z najväčších chýb našej doby, že i ohavnosti krstí najkrajšími menami.
A to sa stalo s láskou. Pod jej vznešeným menom čupel nezriedka egoizmus. A to i najhrubší. Egoizmus má veľa kabátov, a vždy si vyberie ten, čo mu najviac pristane. Ale veľká škoda, že tieto falzifikáty lásky sa dajú iba veľmi ťažko rozoznať od pravej lásky. Ich nepravdivosť sa ukáže až v ich ovocí. Stačí uviesť jedno, ktoré je nateraz najaktuálnejšie. Je to pokoj. Že pokoj sa rodí z lásky, o tom netreba nikoho presviedčať. A tak isto nie, že v nej má najistejšiu záruku pred zlodejmi. Lenže po pokoji teraz najviac vzdycháme. Naše dni sa ho usilujú zachovať nie v láske, našli v nej iné miesto. A to hroty bodákov. Ale bodáky sú pre pokoj príliš labilným podkladom. Môže sa z nich ľahko zošmyknúť, ako sa to už neraz stalo.
Nesmieme vynechať ani tých, ktorým láska bola a je sviatočným slovom. Spomínali ju, aby dodali slávnostný ráz všednému toku života. Vyslovovali to slovo s pietou. Ale neusilovali sa vniknúť do jeho obsahu. A tak si ani neuvedomovali, aké povinnosti im z toho plynú. Čo ako často mali lásku na jazyku, kedykoľvek ju mali prejaviť skutkom, nezabudli na ňu zabudnúť.
To všetko sú osudné chyby, ktorých sa posledná doba dopustila v chápaní lásky. Nemôžme tvrdiť, že by ju bol každý takto chápal. Našli sa jednotlivci, čo sa usilovali vždy nazrieť až do jej základov. Ale žiaľ, ich bolo málo. Väčšina sa dala strhnúť prúdom, čo láske neporozumel. Nevenoval dosť pozornosti tomu, aby ju pestoval, nechal ju rásť samu. Ale bez opatery rastie len burina. Čím jemnejšia rastlina, tým ťažšie je práca s ňou. A to platí aj o láske.
Dnes stojíme pred otázkou: zvíťazí láska, alebo zbraň? Ničivé vymoženosti prilákali zrak sveta. Ľudia začínajú veriť iba v železo a atómy. Imponuje im sila. Ale moc zbraní siaha len po smrť. To je jej posledná hranica. A našou túžbou je život. Chceme budovať a stavať. Ale to vie len láska, a to pravá láska, ktorá prúdi až k Bohu. Ona nám zaručí šťastie na zemi, zasiahne do každého kúta a zacelí rany, čo v ľudstve vznikajú. Život je nemožný bez nedorozumení. Jediným liekom na tieto nedorozumenia je skutočná bratská láska. A preto s ňou treba začať od seba. Ak si to každý uvedomí, odpadne na tisíce nemilých otázok. Láske treba prinášať obeť.
Ak svet nebude polievať jej korene námahou, ktorá jej patrí, bude ich z trestu polievať vlastnou krvou.
