F A B I O L A -najslávnejší román o časoch prenasledovania kresťanov za čias hrôzovlády rímskeho cisára Diokleciána r.303-304
Niet slávnejšieho románu z čias Rímskej ríše...a knihy,ktorá sa zaradila hneď za Bibliu...V polovici 19.st. sa stala svetovým šlágrom a monumentálnou oslavou prvých kresťanských mučeníkov...Kniha vyšla r.1854 a jej svetový úspech bol nevídaný,fenomenálny,úžasný...bola preložená do všetkých svetových jazykov...kniha oslovila mocným spôsobom vtedajšie celé kresťanstvo a ukázala na akých pilieroch stojí kresťanská viera...ale i svet a Európa...že bola poznačená a postavená krvou prvých mučeníkov...Dej sa začína v septembri r.302 za vlády cisára Diokleciána a následne zachytáva najhroznejšie obdobie v celých dejínách sveta a cirkvi-obdobie masívneho prenasledovania kresťanov-r.303-304 ...Román o rímskej patricijke Fabiole, zo slávneho rímskeho rodu Fábiov dobyl svet vtedajšej doby a bol úžasným mega úspechom.So zatajeným dychom , zježenými vlasmi na hlave a husiou kožou, čitateľ prežíva hrozné mučenia kresťanov,vtiahnutý naživo do napätého deja...Román bol i predlohou neskoršieho slávneho románu H.Sienkieviča-Quo Vadis...film o Fabiole bol 3 x sfilmovaný a zažil ohromný svetový úspech...
Film Fabiola z r.1949 odštartoval éru slávnych historických veľkofilmov,ktoré naplňali kiná do prasknutia a ich úspech bol svetový...diváci boli silne vtiahnutí do deja a z kín vychádzali uplakané,dojaté davy ľudí,pohnuté úctou k dávnym mučeníkom cirkvi...ako i k postavám z Biblie...Boli to staré,sladké,krásne časy,keď svet oslovovala Biblia a svätí mučeníci...Bola to sladká,nostalgická éra našej mladosti,či mladosti našich predkov,ktorí boli tak hlboko spätí s duchovným bohatstvom Svätého Písma,života Krista a časov mučeníkov...Dnes už také duchovné hodnoty málokoho dojímajú,ľudia žijú v pasci zhonu a duchovnej prázdnoty,ktorú nenasýti bohatstvo a hmotné pôžitky...ani náhražky lásky za búrlivý nemravný život...Na naplnenie svojej duše trvalým šťastím, človek stále potrebuje Boha...len Boh dokáže nasýtiť naše,hladné,vyprahlé,umierajúce duše...
FABIOLA ČI CIRKEV V KATAKOMBÁCH Napísal Mikuláš Wiseman slovensky podáva Martin Kollár Tretie vydanie Číslo členských kníh 175 Vydal Spolok svätého Vojtecha - Trnava 1937
Link na voľné stiahnutie v pdf formát:
knihydominikani.sk/…ke/w/wis/wisemanmikulaspatrick/fabiola/fabiola.pdf
Predslov knihy
Fabiola alebo kostol katakomb je román anglického kardinála Nicholasa Patricka Wisemana . Prvýkrát vyšiel v roku 1854. Román bol trikrát sfilmovaný.
Súhrn pozemku
Príbeh sa odohráva na začiatku 4. storočia nášho letopočtu v Ríme, v čase prenasledovania kresťanov za rímskeho cisára Diokleciána .
Hrdinkou knihy je Fabiola, mladá kráska zo šľachtického rímskeho rodu. Je rozmaznaná otcom Fabiusom, ktorý jej nemôže nič odoprieť. Zdá sa, že Fabiola má všetko, vrátane vynikajúceho vzdelania vo filozofii, no pod povrchom nie je spokojná so svojím životom. Jedného dňa v návale hnevu napadne a zraní svoju otrokyňu Syru, ktorá je tajnou kresťankou. Hrdá, rozmaznaná Rimanka je v tejto situácii pokorená Syrinou pokorou, zrelosťou a oddanosťou k nej a začína sa pomalá premena, ktorá napokon vyvrcholí jej obrátením sa na kresťanstvo, ktoré priniesla Syra a jej vlastná sesternica Agnes, ktorú zbožňuje.
