Cirkev nám dáva matku – Máriu. „Prečo sa chcete stať katolíkom?“ Spýtal sa istý kňaz ktoréhosi protestantského zemana. „Lebo vy vo Vašej Cirkvi máte Matku a my nijakú nemáme.“

Cirkev nám dáva matku – Máriu. „Prečo sa chcete stať katolíkom?“ Spýtal sa istý kňaz ktoréhosi protestantského zemana. „Lebo vy vo Vašej Cirkvi máte Matku a my nijakú nemáme.“

Istá matka učila svoje dieťa prežehnať sa. Keď sa konečne po mnohých márnych pokusoch naučilo správne urobiť kríž a povedalo: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ – obrátilo svoj nevinný detský zrak k matke a spýtalo sa: „Ale maminka, či v nebi nemáme žiadnu matku?“

Touto otázkou to nevinné dieťa hovorilo zo srdca celého ľudského pokolenia. Lebo prvá láska na zemi patrí matke, matke patrí aj prvý úsmev. Aj prvý pohľad nevinného detského očka sa obracia na matku. K nej vystiera dieťa svoje rúčky, podopierané jej rukami odhodláva sa k prvému kroku do života. Jej patrí prvý hlas s detských úst, lebo dieťa musí žvatlať, keď vidí matku. Matka je hviezdou našej mladosti a slnečným lúčom nášho domova. Keď dieťa na ulici spadne a poraní si ruky, alebo odrie kolienko, alebo keď pocíti akúkoľvek bolesť, beží k matke a jej sa vyžaluje.

Jej sa zdôverí so všetkými bolesťami tela a so všetkými starosťami duše. Aj vtedy, keď sa už chlapec stal mužom. V každej potrebe sa utieka k matke, ako v detských časoch. Ona musí byť prímluvnicou u otca, jej vyžaluje svoje trápenia, jej patrí prvý aj posledný pozdrav z cudziny, cez hory a doly sa každodenne nesú myšlienky k matke. Ešte aj v podvečer života, keď už to najmilšie a najlepšie, čo nám život dáva, dávno v hrobe spočíva, jej milý obraz, ako anjel strážca pred ním stojí a napĺňa jeho fantáziu ešte aj v horúčke poslednej choroby.

Keď potrebujeme matku v našom prirodzenom živote, zaiste je nám ona potrebná aj pre život v milosti Božej, na našej púti do večnosti. Lebo na tejto ťažkej ceste vždy ostávame len deťmi, bez pomoci a vystavení tisícerým nebezpečenstvám. A hoci sme aj v plnej životnej sile, aj tak si naše srdce žiada matku. So spomenutým nevinným dieťaťom obraciame svoj zrak k nebesiam a pýtame sa: „Nemáme tam nejakú matku?“

„Pomyslite si, povedal chýrny misionár svojim priateľom, som už 60- ročný a i tak potrebujem každý deň matku. Bez nej ani nemôžem žiť. Áno, môžem povedať, že vykúpenie by nebolo dokonalé, keby nám Boh nebol dal matku. A naše šťastie tkvie v tom, že máme Matku. Lebo nie všetkým sa na svete dostalo podobného šťastia.

Chýrnemu kazateľovi P. Rohovi raz v Hamburgu istý protestanský kazateľ povedal: „Odkiaľ je to, že katolíci sú vo všeobecnosti oveľa veselší, skoro by som povedal ľahkomyseľnejší, ako my protestanti?“ A P. Roh odpovedal: „V dome, kde matka ešte žije, sú deti veselšie, čulé. Ale keď zomrie, deti chodia po dome smutné a zachmúrené. Tak sa vedie aj vám. Vy už nemáte matky, vy bývate v dome, kde matka už zomrela a to odvtedy, čo vaši reformátori zavrhli úctu k Panne Márii. My katolíci máme Matku a preto sme veselí.“

Áno, vďaka nebesiam my máme Matku, najlepšiu, najláskavejšiu, najstarostlivejšiu, ideál všetkých matiek, Máriu.

