Ú C T A ...A ...Z A S V A T E N I E...S A ...Svätému ...J O Z E F O V I....

Zasvätenie sa sv. Jozefovi

V 16. storočí svätý Ján z Kríža pokorne uznal, že mu chýba správne pochopenie veľkosti sv. Jozefa. Inšpirovaný obrovskou láskou k sv. Jozefovi, ktorú prechovávala jeho priateľka, sv. Terézia z Avily, sa pevne odhodlal lepšie spoznať a milovať sv. Jozefa. A čo my? Poznáme sv. Jozefa? Rozumieme jeho veľkosti a láske k nám? Svätý José Manyanet, španielsky kňaz z 19. storočia, šíril s vrúcnosťou oddanosť k sv. Jozefovi a Svätej rodine. Prorokoval, že „čas sv. Jozefa“ príde do života Cirkvi čoskoro. Napísal:

Verím, že skutočný čas svätého Jozefa ešte nenastal: po 2000 rokoch sme len teraz začali zisťovať niečo z tajomstva, do ktorého je ponorený.

Ostáva nám pevne veriť, že v dnešnej dobe chce Pán nasmerovať naše srdcia, rodiny, farnosti, diecézy a Cirkev na svätého Jozefa. V roku 1961 učinil svätý pápež Ján XXIII. hlboké vyhlásenie o sv. Jozefovi. Napísal:

Ježiš, Božie slovo, ktoré sa stalo človekom, sa už od počiatku Svätej Cirkvi tešil úcte, ktorá mu patrí, veď On je nevýslovná nádhera podstaty Otca, nádhera odrážajúca sa v sláve jeho svätých. Od najstarších čias bola Mária, jeho Matka, blízko pri ňom, na obrazoch v katakombách a bazilikách, kde sa s oddanosťou uctievala ako „Svätá Matka Božia.“ Ale Jozef, až na drobné útržky z odkazov naňho tu a tam v spisoch Otcov (Cirkvi) zostal dlhé storočia v pozadí, v jeho charakteristickom utajení, takmer ako dekoratívna postava v celkovom obraze Spasiteľovho života. Trvalo nejaký čas, kým prekročil hranice tých, ktorí míňali pohľad naňho, aby sa zakorenil v srdciach veriacich a prudko vyrástol do podoby špeciálnych modlitieb a hlbokého pocitu k dôveryhodnej odovzdanosti. Vrúcna radosť z vyliatia týchto najhlbších pocitov srdca toľkými dojemnými spôsobmi bola ušetrená pre tieto moderné časy!

Kristov vikár tu jasne uviedol, že teraz je čas sv. Jozefa. Žijeme v modernej dobe, v čase, keď Cirkev je svedkom bezprecedentnej éry oddanosti k sv. Jozefovi. Podľa sv. pápeža Jána XXIII. si Boh želá, aby sa svätému Jozefovi vzdávala úcta a aby sa v súčasnosti niesla v podobe zvláštnych modlitieb za „dôverné odovzdanie sa“. Ide predovšetkým o jednu vec: je čas na úplné zasvätenie sv. Jozefovi! Tu je zoznam pozoruhodných udalostí, ktoré sa odohrali za posledných 150 rokov a ktoré poukazujú na rastúci význam sv. Jozefa v živote Cirkvi. Jasne naznačujú, že žijeme v bezprecedentnom čase sv. Jozefa.

1868 – blahoslavený Jean-Joseph Lataste, OP, píše list blahoslavenému pápežovi Piovi IX., v ktorom ho žiada, aby vyhlásil sv. Jozefa za „patróna univerzálnej cirkvi“.
1870 – blahoslavený pápež Pius IX. vyhlasuje sv. Jozefa za „patróna univerzálnej cirkvi“.
1871 – založenie jozefitov kardinálom Herbertom A. Vaughanom
1873 – založenie kongregácie sv. Jozefa sv. Leonardom Murialdim
1878 – založenie oblátov sv. Jozefa sv. Jozefom Marellom
1879 – zjavenia v Knock v Írsku. Svätý Jozef sa zjavuje s Pannou Máriou, sv. Jánom apoštolom a Ježišom (objavujúcim sa ako Baránok Boží).
1889 – pápež Lev XIII. vydáva Quamquam Pluries, encykliku o sv. Jozefovi.
1895 – blahoslavená Petra od sv. Jozefa začína výstavbu svätyne sv. Jozefa v Barcelone v Španielsku. Je konsekrovaná v roku 1901. Pri blahorečení v roku 1994 sv. Ján Pavol II. nazýva blahoslavenú Petru „apoštolkou sv. Jozefa pre 19. storočie“.
1904 – svätý Andrej Bessette stavia oratórium venované sv. Jozefovi v kanadskom Montreale. Neustále rastie a vyhlasujú ju za baziliku minor. Dokončená je v roku 1967. Dnes sa nazýva oratóriom sv. Jozefa a mnohí ho považujú za významné medzinárodné centrum oddanosti k sv. Jozefovi.
1908 – svätý Luigi Guanella začína v Ríme budovať kostol zasvätený sv. Jozefovi. Je dokončený a vysvätený za baziliku v roku 1912.
1909 – svätý pápež Pius X. oficiálne schvaľuje litánie k sv. Jozefovi.
1914 – svätý Luigi Guanella zakladá Nábožné združenie Svätého Jozefa za spásu zomierajúcich.
1917 – zjavenia vo Fatime v Portugalsku. Počas posledného zjavenia 13. októbra sa zdá, že Svätý Jozef drží Ježiška a žehná svetu.
1921 – pápež Benedikt XV. vkladá do nábožných chvál vetu “… požehnaný nech je sv. Jozef, jej najčistejší snúbenec”.
1947 – španielski karmelitáni zakladajú Estudios Josefinos, prvý teologický časopis venovaný sv. Jozefovi.
50-te roky 20. storočia – údajné zjavenia Panny Márie z Ameriky, ktoré podľa sestry Mary Ephremovej zdôrazňujú obnovenú oddanosť sv. Jozefovi a sv. Jozef sám rozpráva s vizionárkou o tejto oddanosti.
1955 – ctihodný pápež Pius XII. zakladá sviatok Svätého Jozefa, robotníka, ktorý sa bude sláviť 1. mája.
1962 – svätý pápež Ján XXIII. vkladá meno sv. Jozefa do eucharistickej modlitby.
1989 – svätý pápež Ján Pavol II. vydáva Redemptoris Custos, apoštolskú exhortáciu o sv. Jozefovi.
2013 – pápež František, odrážajúc a napĺňajúc zámer em. pápeža Benedikta XVI. vkladá meno sv. Jozefa do všetkých eucharistických modlitieb. Zasväcuje tiež Vatikánsky mestský štát sv. Jozefovi.

Vedeli ste o tomto? Väčšina ľudí nepozná tieto pozoruhodné udalosti. Bez nadsázky urobila Cirkev v posledných 150 rokoch veľa pre šírenie úcty k sv. Jozefovi ako za predchádzajúcich 1800 rokov kresťanstva! Ale prečo teraz? Prečo sv. Jozef? Existuje veľa dôvodov, ale z nich dva, ktoré sú obzvlášť dôležité:

Predovšetkým potrebujeme duchovné otcovstvo sv. Jozefa, aby nám pomohol chrániť manželstvo a rodinu. Manželstvo a rodina boli vždy napádané, ale v modernej dobe hrozby dosahujú tieto útoky mimoriadnu silu. Mnoho ľudí už nevie, čo to znamená byť mužom alebo ženou, nieto ešte žiť život v manželstve či rodine. Mnohé krajiny dokonca predefinovali manželstvo a rodinu. V týchto veciach je veľký zmätok, väčší chaos ako v ktorejkoľvek predchádzajúcej ére ľudskej histórie. Služobnica Božia sr. Lucia dos Santos, vizionárka Fatimského zjavenia, poznala vážnosť čias a k tejto otázke učinila silné vyhlásenie. Napísala:

Posledná bitka medzi Pánom a diablovým kráľovstvom bude o manželstve a rodine.