Ďalším veľkým zloduchom v príbehu je záhadný Fulvius, očividne bohatý mladý muž z východu, ktorý sa čoskoro ukáže ako lovec kresťanov, ktorý ich vydáva úradom za peniaze. Jeho cieľom je na jednej strane získať ruku Fabiola alebo Agnes a na druhej strane vykoreniť kresťanskú komunitu v Ríme. Po niekoľkých dramatických udalostiach, ktoré odhalia jeho prekvapivé spojenie so Syrou, ktorá je jeho dlho stratenou mladšou sestrou Myriam, Fulvius odmieta jeho zlé spôsoby, konvertuje na kresťanstvo a stáva sa pustovníkom .
V príbehu sa do fiktívneho príbehu prepletá aj množstvo správ o mučeníctve a legiend o skutočných kresťanských svätých . Patria medzi ne svätá Agnes , svätý Sebastián , svätý Pancras (Pancratius), svätý Cassianus (Cassianus), svätý Emerentiana a svätý Tarzícius . Dve výnimky sú postavy Fabiola a slepého žobráka Caecilia, Syrinej priateľky a spolukresťanky; hoci nesú mená svätých, nie sú totožné so svätou Fabiolou (ktorá žila neskôr) a svätou Cecíliou (ktorej legenda sa veľmi líši od príbehu Caecilie v románe).
Wiseman napísal Fabiolu čiastočne ako odpoveď na knihu Hypatia , ktorú napísal anglikán Charles Kingsley . Román bol zameraný najmä na katolícku menšinu v Anglicku, ktorá sa nedávno vymanila z napoly ilegálneho postavenia (katolícka hierarchia v Anglicku bola obnovená až v roku 1850).
Príbeh tak neustále zdôrazňuje úzke spoločenstvo prvých kresťanov, ich vzájomnú lásku, ich solidárny zmysel pre spoločenstvo. Priame odkazy na súčasnú situáciu katolíkov v Anglicku sú zároveň pomerne zriedkavé, najmä v porovnaní s Callistou Johna Henryho Newmana (1855), ktorá bola objednaná ako akýsi „prequel“ k Fabiole . Napriek tomu hrdinský jazyk, v ktorom sa rozprávajú príbehy o mučeníkoch, zjavne smeruje k posilneniu odvahy a odhodlania katolíkov v Anglicku. Dôležitá je aj náučná stránka knihy: niekoľko kapitol sa venuje historickým informáciám o bohoslužbách a pochovávaní v katakombách. Román však nasledoval chápanie súčasných historikov a značne zveličil úlohu, ktorú katakomby zohrali v ranokresťanskom živote.
Fabiola
Autor
Kardinál Nicholas Patrick Wiseman
Krajina
Anglicko
Jazyk
Angličtina
Žáner
Historická/náboženská
Dátum publikácie
1854
Stránky
616
Fabiola či Církev v katakombách
autor: anglický kardinal Nicholas Patrick
Wiseman -1854
Z tohto pohľadu je Fabiola naozaj nádherným svedectvom o tom najlepšom, čo v ľuďoch môže byť. Nehovoriac, že kniha zohrala v ČSR počas komunistickej tyranie svoju rolu, keďže to bola jedna z najčítanejších a najkopírovanejších zakázaných literatúr u nás. Najmä členovia slovenskej podzemnej cirkvi si ju radi čítali a predávali pre akúsi aktuálnosť a podobnosť ich situácie so situáciou ľudí opísaných v románe.
A boli to práve protikomunistickí disidenti – drvivá väčšina z nich členovia podzemnej cirkvi, či jej sympatizanti – odchovanci kníh ako je Fabiola, čo bolo to najlepšie čo táto krajina vyprodukovala. To je dostatočnou reklamou pre túto knihu.
