Výchova k slobode.

Výchova k slobode
,,Podstata výchovy detí spočíva v tom, aby dospeli k tomu, že samy ,chcú' to, čo je dobré, aby sa im poskytovalo rozumové a morálne zázemie, na základe ktorého je dieťa schopné robiť dobro z vlastného rozhodnutia”.

14/08/2013
opusdei.org

Božím zámerom je stvoriť slobodné bytosti so všetkým, čo s tým súvisí. Ako každý dobrý otec, aj On nám dal istý návod, pravidlá – v morálnom zákone – aby sme mohli správne používať svoju slobodu, spôsobom, ktorý smeruje k nášmu vlastnému dobru. A takto vlastne ,,podstupuje riziko našej slobody."[1]

Istým spôsobom by sa tak dalo povedať, že Všemohúci pristúpil na to, že svoje plány nám bude prekladať na naše schválenie. ,,Boh prijíma skutočnosť našej slobody, našej nedokonalosti, našej biedy,"[2] pretože uprednostňuje naše slobodnú lásku pred otroctvom bábok; uprednostňuje ,,zjavné" zlyhanie svojich plánov pred tým, aby odpoveď človeka zaťažoval nejakými podmienkami.
www.opusdei.sk/art.php
Svätý Josemaría v Ceste cituje výrok, ktorý sa pripisuje sv. Terézii z Avily: ,,Terézia, Ja som chcel... Ale ľudia nechceli.”[3] Kristova obeta na Kríži je tým najvýrečnejším znamením toho, ako ďaleka je Boh ochotný zájsť v rešpektovaní slobody človeka; a ak on sám zašiel až tak ďaleko, kresťanský rodič by si mal položiť otázku: ,,A kto som ja, aby som nepostupoval podobne"?

Milovať vlastné deti znamená milovať aj ich slobodu. Znamená to však aj podstúpiť riziko, že sa rodičia ,,vystavia" slobode svojich detí. Len takto môže byť ich rozvoj ich skutočne vlastným rastom: procesom, asimilujúcim sa vnútorne a osobne, a nie ako nejaká automatická reakcia podmieňovaná nátlakom či manipuláciou.

Tak ako ani rastlina nerastie preto, že by ju záhradník ,,naťahoval", ale preto, že sa rastlina stotožňuje so svojou výživou, tak sa aj ľudská bytosť rozvíja do svojho človečenstva v tej miere, v akej dokáže slobodne asimilovať model, ktorý sa jej ponúka. Preto ,,keď rodičia predložia deťom návrhy a rady, a keď svoje deti úprimne milujú a usilujú sa o ich dobro, mali by vedieť taktne ustúpiť do úzadia, aby tak nič nestálo v ceste veľkému daru slobody, ktorý uschopňuje človeka milovať Boha a slúžiť mu. Mali by mať na pamäti, že sám Boh chce, aby sme ho milovali a slúžili mu v slobode, a že on vždy rešpektuje naše osobné rozhodnutia."[4]

Dať deťom slobodu, ale ich aj usmerňovať

Je zamozrejmé, že milovať slobodu našich detí neznamená, že sme ľahostajní k tomu, ako s ňou nakladajú. Rodičovstvo znamená zodpovednosť za výchovu detí, usmerňovanie ich slobody a kladenie ,,požiadaviek" na ňu. Podobne ako Boh zaobchádza s človekom ,,suaviter et fortiter" – jemne a pevne, aj rodičia by mali vedieť, ako vychovávať deti k tomu, aby využívali svoje schopnosti spôsobom, ktorý im umožňuje stávať sa kvalitnými osobnosťami. Vhodnou príležitosťou je, keď si deti pýtajú povolenie pre uskutočňovanie svojich plánov. Vtedy im možno dať najavo, že to závisí od nich, ak pritom dostatočne zvážia všetky okolnosti. Treba ich však povzbudzovať k tomu, aby si samy položili otázku, či je vhodné dožadovať sa toho čo chcú. Takto im pomáhame rozlišovať medzi skutočnými potrebami a obyčajným rozmarom, pomáhame im pochopiť, že by nebolo spravodlivé napríklad míňať peniaze na to, čo si mnohí ľudia nemôžu vôbec dovoliť.

Skutočná úcta k slobode si vyžaduje presadzovanie morálnych požiadaviek, ktoré človeku pomáhajú, aby dokázal prekonávať samého seba. Takto vlastne prebieha každý ľudský rozvoj. Napríklad rodičia by mali od detí vyžadovať – berúc do úvahy ich vek – rešpektovanie istých limitov. Niekedy sa môže ukázať ako nevyhnutný aj trest, uplatňovaný s prezieravosťou a zdržanlivosťou, s poskytnutím vhodných dôvodov, samozrejme bez toho, aby sme sa uchyľovali k násiliu. Najlepšie výsledky možno dosiahnuť vtedy, keď prejavíme podporu a povzbudenie a súčasne aj trpezlivosť. ,,Dokonca aj v krajnom prípade, keď mladý človek robí rozhodnutie, o ktorom majú rodičia dostatočné dôvody sa domnievať, že je nesprávne, a keď si myslia, že to dieťaťu v budúcnosti nič dobré neprinesie – východiskom nie je násilie, ale pochopenie. Veľmi často pritom ide o to, aby sme vedeli, ako stáť pri svojom dieťati, pomáhali mu prekonávať ťažkosti, a ak je to nevyhnutné, vyťažili nakoniec aj niečo pozitívne z tej nepríjemnej situácie."[5]

,Podstata výchovy detí spočíva v tom, aby dospeli k tomu, že samy ,chcú' to, čo je dobré, aby sa im poskytovalo rozumové a morálne zázemie, na základe ktorého je dieťa schopné robiť dobro z vlastného rozhodnutia.

Vedieť napomínať

Úcta k ľuďom a ich slobode neznamená, že berieme ako platné všetko to, čo si myslia, alebo robia. Rodičia musia komunikovať so svojimi deťmi o tom, čo je dobré a čo je to najlepšie. A niekedy potrebujú aj silu, aby dokázali napomínať s nevyhnutnou energickosťou. Keďže svoje deti nielen rešpektujú, ale ich aj milujú, nemienia ,,tolerovať" akékoľvek kroky, pre ktoré sa ich deti rozhodnú.

Láska je tou najmenej tolerantnou a povoľnou energiou, ktorú možno nájsť v …