Mária je skutočne našou Matkou: Kristu Pán nám totiž na kríži dal Máriu za matku. Slová, ktoré povedal Jánovi: „Hľa, tvoja matka“ ( Jn 19, 27) sa vzťahujú na všetkých kresťanov, lebo sv. Ján nás na vrchu Kalvárie zastupoval, čo potvrdzuje aj sv. Augustín. A keďže Mária je našou Matkou, preto ju milujeme, ctíme a vyzývame. A keď ona sama radostne predpovedala: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1, 48), či by to bolo protikresťanské a nesprávne, keď tak konáme? Aj Alžbeta zvolala radostne: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 43). Či sa skutočne nemáme považovať za šťastlivcov, že matka zostáva s nami?

Nechcem podvracať výčitku toľko krát nám predhadzovanú, že my sa klaniame Matke Božej. To hovoria len ľudia zlomyseľní, proti svojmu lepšiemu presvedčeniu. Pravda, my ju prosíme o príhovor, ctíme ju a oslavujeme, ale to robili kresťania stáročia pred nami. V katakombách Domitily a sv. Agnešky sú obrazy Matky Božej, ktoré svedčia, že ju uctievali a milovali už prví kresťania. A s prvými kresťanmi sa pretekali v tejto úcte kresťania nasledujúcich storočí. Kto spočíta všetky kostoly postavené na jej úctu, piesne zložené na jej zvelebovanie? Šľachetný protestant Hngstenberg, keď raz čítal, staré cirkevné piesne, zložené v prvých storočiach kresťanstva k úcte „veľkej panny“, zvolal: „Tieto staré piesne sú dôkazom, pri ktorom nám musí tvár očervenieť hanbou, lebo ony nám dokazujú, s akou radosťou a detskou dôverou oslavovali prví kresťania v súlade s evanjeliom sviatky Panny Márie.“

Dokonca aj sám Luther na začiatku odpadnutia píše: „Ona sa stala matkou Božou, pričom sa jej dostali toľké a také veľké dobrodenia za podiel, že to nikto nemôže pochopiť. Je to taká veľká vec, že ju nemožno ani vysloviť, ani odmerať, keď ju nazývame Božou Matkou. Od tohto nikto nič väčšie nemôže vysloviť, aj keby mal toľko jazykov, koľko je stebiel trávy na lúke, koľko hviezd na nebi a zrniek piesku v mori“. (Sup. Magnific).

Neskoršie Luther zmenil svoju mienku. Zavrhol úctu Matky Božej a celé krajiny a národy odtrhol od jej materinského srdca. Áno, tí už nemajú viacej Matky!

Raz istý misionár rozprávala, že v Pomeranii vošiel do domu istej dámy, protestantky so vznešenej rodiny, a na svoje veľké prekvapenie tam našiel visieť na stene dva pekné obrazy Madony. Pred jedným horelo aj svetlo. „Ako je to, že vo vašom príbytku si takto uctievate obraz Matky Božej, veď vaše náboženstvo zatracuje mariánsku úctu?“ Dôstojný pane, smutne odpovedala pani, Martin Luther zle urobil, že nás pozbavil Matky Božej. Ja aspoň z mojej strany nikdy neprestanem uctievať Pannu Máriu.

Alban Stolz v jednej svojej knihe odporúča protestantom, aby uctievali Matku Božiu s anjelským pozdravením. A našli sa, ktorí túto radu nasledovali a Panna Mária ich priviedla do otcovského domu, do pravej Cirkvi.

„Prečo sa chcete stať katolíkom?“ Spýtal sa istý kňaz ktoréhosi protestantského zemana. „Lebo vy vo Vašej Cirkvi máte Matku a my nijakú nemáme.“ Hľa túžba po matke!