Na boj proti Satanovmu podvodu a jeho dobytie potrebuje Cirkev sv. Jozefa. Jeho príklad a ochrana sú jediným východiskom z mätúceho chaosu, v ktorom sa nachádzame. Na koho iného sa môžeme obrátiť než na toho, ktorý nám môže pomôcť pochopiť, o čom manželstvo a rodina sú. A nie je ním nik iný než hlava Svätej rodiny a náš duchovný otec?

Po druhé, je potrebné znovu evanjelizovať celý svet, vrátane drvivej väčšiny pokrstených kresťanov. Svätý Jozef bol prvým misionárom. Dnes chce znova priviesť Ježiška bližšie k národom. Mnoho národov a kultúr, ktoré boli predtým kresťanmi, upustilo od svojich kresťanských koreňov a sú na ceste samozničenia. Krajiny, ktoré boli kedysi založené na židovsko-kresťanských princípoch, sa stali preklenutými ideológiami a organizáciami, ktoré sa snažia zbaviť spoločnosť všetkého, čo je sväté. Bez väčšieho zvratu sa civilizácia sama ničí.

V apoštolskej exhortácii o svätom Jozefovi v roku 1989 nám sv. Ján Pavol II. pripomenul potrebu vziať si svätého Jozefa na pomoc pri evanjelizácii sveta.

Patronátu sv. Jozefa sa musí Cirkev dovolávať neustále. Vnímať sa musí nielen ako ochrana pred všetkými nebezpečenstvami, ale predovšetkým a hlavne ako podnet na jej obnovený záväzok evanjelizácie vo svete a na opätovné prijatie evanjelizácie v krajinách a národoch, kde náboženstvo a kresťanský život predtým prekvitali a teraz sú podrobované tvrdej skúške.

Nastal čas zasvätiť sa svätému Jozefovi! Boh hovorí svojej Cirkvi, že musíme pozvať sv. Jozefa do boja s cieľom brániť manželstvo a rodinu, povýšiť morálku, získať späť stratenú pôdu a získať duše pre Ježiša Krista. On je postrach zlých démonov! Cirkev môže byť vďaka svojmu silnému duchovnému otcovstvu, neuveriteľnej láske k svojim duchovným deťom a neustálemu príhovoru obnovená ako svetlo pre národy!

Čo presne znamená zasvätiť sa sv. Jozefovi? V podstate to znamená, že uznáme, že naším duchovným otcom bude sv. Jozef a sami chceme byť ako on. Aby sme to ukázali, úplne sa zverme jeho otcovskej starostlivosti, aby nám pomohol získať jeho cnosti a stať sa tak svätými. Úplné zasvätenie sv. Jozefovi znamená vykonať formálny akt synovského zverenia sa svojmu duchovnému otcovi, aby sa mohol postarať o naše duchovné blaho a doviesť nás k Bohu. Ten, kto sa zasvätí svätému Jozefovi, chce byť čo najbližšie k svojmu duchovnému otcovi, aby sa mu podobal v cnosti a svätosti. Svätý Jozef potom zasväteným prejaví svoju láskavú pozornosť, ochranu a vedenie.

Možno niekto, kto toto prečítal, sa už úplne zasvätil preblahoslavenej Panne Márii a zaujíma sa, či sa môže zasvätiť svätému Jozefovi a všetko mu tak zveriť. Odpoveď znie: „Áno!“ Boh si želá, aby všetky deti boli oddané láske a starostlivosti matke a otcovi. Nie sme členom duchovnej rodiny s jedným rodičom. Mária je naša duchovná matka a sv. Jozef je náš duchovný otec. Duchovné otcovstvo sv. Jozefa je nesmierne dôležité pre náš duchovný rast. Úplné zasvätenie sa Márii sa nezmenšuje úplným zasvätením sa sv. Jozefovi. Mária chce, aby sme sa zasvätili svätému Jozefovi! Ježiš chce, aby sme sa zasvätili sv. Jozefovi! Všetko, čo sme dali Ježišovi a Márii, môžeme dať aj sv. Jozefovi. Srdce Ježiša, Márie a Jozefa sú jedno.

Spomni, sv. Jozef (modlitba)

Spomni si, ó najodvážnejší manžel Panny Márie, že nikdy nebolo počuť, že by každý, kto prosil o tvoju pomoc a tvoj príhovor, zostal bez pomoci. Plne dôverujem v tvoju moc, náhlim k tebe a prosím o tvoju ochranu. Nepohŕdaj, strážca môjho Vykupiteľa, mojou pokornou prosbou, ale vo svojej dobrote ma vypočuj. Amen.

Akt zasvätenia sa sv. Jozefovi

Ó, drahý svätý Jozef, na tvoju česť sa zasväcujem tebe a odovzdávam sa ti, aby si bol vždy mojím otcom, mojím ochrancom a mojím sprievodcom na ceste k spáse. Vypros mi väčšiu čistotu srdca a vrúcnu lásku k vnútornému životu. Daj, aby som podľa tvojho príkladu mohol konať všetko na väčšiu slávu Božiu v spojení s Najsvätejším Srdcom Ježiša a Nepoškvrneným Srdcom Panny Márie. Ó, blahoslavený sv. Jozef, oroduj za mňa, aby som raz mohol mať podiel na pokoji a radosti z tvojej svätej smrti. Amen

Úcta k sv. Jozefovi v dejinách...

Svätý Jozef, robotník, ženích Panny Márie, pestún Pána Ježiša

Svätý Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je iste jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu. I keď by sme sa radi dozvedeli o jeho živote čo najviac, nemáme takmer žiadne údaje, ktoré by nám poslúžili k podrobnejšiemu zostaveniu jeho životopisu. To, čo o ňom vieme, nachádzame takmer všetko v prvých kapitolách Matúšovho a Lukášovho evanjelia. Sv. Jozef tu vystupuje ako potomok kráľa Dávida, ženích Panny Márie a zákonitý pestún Pána Ježiša so všetkými právami a povinnosťami otca rodiny. Jozefovým rodovým mestom bol júdsky Betlehem. No on sám býval v galilejskom Nazarete, kde bol chudobným tesárom. Tam sa i zasnúbil s mladou ušľachtilou devou, ktorá sa volala Mária. Dá sa predpokladať, že Jozef bol pri zasnúbení mladý muž, vekove primeraný svojej snúbenici a schopný zvládnuť náročné úlohy, ktoré mu určila Božia prozreteľnosť. Jozef a Mária predstavovali mladý náboženský pár, ktorý mal všetky predpoklady pre šťastný život.

