YHS Kristus, kráľ florentského ľudu, verejným dekrétom vyvolený
YHS Kristus, kráľ florentského ľudu, verejným dekrétom vyvolený
Tento nápis, čo aj ho Cosimo pozmenil, je tam dosiaľ; toto uznesenie nebolo nikdy formálne odvolané a poprené. Spisovateľ tohto diela je preto hrdý, že ešte dnes, po štyristo rokoch uchvatiteľskej vlády, môže sa nazvať poddaným a vojakom Krista kráľa. Pred niekoľkými rokmi napísal autor tejto knihy inú knihu, v ktorej rozprával o melancholickom živote človeka, ktorý sa v jednom momente chcel stať Bohom. Teraz, keď dozrel vekom a vedomosťami, pokúsil sa načrtnúť život Boha, ktorý sa stal človekom.
Ten istý spisovateľ v čase, keď nechával svoju bláznivú myseľ blúdiť po všetkých cestách absurdna, mysliac, že z negácie transcendentna vyplýva nevyhnutnosť zbaviť sa akejkoľvek, aj svetskej bigotnosti, aby tak dospel k úplnému a dokonalému ateizmu- a bol logicky ako Danteho „čierny cherubín“, lebo jediná voľba ktorú má človek, je Boh, alebo Nič, a ak odstúpi od Boha, nieto vážneho dôvodu poddávať sa modlám kmeňa a ostatným fetišom rozumu a vášne – v tom čase horúčky a nafúkanosti pisateľ urážal Krista tak, ako len málo ľudí pred ním.
A predsa sotva po šiestich rokoch – ale tých šesť rokov bolo obdobím veľkých starostí a pustošenia mimo neho a v jeho vnútri- po dlhých mesiacoch vzrušujúceho premýšľania naraz, prerušiac inú prácu, akoby povzbudený a poháňaný neznámou silou, mocnejšou ako on sám, začal písať túto knihu o Kristovi, ktorá sa mu teraz zdá nedostatočným pokáním za tú vinu. Ježišovi sa veľmi často stalo, že ho vytrvalejšie milovali tí, čo ho predtým nenávideli. Veľa ráz totiž nenávisť nie je nič iné, ako neuvedomelá láska: vždy je lepšou prípravou na lásku, ako ľahostajnosť. Rozprávať o tom, ako spisovateľ napokon našiel Krista, blúdiac mnohými cestami, ktoré nakoniec všetky viedli k úpätiu hory evanjelia, bolo by zdĺhavé, ba obťažné. Ale jeho príklad – totiž príklad človeka, ktorý už od detstva cítil odpor proti všetkým uznaným konfesiám, proti všetkým cirkvám, proti všetkým formám duševného vazalstva a prešiel potom sklamaním takým hlbokým, aké mocné bolo jeho nadšenie, mnohými a najrozličnejšími skúsenosťami -hovorím, príklad človeka, ktorý vyčerpal v sebe ctižiadostivé snahy nestálej a nepokojnej doby, akých bolo málo, príklad človeka, ktorý sa vracia bližšie ku Kristovi po toľko putovaní, bláznení a blúznení, nemá len súkromný a osobný význam.
Nevrátil sa k nemu pre únavu, ba naopak, začína sa preňho život ťažší a úloha namáhavejšia; ani pre starobu, lebo sa cíti ešte vždy mladý, ani pre „svetskú slávu“, lebo v atmosfére terajšej doby je lepšie byť pochlebovačom ako sudcom. Ale ten človek, ktorý sa teraz k nemu vracia, vedel, že Krista zradili a – čo je ešte horšie ako akákoľvek urážka, – zabudli.
Cítil v sebe impulz, aby ho pripomenul a aby ho obránil. Neopustili a nezradili ho totiž len jeho nepriatelia. Aj tí, ktorí boli za jeho života jeho učeníkmi, ho pochopili len spola a nakoniec ho opustili. Opustili ho aj tí, čo sa narodili v jeho cirkvi, ale robia opak toho, čo on prikazoval, a majú väčšiu záľubu pre jeho obrazy ako pre jeho živý príklad. Keď si zodrali ústa a kolená v akejsi materiálnej zbožnosti, myslia si, že sú mu rovní a že urobili už to, čo on žiadal a aj teraz zúfalo a skoro vždy nadarmo žiada spolu so svojimi svätými už tisíc deväťsto (2022 ) rokov.
Život Ježišov, napísaný dnes je odpoveďou, potrebnou replikou a nevyhnutným záverom: je závažím, ktoré dávame na prázdnu misu váh, aby z večného zápasu medzi nenávisťou a láskou vyšla aspoň rovnováha- spravodlivosť. Ak povedia o spisovateľovi tejto knihy, že je spiatočníkom, nezáleží mu na tom. Spiatočníkom sa zdá často ten, kto sa narodil privčas. Slnko, ktoré zapadá, je to isté slnko, čo pozlacuje ráno vzdialeného kraja.
Kresťanstvo nie je len haraburdím, z ktorého si zázračná a nehotová veda modernej doby prisvojila to, čo v ňom bolo dobré. Kresťanstvo je z mnohých stránok také nové, že dosiaľ sa ani len nezačalo. Svet dnes hľadá skôr pokoj, ako slobodu a nieto bezpečnejšieho mieru ako pod jarmom Kristovým. Hovoria, že Kristus je prorokom slabých, a zatiaľ prišiel dať silu ochabnutým a pozdvihnúť pošliapaných nad kráľov. Hovoria, že jeho náboženstvo je náboženstvom chorých a umierajúcich, a zatiaľ uzdravuje chorých a budí spiacich. Vraj je proti životu, a on premohol smrť.
Podľa iných je Bohom smútku, a zatiaľ on povzbudzuje svojich, aby sa radovali, a sľubuje večné radosti svojim priateľom. Vraj zaviedol odriekanie a zavrhnutie sveta, a za svojho života naopak, jedol a pil, dal si navoňavkovať nohy a vlasy a nenávidel pokrytecké pôsty a vystatovačné pokánie. Mnohí ho opustili, lebo ho ani nepoznali. A práve pre nich by mala byť táto kniha.
Túto knihu napísal – prepáčte za poznámku- Florenťan, príslušník toho národa, ktorý si jediný vyvolil Krista za vlastného kráľa. Prvý prišiel na túto myšlienku Girolamo Savonarola roku 1495, ale nemohol ju uskutočniť. Ujali sa jej v zlých chvíľach hroziaceho obľahnutia roku 1527 a bola prijatá veľkou väčšinou. Nad bránou Starej radnice medzi Buonarrotiho Dávidom a Bandinelliho Herkulom zamurovali mramorovú tabuľu s týmto nápisom: YHS Christus Rex Florentini Populi S P Decreto Electus (YHS Kristus, kráľ florentského ľudu, verejným dekrétom vyvolený.).
Tento nápis, čo aj ho Cosimo pozmenil, je tam dosiaľ; toto uznesenie nebolo nikdy formálne odvolané a poprené. Spisovateľ tohto diela je preto hrdý, že ešte dnes, po štyristo rokoch uchvatiteľskej vlády, môže sa nazvať poddaným a vojakom Krista kráľa.
