Kardinál Burke vydal knihu o väčšej úcte k Eucharistii
Edward Pentin Rozhovory10. októbra 2023
Vatikán - Popieranie hriechu a neznalosť spovede pre slabú katechézu vedie mnohých katolíkov k svätokrádežným prijímaniam, ktoré ohrozujú ich večnú spásu, varoval kardinál Raymond Burke.
Emeritný prefekt Apoštolskej signatúry v nedávnom rozhovore pre Register v diskusii o jeho novej knihe Rešpektovanie tela a krvi Pána: Keď by sa malo odopierať sväté prijímanie povedal , že ho veľmi znepokojuje, že tak veľa katolíkov prijíma sväté prijímanie s nedostatočným hodnosť, čím ohrozujú svoju večnú spásu.
Verí tiež, že „bez zdravého zmyslu pre hriech“ a uznania potreby pravidelnej spovede pribúdajú prípady duševných chorôb, pretože ľudia veria, že sa „môžu len tak plaviť“ smerom k neľutovanému hriechu, kým nenájdu samých seba. "v hroznej situácii."
Americký kardinál vo svojej novej knihe odhaľuje históriu a význam dlhoročného učenia Katolíckej cirkvi o tom, kto je dostatočne hodný a kto nie je hodný svätého prijímania, najmä pokiaľ ide o verejný život. Pripomína tiež, že učenie Cirkvi o správnom prijímaní Eucharistie je aktom pastoračnej lásky k veriacim, jednotlivcom i k blížnemu.
Vaša Eminencia, prečo ste napísali túto knihu?
Pretože som videl viacero katolíckych politikov, ktorí sa prezentovali a chceli sa prezentovať ako katolíci, presadzovali legislatívne programy v rozpore s učením Cirkvi a robili to verejne. A predsa sa blížili k svätému prijímaniu. Toto sa ma veľmi týkalo. Senátor John Kerry, keď kandidoval na prezidenta, veľmi otvorene podporoval interrupcie a ja som ho jednoducho informoval, že ak príde do arcidiecézy St. Louis, kde som bol biskupom, nemal by prijať prijímanie. Ako sa hovorí, spôsobilo to trochu záhybov.
Ale bolo zrejmé, že som nezaujal nejaký extrémny postoj. A v skutočnosti, keď prišiel v nedeľu do St. Louis, hovoril v baptistickom kostole. Niektorí biskupi boli znepokojení tým, čo som urobil, a niektorí z nich povedali: "..., nemôžete robiť tieto veci." Tak jednoducho, bolo mi jasné, že to je to, čo Cirkev vždy praktizovala, počnúc sv. Pavlom, 11. kapitolou Prvého listu Korinťanom. Tak som si povedal: Sadnem si a preštudujem si celú kánonickú tradíciu a, samozrejme, s pozornosťou aj na príklad svätých a učenia v Písme.
Samozrejme, svätý Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom hovorí, že „kto by nehodne jedol chlieb alebo pije Pánov kalich, bude sa musieť zodpovedať za telo a krv Pánovo“ a že „každý, kto je a pije bez rozlišovania tela, je a pije súdenie nad sebou samým." Znepokojuje vás, že príliš málo katolíkov, nielen v politike, ale všeobecne, si to uvedomuje?
Áno, ľudia si vyvinuli – a videl som to ako mladý kňaz – myšlienku, že ak ste na omši, idete na sväté prijímanie, aj keď ľudia niekedy vážne hrešia a keď ste ich naučili, že sú v stave ťažkého hriechu, boli prekvapení.
Myslím si, že došlo k skutočnej strate úcty k Najsvätejšej sviatosti, pretože sa nepochopilo, že toto je Telo Kristovo. Napríklad, ak je človek v stave smrteľného hriechu, povedzme, že spáchal cudzoložstvo, nie je to verejný, tvrdohlavý hriech, aspoň normálne by to tak nebolo, ale je to smrteľný hriech. Takže kánon 915 [tí, ktorí tvrdohlavo zotrvávajú v zjavnom ťažkom hriechu, nemajú byť pripustení k svätému prijímaniu] sa na nich priamo nevzťahuje, ale kánon 916 áno [osoba, ktorá si je vedomá ťažkého hriechu, nemá prijať sväté prijímanie bez toho, aby bola k spovedi]. Mali by si uvedomiť, že je to ťažký hriech a neprijať prijímanie, kým ho nevyznajú a nezískajú rozhrešenie, a to, samozrejme, zahŕňa pevný účel nápravy.
