Svätý pomáhajú posadnutým: Svätá Gemma. V prológu knihy s názvom „The Rite: The Making of Exorcist“ (2009 - Random House / Doubleday Inc) popisuje spisovateľ Matt Baglio exorcizmus 35-ročnej ženy menom Anna v Taliansku v roku 2005.
"Exorcizmus trval už podstatnú časť hodiny a na všetkých sa začalo prejavovať napätie." Mal by pokračovať? Náhle sa ženina hlava otočila a oči sa fixovali na neďaleké miesto pri stene. „Nie!“ Povedal démon hlbokým hrdelným hlasom vychádzajúcim z jej hĺbky:
"Tá v čiernom je tu, smola!"(Satan nenávidí kňaza v sutane aj rehoľný habit- lebo je posvätený) Exorcista pocítil chvíľkový lúč nádeje, vediac z minulých exorcizmov, že to bol démonov kód na opísanie svätej Gemmy Galgani. „A malá biela z Albánska!“ Zreval démon. „svätá Matka Tereza z Kalkaty?“ Spýtal sa exorcista.
Démon nechal zúrivo plynúť reťaz rúhaní, potom jeho hlas nabral posmešný detský tón “Och, pozri sa na nich. Pozri sa na nich! Objímajú sa a pozdravujú!“ Potom späť k hlbokému hrdelnému chrapotu. “Nechutné! Nechutné!” Žene ležiacej na stole sa tieto dve postavy javili ako vo sne. Svätá Gemma bola oblečená do svojej tradičnej čiernej a vyzerala rovnako ako v dvadsiatich rokoch.
Zvláštne, matka Tereza vyzerala tiež veľmi mlado - možno iba dvadsaťpäť ročná. O niekoľko minút neskôr sa objavil zosnulý pápež Ján Pavol II., ktorého démon posmešne nazval „Totus Tuus“, a nakoniec, kým„ sa žena cítila zmätená v neuveriteľnom pocite lásky, zjavila sa pred ňou postava Panny Márie zahalená v zlato-bielom závoji, ktorý jej zakrýval polovicu tváre. Žena s úžasom sledovala, ako sa postava blížila, o to väčšie bolo prekvapenie, keď videla, že Mária na ňu uplakane hľadí.“
Zjavenie Najsvätejšej Matky akoby démona viac hnevalo, ale zároveň ho oslabovalo, takmer do úplnej bezmocnosti. Na okamih, keď sa vrátila k sebe, Anna povedala: „Na všetko úplne postačila jedna slza od Márie,“ predtým než upadla znovu do tranzu
Raz sa Catherine modlila za dvoch odsúdených väzňov, ktorých sa Boh hlboko dotkol. Stalo sa to takto: Sienini sudcovia odsúdili dvoch ťažkých zločincov na brutálnu verejnú smrť. Vozili ich po meste na voze, zatiaľ čo kati trhali ich telá rozžeravenými kliešťami. Odsúdení muži neprejavili ani stopy ľútosti nad svojimi zločinmi a burcovali kliatby a rúhania na ľudí, ktorí lemovali ulice. Odmietli hovoriť s kňazmi, ktorí sa ponúkli pripraviť ich na smrť.
Catherine, čo sa týkalo väzňov, náhodou v ten deň navštívila kamarátku, ktorá bývala na jednej z ciest, po ktorých musel ísť vozík. „Mami, pozri sa na ten strašný pohľad,“ povedala žena, keď prechádzal búrlivý sprievod. Kým Catherine stála pri okne a pozorovala strašnú scénu, dojal ju súcit. V duchu videla dav démonov pripravených potrestať odsúdených mužov v pekle ešte sadistickejšie.
Hneď sa začala modliť za dvoch nešťastníkov. „Môj najmilosrdnejší Pane,“ povedala so svojou charakteristickou úprimnosťou, „prečo tak pohŕdaš svojimi tvormi? Prečo ich teraz nechávaš trpieť takým mučením? A ešte krutejšie mučenie týmito pekelnými duchmi?" Catherine sa nikdy nemotala okolo krovia, dokonca ani v rozhovoroch s Bohom.
