Arc. Lefebvre Bezradným katolíkom - Kamaráti a bratia protestanti, komunisti, slobodomurári, buddhisti, ateisti, laici a klér...
Slobodomurári s potechou vyhlásili: „Medzi základné piliere, ktoré sa najľahšie zrútili, vymenúvame: učiteľský úrad vybavený neomylnosťou, ktorý bol pred sto rokmi Prvým vatikánskym koncilom podľa Cirkvi navždy upevnený, ktorý však bol teraz pri príležitosti vydania encykliky Humanae vitae vystavený búrlivým útokom zjednotených odporcov, reálna eucharistická prítomnosť, ktorú mohla Cirkev nanútiť stredovekým masám ľudí a ktorá vymizne zavedením spoločných obradov katolíckych kňazov a protestantských pastorov, sakrálny charakter kňaza, ktorý má základ vo sviatosti kňazskej vysviacky, bude ustupovať charakteru kňaza zvoleného len na istý čas, rozlišovanie medzi vedúcimi Cirkvi a nižším klérom, ako v každej demokracii, pôjde zdola nahor, narastajúce miznutie ontologického a metafyzického charakteru sviatostí, a celkom určite hneď potom koniec spovede, lebo hriech v našej civilizácii sa stal jedným z najzastaranejších pojmov, ktoré nám zanechala prísna filozofia stredoveku, ako dedička biblického pesimizmu.“
Kamaráti a bratia. Bratia protestanti, komunisti, slobodomurári, buddhisti, ateisti, laici a klér...
Urobme krátke zhrnutie: zdravý kresťanský cit je pri každej príležitosti zraňovaný novým náboženstvom a katolík je vystavený všeobecnej profanizácii a strate posvätna. Všetko mu pomenili, všetko prispôsobili novému náboženstvu. Vysvetľujú mu, že všetky náboženstvá prinesú spásu. Cirkev víta všetkých odlúčených kresťanov bez rozdielu, a vôbec všetkých veriacich, či sa klaňajú pred Budhom, alebo pred Krišnom. Vyhlasuje sa, že duchovní a laici sú rovnoprávni členovia „Božieho ľudu“, takže laici, určení na zvláštne funkcie, preberajú úlohy duchovných (vidno laikov, ktorí vykonávajú dokonca pohreby a chorým prinášajú viatikum), zatiaľ čo duchovní preberajú úlohy laikov, obliekajú sa ako oni, chodia pracovať do tovární, vstupujú do odborov a zaoberajú sa politikou.
Nové cirkevné právo toto ponímanie ešte prehlbuje. Udeľuje veriacim prednostné práva celkom nového druhu tým, že zmenšuje rozdiel medzi nimi a kňazmi a zavádza novoty, ktoré označuje ako „práva“. Laickí teológovia sa môžu na katolíckych univerzitách dostať na katedry teológie, laici sa zúčastňujú na bohoslužbách vykonávaním funkcií, ktoré boli vyhradené nositeľom nižších svätení, a na vysluhovaní istých sviatostí: rozdávajú sväté prijímanie a asistujú kňazovi pri sobášnych obradoch.
Ďalej čítame, že Božia Cirkev „pretrváva“ v Katolíckej cirkvi. Podozrivá formulácia, lebo učenie všetkých čias hovorí: Božia Cirkev „je“ Katolícka cirkev. Ak necháme v platnosti túto najnovšiu formuláciu, zdalo by sa, že protestantské a ortodoxné spoločenstvá rovnako patria do Božej Cirkvi, čo je nesprávne, lebo sa odlúčili od jedinej Cirkvi, ktorú založil Ježiš Kristus: „Credo in unam sanctam ecclesiam“ (Verím v jednu, svätú Cirkev).
Nové kánonické právo bolo zostavené unáhlene a nejasne. Dôkazom toho je, že bolo zverejnené v januári 1983 a už v novembri toho istého roku urobili 114 zmien. Aj toto vyvádza kresťana z rovnováhy, lebo bol zvyknutý, že na cirkevné zákonodarstvo sa môže spoľahnúť ako na niečo pevné.