Ako sa môžu veriaci čo najlepšie pripraviť na sväté prijímanie? Aké otázky by si mali klásť?
Príprava na sväté prijímanie je v podstate každodenné spytovanie svedomia pred spaním a akt skrúšenosti. To je bežná kresťanská prax, ale ako si máme spytovať svedomie? Existuje veľa veľmi užitočných modlitebných kníh, ktoré majú dobré poučenie o spytovaní svedomia, ale v podstate ide o desať prikázaní, takže takto je človek pripravený tak, ako len môže byť na sväté prijímanie. V určitom zmysle nikto z nás nie je hoden priblížiť sa k nášmu Pánovi.
Pamätám si, že pred rokmi bol jubilejný rok 2000, bol som biskupom a chodil som po rôznych dielach v diecéze. Raz som navštívil kaplána v univerzitnom centre. So študentmi bolo obdobie otázok a odpovedí a jeden zo študentov mi povedal: „Biskup, nerozumiem tej modlitbe, ktorú hovoríme pred svätým prijímaním: ‚Pane, nie som hoden.‘
...a povedal som: "čo na tom nerozumieš?" Povedal: "Nie, som hoden."
Povedal som: "Je mi ľúto, že ti to hovorím, ale nikto z nás nie je hoden ukázať sa pred Pánom." ...ale bol z toho šokovaný a myslím si, že je to kvôli zlej katechéze, ktorá ľuďom vždy dáva zo seba dobrý pocit a tak ďalej. Je pravda, že nie sme od toho, aby sme mučili ľudí, aby sa ľudia cítili zle, ale skôr, aby sme boli k sebe úprimní a povedali: "Som hriešny človek." Ak sme si spytovali svedomie a akékoľvek vážne hriechy, ktoré sme spáchali, ak sme ich vyznali, sme na ceste k obráteniu života, ale ako to v sebe podporujeme? Robíme to každodenným spytovaním svedomia, aktívnou ľútosťou a spoveďou. Všeobecný návrh je mesačná spoveď, ale dokonca rád navrhujem ľuďom každé dva týždne, pretože taký je život.
Takže hoci v skutočnosti nikdy nie sme hodní prijať sväté prijímanie, môžeme byť dostatočne hodní?
To je ten správny jazyk. Sme nehodní sami v sebe, pretože sme hriešni ľudia, ale tým, že sa snažíme odovzdať svoje životy viac a viac Nášmu Pánovi, potom sme v tomto zmysle hodní; dostatočne hodný je dobrý spôsob, ako to povedať. Potom môžeme úprimne pristupovať k nášmu Pánovi. A, samozrejme, pred svätým prijímaním hovoríme: „Pane, nie som hoden, aby si vstúpil pod moju strechu, ale povedz len slovo a moja duša bude uzdravená,“ a tak máme dôveru v Božie odpustenie.
...a spoveď sa netýka len smrteľných hriechov.
Nie, to je nesprávne, pretože nedbanlivosť voči všedným hriechom je spôsob, ako sa zapojiť do vážnejšieho hriechu a v každom prípade je to istá forma sebectva v tom zmysle, že je tu určitá stránka nášho života, ktorú neodovzdáme nášmu Pánovi – zvyky zlého jazyka alebo čokoľvek iné – čo nemusia byť smrteľné hriechy, ale zároveň čas, neodrážajú náš život v Kristovi. Nevydávajú svedectvo o Kristovi. V skutočnosti je to protisvedok.
Bolo učenie o dôležitosti vyhýbať sa všetkým hriechom v minulosti oveľa výraznejšie, pretože aj malé hriechy nás odcudzujú Bohu a iným? Čo sa stalo s tým učením? A prečo sa to teraz takmer nezdôrazňuje?