Jednou vetou: Fabiola je pekný, jednoduchý, priamočiary, nie-moc-dlhý román s hlbokými poeticko-náboženskými myšlienkami a so silným všeobecným posolstvom vhodný pre väčších aj tých menších
žáner:
Starožitné náboženské knihy
autor:
Wiseman Mikuláš
vydavateľstvo:
Spolok sv. Adalberta Trnava
rok vydania:
1885
jazyk:
sk
počet strán:
460
väzba:
Brožovaná
prebal:
nemá
stav:
špinavý, poškodený obal, chýba roh obalu a prvých 7 strán, opotrebované okraje strán, meno na obale
Wiseman sa narodil v Seville írskym rodičom a predtým, ako začal navštevovať St. Cuthbert's College v Ushawe, študoval v škole vo Waterforde . Odtiaľ odišiel na Anglické kolégium v Ríme, kde sa následne stal rektorom. Počas pobytu v Ríme bol poverený kázaním tamojším anglickým katolíkom. Ako rektor bol zástupcom anglických biskupov. Počas návštevy Anglicka v roku 1836 pomohol iniciovať vydávanie periodika Dublin Review . V roku 1840 bol vymenovaný za prezidenta Oscott College .
Raný život
Wiseman sa narodil v Seville 2. februára 1802 ako mladší syn obchodníka Jamesa Wisemana a jeho druhej manželky Xaviery (rodenej Strange) z Waterfordu v Írsku , ktorí sa usadili v Španielsku kvôli obchodu. Po smrti svojho otca v roku 1805 bol privezený do domu jeho rodičov vo Waterforde . V roku 1810 bol poslaný na Ushaw College neďaleko Durhamu , kde sa vzdelával až do veku šestnástich rokov. Wiseman si neskôr spomenie, že John Lingard , vtedajší viceprezident kolégia, prejavil tichému chlapcovi na dôchodku veľa láskavosti. V roku 1818 Wiseman pokračoval v anglickom kolégiu v Ríme , ktoré bolo znovu otvorené v roku 1818 po tom, čo bolo dvadsať rokov uzavreté napoleonskými vojnami . Promoval s vyznamenaním doktorát teológie v júli 1824 a kňazskú vysviacku prijal 10. marca 1825.
V roku 1827 bol vymenovaný za prorektora anglického kolégia a v roku 1828 za rektora , hoci ešte nemal dvadsaťšesť rokov. Tento úrad mal až do roku 1840. Od prvého oddaného študenta a učenca staroveku venoval veľa času skúmaniu orientálnych rukopisov vo vatikánskej knižnici a prvý zväzok s názvom Horae Syriacae , vydaný v roku 1827, ukázal, že mal sľub ako dobrý učenec.
Pápež Lev XII. (r. 1823–1829) ho vymenoval za kurátora arabských rukopisov vo Vatikáne a profesora orientálnych jazykov na Rímskej univerzite. Jeho akademický život však prerušil pápežov príkaz kázať anglickým obyvateľom Ríma. Veľkú pozornosť vzbudil kurz jeho prednášok O spojení medzi vedou a odhaleným náboženstvom . Jeho všeobecnou tézou bolo, že hoci sa opakovane myslelo, že vedecké učenie vyvracia kresťanskú doktrínu, ďalšie skúmanie ukázalo, že zmierenie je možné. Wisemanovi slúži ku cti, že jeho prednášky o vzťahu medzi náboženstvom a vedou boli schválené tak prísnym kritikom ako Andrew Dickson White . Vo svojom mimoriadne vplyvnom diele A History of the Warfare of Science with Theology in Kresťanstvo , ktorého hlavným tvrdením bola konfliktná téza , White napísal, že „je povinnosťou a potešením tu uviesť, že jeden veľký kresťanský učenec robil česť náboženstvu a k sebe tým, že potichu prijal tvrdenia vedy a urobil z nich to najlepšie.... Tým mužom bol Nicholas Wiseman, neskôr známy ako kardinál Wiseman. Správanie tohto piliera Cirkvi obdivuhodne kontrastuje so správaním plachých protestantov, ktorí boli napĺňať Anglicko výkrikmi a odsudzovaním“.
