Neomarxistické útoky na Orla zo žakovskej fary po pastierskych listoch silnejú. Prečo apoštoli Peter a Ján neposlúchli najvyšších náboženských predstaviteľov veľkňazov Annáša a Kajfáša?
Neomarxistické útoky na Orla zo žakovskej fary po pastierskych listoch silnejú. Prečo apoštoli Peter a Ján neposlúchli najvyšších náboženských predstaviteľov veľkňazov Annáša a Kajfáša? Občanov Slovenska, ale predovšetkým kresťanov-katolíkov mimoriadnym spôsobom potešil „pastiersky“ list, ktorý 8. 12. 2021 napísal Orol zo žakovskej fary predsedovi vlády SR s prosbou, aby povinným očkovaním neznásilňoval naše svedomie.
Táto správa priam zahučala Slovenskom a ako keby oprášila to skutočné adventné posolstvo nádeje na príchod pravého Svetla na tento svet. Je to posolstvo nádeje pre všetkých ľudí dobrej vôle na Slovensku symbolizujúce úžasný prechod z tejto tmy, ktorú na Slovensku už takmer dva roky ešte zahusťuje hmlou antikristova vláda SR. Svetlo na konci tunela ale existuje a je ním ozajstné svetlo Kristovho evanjelia, ktoré onedlho zažiari spomienkou jeho príchodu na svet. Toho Krista, ktorý o sebe povedal, že Ja som cesta, pravda a život.
Svoj druhý pastiersky list Orol zo žakovskej fary adresuje premiérovi SR, vláde SR, biskupom i celému Slovensku. Ako je z neho zrejmé, otec Kuffa, to myslí vážne a je ochotný za túto pravdu o svedomí, Božom hlase v duši každého človeka, aj trpieť. Orol, ktorý z takou vervou a odhodlaním viedol v mene Božom a s požehnaním biskupov na celom Slovensku zápas za odmietnutie prijatia Istanbulského dohovoru, je tu opäť. Je tu opäť a znovu vzlieta do boja na obranu slovenského národa za Bohom dané právo, ktorý má každý človek: slobodne sa rozhodnúť konať podľa svojho vedomia a svedomia. Poslanec NRSR Filip Kuffa na svojej Fb stránke upozorňuje, že mnohí ľudia, a dokonca aj politici, začali prekrúcať prvý list Vdp M. Kuffu či dokonca ho falošne interpretovať.
Video- kázeň o poslušnosti voči autoritám: Si neposlušný, si nezodpovedný, si pyšný… alebo VLCI v ovčom rúchu?alianciazanedelu.sk/archiv/10535
Vzbúrenci proti Bohu, extrémistickí zástancovia bojového ateizmu a náboženskí analfabeti inšpirovaní marxistickými príručkami, znovu začali verejnosti predkladať svoje fantazmagórie a vykladať Písmo, katolícku morálku, učenie Cirkvi, Tradíciu a poúčať o poslušnosti voči predstaveným a neomylnosti pápeža. Asi najviac sa tu spomína neomylnosť pápeža, poslušnosť voči biskupom, ale spochybňuje sa aj výhrada svedomia. Dovoľte, aby som sa pokúsil naším čitateľom aspoň v krátkosti pripomenúť, čo nás učí Cirkev o neomylnosti pápeža a čo hovorí Písmo Sväté o výhrade svedomia a poslušnosti.
Sú veriaci povinní poslúchať pápeža, ak odporúča dať sa zaočkovať? Je to otázka viery a mravov? Normálnemu človeku je jasné, že zdravotná starostlivosť nepatrí ani do oblasti viery, ani mravov. Pápež je neomylný, ale nie je vševed. Jeho charizma neomylnosti, ktorú dostal ako nástupca sv. Petra je prísne obmedzená. Prvý vatikánsky koncil (1869 – 1870) učí a II. vatikánsky koncil (1962 – 1965) znovu potvrdzuje, že pápež učí neomylne, keď „s definitívnou platnosťou vyhlasuje náuku týkajúcu sa viery alebo mravov“. Tak hovorí II. vatikánsky koncil vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium. Všimnime si to obmedzenie: neomylnosť pápeža sa týka iba vecí viery, alebo mravov – a nie športu, atómovej energie, ani literatúry, ani väčšiny vecí každodenného života. Sem patrí aj zdravotná starostlivosť.
Okrem toho sa neomylnosť pápeža uplatňuje iba vtedy, keď pápež „s definitívnou platnosťou vyhlasuje“. To znamená formálne, verejné vyhlásenie; poznámka pri obede sa iste neráta. Mimochodom, neomylnosť nie je obmedzená iba na pápeža alebo pápežské dekréty. Aj biskupi, keď sú zhromaždení na všeobecnom cirkevnom sneme a zjednotení s pápežom, vo veciach viery a mravov učia neomylne.
Čo hovorí Písmo Sväté o svedomí Podľa slovníka Biblickej teológie latinčina používa termín conscientia (svedomie); môže to značiť intímne poznanie, ktoré má človek o sebe, alebo pocit, ktorý cítime voči určitým hodnotám, alebo inak povedané, uvedomovať si ich.
Označujeme ním aj intuitívnu schopnosť, ktorou súdime určitý čin, či už vykonaný, alebo taký, čo sa má vykonať. Je to praktický súd, ktorým vyhlasujeme, že toto je, alebo bolo pre mňa dobro, alebo zlo. Získala ho až kontaktom s gréckym prostredím. Syneidesis (gr. svedomie) sa objavuje v Kaz 10, 20 (vnútorné fórum) a Múd 17, 10 (vnútorné svedectvo o bezbožnosti). Nenachádza sa v evanjeliách, ale u sv. Pavla.
