Bozk oltáru

𝙄𝙣𝙩𝙧𝙤𝙙𝙪𝙘𝙩𝙞𝙤𝙣

Je jasné, že od najstarších čias bol bozk nielen prejavom lásky, ale za určitých okolností aj symbolom hlbokej úcty. Napríklad Sirachov syn (Ecclus., xxix, 5) opisuje, ako prípadní dlžníci, keď sa chcú zavďačiť, „pobozkajú ruky veriteľovi a v sľuboch pokoria svoj hlas“. Práve v súlade s touto tak všeobecne chápanou a praktizovanou symbolikou Cirkev nariaďuje bozkávať mnohé sväté predmety, napr. relikvie, evanjeliová kniha, kríž, požehnané dlane, sviece, ruky duchovenstva a takmer všetko náradie a rúcha spojené s liturgiou.

𝙀𝙨𝙨𝙚𝙣𝙘𝙚 𝙤𝙛 𝙆𝙞𝙨𝙨𝙞𝙣𝙜 𝙩𝙝𝙚 𝘼𝙚𝙝

Zakaždým, keď kňaz pobozká alebo uctieva oltár, robí to preto, aby si uctil obetný oltár (ktorý predstavuje Krista), kde sa deje zázrak Eucharistie. Bozk tiež znamená spojenie Snúbenca (Krista) a jeho Nevesty (Cirkev). Ďalším dôvodom, hlboko zakoreneným v starovekej kresťanskej tradícii, je uctievanie relikvií svätca alebo mučeníka umiestneného v samotnom oltári.

Počas prvých storočí cirkevnej histórie sa omše často slúžili v podzemných katakombách na kamenných platniach pokrývajúcich hrob mučeníka. Bolo to urobené s cieľom uctiť si mučeníka a ich hrdinskú a najvyššiu obeť pre Pána. Stalo sa to aj z núdze: byť kresťanom bolo v celej Rímskej ríši nezákonné (preto aj existencia mučeníkov) a omša sa musela sláviť tajne.

Keď cisár Konštantín začiatkom štvrtého storočia legalizoval kresťanstvo, slávenie omše sa presunulo z podzemia do nadzemia, z katakomb do verejných budov alebo kostolov. Keď došlo k tomuto prechodu, prax a tradícia uctievania mučeníkov nezostali pozadu, ale boli naďalej dôležitým rozmerom omše.

𝘾𝙤𝙣𝙘𝙡𝙪𝙨𝙞𝙤𝙣

Keď kňaz pobozká oltár, uctieva osobu Krista, ktorú oltár predstavuje, a tiež, aj keď nie sú prítomní, pokračuje v starodávnej tradícii uctievania veľkej a hrdinskej obete mučeníkov.

(Pravý kresťan)

Pobozkanie oltára kňazom má tiež svoju symboliku...

Na začiatku sv. omše si kňaz pokľakne pred bohostánkom a pobozká oltár – to je symbol Krista, miesto jeho nekrvavej obety. Oltár je pomazaný krizmou a je na ňom päť krížikov, ktoré vyjadrujú päť Kristových rán. Tiež môžu byť v oltári alebo pod oltárom relikvie svätých.

(farnost-topolčany.sk)

Bozk oltára

Oltár je centrom Božieho domu. Boh vo svojom dome sám pritúli každého z hostí a s láskou ho bozkáva. S akou radosťou a pozornosťou tí, ktorí prišli na svätú omšu, sú povinní hľadieť, keď aj v ich mene sa kňaz bozkom víta s Pánom. Oltár je jeden z viacerých spôsobov Jeho prítomnosti. Podobne ako od šťastia unesený otec v podobenstve o Márnotratnom synovi sa hádže vracajúcemu sa synovi okolo krku a obsypáva ho bozkami. Podobne robí Boh, jeho radosť nemá hraníc, keď vidí, že jeho deti nachádzajú cestu domov.

Bozk oltára, dávaný skrze kňaza v mene celého spoločenstva, je prelúdiom, ktoré nás vovádza na stretnutie Ženícha so svojím ľudom, ktorý si Pán vybral za Nevestu. Svätá omša, to je „Pieseň piesní“, láskou nad všetkými láskami, zjednotenie nad všetkými zjednoteniami, stretnutie neporovnateľné so žiadnym iným. Bozk, ako píše Francois Varillion (1905-1978), je veľmi pekný symbol lásky vtedy, keď je znakom viery v dar a prijatie tohto daru. Bozk nemôže byť naozaj daný, ak nie je prijatý. Mramorová socha a mŕtve ústa neprijmú bozk, pobozkané ústa musia byť živé. A živé ústa sú tie, ktoré dávajú a prijímajú zároveň, súčasne. Ako veľmi ťažké je porozumieť významu tohto zázračného znaku niekomu, kto ho zneužil vo svojom živote.

Na svätej omši sa nudia aj tí ľudia, ktorí sú síce prítomní, ale neprežili toto gesto pobozkania oltára, nepoložili spolu s kňazom bozk na oltár. Neuvedomili si hneď na začiatku, že stoja pred milujúcim Bohom. Svätá omša sa tak môže stať slabým divadlom pre každého, kto sa necíti byť obdarovaný Božou láskou, ktorá prináša život.

(farnosťzvolenzápad.sk)