Wiseman navštívil Anglicko v rokoch 1835-1836 a prednášal o princípoch a hlavných doktrínach katolicizmu v Sardínskej kaplnke , Lincoln's Inn Fields av kostole v Moorfields . Účinok jeho prednášok bol značný. Na žiadosť Edwarda Bouverieho Puseyho ich John Henry Newman zhodnotil v periodiku British Critic v decembri 1836, pričom s nimi väčšinou zaobchádzal so sympatiami ako s triumfom nad populárnym protestantizmom. Inému kritikovi, ktorý tvrdil podobnosť medzi katolíckymi a pohanskými obradmi, Wiseman odpovedal, že pripustil podobnosť a povedal, že rovnako dobre sa dá ukázať, že existuje medzi kresťanskými a nekresťanskými doktrínami.
V roku 1836 Wiseman inicioval vydávanie periodika Dublin Review , čiastočne preto, aby dal anglickým katolíkom väčšie ideály pre ich náboženstvo a nadšenie pre pápežstvo, a čiastočne preto, aby sa vysporiadal s Oxfordským hnutím . V roku 1916 bol názov zmenený na Wiseman Review . V tom čase sa už vyznačoval ako učenec a kritik, ovládal mnoho jazykov a bol informovaný o otázkach vedeckého, umeleckého alebo historického záujmu.
Článok Wisemana o donatistickej schizme , ktorý vyšiel v Dublin Review v júli 1839, urobil dojem v Oxforde , Newmanovi a iných, keď videl analógiu medzi donatistami a anglikánmi. Wiseman, ktorý kázal pri otvorení kostola St Mary's Church v Derby v tom istom roku, predvídal Newmanov argument o náboženskom vývoji , publikovaný o šesť rokov neskôr. V roku 1840 bol vysvätený za biskupa a bol poslaný do Anglicka ako koadjútor biskupa Thomasa Walsha , vikára-apoštolského okresu Central, a bol tiež vymenovaný za prezidenta Oscott College neďaleko Birminghamu.
Oscott sa počas svojho prezidentovania stal centrom anglických katolíkov. Oxfordskí konvertiti (1845 a neskôr) pridali k Wisemanovým povinnostiam, pretože mnohí z nich sa ocitli úplne bez prostriedkov, zatiaľ čo staré katolícke telo sa na prichádzajúcich pozeralo s nedôverou. Práve na základe jeho rady strávil Newman a jeho spoločníci nejaký čas v Ríme, kým sa pustili do duchovnej práce v Anglicku. Čoskoro po nástupe pápeža Pia IX . bol biskup Walsh poverený byť vikárom-apoštolom v londýnskej štvrti s Wisemanom stále ako jeho koadjútorom. Pre Wisemana sa menovanie stalo trvalým po Walshovej smrti vo februári 1849.
Po svojom príchode z Ríma v roku 1847 pôsobil Wiseman ako neformálny diplomatický vyslanec pápeža, aby zistil od vlády, akú pomoc Anglicko pravdepodobne poskytne pri realizácii liberálnej politiky, s ktorou Pius inauguroval svoju vládu. V reakcii na to bol Lord Minto poslaný do Ríma ako „autentický orgán britskej vlády“, ale táto politika sa ukázala ako neúspešná. Wiseman , ktorý žil v Londýne na Golden Square , sa vrhol do svojich nových povinností s mnohostrannými aktivitami, pracoval najmä na rekultivácii katolíckych zločincov a na prinavrátení padlých chudobných k praktizovaniu ich náboženstva. Horlil za zakladanie rehoľných spoločenstiev, mužských i ženských, a za vykonávanie duchovných cvičení a misií. Kázal 4. júla 1848 pri otvorení St George's, Southwark , pri príležitosti jedinečnej v Anglicku od reformácie , prítomných 14 biskupov a 240 kňazov a zastúpených šesť reholí mužov.