No istý čas po zasnúbení Jozef s prekvapením zbadal na snúbenici znaky materstva. Jozef bol však výnimočne spravodlivý muž, ako ho nazýva evanjelium. Neodsúdil Máriu, ktorú si veľmi vážil, a nedal ju odsúdiť ani iným. Chcel v skrytosti zrušiť snúbenecký zväzok a dať tak Márii plnú slobodu, aby sa mohla spojiť s mužom, ktorý mal byť podľa ľudského úsudku otcom čakaného dieťaťa. Azda pomýšľal i tajne odísť z Nazaretu tak by na jednej strane dal slobodu Márii a na druhej by ju zachránil od potupy, lebo na ňom by bol ostal biľag manželskej a otcovskej nevery. A tu zasiahol mimoriadnym spôsobom Boh, aby sa odstránilo vážne nedorozumenie a aby Jozef zaujal v dejinách spásy to miesto, pre ktoré ho vyvolila Božia prozreteľnosť.
V Matúšovom evanjeliu čítame: „Zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud od jeho hriechov… Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel.“ (Mt 1, 20 21. 24) Keď sa zdalo, že je už všetko vyriešené, situáciu skomplikovalo rímske vládne nariadenie o sčítaní ľudu. Izraelskí občania sa mali dať zapísať v meste alebo obci svojho rodu. Tak sa aj Jozef musel odobrať s Máriou do Betlehema, odkiaľ pochádza Dávidov rod. Keďže medzitým prišiel čas Máriinho pôrodu, Ježiš Kristus sa narodil v Dávidovom meste, ako to predpovedali proroctvá.

Betlehemčania spočiatku neposkytli Svätej rodine ani to najskromnejšie pohostinstvo. Preto sa musel najväčší Dávidov potomok a Spasiteľ sveta narodiť v jaskynnom útulku pre zvieratá. No neskôr sa Jozef s Máriou a malým Ježišom pravdepodobne predsa len ubytovali v nejakom dome. Keď prišli východní mudrci, evanjelium už jednoznačne hovorí, že „vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou…“ (Mt 2, 11).

Po obetovaní dieťaťa v jeruzalemskom chráme sa Svätá rodina vrátila do Betlehema. Možno chcela ostať v meste, ku ktorému ju pútali rodové korene a kde sa narodilo predpovedané dieťa. V takejto situácii Jozef a Mária pravdepodobne netúžili po Nazarete, ktorý nemal najlepšiu povesť. Ale Božia prozreteľnosť mala iné plány. Betlehem im mal poskytnúť útulok iba do tých čias, kým sa veriaci a šľachetní mudrci z východu nepoklonia novonarodenému Mesiášovi. Udalosti po zvláštnej návšteve východných mudrcov spôsobili Jozefovi veľa starostí a vyžadovali od neho rozhodné činy na záchranu jemu zvereného Ježiša. Podrobnosti sa dozvedáme z Matúšovho evanjelia. „Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ (Mt 2, 13).

Tu sa ukázalo, ako ten skromný a naoko málo podnikavý muž vedel byť veľmi rozhodný, keď išlo o vážne veci a o plnenie Božej vôle. Odchod rodiny do cudziny nebol nikdy ľahký a vždy si vyžadoval istý čas na prípravu. No v tomto naliehavom prípade Jozef nestráca ani chvíľu: hneď vstal, zobudil Máriu a Ježiška a ešte tej noci sa vydali na cestu.

Bola to ťažká cesta. Vtedy ešte nejestvovali turistické mapy ani orientačné tabule, podľa ktorých by sa mohli pocestní riadiť. Preto sa jednoduchí ľudia zvyčajne pripájali k nejakej karaváne, alebo väčšej cestujúcej skupine, ktorá mala skúseného vodcu. No smerom na juh, do Sinajskej púšte, nechodilo takýchto karaván veľa a Svätá rodina utekala pred mocným prenasledovateľom. Preto nemohla na nikoho vyčkávať, ba ani sa veľmi vypytovať. Bola odkázaná na svoju múdrosť, odvahu a najmä na Božiu prozreteľnosť, ktorá síce žiadala veľké obety od svojich vyvolených, ale neopúšťala ich.

Evanjelium nehovorí nič bližšie o tom, kde našla Svätá rodina prístrešie. V Egypte boli viaceré židovské kolónie, ktoré mohli poskytnúť utečencom pohostinstvo. Pobyt Svätej rodiny v Egypte trval do smrti kráľa Herodesa. O návrate z Egypta hovorí Matúšovo evanjelium: „Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret…Jozef nevykonával Božie pokyny bezmyšlienkovite, ale s poslušnosťou spájal i múdru starostlivosť. Poslednú správu o Jozefovi nám podáva Lukášovo evanjelium v súvislosti s púťou dvanásťročného Ježiša do jeruzalemského chrámu. Ježiš sa vyučil remeslo svojho pestúna a evanjelium ho na jednom mieste priamo nazýva tesárom. (Mk 6, 3).

Evanjeliové slová „Vari to nie je tesár, syn Márie…“ naznačujú aj ďalšiu skutočnosť, a to, že pri Ježišovom verejnom vystúpení Jozef už nežil a že Ježiš už samostatne vykonával tesárske remeslo. Svätý Jozef bol tesár, preto si ho od nepamäti uctievali ako svojho patróna tí, čo pracovali s drevom, predovšetkým stolári a tesári. V Ríme vzniklo v 16. stor. stolárske arcibiskupstvo zasvätené sv. Jozefovi. Začiatkom 17. stor. sa pripojila k tomuto bratstvu pod patronátom sv. Jozefa aj tzv. Stolárska univerzita (Universitá dei Falegnami). Bola to korporácia rozličných úžitkových a umeleckých remesiel, medzi ktorými prevládalo spracovanie dreva. Patrili tam rezbári, debnári, sedlári, výrobcovia nábytku, hudobných nástrojov, kočov, člnov a iní. Podobné remeselnícke bratstvá a združenia, ktoré si uctievali sv. Jozefa ako svojho patróna, vznikli v Španielsku, Francúzsku, Belgicku a v ďalších krajinách.

O rozšírenie úcty k sv. Jozefovi sa pričinili križiaci, ktorí z Východu priniesli cirkevné hodinky o ňom. Dopĺňali a prispôsobovali si ich karmelitáni, františkáni a dominikáni. Používali pri tom texty od sv. Bernarda, Alberta Veľkého, Tomáša Akvinského a Bonaventúru. V 13. a 14. stor. sa na Západe slávil deň sv. Jozefa v mnohých chrámoch ako miestny sviatok. V 14. stor. šírila úctu sv. Jozefa sv. Brigita Švédska. V 15. stor. sa o to pričinil najmä sv. Bernardín Sienký, Peter z Ailly a Ján Gerson, kancelár na parížskej univerzite, ktorý napísal aj cirkevné hodinky. O šírenie úcty sa pričinili aj sv. František Saleský, sv. Ignác z Loyoly a sv. Terézia z Avily. Z pápežov sa o šírenie úcty sv. Jozefa pričinil najmä Sixtus IV., ktorý r. 1484 uviedol officium sv. Jozefa v breviári. Gregor XV. roku 1621 prikázal sláviť sviatok sv. Jozefa a zaradil ho medzi zasvätené a prikázané sviatky. Urban VIII. ho určil na 19. marca. Pápež Pius X. povýšil slávnosť sv. Jozefa na hodnosť prvého stupňa s oktávou a schválil aj litánie. Pápež Piux IX. vyhlásil 8. decembra 1870 sv. Jozefa za patróna a ochrancu Katolíckej cirkvi. Pius XII. zaviedol spomienku na sv. Jozefa robotníka, ktorá sa slávi 1. mája. Veľkým ctiteľom sv. Jozefa bol aj Ján XXIII. Vyhlásil ho popri Matke Božej za patróna Druhého vatikánskeho koncilu. Pápež Ján Pavol II. vydal dňa 12. januára 1990 apoštolský list o sv. Jozefovi pod názvom ,Redemptoris custos“.

