Pripomíname si 70. výročie slzenia reliéfu Panny Márie v Syrakúzach, sĺz bolesti za tých, ktorí odmietajú Božiu lásku

Na prelome augusta a septembra si tento rok pripomíname už 70. výročie slzenia sadrového reliéfu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v Syrakúzach. Reliéf slzil v roku 1953 od 29. augusta do 1. septembra. Slzenie reliéfu je stále pre ľudskú vedu nevysvetliteľné, televízne kamery a fotoaparáty však toto slzenie zaznamenali, za prítomnosti tisícov ľudí, lekárov, vedcov a policajtov. Vedci odobrali slzy na laboratórne analýzy a vďaka talianskej televízii sa správa o reliéfe Panny Márie, ktorý plakal ľudskými slzami, okamžite rozletela do celého Talianska.

Ilustračný obrázok, zdroj: wikimedia commons

Obraz Nepoškvrneného Srdca Panny Márie začal slziť v dome novomanželov Angela a Antónie Iannusovcov na ulici Via degli Orti di San Giorgio. Reliéf mali manželia zavesený nad posteľou a Antónia sa modlila k Panne Márii za záchranu života svojho nenarodeného dieťaťa, pretože jej tehotenstvo sprevádzalo množstvo zdravotných problémov. Niektoré pramene dokonca uvádzajú modlitbu, ktorú sa modlievala k Panne Márii:

„Daj mi len milosť, aby som uvidela narodenie svojho dieťaťa. Potom so mnou urob to, čo je podľa Otcovej vôle.“ (Fammi la grazia di vedere solo nascere il mio bambino, poi fai di me secondo la volontà del Padre.)

Antónia pretrpela veľkú zdravotnú krízu v noci z 28. na 29. augusta 1953, kedy dokonca stratila dočasne zrak. Ráno o 8:30 hod sa jej však zrak vrátil a ona uvidela, že z reliéfu Panny Márie, zaveseného nad posteľou, stekajú veľké slzy. Počas vyšetrovania tohto zázraku uviedla, že „zavolala som svoju švagrinú Graziu a svoju tetu Antóniu Sgarlataovú, ktoré boli u mňa, aby sa o mňa starali, a ukázala som im slzy. Keď prichádzali, boli presvedčené, že ide o halucináciu v dôsledku mojej choroby. Keď som však trvala na svojom, tak prišli k reliéfu a na vlastné oči videli, že z očí Panny Márie vytekajú slzy. Niektoré kvapky stekali po tvári Panny Márie a dopadali na posteľ.“

Počas prvého dňa reliéf Panny Márie plakal sedemkrát. To už pred domčekom mladej rodiny stáli zástupy katolíkov, ktoré sa chceli pred reliéfom pomodliť. Podľa ďalšieho zo svedkov, Sebastiána Di Pietra, sa slzy tvorili v kútiku očí, tiekli po tvári k brade. Sebastián sa priznal, že bol veľmi pohnutý a plakal rovnako ako mnohí ľudia v miestnosti. Existenciu plačúceho reliéfu potvrdili prísahou aj talianski karabinieri.

V nasledujúcich štyroch dňoch navštívili domček Angela a Antónie desaťtisíce ľudí. Bolo nutné vystaviť reliéf na stene domu a davy katolíkov sa neustále zvyšovali. Zbožní syrakúzski Sicílčania zachytávali slzy do čistých vreckoviek, tie si odnášali domov. Plač sa opakoval v krátkych intervaloch, verejná doprava v uvedenej časti Syrakúz sa doslova zrútila. Desaťtisíce veriacich sa tlačili v okolitých uliciach a snažili sa dostať k reliéfu zavesenému na stene domu. Existuje bohatá dokumentácia, ktorá zachytávala atmosféru týchto dní. Známy je najmä filmový záznam syrakúzskeho kameramana Niccolu Guariniho, ktorý potvrdzuje existenciu stekajúcich sĺz Panny Márie na reliéfe.

Pri reliéfe sa uskutočnilo obrovské množstvo uzdravení, potvrdených lekárskou komisiou. Iba v prvých dvoch mesiacoch bolo zaregistrovaných 300 prípadov nevysvetliteľného uzdravenia. Prvou uzdravenou bola budúca matka Antónia, u ktorej sa potom už nikdy neobjavili zdravotné problémy, ani pri budúcich tehotenstvách. K ďalším nevysvetliteľným zázrakom patrilo uzdravenie trojročného ochrnutého dievčatka Enzy Moncadaovej, ktorej spravili na čele kríž s látkou nasiaknutou slzami Panny Márie a dievčatko začalo zrazu hýbať rukami i nohami.

Tajomné slzy skúmali vedci, lekárska komisia získala približne 1 cm kubický sĺz. Na základe vedeckého laboratórneho výskumu potvrdili, že nejde o prejav spontánnej vlhkosti alebo kondenzácie, ale že išlo o skutočné slzy vytekajúce z očí. Medzi vedcami boli aj takí, ktorí sa považovali za ateistov a aj oni boli zaskočení výsledkami testov. Vtedajší biskup zo Syrakúz Msgr Ettore Baranzini následne inicioval vznik osobitného cirkevného tribunálu, ktorý začal spomenutú udalosť skúmať. Zaznamenali sa výpovede 189 svedkov, zaregistrovali stovky fotografií a množstvo filmového materiálu. 12. decembra 1953 pri stretnutí v Bagherii zaznel zo strany sicílskych biskupov konečný verdikt: „Ide o zázrak“.

Plačúci reliéf Panny Márie mal veľmi pozitívny dopad na vieru ľudí, množstvo ľudí vykonalo v krátkom čase sviatosť pokánia a následne na svätej omši prijali aj Eucharistiu. Pápež Pius XII. si o niekoľko mesiacov v súvislosti so zázrakom v Syrakúzach položil pri svojej homílii otázku „či ľudia rozumejú tajomnému jazyku týchto sĺz a vzápätí uviedol, že ide o slzy bolesti za tých, ktorí odmietajú Božiu lásku“. V podobnom kontexte o 40 rokov na tému sĺz Panny Márie v Syrakúzach hovoril aj pápež sv. Ján Pavol II. Podľa jeho slov však ide aj o „slzy nádeje, ktoré rozpúšťajú zatvrdnutosť ľudských sŕdc a otvárajú ich pre stretnutie s Kristom Vykupiteľom“.

V roku 1973 lekár – ateista, Dr. Cassola, ktorý v roku 1953 bol účastníkom zázraku v Syrakúzach (avšak prijať udalosť ako zázrak odmietal), na smrteľnej posteli prehodnotil svoj životný postoj, vyspovedal sa, prijal viatikum, pričom niekoľko hodín pred smrťou doslovne uviedol: „Celý život som odmietal zázrak zo Syrakúz, napriek tomu, že som v Syrakúzach v roku 1953 bol. Keď mi však dcéra položila tu v nemocnici na mojej smrteľnej posteli na hruď reliéf Panny Márie zo Syrakúz, niečo sa vo mne zmenilo. Dovtedy som nemohol prísť za kňazom a ani do kostola. Akoby predo mnou stála neprekonateľná stena. Táto stena sa však vďaka slzám Panny Márie zrútila.“

Dr. Cassola umrel v Božej milosti, Panna Mária triumfovala nad zlom.