kardinál
Pokrok katolicizmu bol nepopierateľný, no Wiseman sa ocitol v opozícii voči menšine medzi jeho vlastným duchovenstvom, ktorej sa nepáčili jeho ultramontánne predstavy o jeho „romanizácii a novátorskej horlivosti“, najmä pokiaľ ide o zavádzanie posvätných obrazov do kostolov a používanie pobožnosti k Presvätej Bohorodičke a Najsvätejšej Sviatosti, na ktoré sa v poslednom čase medzi anglickými katolíkmi zabúda. V júli 1850 sa Wiseman dopočul o zámere pápeža ustanoviť ho za kardinála a chápal to tak, že bude natrvalo odvolaný do Ríma. Po svojom príchode sa však uistil, že súčasťou pápežovho plánu na obnovenie diecéznej hierarchie v Anglicku bolo, aby sa on sám vrátil do Anglicka ako kardinál a arcibiskup z Westminsteru. Pápežské stručné ustanovenie hierarchie Universalis Ecclesiae bolo datované 29. septembrom 1850 a Wiseman napísal pastoráciu s dátumom „Vydané z Flaminskej brány Ríma, siedmeho októbra, v roku nášho Pána MDCCCL“, 1850 vo forme diplomaticky korektnej, no pre protestantské uši bombastického tónu, v ktorej nadšene povedal: „Katolícke Anglicko bolo obnovené na svoju obežnú dráhu na cirkevnej nebeskej klenbe, z ktorej jeho svetlo už dávno zmizlo“.
Wiseman pomaly cestoval do Anglicka cez Viedeň . Keď sa 11. novembra dostal do Londýna, celá krajina bola v plameňoch rozhorčenia nad „pápežskou agresiou“, ktorá bola interpretovaná tak, že znamená nový a neospravedlniteľný nárok na územnú vládu. Niektorí sa skutočne obávali, že jeho život bol ohrozený násilím ľudového cítenia. Wiseman prejavil pokoj a odvahu a okamžite napísal brožúru s viac ako 30 stranami s názvom Výzva pre anglický ľud , v ktorej vysvetlil povahu pápežovho konania. Tvrdil, že k priznanému tolerančnému princípu patrí dovolenie zriadiť diecéznu hierarchiu. Vo svojich záverečných odsekoch účinne kontrastoval s nadvládou nad Westminsterom, o ktorej sa posmieval, so svojimi povinnosťami voči chudobným katolíkom, ktorí tam sídlili, o ktorých jediný sa skutočne zaujímal. Kurz prednášok v St George's, Southwark , ďalej zmiernil búrku. V júli 1852 predsedal na St Mary's College v Oscotte prvej provinciálnej synode vo Westminsteri, na ktorej Newman kázal svoju kázeň o „Druhej jari“; a v tento deň sa Wisemanov sen o rýchlom obrátení Anglicka na starovekú vieru zdal byť realizovateľný. Cestu mu však zakrátko zasiahli mnohé ťažkosti s jeho vlastným ľudom, najmä kvôli podozreniam, ktoré vyvolal jeho evidentné uprednostňovanie horlivej rímskej horlivosti konvertitov, a najmä Manninga, pred tupým a opatrným formalizmom starých katolíkov.
Počas jesene 1853 odišiel Wiseman do Ríma, kde Pius IX. dal plný súhlas s jeho cirkevnou politikou. Práve počas tejto návštevy Ríma Wiseman navrhol a začal písať najobľúbenejšiu knihu, akú kedy napísal, historickú romancu Fabiolu , príbeh o kostole katakomb. Kniha vyšla koncom roku 1854 a jej úspech bol okamžitý a fenomenálny. Jej preklady vyšli takmer vo všetkých európskych jazykoch. Wiseman napísal Fabiolu čiastočne ako odpoveď na energicky protikatolícku knihu Hypatia (1853) od Charlesa Kingsleyho . Román bol určený hlavne na pomoc bojovanej katolíckej menšine v Anglicku.
Rok 1854 sa niesol aj v znamení Wisemanovej prítomnosti v Ríme pri definovaní dogmy o Nepoškvrnenom počatí Presvätej Bohorodičky 8. decembra.