Ak sa kresťan ako otec rodiny chce postarať o to, aby dobre vychovával svoje deti, treba, aby on sám horlivo praktizoval vieru, lebo ak bude vzdialený od sviatostí, budú ho očakávať sklamania. Mnohé katolícke školy zaviedli koedukáciu, kde sa zaoberajú sexuálnou výchovou, vo vyšších ročníkoch už nie sú hodiny náboženstva, nie zriedka sa profesori angažujú ako socialisti, ak nie ako komunisti. Pri jednej afére, ktorá spôsobila v západnom Francúzsku veľký rozruch, sa jeden z vychovávateľov, ktorého odstránili na zásah rodičov, ktorý však bol potom vedením diecézy znova zamestnaný, takto obhajoval: „Šesť mesiacov po tom, čo som sa vrátil do Notre Dame, chcel ma zosadiť príbuzný jedného žiaka jednoducho preto, že som sa na začiatku školského roka takto predstavil: politicky som ľavicový socialista, ale som nábožný. Podľa jeho názoru bolo vraj neúnosné, aby som bol ako socialista na súkromnej škole profesorom filozofie.“
Iný prípad, ktorý sa odohral v severnom Francúzsku: v jednej škole vymenovalo vedenie diecézy nového riaditeľa; po nejakom čase rodičia spozorovali, že pracuje v ľavičiarskych odboroch, že je to laicizovaný ženatý kňaz a že jeho deti, podľa všetkého, neboli ani pokrstené. Na Vianoce zorganizoval slávnosť pre žiakov a rodičov, na ktorej sa zúčastnila „Secours populaire“ (Ľudová pomoc), známa komunistická organizácia. Katolíci dobrej vôle sa preto pýtajú, či má zmysel usilovať sa o umiestnenie svojich detí do súkromných škôl.
V Inštitúte pre mladé dievčatá v centre Paríža sa jedného dňa objaví učiteľka náboženstva s väzenským duchovným z Fresnes, ktorého sprevádzal mladý 18-ročný väzeň. Žiačkam vysvetľujú, že väzni sa cítia veľmi osamelo, že potrebujú srdečnosť, kontakt s vonkajším svetom a s niekým si písať. Ak tam chce byť niektoré dievča krstnou mamou, nech dá meno a adresu. Nesmú však o tom hovoriť s rodičmi, lebo oni také niečo iste nepochopia; toto má zostať záležitosťou mládeže.
Inde bol zas prípad učiteľka, ktorá si vyslúžila pokarhanie, tentoraz od skupiny rodičov, lebo naučila žiakov vety z katechizmu a modlitbu Zdravas, Mária. Biskup ju podporil, čo je úplne normálne, ale zdá sa to také neobvyklé, že list bol uverejnený v La famille educatrice (Rodina ako vychovávateľka) ako nejaká zvláštna udalosť.
Ako sa má v tom človek zorientovať? Keď francúzska vláda sa rozhodla urobiť koniec súkromným školám, ukázali sa veľmi zraniteľné, lebo takmer vo všetkých prípadoch, či už v jednom, alebo vo viacerých bodoch nezodpovedali svojej úlohe. Protivníci to mali ľahké, pretože mohli povedať: „Čo robíte vo výchove? Na čo ste? My robíme to isté. Načo sú dva druhy škôl?“ Určite v katolíckych školách nachádzame rezervy vo viere a je správne myslieť na mnohých čestných učiteľov, ktorí sú si vedomí svojej zodpovednosti. Katolícke školstvo v porovnaní s verejnou školou ale už nepredstavuje jasne a zreteľne katolíckeho ducha, ktoré by ho odlišovalo od štátnych škôl. Slobodná škola už urazila viac ako polovicu cesty, na ktorú ho chcú priviesť horlivci laicizmu. Informovali ma, že pri demonštráciách súkromných škôl niektoré skupiny vzbudili pohoršenie piesňou: „Chceme Boha v našich školách.“ Organizátori podľa možnosti čo najviac zosvetsštili piesne, heslá, príhovory, aby neurazili tých ľudí, čo prišli demonštrovať bez náboženského presvedčenia, medzi ktorými boli aj neveriaci, ba dokonca socialisti.
Keď chceme odstrániť z našich škôl socializmus a komunizmus, to znamená politizovanie? Katolík vždy zastával názor, že Cirkev bola proti týmto náukám pre militantný ateizmus, ku ktorému sa ich stúpenci často priznávali. A to platí, pokiaľ ide o zásady, ako aj ich použitie. Ateizmus má v porovnaní s ponímaním Cirkvi radikálne odlišné ponímanie zmyslu života, určenia národov a usporiadania spoločnosti. O to viac je človek prekvapený, keď číta v Le Monde z 5. 6. 1984, že parížsky arcibiskup Lustiger – ktorý napokon na otázky tohto denníka vyjadril viaceré veľmi správne myšlienky – narieka nad tým, že sa v parlamente prepásla historická šanca pri hlasovaní o súkromných školách. Táto šanca mala spočívať v tom, ako Lustiger povedal, že v zhode so „socialistami-komunistami“ sa mal vypracovať spoločný zoznam základných hodnôt pre výchovu detí. Aké spoločné základné hodnoty môžu existovať u stúpencov marxistickej ľavice a kresťanského učenia? Tu existujú iba protiklady.
