sv. Gabriel Possenti od Matky Sedembolestnej, C. P.,

Tento svätec passionistickej rehole sa narodil 1. marca roku Pána 1838 v talianskom Assisi, v meste sv. Františka Assiského. Bol pokrstený v tej istej krstiteľnici ako sv. Františka z Assisi. Azda preto mu dali meno František. Jeho otec Sante Possenti bol guvernérom pápežského štátu, a preto sa s rodinou sťahoval na rôzne miesta, ako to vyžadovalo jeho povolanie. Tak otec ako aj matka boli dobrí kresťania a svedomití rodičia. Zvlášť matka sa oddane venovala rodine. Prvé štyri roky musel malý František niekoľkokrát meniť bydlisko spolu s rodinou. Ustavičné sťahovanie prestalo na konci r. 1841, keď sa otec stal asesorom v meste Spolete. Tam bývala rodina 15 rokov. Malému chlapcovi však chýbala matka, ktorá zomrela vo februári roku Pána 1842, keď František nemal ani plné štyri roky. Otec sa však venoval deťom, ako len mohol a usiloval sa im zabezpečiť dobrú školskú výchovu. Do ľudovej školy chodil František ku školským bratom. Stredoškolské vzdelanie získal v jezuitskom kolégiu.

František cítil už od desiateho alebo najneskôr od dvanásteho roku povolanie k rehoľnému životu. No mal veselú povahu, ktorá niekedy prechádzala až do ľahkomyseľnosti. Rád tancoval a s obľubou sa zúčastňoval na poľovačkách. Ale keď videl priame nebezpečenstvo pre svoju dušu, vedel energicky zasiahnuť. Tak keď ho raz istý nemravník pokúšal, odohnal ho veľkým záhradníckym nožom. Takéto počínanie prekvapilo jeho kamarátov, ale František vedel, prečo to robí. Predsa však niekedy cítil, že ľahkomyseľné oddávanie sa tancu a poľovačke sa nedá dobre spojiť s vážnym úmyslom vstúpiť do rehole. Vznikal bolestný vnútorný rozpor zosilnený neraz aj vonkajšími skúškami. Viackrát cítil, že je pri konci svojich síl, modlil sa o pomoc a sľuboval, že skončí s osudnou dvojkoľajnosťou. Ale definitívne a neodvolateľne sa rozhodol až 22. augusta 1856 pred milostivým obrazom Panny Márie. Vtedy uzrel ako z milostivého obrazu neseného v slávnostnej procesii sa na neho Panna Mária pozerá s nevýslovnou ľútosťou a spolucítením a začul ako mu hovorí: „František, čo tu robíš? Ty nie si určený pre to, aby si žil vo svete. Ihneď choď do rehole.“

Krátko po tejto udalosti, dňa 6. septembra roku Pána 1856 vyše osemnásťročný František sa rozlúčil s otcom, súrodencami a s niektorými priateľmi a odišiel do noviciátu prísnej rehole passionistov v Morrovalle. Po predbežných skúškach a osemdňových duchovných cvičeniach prijal 21. septembra rehoľné rúcho a rehoľné meno Gabriel od Matky Sedembolestnej (Gabriele dell´Addolorata).

V reholi passionistov sa túžil stať kňazom, kazateľom a misionárom ohlasujúci ľuďom Ukrižovaného Ježiša Krista a Sedembolestnú Pannu Máriu. Po takmer dvoch rokoch ho predstavení poslali v júli roku Pána 1858 na filozofické a teologické štúdiá do rehoľného strediska Pievetorina a odtiaľ do Isola del Gran Sasso. Pre Gabriela to boli dôležité roky. Znamenali bezprostrednú prípravu na kňazstvo, a to tak štúdiom ako aj duchovnou formáciou. Mladý bohoslovec pokračoval v jednom i druhom. Veľké úsilie vyvinul najmä v duchovnom živote. Vyznačoval sa vernosťou rehoľným pravidlám, duchom pokánia, horlivosťou v modlitbe, obdivuhodnou trpezlivosťou a úctou k Sedembolestnej Panne Márii.

Sedembolestná to bol spomedzi všetkých titulov Panny Márie jeho srdcu najdrahší titul. V sobotu zvykli v kláštore v ktorom žil, rozjímať o večnej blaženosti. Raz sa ho ktosi opýtal, či rozjímal o nebi. Odpovedal: „Mojím nebom je Bolestné Srdce mojej najmilovanejšej Matky.“ V jej bolestiach s ňou spolutrpel. Okrem iného sa denne modlieval sedembolestný ruženec, Stabat Mater Dolorosa(Stála Matka Bolestivá). Pred začatím štúdia kľačiac s dokorán do kríža roztvorenými rukami sa modlieval sedemkrát Zdravas Mária a modlitbu k Bolestnej Matke. Keď sa v svojej cele učil, neuspokojoval sa s položeným krížom s ukrižovaným Spasiteľom na stole, ako je to vo zvyku u passionistov. Kládol si ho vedľa otvorenej knižky a najčastejšie ho držal v dlaniach a znova a znova ho bozkával. Od neustáleho používania sa ošúchal a očernel.