V roku 1855 Wiseman požiadal o miesto biskupa koadjútora . George Errington , ktorý bol vtedy biskupom z Plymouthu a jeho priateľom od detstva, bol vymenovaný za arcibiskupa koadjútora z Westminsteru a titulárneho arcibiskupa z Trapezu. O dva roky neskôr bol Manning vymenovaný za prepošta vo Westminsteri. Počas Wisemanových neskorších rokov bol Errington nepriateľský voči Manningovi a voči sebe samému, nakoľko mal byť Manningom ovplyvnený. Príbeh odcudzenia, ktorý bol do značnej miery záležitosťou temperamentu, rozpráva Wardova biografia. V júli 1860 bol Errington pápežom zbavený spoluadjutorstva s právom nástupníctva. Odišiel do Prior Parku neďaleko Bath, kde v roku 1886 zomrel.
Wisemanove prejavy, kázne a prednášky, ktoré predniesol počas jeho turné, boli vytlačené v objeme 400 strán, čo dokazuje mimoriadnu silu sympatií a taktu. Bol schopný využiť značný vplyv na anglických politikov, čiastočne preto, že v jeho dobe anglickí katolíci kolísali vo svojej historickej vernosti Liberálnej strane . Bol schopný zabezpečiť ústupky, ktoré zlepšili stav katolíkov, pokiaľ ide o chudobné školy, polepšovne a chudobince, ako aj postavenie ich vojenských kaplánov. V roku 1863 v prejave na katolíckom kongrese v Mechelene uviedol, že od roku 1830 sa počet kňazov v Anglicku zvýšil zo 434 na 1242 a ženských kláštorov zo 16 na 162, pričom v rokoch 1830 a 55 neexistovali žiadne mužské rehoľné domy. v roku 1863. Posledné dva roky jeho života trápila choroba a kontroverzie, v ktorých sa vďaka Manningovmu vplyvu ocitol prinútený prijať politiku menej liberálnu, než akú mal v predchádzajúcich rokoch.
Wiseman musel odsúdiť Asociáciu na podporu jednoty kresťanstva, s ktorou prejavil určité sympatie pri jej založení v roku 1857, a zakázať katolíckym rodičom posielať svojich synov do Oxfordu alebo Cambridge , hoci dúfal, že už skôr. (s Newmanom), že v Oxforde by im mohla byť pridelená aspoň vysoká škola alebo hala. V inom ohľade však jeho posledné roky rozveselili známky všeobecnej úcty a obdivu, do ktorých sa zapojili aj nekatolíci. Po jeho smrti 16. februára 1865 došlo k mimoriadnej demonštrácii ľudového rešpektu, keď jeho telo previezli zo St Mary's, Moorfields, na katolícky cintorín St Mary's v Kensal Green, kde sa predpokladalo, že by malo odpočívať len do vhodnejšieho miesta. možno nájsť v katolíckom katedrálnom kostole vo Westminsteri. 30. januára 1907 bolo telo s veľkým obradom odstránené z Kensal Green a bolo znovu pochované v krypte novej katedrály , kde leží pod gotickou oltárnou hrobkou s ležiacou podobizňou arcibiskupa v plnom pontifikáte.
Wisemanov rodný dom na Calle Fabiola v Barrio Santa Cruz, starej židovskej časti Sevilly , má pamätnú tabuľu, rovnako ako Etloe House v Leytone, Londýn E10, kde žil v rokoch 1858 až 1864.