Na počudovanie všetkých obaja zločinci zrazu prestali kričať nadávky a kričali po kňazovi. Plakali a vyznávali mu svoje hriechy. Tvrdili, že ukrižovaný Kristus sa im zjavil a nabádal k pokániu a ponúkal odpustenie. Povedali zástupu, že očakávajú, že budú s Kristom v nebi, a potom sa pokojne podvolili ich poprave. Tento zázračný zvrat udalostí oklamal celé mesto, no Catherinini blízki priatelia vedeli, že nejakým spôsobom zasiahla. Mnoho dní po dramatických obráteniach ju bolo počuť, ako hovorí: „Vďaka, Pane, že si ich zachránil z druhého väzenia.
Svätý Raymond z Capuy, Katarínin duchovný vodca a životopisec, jej pomohol pri ďalšom významnom obrátení. Slávny darebák menom Nanni di Ser Vanni sa špecializoval na podnecovanie súkromných sporov. Jeho sprisahania často viedli k násilným výbuchom a raz jeden z jeho plánov vyústil do vraždy. Nikto nemohol Nanniho obviniť, ale celé mesto si ho dávalo pozor. Raymond povedal, že Nanni je taká šmykľavá, že by oklamal Boha, keby mohol.
Catherine chcela mať šancu presvedčiť Nanni, aby zmenil svoje spôsoby, ale on sa jej vyhýbal, povedal Raymond, keďže „had sa vyhýba zaklínačovi“. Jeden z jej učeníkov však presvedčil Nanni, aby ju navštívila a vypočula si, čo jej povedala. Nanni si myslela, že ju vypočuje a potom sa bude venovať svojej záležitosti. Netušil, o čo mu ide.
Raymond bol prítomný, keď sa Nanni stretla s Catherine. Slušne ho pozdravila, ponúkla mu miesto a spýtala sa, prečo prišiel.
„Prišiel som,“ povedal, „pretože som sľúbil spoločnému priateľovi, že to urobím. Požiadal ma, aby som vám povedal pravdu o mojich záležitostiach, a ja to urobím. Ale nemysli si, že ma prinútiš zastaviť."
Potom Nanni úprimne priznal, že stál za niekoľkými vražednými sprisahaniami, ktoré momentálne vrie v Siene. Vo svojej typickej zmesi sladkosti a ostrosti ho Catherine varovala, že jeho duša je v smrteľnom nebezpečenstve, ale Nanni neoblomne odmietala zmeniť svoje správanie.
Keď si Catherine uvedomila, že ohluchol, začala sa potichu modliť a potom okamžite upadla do extázy. Raymond ju prikryl a prebral rozhovor. Čoskoro sa Nanni pristihl, že hovorí o svojich machináciách. Podrobne opísal jeden spor a vyjadril ochotu nechať Raymonda, aby tento rozruch potlačil.
Potom sa stala mimoriadna vec. Nanni sa rozhodol odísť, ale premohli ho výčitky svedomia. „Môj Bože,“ povedal, „ako som spokojný vo svojej duši, keď som povedal, že uzavriem mier! Pane Bože, čo je to za sila, čo ma ťahá? Nemôžem ísť a nemôžem povedať nie." Potom sľúbil, že urobí všetko, čo mu Catherine nariadila, aby veci napravil.
Catherine sa zobudila a povedala: "Hovoril som s tebou a ty si ma nepočúval, tak som hovoril s Bohom a on si získal tvoju pozornosť." Potom jemne naliehala na Nanniho, aby uzavrel mier s Bohom, čo on na mieste urobil. Počas niekoľkých nasledujúcich týždňov mu pomohla zmieriť sa so všetkými jeho nepriateľmi a od tej doby žila Nanni čestným životom. Ten darebák zažil úplnú osobnú premenu. Neskôr, aby vyjadril svoju vďaku, daroval Kataríne hrad pri Siene, ktorý premenila na kláštor.