Katolík sa však musí na svoje prekvapenie prizerať, ako sa zintenzívňuje dialóg medzi cirkevnou hierarchiou a komunistami. Vo Vatikáne sú prijímaní sovietski mocipáni a teroristi ako Jásir Arafat. Koncil tu udal tón, lebo odmietol obnoviť odsúdenie komunizmu. Len si spomeňme: 450 biskupov podpísalo list so žiadosťou zaujať stanovisko v tomto zmysle, pretože v návrhoch, ktoré im boli predložené, nebola ani stopa po odsúdení komunizmu. Títo biskupi sa opierali pritom o predchádzajúce odsúdenia, predovšetkým o vyhlásenie Pia XI., ktorý označil komunizmus za „zvrátený vo svojej podstate“ a tým vyjadril, že v tejto ideológii sa nedajú rozlíšiť negatívne a pozitívne aspekty, ale treba ju odmietnuť ako celok.
Koľko vyhlásení biskupov potvrdzuje ospravedlňovanie, inokedy povzbudzujú k spolupráci s komunistami napriek ich ateizmu. „Nie je to moja vec,“ povedal Mons. Matagrin, „je to vec kresťanov, ktorí sú zodpovednými dospelými ľuďmi, aby premýšľali, za akých podmienok. Nezabudli sme, čo sa vtedy stalo. Žiadosť o túto zmenu nebola koncilovým otcom ďalej postúpená. Generálny sekretariát Koncilu vyhlásil, že o tejto žiadosti nebol upovedomený. Potom komisia priznala, že návrh dostala, ale vraj príliš neskoro, čo však nebola pravda. Bol to škandál, ktorý sa ukončil tým, že na príkaz pápeža bolo do konštitúcie Gaudium et spes pripojené jedno miesto, kde sa o tom hovorí, no bez zvláštnej dôležitosti.“
Podľa Mons. Delorma musia kresťania „bojovať za viac spravodlivosti vo svete, a to spolu so všetkými tými, čo sú nadšení pre spravodlivosť a slobodu, vrátane komunistov.“ Rovnaký tón počuť aj u Mons. Pouparda, ktorý povzbudzuje „pracovať so všetkými ľuďmi dobrej vôle na všetkých stavbách spravodlivosti, na ktorých neúnavnou prácou budujme nový svet“.
V jednom diecéznom časopise takto formulovali pohrebnú reč pre robotníckeho kňaza: „Pri komunálnych voľbách sa postavil za svet robotníkov. Nemohol byť kňazom pre všetkých. Vyvolil si tých, ktorí sa zaviazali socialistickej spoločnosti. To bolo pre neho ťažké. Urobil si nepriateľov, ale získal si aj veľa nových priateľov. Náš Paľko bol mužom tejto doby.“ Istý biskup prednedávnom odrádzal svojich kňazov hovoriť vo svojich farnostiach o organizácii Kirche in Not (Pomoc pre Cirkev v núdzi) a povedal: „Zdá sa mi, že toto dielo je jednoznačne antikomunistické.“
S hrôzou konštatujeme, že výhovorka pre tento druh spolupráce spočíva na falošnej predstave, že komunistická strana má za cieľ zaviesť spravodlivosť a slobodu. Mali by sme si tu pripomenúť slová Pia IX.: „Keď sa nechajú veriaci klamať priekopníkmi súčasných machinácií, keď súhlasia s konšpiráciou s nimi v prospech diabolských systémov socializmu a komunizmu, potom by si mali uvedomiť, že kopia na seba pred svojím Božským Sudcom hory „odmien“ pre deň hnevu; a teraz z toho nevzíde ani jedna časná výhoda pre ľud, ale iba zväčšovanie chudoby a nešťastia.“
Na dôkaz pravdivosti tohto tvrdenia z roku 1849, teda takmer spred stoštyridsať rokov, stačí pozorovať, čo sa odohráva pod komunistickým jarmom vo všetkých krajinách. Udalosti dali za pravdu pápežovi v Sylabe (zoznam náuk, ktoré pápež označil za bludy), no napriek tomu tieto bludy žijú a dokonca sa ešte silnejšie prejavujú. Dokonca aj v Poľsku, v takej katolíckej krajine, pastieri už neoznačujú katolícku vieru a spásu duší za to najdôležitejšie, za čo treba vziať na seba každú obetu, vrátane obetovania života. Za najdôležitejšie považujú skutočnosť, aby nevyvolali žiadnu roztržku s Moskvou. No práve to umožňuje Moskve, aby tlačila poľský národ do ešte väčšieho otroctva a aby sa pritom sama nestretla s vážnym odporom.