Vždy keď sa nad dušou sv. Gabriela zatiahli temné mraky, čerpal jedinú útechu z rozjímania umučenia nášho Pána Ježiša Krista, pamätajúc o tom, že toľko svätých sa triaslo o svoju spásu. Odvracal myšlienky od vlastných zásluh, aby sa spoliehal jedine na nevyčerpateľné vykupiteľské zásluhy Kristovho umučenia.

Sv. Gabriel od Matky Sedembolestnej zložil túto modlitbu o šťastnú smrť, ktorú sa často modlieval:

„Ó Matka Bolestná, skrze lásku i hrôzu, s akými si stála pri päte Ježišovho kríža, ráč stáť pri mne, keď nadíde hodina mojej smrti. Tvojmu materinskému srdcu zverujem tri posledné hodiny môjho života. Tieto hodiny chci obetovať Večnému Otcovi v zjednotení so zomieraním nášho najdrahšieho Pána, na odpustenie mojich hriechov. Ráč obetovať Večnému Otcovi predrahú krv Kristovu, zmiešanú s tvojimi slzami vyliatymi na Kalvárii, aby som pred smrťou mohol prijať sv. prijímanie s láskou a ľútosťou tak dokonalou, aby som svoju dušu oddal Bohu v Ježišovej prítomnosti. Najmilostivejšia Matka Bolestná! Keď nadíde hodina mojej smrti, predstav ma Ježišovi ako svoje dieťa. Upros Ho, aby ma ráčil prijať do kráľovstva slávy, kde ma so sebou zjednotí na veky vekov. Amen.“

Ťažká choroba (pravdepodobne tuberkulóza) sv. Gabrielovi nedovolila dokončiť štúdium a dosiahnuť kňazstvo. Zomrel 27. februára roku Pána 1862. Pochovali ho v Isola del Gran Sasso.

Hoci Gabriel zomrel v povesti svätosti, proces blahorečenia sa pre spomenuté búrlivé obdobie mohol začať až o 30 rokov – v r. 1892. Jeho telesné pozostatky chceli preniesť do passionistického kláštora Madonna della Stella pri Spolete. Avšak akosi sa o tom dozvedeli miestni obyvatelia, vo veľkom počte sa zhromaždili pri svätcovom hrobe a nedovolili ho odniesť. Bol to podnet pre vznik svätyne v Isole del Gran Sasso.

Pápež Pius X. vyhlásil Božieho služobníka Gabriela od Matky Sedembolestnej 31. mája roku Pána 1908 za blahoslaveného. Pápež Benedikt XV. ho spolu so sv. Margitou Máriou Alacoque, 13. mája roku Pána 1920 kanonizoval za svätého. V r. 1926 pápež Pius XI. vyhlásil tohto sympatického svätca za spolupatróna talianskej mládeže a v r. 1959 ho Ján XXIII. vyhlásil za hlavného patróna celej abruzzskej oblasti (v strednom Taliansku).

Sv. Gabriel od Matky Sedembolestnej prežil ako rehoľník v sv. kongregácii passionistov odo dňa vstupu do noviciátu 5 rokov, 5 mesiacov a 17 dní. Zomrel bez dvoch dní 24 ročný. Počas svojho života ukrytý v kláštore pred očami sveta nenapísal žiadnu knihu, neurobil žiadny zázrak, nič mimoriadne. Nesplnil sa mu ani jeho sen, nedožil sa svojho kňazského svätenia a nestal sa kazateľom a misionárom Ukrižovaného Ježiša Krista a Sedembolestnej Panny Márie. A predsa sa po jeho smrti stalo niečo neuveriteľné. O niekoľko rokov po jeho odchode do večnej blaženosti k jeho hrobu začali prúdiť davy nespočetných pútnikov. A krátko po jeho kanonizácii, v petícii 787 predstaviteľov cirkevnej hierarchie, z toho 28 kardinálov a 600 biskupov prosilo Apoštolskú Stolicu o zavedenie celocirkevnej liturgickej spomienky na tohoto svätca. Tak sa i stalo. V roku Pána 1934 bola do liturgického kalendára na 27. februára zaradená spomienka (po II. Vatikánskom koncile, po liturgickej reforme bola zrušená) na sv. Gabriela od Matky Sedembolestnej.

A nielen to. Svätyňa v Isola del Gran Sasso, v ktorej sa nachádzajú jeho telesné pozostatky, sa stala jedným z najslávnejších katolíckych pútnických miest z celého sveta. Ročne do nej prichádza asi 700 000 pútnikov. Podľa vierohodných štatistík, týkajúcich sa počtu pútnikov, Isola ustupuje len Lurdám a Fatime. V najintezívnejšom pútnickom období, v druhej polovici augusta až 40 kňazov spovedá v priebehu celého dňa.

Keď sa ľudia veľakrát pýtali otca Norberta, ktorý bol spovedníkom a duchovným otcom sv. Gabriela od Matky Sedembolestnej až do jeho smrti, čo robil Gabriel, aby sa stal svätým, on im odpovedal: „Ten chlapec naozaj nič mimoriadne nerobil, ale do toho, čo robil, vkladal celé srdce.“
ukrizovananekonecnalaskamilujemta.sk/wordpress/