Keď som vyrastal, zdôrazňovalo sa to. Boli sme si toho veľmi vedomí a mali sme tieto veľmi dobré spytovania svedomia. Bolo v našom vedomí, že kvôli pádu našich prvých rodičov má človek sklony k hriechu. Človek má tendenciu upadnúť do hriechu, ale v neskorších rokoch sa rozvinula myšlienka, že celá Cirkev je posadnutá hriechom a ľudia sú naozaj dobrí; a v morálnej teológii vyvinuli tento pojem základnej možnosti [teória] a potom proporcionalizmus a tak ďalej.
Pamätám si, ako nám jeden profesor morálnej teológie povedal, že pokiaľ existuje táto základná možnosť, pokiaľ smerujete k dobru, nemôžete spáchať smrteľný hriech. No, veľa ľudí má sklon k dobru a potom upadnú do smrteľných hriechov, a tak sa stalo. Myslím, že to bolo na strednej alebo možno vysokej škole, ale svetský muž, psychológ, vydal knihu s názvom Čo sa stalo s hriechom? alebo niečo také a povedal: "Jedným z hlavných zdrojov psychologických problémov ľudí je strata poňatia hriechu."
Psychiatri a psychológovia mi povedali, že spoveď, správne pochopená a praktizovaná, je jednou z najlepších pomôcok duševného zdravia – samozrejme predovšetkým duševného zdravia – ale aj duševného zdravia.
V dnešnej dobe počujete veľa o náraste duševných chorôb, a preto hovoríte, že existuje súvislosť medzi úpadkom viery, nárastom hriechu a v dôsledku toho nárastom duševných chorôb?
Iste, a to znižuje ich odolnosť voči pokušeniam proti šiestemu prikázaniu, ale je tu aj problém s drogami, so zneužívaním alkoholu a tak ďalej. Bez zdravého pocitu hriechu sa človek môže len tak plaviť tým smerom, kým sa neocitne v hroznej situácii.
Myslíte si, že ľudia podvedome vedia, že aj keď nie sú dostatočne hodní prijať sväté prijímanie, stále je podvedome tam, kde by nemali prijímať, a preto pociťujú veľký strach zo smrti?
Verím, že áno, pretože si myslím, že ak sme rozumne uvedomelí jednotlivci, vieme, kedy sme zhrešili, aj keď sa snažíme klamať sami seba a povedať: "No, to nie je hriech." Nepristúpili by sme k Pánovi, aby sme prijali sväté prijímanie, keby sme vedeli, že sme zhrešili, a tak to mučí duše ľudí. A keď ľudia konečne priznajú a vyznávajú ťažký hriech, za takýchto okolností sú tiež veľmi pohotoví vo vyznávaní s veľkým zármutkom zo všetkých svätokrádežných prijímaní, ktorých sa dopustili. Samotné prijímanie je zárukou večného života. Keď prijímame sväté prijímanie, mali by sme mať silný pocit, že toto je pokrm, ktorý nás pripravuje na večný život. „Kto je môj chlieb a pije moju krv, neumrie naveky,“ a tak prijať sväté prijímanie, keď človek nie je dostatočne hoden, si uvedomuje aj to, že popiera večný život.
Aké sú vaše celkové očakávania od knihy?
Dúfam, že to bude veľmi užitočné, ak sa zvýši poznanie celej Eucharistie u ľudí, a teda aj ich prejavy úcty k Najsvätejšej sviatosti. Že je to skutočné. Je to skutočné, nie len myšlienka.
Zistili ste tiež, že hriech je nielen prehliadaný, čo, ako hovoríte, môže viesť k problémom duševného zdravia v tomto živote, ale ignorované je aj to, že hriech ohrozuje spásu duše v budúcom a že sa o tom takmer nikdy nehovorí?
Áno, a to ma veľmi znepokojuje. Obávam sa, že mnohí už neveria vo večný život. Myslia si, že tento život je všetko, čo existuje, a to jednoducho nie je pravda. Keď som bol veľmi chorý a bol som na pokraji smrti, keď som sa uzdravil, niektorí ľudia mi povedali, že umieram a [spýtali sa], či tomu rozumiem. Ľudia hovorili: "Nebol si terorizovaný?" ...a ja som povedal: "nie, naozaj nie. Už 48 rokov pomáham ľuďom pri smrti, pomáham im pri smrti a viera nás učí, že smrť je prechodom z tohto života do života, ktorý má prísť. Jednoducho som si pomyslel: "No, teraz je môj čas vydať sa na tú cestu." ...ale terorizované? Nie