Keď mor zasiahol Sienu, Catherine a jej priatelia sa odvážne starali o chorých. Choroba nakoniec zasiahla Mattea, rektora mestskej nemocnice a blízkeho priateľa Catherine. Keď sa to dozvedela, ponáhľala sa za ním. Hneval ju hnev na mor a ešte predtým, ako sa dostala k jeho posteli, začala z diaľky kričať: „Vstávaj, Matteo, vstávaj! Toto nie je čas ležať v mäkkej posteli!“ Na tento príkaz Matteova horúčka, opuchy a bolesti zmizli.
Catherine sa vyšmykla, aby nevzbudila pozornosť. Práve vtedy Raymond – o zázraku nevedel – pristúpil a prosil ju, aby sa modlila za Matteovo uzdravenie.
"Čo?" zvolala Catherine a predstierala, že je urazená. "Myslíš si, že som Boh, že môžem niekoho vyslobodiť zo smrti?"
"To mi nedávaj!" povedal Raymond. "Viem, že Ježiš urobí všetko, o čo ho požiadaš."
Catherine sa šibalsky usmiala. "Rozveselte sa," povedala. "Tentoraz nezomrie."
Krátko nato sa Raymond podelil o výdatné slávnostné jedlo s Matteom, ktorý pred pár hodinami ledva otváral ústa.
Jedného dňa sa v susedstve Catherine zrútil balkón a zvalil ženu na zem. Obeť žila neďaleko Catherine a boli priatelia. Padajúce trosky ženu tak porezali a pomliaždili, že sa nemohla pohnúť. Catherine navštívila svoju zranenú kamarátku a snažila sa ju utešiť. V upokojujúcom geste sa dotkla ženy a bolesť okamžite opustila toto miesto. Žena prosila Catherine, aby sa dotkla iného miesta, ktoré bolelo. Aj tam bolesť zmizla. Tak v tom pokračovali – žena žiadala, aby sa Catherine dotýkala zranených miest, kým nezmizne všetka bolesť. Žena sa úplne zotavila. "Catherine," povedala všetkým, "mňa vyliečila dotykom."
Raz, na návšteve v Pise, sa Catherine ocitla vo vážne oslabenom stave. Raymond z Capuy a ďalší priatelia hľadali liek, ktorý by ju posilnil. Hľadali vernacciu, víno s liečivými vlastnosťami. Vernaccia mala priniesť úľavu pri aplikácii na spánky a zápästia chorého človeka. Catherinini priatelia požiadali suseda, ktorý vždy skladoval vernacciu, aby im dal karafu. "Rád by som vám ten sud dal, keby som ho mal," povedal, "ale je už tri mesiace prázdny." Pre zdôraznenie vytiahol čap zo suda a potom s úžasom pozeral na víno, ktoré vytrysklo. Catherine priatelia pre ňu teda zázračne zohnali lieky.
Na Catherine veľké rozpaky sa správa o zázraku rozšírila po celej Pise. O pár dní bola opäť na nohách a ľudia ju nadšene vítali. "No, čo ty vieš," škádlil niekto. "Víno nepiješ, ale môžeš ním naplniť prázdny súdok!"
Ten rozruch sa Catherine nepáčil. „Ó, Pane,“ modlila sa takmer neúctivo, „prečo si mi chcel spôsobiť bolesť tohto výsmechu? Kto ťa vlastne požiadal o víno? Dlho som svoje telo pripravil o víno, ale teraz si zo mňa víno robí srandu. Pre svoje nekonečné milosrdenstvo, zmiluj sa nado mnou! Urobte niečo a skoncujte s týmto klebetením."
Víno zkyslo ako ocot a už sa nedalo piť. Majiteľ zázračného suda a tí, čo prišli víno ochutnať, o tom prestali rozprávať. Catherine bola potešená.
Katarínu zo Sieny som mal rád, keď som ju poznal povrchne ako veľvyslankyňu, ktorá urovnávala záležitosti cirkvi a štátu. Teraz ju viac obdivujem, keď som sa s ňou lepšie zoznámil. Bola sladká, ako niekoľko mojich talianskych tiet. Blahoslavenstvo hovorí: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími deťmi. Ten text dokonale vystihuje Catherinin život.