Citáty
„Učenie a prax Cirkvi nesmie byť spochybnené tými, ktorí nemajú vôbec žiadny nárok na Písmo a ktorí nemôžu dokázať ani kánon, jeho inšpiráciu, ani jeho primárne doktríny, iba ak prostredníctvom tej autority, ktorou sú. spochybňovaním a zradným nesúladom s princípmi, na ktorých to vypočúvajú, keď sa pred mnohými rokmi odvážne ujala táto pôda, bola obvinená z pokusu uvrhnúť protestantov do nevery a podkopať základy Biblie a pozorovanie, ktoré nie je povrchné, len posilnilo naše presvedčenie, že tento smer musíme nebojácne pokračovať. Musíme protestantizmu odoprieť akékoľvek právo používať Bibliu, a tým viac ju môžu vykladať krutí a bezcitní silu nášho postavenia a presvedčivosť argumentov, ale je to oveľa charitatívnejšie, ako ich ponechať napospas opakovanému hriechu rúhať sa Božej ženíchovi a pokúšať sa podkopať vieru našich úbohých katolíkov. Výkrik „Biblia! [Biblia! [N]nič okrem Biblie!' je pre spásu človeka rovnako nebezpečné ako nezmyselný výkrik Židov: ‚Pánov chrám! [T] Chrám Pánov! To je Pánov chrám!' ( Jeremiáš 7:4 )“
Umelecké rozpoznávanie
Wisemana vytesal Christopher Moore v roku 1853.
V básni Roberta Browninga z roku 1855 „Ospravedlnenie biskupa Blougrama“ rečník, trochu pokrytecký anglický katolícky duchovný, vychádza z Wisemana.
školy
Po Wisemanovi bolo pomenovaných niekoľko škôl, vrátane:
The Cardinal Wiseman Catholic School, Greenford , stredná škola so sídlom v Greenforde v západnom Londýne. Pôvodne bola otvorená v roku 1959 [17] ako špeciálna dohoda so školským stravovaním pre 456 chlapcov a dievčat vo veku 11–15 rokov.
Katolícka škola kardinála Wisemana, Birmingham , katolícka stredná škola v Birminghame v Anglicku.
Katolícka škola kardinála Wisemana, Coventry , katolícka stredná škola v Coventry, Anglicko.
^ Od uzavretia pastierskeho listu.
^ Z tela pastierskeho listu.
Denné meditácie od kardinála Wisemana
Skutočná prítomnosť tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista v Najsvätejšej Eucharistii, dokázaná z Písma. V ôsmich prednáškach, prednesených v anglickom kolégiu v Ríme
Dvanásť prednášok o spojení medzi vedou a odhaleným náboženstvom. Doručené v Ríme
Prednášky o základných doktrínach a praxi katolíckej cirkvi. Doručené v St. Mary's, Moorfields, počas pôstu v roku 1836
Katolícka náuka o používaní Biblie. Ako recenzia „Katolíckeho úvodu do Písma“ od arcibiskupa Dixona (1852)
Fabiola alebo kostol katakomb (1854)
Eseje na rôzne témy v šiestich zväzkoch. 1. diel
Eseje na rôzne témy v šiestich zväzkoch. 2. diel
Kázne o našom Pánovi Ježišovi Kristovi a o Jeho Presvätej Matke
Kázne o morálnych témach
Wiseman, Nicholas (1864). Súdiac z minulosti a súčasnosti . Londýn: John Murray.
Fabiola -taliansky hist. veľkofilm 1949
Fabiola (britský názov: The Fighting Gladiator ) je filmová historická dráma z roku 1949 v talianskom jazyku, ktorú režíroval Alessandro Blasetti , veľmi voľne vychádzajúca z románu Fabiola od Nicholasa Patricka Wisemana z roku 1854 . Vo filme si zahrali Michèle Morgan , Henri Vidal a Michel Simon . Rozpráva príbeh Rímskej ríše, v ktorej kresťanstvo rastie okolo 4. storočia nášho letopočtu. Neoficiálny remake The Revolt of the Slaves ( La Rivolta degli Schiavi ) vyšiel v roku 1960 s Langom Jeffriesom a Rhondou Flemingovou, len Rhualovo meno bolo zmenené na Vibio.
Zápletka
V starovekom Ríme prekvitá milostný príbeh medzi Fabiolou, dcérou senátora, a Rhualom, galským gladiátorom . Keď je Fabiolin otec zabitý, Rimania obviňujú kresťanov a začína sa prenasledovanie. Rhual sa prizná, že je kresťan a je obvinený z vraždy a odsúdený na smrť v aréne.