Úcta sv. Jozefa v sebe zahrňuje:

dôveru, lebo jeho príhovor je u Boha mocný;
lásku, lebo pre svoju dobrotivosť je hodný lásky;
nasledovanie, lebo vrodená láska nás vedie k nasledovaniu tých, ktorých milujeme.

Nepozerajme teda na sv. Jozefa len s posvätnou úctou, ale učme sa od neho čnostiam živej viery, poslušnosti a tichosti, v akej prežil celý pozemský život. Na to, aby mohol splniť svoje vznešené poslanie, nepotreboval veľké slová, ale čisté ruky a milujúce srdce. Čím menej hovoril, tým hlasnejšie hovoril cez neho a hovorí až po dnešný deň Boh. Najlepšie si ho uctíme, ak sa od neho budeme učiť plniť Božiu vôľu v konkrétnostiach svojho života. Svätý Jozef býva zobrazovaný najčastejšie s malým Ježiškom v náručí a s ľaliou ako atribútom čistoty. Jeho ďalšími atribútmi býva tesárske náradie, píla, sekera a pod.

Pred 150 rokmi pápež bl. Pius IX. vyhlásil ženícha Panny Márie za patróna Katolíckej cirkvi dekrétom Quemadmodum Deus z 8. decembra 1870. Pápež František považuje príklad a životný postoj svätého Jozefa za vždy aktuálny. V apoštolskom liste Patris corde [S otcovským srdcom] pápež František konštatuje: „Svet dnes potrebuje otcov, nechce pánov, ani tých, čo chcú druhých vlastniť preto, aby zaplnili vlastné prázdno. Odmieta tých, čo si zamieňajú autoritu s autoritárstvom, službu so servilnosťou, konfrontáciu s utláčaním, dobročinnú lásku s asistencializmom, silu s deštruktivitou. Každé pravé povolanie sa rodí zo seba- darovania, ktoré je ovocím zrelej obety“ .

Každý človek je počas svojho pozemského života konfrontovaný s udalosťami, ku ktorým má zaujať postoj. Keď sú veci zrejmé a jasne formulované, nie je problém vyjadriť osobný názor. Keď však vstupujú do každodenného života udalosti zahalené tajomstvom, bližšie nepoznané, vtedy sa človek stáva zdržanlivým a má tendenciu zaujať odmietavý postoj s konštatovaním, že jeho sato netýka. A predsa v konečnom dôsledku je nevyhnutné, aby poznanie pravdy, po ktorom človek túži, otvorilo myseľ a následne aj srdce pre novú skutočnosť. S podobnou realitou sa stretáva aj svätý Jozef, ktorý bol zasnúbený s Máriou.

Kult svätého Jozefa sa intenzívnejšie začal rozvíjať od čias pontifikátu bl. Pia IX, no napriek tomu teológovia mu zatiaľ nevenovali zaslúženú pozornosť. Tento stav sa čiastočne začal meniť v súvislosti s prípravnými prácami, ktoré sprevádzali začiatok Druhého vatikánskeho koncilu. Vďaka práci a náuke Koncilu sa dôslednejšie poukazuje na význam Božieho plánu spásy. Ľudia a udalosti, ktoré sú jeho súčasťou, majú plniť sebe vlastné a špecifické úlohy. Na tomto pozadí sa aj osoba svätého Jozefa ukazuje v novom svetle a jeho spojenie s Kristom práve tak, ako je to aj vo vzťahu Márie s Ježišom. Tieto vzťahy si vyžadujú správne rozpoznanie vo vzťahu k udalostiam spojeným so záchranou ľudstva, ktoré sa nachádza v tme hriechu a Božou láskou je znovu povolané žiť vo svetle milosti. Je dôležité, aby teológovia verne interpretovali pravdu, ktorá sa dotýka jednotlivých postáv v dejinách spásy. Kult svätého Jozefa má byť autentickým kultom realizovaný v Cirkvi primeraným spôsobom práve tak, ako je usmernený kult Panny Márie. V praktickom živote viery a v náboženských prejavoch nie je možné ani svätého Jozefa postaviť na rovnakú úroveň s Máriou, nieto ešte s Kristom. Celé tajomstvo Máriinho života a povolania k materstvu závisí od jeho zdroja, ktorým je Boh. Láska nebeského Otca k svojmu stvoreniu je finálnou príčinou, že poslal svojho Syna na svet, aby vykúpil celé ľudstvo. Tajomstvo svätého Jozefa analogicky závisí vo všetkých aspektoch od panenského materstva Presvätej Bohorodičky.

Je potrebné vyhnúť sa omylu nesprávneho výkladu účasti Jozefa v diele vykúpenia v korelácii s účasťou Panny Márie v tom istom diele. Ak sa zdôrazňuje účasť Božej matky ako spolupracovníčky v diele vykúpenia, ako to pripomína Druhý vatikánsky koncil , účasť manžela Márie, svätého Jozefa je odlišná. Nie je možné klásť Jozefa na totožné miesto s Máriou. Je nevyhnutné jasné rozpoznanie pozícií, ktoré jednotlivé osoby v procese záchrany ľudstva zohrávajú podľa Božieho plánu. Kristus je prvým a hlavným zdrojom všetkého, čo sa týka našej spásy; Mária je druhá, prvá podriadená a účastná na jej spôsobom osobného prijatia v duchu vyznania „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38) a Jozef je tretí, ktorý sa prostredníctvom Márie podieľa na udalostiach Kristovho života, ale odlišným spôsobom, vzhľadom na jeho špecifické povolanie ochrancu nazaretskej rodiny. Je tu zreteľná kvalitatívna a hierarchická diferenciácia. Krátko a veľmi presne to vyjadril sv. Matúš, ktorý v evanjeliu predstavuje Jozefa ako „manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus“ (Mt1, 16). Dodržiavaním a rešpektovaním tejto hierarchie sa vyhneme nesprávnemu preferovaniu sv. Jozefa a zároveň predstavíme ženícha Panny Márie v pravdivom svetle poslania, ktoré ho odlišuje od iných ľudí spôsobom, ktoré mu dal Boh. Pápež František pripomína aj ďalšiu dôležitú skutočnosť, na ktorú by sa nemalo zabúdať. „Ako Dávidov potomok (porov. Mt 1, 16.20), z ktorého koreňa mal vzísť Ježiš, podľa prísľubu proroka Nátana Dávidovi (porov. 2 Sam ) a ako ženích Márie z Nazareta je sv. Jozef akýmsi spojujúcim článkom medzi Starým a Novým zákonom“ .

Výzva zaujať postoj k výnimočnej situácii nastáva v momente, ktorý opísal evanjelista svätý Matúš pri správe o narodení Ježiša Krista: „Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého“ (Air 1,18). Je známe, že zasnúbenie u Židov bolo už pravým manželským zväzkom. Jozef šije však vedomý, že ešte nezačali spolu bývať a vo vzťahu k vtedajšej praxi to mohlo - podľa jeho mienky - vyvolať pohoršenie. Z toho dôvodu mu zišla na um myšlienka riešiť situáciu takým spôsobom, že Máriu potajomky prepustí. V pohľade súčasného človeka sa javí táto situácia ako ťažko zrozumiteľná; v kontexte biblickej udalosti je však akceptovateľná. Objasnenie podáva text Matúšovho evanjelia, v ktorom Jozef je krátko charakterizovaný ako „človek spravodlivý“ (porov. Mt 1,19) a nechcel Máriu vystaviť potupe.

