Môj priateľ učí na základnej škole a každý rok organizuje výlet pre žiakov do zahraničia. Vždy je to iná krajina, iné zaujímavé miesta a pre deti to je veľmi špecifický čas vyučovania mimo školských lavíc. Tento rok voľba padla na Amsterdam. Nadišiel deň odchodu, všetko prebiehalo hladko, všetci boli veselí, tešili sa, počasie bolo priam ukážkové. Po príchode na hotel sa všetci ubytovali a ráno vyrazili do ulíc mesta. Všetci sa veľmi tešili na zábavu v múzeu ľudského tela Corpus, kde bola prvá zastávka. Pri vchode boli odkladacie skrinky na osobné veci, kde si zložíte ruksak alebo kabelku, vhodíte 1 euro, zamknete na kľúčik a s voľnými rukami sa vrhnete do víru múzea. Takto ideálne to urobil aj môj priateľ. Vybral si skrinku, z peňaženky euromincu, vložil svoju tašku dnu a už nasledovala iba zábava. Pri odchode z múzea otvoril skrinku, zopakoval ten istý proces akurát v spätnom chode: otvorenie skrinky, vybratie tašky, 1 euro zo zálohy, ktoré vhodil do vrecka nohavíc, skontroloval všetky deti a bežali spoločne za ďalšou zábavou. Večer sa po celom dni vrátili všetci unavení a spokojní na hotel. Priateľ si chcel z tašky vybrať peňaženku, lenže po peňaženke ani chýru ani slychu. Tašku držal v rukách, dokola vysypával celý jej obsah niekoľkokrát za sebou. Poznáte situácie, keď niečo horúčkovito hľadáte a stále máte nádej, že peňaženka bude niekde v taške skrytá, hoci ste ju prelustrovali snáď aj stokrát. Nervy stúpajú, snažíte sa spomenúť si, kde ste videli ten hľadaný predmet naposledy. V jeho spomienkach sa však žiadna pamäťová stopa neobjavila. Ja som sedela doma a keď som zbadala na obrazovke mobilu jeho fotku, ako mi volá, hovorím si v duchu, že mi chce porozprávať o tom, čo pekné v ten deň zažili. Dvíham telefón a z neho sa ozve: „Pomodli sa lebo som stratil peňaženku. Povedz Gemme (Gemma Galgani – moja duchovná sestra a verná pomocníčka vo všetkom), aby mi ju našla.“ Hoci bola situácia zložitá a prakticky neriešiteľná, (lebo ako fungovať bez dokladov, bez peňazí a s vedomím, že musím zablokovať kreditnú kartu plus k tomu vybavovanie všetkých osobných dokladov, doklady k autu a k tomu aj nie malá suma peňazí) zostala som akosi v pokoji. Keď sme sa o tom neskôr rozprávali, zhodli sme sa, že hoci sme sa ocitli v beznádeji, obaja sme mali niekde v kútiku srdca pocit upokojenia. Akosi nás neovládol strach z beznádeje. Okrem Gemmy sme do akcie povolali aj sv. Antona, ktorého doma familiárne voláme „Tonko.“ Voláme k nemu vždy, keď sa niečo stratí, alebo keď sa nám veci zdajú ťažké. Poďme ale späť k príbehu. Deň sa skončil s vedomím, že peňaženky jednoducho niet a treba ísť ďalej. Ďalší deň sa začal presne s tým ťažkým vedomím, kde má peniaze s dokladmi. Navyše uvedomenie, že ak by ho polícia zastavila a potrebovala doklady, nemá nič, čím by sa idenfitikoval. Kartu síce zablokoval, ale stratu dokladov nenahlásil. Stále dúfal a veril, že pocit pokoja v srdci má svoj význam a že veci sa údejú. Po dlhom premýšľaní nad scenármi, že by niekto peňaženku ukradol, alebo že by ju vytratil po ceste… siahol do vrecka nohavíc a medzi prstami mu pristálo ono 1 euro, ktoré deň predtým použil ako zálohu do skrinky v múzeu. Ako sa dostalo jedno euro do vrecka? Po dlhšom premýšľaní došiel zrazu ten moment, keď vám zrazu Duch Svätý osvieti srdce, detaily sa spoja a Vy presne viete, kde vlastne peňaženka môže s vysokou pravdepodobnosťou byť. Hneď nato môj priateľ zavolal do múzea, či náhodou nenašli v skrinke jeho peňaženku, že ju tam pravdepodobne stratil. Pán na telefóne odpovedá, že nikto nič nehlásil, ale, že pohľadajú a keby ju našli, ozvú sa. A zasa tá chvíľa, keď svetielko zhasína, ale vzápätí ten pocit upokojenia na duši. A tu prišiel ten moment, kedy sme nášmu milovanému Antonkovi sľúbili 100 eur pre chudobných ako odmenu za pomoc pri nájdení. Po celom dni modlitieb a prosieb o Božiu pomoc a orodovanie našich svätých zazvonil priateľovi telefón s neznámym číslom: „ Našli sme Vašu peňaženku, môžete si prísť po ňu.“ Keďže ale už nebol čas na návrat do múzea, priateľ poprosil zamestnanca múzea, či by mu ju mohli poslať na adresu domov. Pán odpovedá, že samozrejme. Budú veľmi radi nápomocní. Potešený z nájdenia sa priateľ ale v duchu rozlúčil s hotovosťou, ktorú v peňaženke mal, ale tešil sme sa najmä z toho, že doklady nebude musieť znova vybavovať. Školský zájazd sa vrátil v bezpečí domov a začalo sa čakanie na doručenie peňaženky. Pošta z Holandska hlási: „Zásielka odišla“, slovenská pošta hlási: „Žiadnu zásielku neevidujeme.“ Takto to trvalo týždeň a po telefonátoch a sledovaní, kde by zásielka mohla byť, nenastala žiadna zmena. Peňaženky niet. Keďže bol akurát sviatok sv. Rity, tak sa priateľ rozhodol pozvať do celej „operácie“ aj sv. Ritu. Kúpil červené ruže, ktoré náš priateľ kňaz požehnal a na druhý deň hneď skoro ráno prišla správa, že slovenská pošta prevzala zásielku na doručenie. Potom už to išlo veľmi rýchlo. Bežali sme na poštu vyzdvihnúť zásielku aj s vedomím, že hotovosť bude fuč, však ako by mohla „prežiť“ len tak kdesi v zahraničí, peniaze si mohol vziať ktokoľvek, kto išiel okolo. Otvárame balíček, peňaženka konečne v rukách a v nej všetky doklady a všetky peniaze. Nechýbal ani jediný cent, ani žiadny doklad. Teraz sa už len smejeme, že niekde na svete je snáď niekto, kto potrebuje 100 eur a náš milovaný „ Tonko“ mu ich takto zabezpečil. Svätí dokážu takéto úžasné veci aj ďaleko po svojej smrti – všetko vďaka nekonečnej Božej milosti. Osobne si uctievame všetkých svätých. Oni nám neustále pomáhajú a pomohli nám i teraz. Ak o nich píšem s ľahkým humorom, je to preto, že ich vnímame ako členov našej rodiny.
A chceme povzbudiť aj vás, aby ste k nim volali v každej chvíli, najmä v tých, ktoré sami nemôžeme vyriešiť a kde je potrebná Božia pomoc na ich orodovanie. Tonkovo orodovanie zabezpečilo pomoc nielen priateľovi, ale aj niekomu, kto jeho pomoc určite využije.