312 nášho letopočtu. Rhual, mladý a vyšportovaný Gal, je pozvaný zúčastniť sa gladiátorských hier v prímorskej vile senátora Fabiusa Severusa neďaleko Ríma. Rhual je tajne agentom cisára Konštantína, ktorý si želá nastoliť kresťanstvo v Rímskej ríši, a Fabius vedie hnutie za náboženskú toleranciu a prepustenie otrokov. V záhradách vily sa Rhual zoznámi a zamiluje sa do krásneho dievčaťa, o ktorom neskôr zistí, že je to Fabiola, senátorova dcéra. Fabiusa v noci zavraždia reakční politici odporujúci kresťanstvu a z vraždy sú obviňovaní kresťania. Fabiola podozrieva Rhuala, že je jedným z kresťanských vrahov, ale na ich súdnom procese sa objaví na ich obhajobe. Kresťania spolu s Rhualom sú však uznaní vinnými a odsúdení na smrť v aréne. Začnite teda prenasledovania, počas ktorých je zabitých alebo uväznených mnoho kresťanov. Stotník Sebastián z Prétoriánskej gardy, odsúdený za kresťana, zomiera ako mučeník. Fabiola získa Rhualovu slobodu, no on ju najskôr odmieta. Situácia je však vykúpená, keď Fabiola vyhlási, že je na strane kresťanov a pridá sa k nim v aréne, čím naznačuje, že nie sú zodpovední za smrť jej otca. Rhual je nútený bojovať s niekoľkými gladiátormi, ale nepokúša sa ich zabiť. Nakoniec gladiátori nasledujú jeho príklad a odhodia zbrane. Medzitým k mestským hradbám dorazia predsunuté Konštantínove vojská a dôjde k všeobecnému povstaniu. Do Ríma sa vracia mier a na cisárskych zástavách je zobrazené znamenie Krista.
Fabiola
Režírované
Alessandro Blasetti
Produkovaný
Salvo D'Angelo
V hlavnej úlohe
Michèle Morgan
Henri Vidal
Michel Simon
Kinematografia
Mario Craveri
Ubaldo Marelli
Upravil
Mario Serandrei
Hudba od
Enzo Masetti
Výrobné
spoločnosti
Universalia Film
Filmsonor Productions
Distribuovaný
Spoločnosť Warner Bros.
Dátumy vydania
3. marec 1949
1951 (Spojené kráľovstvo a USA)
Doba chodu
164 min
Krajina
Taliansko / Francúzsko
Jazyk
taliansky
Rozpočet
700 000 USD (odhad)
Jeho Eminencia
Nicholas Patrick Stephen Wiseman
Kardinál , arcibiskup Westminsterského
prímasa Anglicka a Walesu
Provincie
Westminster
Diecéza
Westminster
Menovaný
29. augusta 1847 (apoštolský koadjútorský vikár)
Nainštalované
29. septembra 1850
Obdobie sa skončilo
15. februára 1865
Predchodca
Thomas Walsh (ako apoštolský vikár)
Nástupca
Henry Edward Manning
Iné príspevky
Kardinál-kňaz Santa Pudenziana
objednávky
Vysvätenie
19. marca 1825
Zasvätenie
8. júna 1840
Giacomo Filippo Fransoni
Stvorený kardinál
30. septembra 1850
Piom IX
Poradie
Kardinál-kňaz
Osobné údaje
narodený
Nicolás Patricio Esteban Wiseman
3. augusta 1802
Sevilla , Španielsko
Zomrel
15. februára 1865 (62 rokov)
York Place, Portman Square , Londýn, Anglicko
Pochovaný
Westminsterská katedrála
Denominácia
katolícky
rodičia
James Wiseman a Xaviera Wiseman (rodená Strange)
Predchádzajúce príspevky
Apoštolský vikár okresu Midland (1840 – 1847)
Titulárny biskup z Milopotamos (1840 – 1850)
Koadjútor apoštolský vikár centrálneho dištriktu (1840 – 1847)
Apoštolský administrátor v Southwarku (1850 – 1851)
Štýly
Nicholasa Wisemana
Referenčný štýl
Jeho Eminencia
Hovorený štýl
Vaša Eminencia
Neformálny štýl
kardinál