Pri pozornom sledovaní predmetného biblického textu Nového zákona čitateľovi neunikne poznámka pod textom, ktorá objasňuje možnosť a spôsob prepustenia manželky, čo u Židov bolo legitímnym právom, pričom sa požadovalo, aby bola uvedená aj príčina prepustenia. Je dôležité čítať tento príbeh s vedomím vyjadrenia evanjelistu „skôr, ako by boli začali spolu bývať...“, pretože odtiaľ vyplýva Jozefova snaha uchrániť Máriu, svoju manželku od potupy. Bol presvedčený o nevinnosti svojej manželky Márie, no nemohol pochopiť tajomstvo, ktoré sa mu v konečnom dôsledku odhalí. Božie tajomstvo sa odhaľuje prostredníctvom posla, keď k Jozefovi vo sne prichádza Pánov anjel a hovorí: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš“ (Air 1, 20-21). Jozef urobil tak, ako mu prikázal Pánov anjel; uveril týmto slovám a vo viere naplnil to, čo je spravodlivé v jeho vzťahu k Márii a dieťaťu Ježišovi.

Svätý Ján Pavol II. hovorí: „Možno povedať, že to, čo Jozef urobil, ho výnimočným spôsobom zjednotilo s Máriinou vierou. Ako pravdu prichádzajúcu od Boha prijal presne to isté, čo Mária prijala už predtým pri zvestovaní“ . Pápež sa v homílii zmieňuje o vzťahu Jozefovho sna a tajomstva, ktoré presahuje jeho chápanie, no je súčasťou jeho povolania. „Keď nám Evanjelium hovorí o Jozefových snoch, dáva nám pochopiť toto: vniká do tajomstva. Dnes pri tejto slávnosti sv. Jozefa myslím na Cirkev. Naši veriaci, naši biskupi, naši kňazi, naši zasvätení a zasvätené, pápeži: sú schopní vnikať do tajomstva? Alebo sa potrebujú usmerňovať podľa predpisov, ktoré ich chránia od toho, čo nemôžu sami kontrolovať? Keď Cirkev stratí možnosť vstupovať do tajomstva, stratí schopnosť adorovať. Modlitba adorácie môže nastať iba vtedy, keď sa vstupuje do tajomstva Boha. Prosme Pána o milosť, aby Cirkev dokázala žiť v konkrétnosti každodenného života a tiež v „konkrétnosti“ - v úvodzovkách - tajomstva. Ak to nedokáže, bude polovičatou Cirkvou, bude zbožným združením, vedeným predpismi, ale bez zmyslu adorácie. Vstúpiť do tajomstva nie je snívať; vstúpiť do tajomstva je presne toto: adorovať. Vstupovať do tajomstva je konať dnes to, čo budeme robiť v budúcnosti, keď prídeme do Božej prítomnosti: adorovať. Nech Pán dá Cirkvi túto milosť“ .

Pápež svätý Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Redemptoris custos [Ochranca Vykupiteľa] hovorí: „Pri obriezke dal Jozef dieťaťu meno Ježiš. Toto je jediné meno, v ktorom je spása (porov. Sk 4,12). Jozefovi bol jeho význam odhalený vo chvíli jeho zvestovania: „Dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). Tým, že Jozef udeľuje meno, vyhlasuje svoje vlastné zákonné otcovstvo nad Ježišom a tým, že vyslovil dané meno, ohlásil poslanie tohto dieťaťa ako Spasiteľa“ . Po pápežovi blahoslavenom Piovi IX., ktorý svojím rozhodnutím vyhlásiť svätého Jozefa za patróna celej Cirkvi, nasledovali kroky ďalších pápežov, ktorí pokračovali a pokračujú v tejto línii pozdvihnúť kult ženícha Panny Márie a starostlivého Ježišovho otca, k plnším a teologicky zrelším prejavom vzťahu veriaceho ľudu k tejto postave novozákonných dejín. Preto je vhodné spomenúť pápeža Leva XIII. a ním vydanú encykliku Quamquam Pluries [15. 8.1889] venovanú osobe a poslaniu sv. Jozefa. Pápež Lev XIII. sa zaoberá dôstojnosťou sv. Jozefa a uvádza povinnosti, ktoré by podľa tohto vzoru mali naplniť otcovia všetkých rodín a zdôrazňuje potrebu prijímať sv. Jozefa ako patróna celej Cirkvi. Povzbudzuje ľudí k tejto úcte a nabáda k modlitbe a prosbám o ochranu toho, ktorý sa zodpovedne postavil k ochrane Ježiša a Márie.

Pápež poznamenáva, že všetka dôstojnosť, milosť, svätosť a sláva, ktorá sa privlastňuje sv. Jozefovi, sa odvodzuje, resp. vyplýva zo skutočnosti, že bol manželom Márie a pozemským otcom Pána Ježiša. Aj keď Lev XIII. potvrdzuje, že ak Mária svojou dôstojnosťou prevyšuje ostatných ľudí, vzhľadom na Božie materstvo; poznamenáva tiež, že práve kvôli manželstvu s Máriou sa sv. Jozef k tejto dôstojnosti priblížil viac ako ktokoľvek iný. Otcovia podľa vzoru sv. Jozefa majú byť tiež ochrancami rodinného spoločenstva, majú byť strážcami, ochrancami, pomocníkmi či utešiteľmi svojich detí a istotou svojich manželiek. Práve v tomto kontexte svätý Ján Pavol II. napísal z príležitosti stého výročia encykliky Quamquam Pluries svoju apoštolskú exhortáciu Redemptoris custos, v ktorej uvádza: „Už pred sto rokmi povzbudil pápež Lev XIII. katolícky svet, aby si vyprosoval ochranu sv. Jozefa, patróna celej Cirkvi.

Encyklika Quamquam pluries apelovala na Jozefovu „otcovskú lásku... k dieťaťu Ježišovi“ a odporúčala ho ako „prezieravého ochrancu Božej rodiny, milovaného dedičstva, za ktoré Ježiš Kristus zaplatil svojou krvou“ Pápež František sa hlási k teologickému dedičstvu svojich predchodcov a rovnako v túžbe permanentne oživovať úctu k svätému Jozefovi sa v apoštolskom liste Patris corde odvoláva na svojich predchodcov v úrade Hlavy cirkvi: „Moji predchodcovia hlbšie rozpracovali posolstvo ukryté v nemnohých informáciách o sv. Jozefovi, ktoré nám odovzdali evanjeliá, aby lepšie objasnili jeho centrálnu úlohu v dejinách spásy: blahoslavený Pius IX. ho vyhlásil za patróna Katolíckej cirkvi], ctihodný Pius XII. ho predstavil ako „patróna robotníkov“ a svätý Ján Pavol II. ako „ochrancu Vykupiteľa“ . Ľud ho vzýva ako „patróna dobrej smrti“ .