Páter Floridi úplne jasne poukazuje na slabé miesta vatikánskej východnej politiky: „Je známe, že českí a slovenskí biskupi vysvätení Mons. Casarolim sú práve tak kolaborantmi režimu ako biskupi závislí od patriarchátu v Moskve... Pavol VI. bol natešený, keď mohol do každej maďarskej diecézy ustanoviť biskupa a v úcte mal Jánosa Kádara, prvého tajomníka maďarskej komunistickej strany, ako najdôležitejšieho a najrozhodnejšieho podporovateľa normalizácie vzťahov medzi Svätou stolicou a Maďarskom. Pápež však nespomenul vysokú cenu, ktorú zaplatil za túto normalizáciu: za obsadenie dôležitých miest v Cirkvi ,mierovými kňazmi‘... Katolíci boli skutočne úplne zdrvení, keď počuli, ako nástupca kardinála Mindszentyho – kardinál László Lékai sľuboval, že zintenzívni dialóg medzi katolíkmi a marxistami.“
Keď pápež Pius XI. hovoril o zvrátenosti komunizmu, ktorá spočíva v jeho podstate, dodal: „U nikoho, kto chce zachrániť kresťanskú kultúru, nemožno pripustiť spoluprácu s komunizmom na žiadnom poli.“
Tento zlom v učiteľskom úrade Cirkvi, ktorý sa pridáva k doteraz vymenovaným, nás núti otvorene povedať, že Vatikán je okupovaný modernistami a ľuďmi tohto sveta, ktorí si myslia, že ľudské a diplomatické úskoky sú pre spásu sveta účinnejšie prostriedky, než tie, ktoré ustanovil Božský zakladateľ Cirkvi. Zmienil som sa o kardinálovi Mindszentym. Súčasná vatikánska diplomacia bude považovať jeho, ako aj všetkých hrdinov a mučeníkov v boji proti komunizmu, najmä kardinálov Berana, Stepinaca, Wyszynského a Slipyiho za nepohodlných svedkov svojej politiky, a povedzme to otvorene, ako nemých svedkov, z ktorých tí prví už usnuli v Pánovom pokoji, kým šľachetný hlas Mons. Slipyho umlčali.
Rovnaké zbližovania existujú aj vo vzťahu k slobodomurárom, napriek jednoznačnému vyhláseniu Kongregácie pre náuku viery zo 17. februára 1981, ktorému predchádzalo vyhlásenie Nemeckej biskupskej konferencie v apríli 1980. Nové kánonické právo sa však o ňom nezmieňuje a výslovne nestanovuje ani sankcie. Predtým sa katolíci dozvedeli, že vo Vatikáne boli prijatí slobodomurári z B’nai Brith a že prednedávnom parížsky arcibiskup prijal veľmajstra jednej lóže na rozhovor, zatiaľ čo istí duchovní ustavične zmierujú synagógu satana s Kristovom Cirkvou.
Kresťanov upokojujú, napríklad slovami: „Odsúdenie siekt bolo azda včera odôvodnené, ale slobodomurári už nie sú takí, ako boli.“ No pozrime sa na nich predsa pri ich práci. Škandál lóže P2 v Taliansku majú ešte všetci čerstvo v pamäti. Vo Francúzsku niet pochýb, že laický zákon proti súkromným školám je v prvom rade dielom lóže Veľkého Orientu, ktorá vyvíjala mnohonásobný tlak na prezidenta republiky, na členov vlády a v odboroch ministerstiev, aby sa napokon zrealizoval „jednotný veľký systém národného vzdelávania“. Tentoraz konali dokonca na verejnosti. Noviny ako Le Monde podávali pravidelné spravodajstvo o krokoch, ktoré sa podnikali. Ich plán a stratégia boli zverejnené v ich časopisoch.