Na svedomie sa odvoláva aj Jób: „Pevne sa pridŕžam svojho práva, nevzdávam sa, svedomie mi nevyčíta ani jeden z mojich dní“ (Jób 27, 6). Aj Pán Ježiš učí, že máme súdiť podľa srdca (Mt 15, 1-20), hovorí o Bohu, ktorý vidí v skrytosti (Mt 6, 4; 6, 18). Takto Pán Ježiš osvecuje svedomie človeka, ktorý je pozvaný aby našiel zmysel života a svoju silu vďaka Duchu Svätému, ktorého prijal do svojho srdca.
Svätý apoštol Pavol v Prvom liste Timotejovi píše: „Cieľom prikázania je láska, vychádzajúca z čistého srdca, dobrého svedomia a nepokryteckej viery“ (1 Tim 1, 5). Alebo, v Druhom liste Korinťanom hovorí: „Na jednu vec sme hrdí: naše svedomie nás uisťuje, že sme sa správali k ľuďom vo svete a zvlášť k vám s Božou jednoduchosťou a čistotou, nie s múdrosťou tela, ale s Božou milosťou“ (2 Kor 1, 12). V Skutkoch apoštolov sa píše: „Pavol sa uprene zahľadel na Sanhedrin a povedal: „Bratia, ja som si počínal podľa najlepšieho svedomia pred Bohom až do dnešného dňa“ (Sk 23, 1). Alebo: „Preto sa aj ja stále usilujem, aby som mal svedomie bez úhony pred Bohom a pred ľuďmi” (Sk 24, 16).
Pavlove uistenia o dobrom svedomí sú pravidelne sprevádzané zmienkou o Bohu: „Naopak, zjavujeme pravdu, a tak sa pred Bohom odporúčame svedomiu všetkých ľudí“ 2 Kor 4, 2), alebo svedectvom Ducha Svätého: „Hovorím pravdu v Kristovi a moje svedomie, vedené Svätým Duchom ma uisťuje, že to nie je luhanie“ (Rim 9, 1). Hovorí aj o tom, že svedomie majú všetci ľudia: „A keď pohania, ktorí Zákon nepoznajú, od prírody robia, čo Zákon požaduje, hoci zákon nemajú, sami sebe sú Zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky Zákona vpísané vo svojich srdciach. To dokazuje ich svedomie, ako aj vnútorný úsudok, karhajúci alebo schvaľujúci, ktorý majú o svojich skutkoch“ (Rim 2, 14- 15). Teda vedomosť dobra a zla sa nevzťahuje na vedomosť dobra a zla, ale na jeho praktické uskutočňovanie. Preto Adam, keď neposlúchol Boha, uvedomuje si svoju nahotu a uteká pred Božou tvárou (Gn 3, 8).
„Boží hnev sa zjavuje z neba proti každej bezbožnosti a proti každej nespravodlivosti ľudí, ktorí vo svojej zlobe pravdu potláčajú. Pretože všetko, čo môžu ľudia o Bohu vedieť, leží jasne pred ich očami: veď sám Boh im to zjavil“ (Rim 1, 18- 19). Sv. Pavol hovorí aj o tom, že iba Kristova krv a jeho vzkriesenie umožňujú čisté svedomie: „Ale o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli prinášať obety živému Bohu“ (Rim 9, 14).
O poslušnosti čítame v Skutkoch apoštolov: Apoštoli Peter a Ján neposlúchli najvyšších náboženských predstaviteľov veľkňazov Annáša a Kajfáša.
Lebo Boha treba viac počúvať ako ľudí: „Na druhý deň sa v Jeruzaleme zhromaždili poprední muži, starší a zákonníci, veľkňazi Annáš a Kajfáš, Ján a Alexander a všetci, čo boli z veľkňazského rodu, postavili ich do stredu a pýtali sa: „Akou mocou alebo v mene koho ste to urobili?“
Vtedy im Peter, naplnený Duchom Svätým, povedal: „Vodcovia ľudu a starší! Ak nás dnes vyšetrujete pre dobrý skutok, vykonaný na chorom človeku, ako sa tento uzdravil, nech je známe vám všetkým a všetkému izraelskému ľudu, že v mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych, stojí tento človek pred vami zdravý! On je kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uholným. A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ Keď videli Petrovu a Jánovu odvahu a zbadali, že sú to ľudia neučení a prostí, veľmi sa čudovali; spoznali ich, že boli s Ježišom. A keď videli, že uzdravený človek stojí s nimi, nemohli nič namietať. Preto im rozkázali, aby vyšli von z veľrady, a radili sa: „Čo robiť s týmito ľuďmi? Všetci obyvatelia Jeruzalema vedia, že sa skrze nich stalo očividné znamenie, a nemôžeme to poprieť. Ale aby sa to nešírilo ďalej medzi ľud, pohrozme im, nech už nikomu nehovoria v tomto mene.“ Zavolali ich teda a prikázali im, že nesmú vôbec hovoriť ani učiť v Ježišovom mene. Ale Peter a Ján im odpovedali: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ Ale oni im znova pohrozili a prepustili ich, lebo nenašli, ako ich potrestať, a to pre ľud, pretože všetci oslavovali Boha za to, čo sa stalo” (Sk 4, 5-21).
Z uvedeného je jasné, že aj dnes Pána Boha treba viac počúvať ako ľudí.