Pápež František vyzdvihol Jozefa ako muža viery. Na slávnosť svätého Jozefa 19.marca 2020 pri homílii počas svätej omše slávenej v Dome sv. Marty poukázal na Jozefov postoj spravodlivého muža nasledujúcimi slovami: „Jozef je človekom viery: z tohto dôvodu bol „spravodlivý“. Nie iba preto, že veril, ale preto, že žil túto vieru. Muž „spravodlivý“. Bol vyvolený, aby vychovával toho, ktorý bol pravým človekom, ale ktorý bol aj Bohom: na vychovávanie takéhoto muža by si to žiadalo Bohočloveka. No nebolo ho. Pán si vybral „spravodlivého“, muža viery. Muža schopného byť chlapom a tiež schopného hovoriť s Bohom, vstúpiť do Božieho tajomstva. A takýto bol život Jozefa. Žiť svoju profesiu, svoj ľudský život, a vnikať do tajomstva. Človek spôsobilý hovoriť s tajomstvom, zhovárať sa s tajomstvom Boha. Nebol nejakým rojkom. Vnikal do tajomstva. S rovnakou prirodzenosťou, s akou viedol svoje remeslo, s tou precíznosťou toho remesla: bol schopný obrobiť drevo do uhla na milimeter presne, vedel ako na to; vedel ho zbrúsiť, odhobľovať milimeter, presne. Bol precízny. Ale bol aj schopný vniknúť do tajomstva, ktoré sám kontrolovať nemohol“ .

Postava Ježišovho pestúna vyjadruje postoj človeka, ktorý je schopný vnímať Božie tajomstvo. Jozefova viera sa od začiatku stretáva s vierou Panny Márie. Svätý Ján Pavol II. povedal: „Hoci je pravda, že Jozef neodpovedal na anjelovo zvestovanie rovnakým spôsobom ako Mária, „urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku". To, čo urobil, je najčistejšou poslušnosťou viery“ (porov. Rim 1, 5; 16, 26; 2 Kor 10, 5-6) [13]. Spôsob, ako Jozef sa rozhoduje a následne aj koná, poukazuje na osobné prijatie poslania, ktoré je zverené jeho manželke Márii a v konečnom dôsledku rozhodnutím viery sa stáva participantom na Božom diele. Pápež František hovorí: „V každej situácii svojho života dokázal Jozef povedať svoje „fiat“ tak ako Mária pri zvestovaní a Ježiš v Getsemanskej záhrade“ .

Jozef prijíma pravdu prichádzajúcu od Boha, ktorú Mária prijala pri zvestovaní. Takýto postoj Ježišovho pestúna a ženícha Panny Márie je vyjadrením jeho poslušnosti; pápež František preto o ňom hovorí a predstavuje ho titulom „poslušný otec“ Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Dei verbum učí: „Bohu, ktorý sa zjavuje, treba preukazovať „poslušnosť viery,“ ktorou sa človek slobodne celý oddáva Bohu “podriadiac mu plne svoj rozum a vôľu” a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie. Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého” Božie dielo uskutočňované v živote Panny Márie a svätého Jozefa je sprevádzané Božou milosťou, ktorá predchádza ich rozhodovanie aj sprevádza ich skutky. Jozefova viera naberá na intenzite vo chvíľach obáv a neistoty. Pápež František hovorí, že “aj prostredníctvom Jozefových obáv sa deje Božia vôľa, jeho dejiny, jeho plán. Jozef nás takto učí, že viera v Boha zahŕňa aj vieru v to, že môže konať aj cez naše obavy, naše slabosti, našu krehkosť. A učí nás, že uprostred búrok života sa nemáme báť Bohu zveriť kormidlo našej loďky. Niekedy chceme mať všetko pod kontrolou, ale on vždy vidí ďalej“ ].

Príklad osobnej viery, s ktorou Ježišov pestún prijíma pravdu svojho poslania, môže a má byť inšpiráciou aj pre našu vieru týchto dní a tejto doby, ktorá v čase svetovej pandémie poznačuje ľudské bytie veľkou neistotou a obavami. Jozef prijal Máriu bezpodmienečne, lebo v plnosti dôveroval slovám anjela, Božieho posla. Pápež František hovorí: „Šľachetnosť jeho srdca je taká veľká, že to, čo sa naučil zo zákona, podriaďuje láske. Dnes v tomto svete, kde je zjavné psychické, slovné a fyzické násilie na ženách, sa Jozef ukazuje ako vzor úctivého a citlivého muža, ktorý, hoci nemá všetky informácie, rozhodne sa ochrániť Máriino dobré meno, jej dôstojnosť a život. V jeho pochybnostiach o tom, ako najlepšie konať, mu Boh svojím svetlom pomohol prijať toto rozhodnutie“ .

Mimoriadny Rok sv. Jozefa sa stáva príležitosťou, aby sa pápež František podelil o „niekoľko osobných úvah o tejto mimoriadnej postave, ktorá je taká blízka každému z nás v našej ľudskej situácii. Táto moja túžba ešte vzrástla počas mesiacov pandémie, v ktorých sme mohli uprostred krízy, ktorá nás postihla, zakúsiť, že „naše životy udržiavajú bežní ľudia - na ktorých sa obyčajne zabúda“ . Postava Máriinho ženícha nie je zabudnutá; v istých obdobiach bola menej všímaná, ale vždy prítomná, lebo je neoddeliteľná od Ježišovej matky Márie a samotného dieťaťa. Novozákonné texty spomínajú Jozefa v istom vzťahu k udalostiam neoddeliteľne spojeným s materstvom Božej matky. Jozef putuje s Máriou, ktorá bola v požehnanom stave do Betlehema, aby splnili povinnosť vyplývajúcu z nariadenia cisára Augusta, aby sa každý dal zapísať vo svojom meste; meste, z ktorého pochádzal ich rod. Evanjelista Lukáš potvrdzuje historickú skutočnosť: „Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazareta do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave“ (LA: 2,5).

Evanjelista svätý Matúš uvádza „rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho...“ (porov. Mt 1, 1-17). Rodokmeň Ježiša Krista ukazuje, že Pán Ježiš pochádza z Abrahámových potomkov (Gn 12, 3) a z Dávidovho rodu (2 Kr 7, 13-16) podľa prisľúbení, ktoré dal Boh Abrahámovi a Dávidovi. Starozákonní proroci s obľubou používali výraz „Syn Dávidov“ na pomenovanie Mesiáša. Matúš začína Ježišov rodokmeň od praotca Abraháma a prichádza k Jozefovi: […] Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus“ (Mt 1,16). Jozef je striktne pomenovaný ako manžel Márie, lebo s Máriou uzavrel manželský zväzok, pričom zachovávali ustavičné panenstvo. Vzhľadom na manželský zväzok medzi Máriou a Jozefom, patril Ježiš manželským právom nielen Panne Márii, ale aj Jozefovi. To je tiež dôvod, prečo rodokmeň, ako ho čítame v Matúšovom evanjeliu, ktorý je vlastne Jozefovým rodokmeňom, mohol byť označený aj ako rodokmeň Ježiša Krista.

Je známe, že aj evanjelista svätý Lukáš predstavuje rodokmeň Ježiša Krista (porov. Lk 3, 23-38), v ktorom tiež nachádzame Jozefovo meno. Čitateľ hneď spoznáva istý rozdiel v spôsobe uvedenia rodokmeňa Ježiša Krista a nemôže si nevšimnúť odlišné mená. Matúš začína rodokmeň praotcom Abrahámom a prichádza k Jozefovi; Lukáš začína od Jozefa a prichádza k praotcovi celého ľudského pokolenia, k Adamovi. Skutočnosť, že Jozefovi predkovia sú u Lukáša iní ako u Matúša je bližšie objasnená v poznámke novozákonného evanjelia: „Vysvetlenie podávajú svätí otcovia, odvolávajúc sa na švagrovské manželstvo a myslia si, že oba rodokmene uvádzajú predkov sv. Jozefa. Jeden evanjelista uvádza prirodzený pôvod sv. Jozefa (Mt), Lukáš zasa legálny pôvod podľa ustanovenia o švagrovskom manželstve (Dt 25, 5-6). Podľa toho Jakub (u Mt) a Héli (u Lk) by boli vlastní bratia od spoločnej matky. Héli zomrel bez potomka. Jeho vdovu si vzal Jakub a od nej mal syna Jozefa. Tak môže byť Jozef súčasne synom Jakubovým (prirodzeným) a Héliho (legálnym)“ [20].