Je potrebné ešte dodávať, že slobodomurárstvo je to isté, čo bolo? Veľmajster Veľkého Orientu Jacques Mitterrand sa v roku 1969 v rozhlase priznal: „Vždy sme mali v našich lóžach biskupov a kňazov,“ a vyslovil toto „vyznanie viery“: „Ak je Luciferov hriech postaviť na oltár človeka namiesto Boha, potom sa dopúšťajú tohto hriechu všetci humanisti od renesancie.“ To bola jedna z výčitiek uplatnených proti slobodomurárom, keď ich pápež Klement XII. v roku 1738 po prvý raz exkomunikoval. Veľmajster Georges Marcou v roku 1982 nepovedal nič iné: „Problém človeka má prednosť.“ Jeho najdôležitejšou starosťou, keď bol znovu zvolený, bolo, aby sociálna poisťovňa zaplatila náklady na interrupcie, lebo „hospodárske zrovnoprávnenie žien sa dosiahne iba týmto opatrením“.
Slobodomurári rozvrátili Cirkev.
V roku 1976 sme sa dozvedeli, že ten, ktorý bol dušou liturgickej reformy, Mons. Bugnini, bol slobodomurár. Z tohto odhalenia možno predpokladať, že nebol jediný. Závoj nad najväčším zavádzaním, ktorého obeťou boli kňazi i laici, sa začal roztrhávať. S väčším odstupom času sa to vidí jasnejšie. Jasnejšie to však vidia aj svetskí nepriatelia Cirkvi. „Niečo sa v Cirkvi zmenilo,“ píše Jacques Mitterrand: „Odpovede formulované pápežom na pálčivé otázky, ako celibát kňazov alebo regulovanie pôrodnosti, sa vášnivo popierajú vnútri samotnej Cirkvi. Slovo pápeža je spochybňované určitými biskupmi, kňazmi a veriacimi. Pre slobodomurára je taký človek, ktorý spochybňuje dogmu, slobodomurárom bez zástery.“
Iný slobodomurár škótskeho rítu, Ives Marsaudon, hovorí o ekumenizme uskutočňovanom v priebehu Koncilu toto:
„Katolíci, najmä konzervatívci, iste nezabudnú, že všetky cesty vedú k Bohu, ale budú sa musieť presadiť uprostred takého odvážneho chápania slobody myslenia, ktoré – a možno tu skutočne hovoriť o revolúcii – vyšlo z našich slobodomurárskych lóží a tak nádherne sa rozšírilo nad kupolou svätého Petra.“
Rád by som citoval ešte jeden text, ktorý sa hodí na objasnenie tejto otázky a ukazuje, kto je ten, čo dúfa, že bude víťazom nad tým druhým v zbližovaní odporúčanom Abbé Sixom a pátrom Riquetom. Citát pochádza zo slobodomurárskej revue Humanisme, číslo november/december 1968:
„Medzi základné piliere, ktoré sa najľahšie zrútili, vymenúvame: učiteľský úrad vybavený neomylnosťou, ktorý bol pred sto rokmi Prvým vatikánskym koncilom podľa Cirkvi navždy upevnený, ktorý však bol teraz pri príležitosti vydania encykliky Humanae vitae vystavený búrlivým útokom zjednotených odporcov, reálna eucharistická prítomnosť, ktorú mohla Cirkev nanútiť stredovekým masám ľudí a ktorá vymizne zavedením spoločných obradov katolíckych kňazov a protestantských pastorov, sakrálny charakter kňaza, ktorý má základ vo sviatosti kňazskej vysviacky, bude ustupovať charakteru kňaza zvoleného len na istý čas, rozlišovanie medzi vedúcimi Cirkvi a nižším klérom, ako v každej demokracii, pôjde zdola nahor, narastajúce miznutie ontologického a metafyzického charakteru sviatostí, a celkom určite hneď potom koniec spovede, lebo hriech v našej civilizácii sa stal jedným z najzastaranejších pojmov, ktoré nám zanechala prísna filozofia stredoveku, ako dedička biblického pesimizmu.“
Vidno, že slobodomurári sú mimoriadne zainteresovaní na budúcnosti Cirkvi, aby ju mohli zožrať. Katolíci to musia vedieť, napriek spevu Sirén, ktoré sa ich usilujú uspať. Všetky tieto nivočiace sily sú navzájom úzko pospájané a navzájom od seba závislé. Slobodomurárstvo je definované ako filozofia liberalizmu, ktorej najostrejšou formou je socializmus. Celý tento súbor ničivých síl dobre vyjadrujú slová nášho Pána: „Pekelné brány.“