Jozef ako starostlivý otec nazaretskej rodiny je aj jej ochrancom. Jozef zohráva dôležitú úlohu aj pri úteku do Egypta pred zlobou Herodesa. Po odchode mudrcov „sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil1“ (Mt 2,13). Svätý Jozef sprevádza Máriu a dieťa Ježiša aj pri návrate z Egypta: „Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: ««Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa už pomreli»». On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny“ (Mt 2, 20-21).

Evanjelista svätý Lukáš sa zmieňuje o svätom Jozefovi nepriamo ešte tri razy. Prvý raz pri Ježišovej obriezke: „Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky“ (Lk 2, 21). Druhý raz je to pri obetovaní Ježiša v chráme, kde pri formulácií textu nachádzame plurál (priniesli), čo naznačuje, že ide o Máriu a Jozefa: „Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky (Lk 2, 22-24). Tretia spomienka na Jozefa bez výslovnej formulácie jeho mena sa nachádza v kontexte návratu nazaretskej rodiny z Jeruzalema, kde boli rodičia a dvanásťročný Ježiš sláviť veľkonočné sviatky. Pri spiatočnej ceste rodičia márne hľadali svoje dieťa medzi putujúcimi. Keď ho našli v chráme, „stŕpli od údivu a Matka mu povedala: ««Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali! »»“ Lk 2, 48). Všetky udalosti zachytávajú svätého Jozefa nie ako človeka slova, ale činu. Nenachádzame jeho priame slová, konštatujeme jeho rozhodné konanie v záujme tak samotnej Márie, ako aj Ježiša.

Vo všetkých udalostiach spojených s nazaretskou rodinou je prítomný Jozef, ktorý je nenápadný, nespôsobuje výraznejší záujem okolia, avšak je zodpovedný vo svojom prístupe k tým, ktorých mu zveruje Božia prozreteľnosť. Často zdôrazňujeme postoj Panny Márie, ktorá účinným spôsobom spolupracovala s Božou milosťou. Je však namieste položiť si otázku, či aj samotný svätý Jozef nie je takým istým spôsobom otvorený pre udalosti, ktoré pre neho tiež pripravuje Boh. Áno, Mária s vierou prijíma posolstvo anjela Gabriela, ktorý ju oslovil: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ [...] Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1, 30-31). „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Viera má svoje miesto aj v otázke, ktorá zo strany Panny Márie je túžbou poznať Boží zámer. Preto kladie otázku: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1,34). Na následné slová anjela Gabriela, ktorými sa jej dostáva poznania Božieho vyvolenia, Mária zaiste v duchu osobnej a živej viery povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).

V prípade ženícha Panny Márie podobný rozhovor s anjelom nie je zaznačený. Svedectvo Jozefovej viery nachádzame v Matúšovom evanjeliu. Keď Jozef uvažuje nad tým, že svoju manželku prepustí, zjaví sa mu Pánov anjel a osloví ho: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1,20-21). Možno ľudsky očakávaný dialóg Jozefa a anjela sa nerealizuje. Namiesto slov prichádza konkrétny skutok, za ktorým rovnako nachádzame postoj človeka viery: “Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku” (Mt 1, 24). Jozef v týchto chvíľach nehľadá dôvody prečo niečo neurobiť, ale prejaví zodpovednosť a v spolupráci s Božou milosťou plní poslanie manžela, otca aj ochrancu nazaretskej rodiny. Pápež František v apoštolskom liste Patris corde pripomína Jozefov postoj: „Nesmieme si nikdy myslieť, že veriť znamená nachádzať ľahké a uspokojivé riešenia. Viera, ktorej nás učil Kristus, je naopak taká, akú vidíme u sv. Jozefa. On nehľadal nejaké rýchle riešenia, ale čelil realite „s otvorenými očami“, prijímajúc osobnú zodpovednosť“ ].

Pripomíname slová svätého Jána Pavla II. z apoštolskej exhortácie Redemptoris custos: „Som presvedčený, že keď sa Cirkev - ktorá spolu s celým ľudstvom kráča k budúcnosti - zamyslí nad spôsobom, akým mal Máriin ženích účasť na Božom tajomstve, bude schopná vždy nanovo objavovať svoju vlastnú identitu v pláne vykúpenia, založenom na tajomstve vtelenia. Práve na tomto tajomstve sa Jozef z Nazareta podieľal ako žiaden iný človek, s výnimkou Márie, matky vteleného Slova. Podieľal sa na ňom s ňou, zapojený do tej istej spásnej udalosti“ . Postoje svätého Jozefa v jednotlivých situáciách dotýkajúcich sa náročných udalostí v živote nazaretskej rodiny vyzdvihuje pápež František ako zodpovedný prístup poslušného otca, ktorý plní vôľu Boha, ktorá sa mu zjavuje vo sne. „Podobne ako Boh zjavil svoj plán spásy Márii, vyjavil svoje plány aj Jozefovi. Urobil to v snoch, ktoré sú v Biblii - rovnako ako u všetkých starých národov - považované za jeden z prostriedkov, ktorými Boh zjavuje svoju vôľu“ . Keď poukazujeme a vyzdvihujeme svätého Jozefa ako poslušného otca, je to možné vďaka tomu, že Jozef aktívne prijímal to, čo Boh pre neho pripravil. Vystihujú to slová apoštolského listu Patris corde: „Jozef zaiste nie je človekom pasívne zmiereným so všetkým. Je odvážny a veľmi aktívny. Prijatie je v našom živote spôsob, akým sa prejavuje dar sily, ktorá k nám prichádza od Ducha Svätého“ .

Môžeme konštatovať, že Boh si nielen Máriu vyvolil za matku svojho Syna a pripravil na prijatie materstva, ale podobným spôsobom si vybral aj svätého Jozefa, ktorému zverí otcovskú službu. V apoštolskom liste Patris corde Svätý Otec František hovorí, že „Boh povolal sv. Jozefa, aby uskutočňovaním svojej otcovskej úlohy slúžil osobe a poslaniu Ježiša. To je práve spôsob, akým Jozef spolupracoval v plnosti času na veľkom tajomstve spásy a takto naozaj bol služobníkom spásy“ . Týmito slovami nadväzuje na vyjadrenie svätého Jána Pavla II., keď v apoštolskej exhortácii Redemptoris custos približuje otcovstvo sv. Jozefa ktoré je konkrétne vyjadrené v tom, že „urobil zo svojho života službu, obetu tajomstvu vtelenia a vykupiteľskému poslaniu, ktoré je s ním spojené; že použil svoju zákonnú autoritu, ktorá mu nad Svätou rodinou patrila takým spôsobom, v ktorom úplne daroval seba, svoj život i svoju prácu; že svoje prirodzené povolanie na rodinnú lásku premenil na nadprirodzené sebaobetovanie” .

Osobný život sv. Jozefa vnímame v kontexte s okolnosťami, v akých sa nachádza Mária aj dieťa Ježiš. Každá z udalostí, ktoré opisuje novozákonné evanjelium, si vyžaduje tvorivý prístup už len preto, že Jozef nemôže zostať pasívny. To by už nebolo možné hovoriť o jeho otcovskej úlohe. Či je to cesta do Betlehema alebo útek a následne pobyt v Egypte, vo všetkom je dôležitá tvorivá aktivita. Pre pápeža Františka je Jozef tvorivo odvážnym otcom [27]. Prijatie vlastnej osobnej histórie, v ktorej sa nachádza množstvo udalostí nami neplánovaných, si vyžaduje kreatívnu povahu. Byť kreatívnym, vynaliezavým, znamená zachovanie aktivity, ktorá uspôsobuje človeka k činným skutkom. V tom nachádzame črty zodpovedného konania voči sebe, ale aj voči druhým. Kreatívnu odvahu mal tento muž viery, „ktorý keď dorazil do Betlehema a nenašiel príbytok, kde by Mária mohla porodiť, zariadil a upratal maštaľ, aby sa podľa možností stala miestom na prijatie Božieho Syna, ktorý prichádzal na svet (porov. Lk 2, 6-7)“ .

Čo iné, ak nie kreatívna odvaha je hnacím impulzom toho istého muža, keď pred hroziacim nebezpečenstvom hroziacim od Herodesa, ktorý chcel zabiť dieťa, organizuje útek do Egypta (porov. Mt 2, 13-14), aby uchránil dieťa i celú rodinu. Kreativita, aktívna tvorivosť sú ozdobou muža viery, ktoré aj pápež František vyzdvihuj e ako pracujúceho otca. Od čias prvej sociálnej encykliky Rerum novarum (O nových veciach), ktorú pápež Lev XIII. publikoval 15. mája 1891, sa vyzdvihoval vzťah k práci ako charakteristická črta sv. Jozefa. Bol tesár, ktorý poctivo pracoval pre zaistenie potrebných životných potrieb pre rodinu. Často sa poukazuje, že Ježiš sa učil v , Jozefovej škole”*,čo znamená jesť ovocie svojej práce a akú hodnotu, dôstojnosť a radosť to prináša” .

Práca v súčasnej dobe je naliehavou sociálnou témou a vyžaduje si zodpovedný prístup, aby každý človek mal možnosť postarať sa o primerané životné potreby a dôstojný ľudský život. Obsah apoštolského listu pápeža Františka Patris corde priliehavo zapadá do aktuálnej svetovej situácie poznačenej veľkým ohrozením ľudstva nebezpečným vírusom, čo spôsobuje problémy veľkého rozsahu v samotnej sociálnej sfére, keď sú mnohí ľudia pozbavení možnosti práce. Sociálna neistota poukazuje na krízu v oblasti ekonomickej, kultúrnej a v neposlednej miere aj duchovnej. V apoštolskom liste Patris corde nachádzame povzbudzujúce slová pápeža Františka: „Práca sv. Jozefa nám pripomína, že sám Boh, ktorý sa stal človekom, nepohŕdal prácou. Nezamestnanosť, ktorá postihuje mnohých bratov a sestry a ktorá v poslednej dobe v dôsledku pandémie Covidu-19 stúpa, musí byť upozornením, aby sme prehodnotili naše priority. Prosme sv. Jozefa, robotníka, aby sme našli spôsob, ako vyjadriť svoje pevné presvedčenie, že nijaký mladý, nijaký človek, nijaká rodina nesmie byť bez práce!“ .

Medzi najčastejšie používané slová v každom jazyku patrí slovo matka a otec. Aká zodpovednosť vyplýva z prijatia statusu otca a matky, o tom pojednávajú mnohé odborné state a tejto téme sa venuje niekoľko odborných disciplín. Kresťanstvo má čo povedať k tejto téme; v apoštolskom liste pápeža Františka Patris corde sa stávame svedkami dôležitosti obsahového bohatstva, ktoré v sebe zahŕňa slovo ,otec‘ podaného na krásnom príklade sv. Jozefa, patróna celej Cirkvi. Zastavme sa pri čítaní týchto riadkov a v tichu svojho „ja“ skúsme si spomenúť, kde a vo vzťahu ku komu používame slovo ,otec‘. Následne si uvedomme, aký je náš vzťah k tomu, koho oslovujeme titulom otec; uvedomme si aj to, aký je vzťah otca, k nám. Svätý Otec František podáva vysvetlenie nasledujúcou formuláciou: „Otcami sa nerodíme, otcami sa stávame. A nestávame sa nimi tým, že privedieme na svet dieťa, ale preto, že prevezmeme zodpovednosť za starostlivosť oň. Zakaždým, keď ktokoľvek prijme starostlivosť o život druhého, v istom zmysle plní voči nemu otcovskú úlohu“

Kult sv. Jozefa, založený na vernej náuke a živote Katolíckej cirkvi, je aktuálny aj v súčasnom období, v čase náročnej a zodpovednej práce, ktorá vyžaduje konkrétne postoje vo všetkých sférach ľudského života. Slová vyznania môžu byť vyjadrením našej viery; skutky však vyjadrujú vernosť obsahu hlásaného slova. Kresťan nemá uhýbať tajomstvu; svätý Jozef zanechal príklad, ako tajomstvo prijať a akým spôsobom doňho prenikať. V tom spočíva život viery a svätý Jozef je jeho príkladom. V závere pripomeňme želania aj prosbu pápeža svätého Jána Pavla II.: „Nech sa sv. Jozef stane pre každého z nás výnimočným učiteľom v službe Kristovho spásneho poslania, za ktoré nesú zodpovednosť všetci a osobitne každý jeden člen Cirkvi: manželia; rodičia; tí, ktorí sa živia prácou vlastných rúk alebo každou inou formou práce; tí, ktorí sú povolaní na kontemplatívny život, ako aj tí, ktorí sú povolaní na apoštolát“ [.

Medzi prejavy kultu sv. Jozefa patria rôzne modlitby a medzi nimi zvlášť zaujmú Litánie k sv. Jozefovi. Jednotlivé invokácie poukazujú na mnohé vlastnosti, ktoré môžeme v živote tichého a pokorného muža viery vyzdvihnúť a vziať si príklad do nášho života. Litániové invokácie pripomínajú, že sv. Jozef je: Ženích Božej Rodičky; Pestún Božieho Syna; Starostlivý ochranca Kristov; Hlava slávnej rodiny; Jozef najspravodlivejší; Zrkadlo trpezlivosti; Milovník chudoby; Príklad robotníkov; Opora rodín; Útecha ubiedených; Nádej chorých; Patrón umierajúcich; Ochranca svätej Cirkvi. Staršia generácia veriacich si obľúbila Deviatnik k sv. Jozefovi, ktorý sa zvyčajne modlí v marci a boží ľud si pripomína, že svätý Jozef je: Patrón a vzor snúbencov, Ochranca ľudí bez domova, Patrón otcov rodín, Ochranca chudobných, Vzor pracujúcich, Príklad modlitby, Verne v Boha dúfajúci, Patrón umierajúcich, Orodovník v nebi. Naše stretnutie pri sv. Jozefovi naplňme modlitbou, ktorou pápež František zakončil apoštolský list Patris corde: Buď pozdravený ochranca Vykupiteľa a ženích Panny Márie. Tebe Boh zveril svojho Syna; v teba Mária vložila svoju dôveru; s tebou sa Kristus stal mužom. O, blažený Jozef, ukáž, že si aj naším otcom a veď nás po ceste života. Vypros nám milosť, milosrdenstvo a odvahu a ochráň nás pred každým zlom. Amen.

.