Veru ich môže bolieť, že kedy – vtedy nemôžu si ako Mária Magdaléna odpočinúť pri nohách Pána Ježiša, na stupňoch oltára, v blízkosti svätostánku, kde horí večná lampa a kde Pán vo svojej láske prebýva. Môže ich bolieť, že ich srdce keď už tma smrti hrozí, nie je účastné zvláštnej pomoci kňaza a útechy sviatosti zomierajúcich, ako my katolíci. Môže ich bolieť, že na deň dušičiek na svieži hrob svojich milých môžu dať len kvety a slzy, a nie obetu, ktorá očisťuje, zmieruje a zomrelým uľahčenie a odpočinutie prináša.

Avšak najväčšou a najhlbšou bolesťou ich srdca, ktorá sa zahojiť vôbec nedá, je to, že oni nemajú nijakej matky. „To je položenie stálej bázne, sťažuje sa protestant Dietlein (!Evang. Ave Maria“, Halle 1863, str. 7), pred Matkou Božou, stály strach pred tým, že ju nesmieme pozdraviť ani slovami, ktoré jej ústami zvestujúceho anjela poslal sám Večný Otec, aby nimi prvú prietrž na starej kliatbe, ktorá nás od Neho a Jeho lásky oddeľovala. Každého iného syna, alebo dcéru človeka, čo nás predchádzajú do večnosti, môžeme pozdraviť koľko krát len chceme, len Matku Božiu nie, lebo to by bolo katolícke“. Lenže práve to je naše veľké šťastie, my máme Matku. Z nášho domu ešte Bohu vďaka, matka neodumrela. Ona žije uprostred detí, milujúc a schopná milovať. „Láska všetkých matiek pospolu nie je taká veľká, ako láska Márie k jedinému svojmu dieťaťu, hovorí sv. Bernard.

Nijaká matka nestojí pri kolíske svojho dieťaťa s toľkou starostlivosťou, s koľkou sprevádza Mária nás na ceste života a nijaký maják nedrží takú vernú stráž na morskom pobreží, akú Mária na púti nášho života. Šťastím, potechou každého, i toho najchudobnejšieho a najopustenejšieho katolíka je, že má Matku. A tak, ako viedla troch mudrcov hviezda, že našli Betlehem a v ňom Spasiteľa, tak aj nám radostná hviezda osvecuje v tmách života blúdne chodníčky, aby nás raz priviedla k Ježišovi. Je to starostlivé oko najnežnejšie zo všetkých matiek! Matkino oko plné lásky, matkino srdce plné vernosti, matkina ruka plná pomoci a milosrdenstva! Akí sme šťastlivci sme my katolíci, nám Matka nezomrela!

I keď na nás prídu trápenia a bolesti, chvíle Olivovej hory, muky Veľkého piatku, i keď nám už na nebi nijaká radostná hviezda nesvieti, a nebesia sú zahalené tmavými mrakmi, aj vtedy vieme, že máme Matku. K nej pôjdeme , k nej sa v trápení vyžalujeme, pred jej materinským srdcom otvoríme svoje súžením naplnené srdce. Kto sa k Matke Božej v modlitbe obracia, nemodlí sa nadarmo. „Rozpamätaj sa, sv. Panna Mária, že nikdy nebolo počuť, že by bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu a teba o pomoc alebo o príhovor žiadal“ píše sv. Bernard.

Keď sa blížia búrky pokušenia, keď nás pôžitkárstvo a hriech zvádza, keď na nás špinavé vlny zlého dorážajú a už, už nás dusia, ja idem k Matke ako dieťa, keď mu nebezpečenstvo hrozí. „Lebo láska všetkých pozemských matiek nie je taká veľká, ako láska Panny Márie k jedinému svojmu dieťaťu“.

A keď na mori môjho života uvidím už brehy večnosti, keď už nastane súmrak môjho života, a budú mi hroziť hrôzy smrteľného boja, znovu sa budem utiekať pod ochranu nebeskej Matky, ako holuby počas búrky do svojho holubníka. Pod jej materinskou rukou, na jej materinskom srdci chcem zomrieť! Ona bezpečne zavedie svoje biedne dieťa tôňou smrti a nocou hrobu do krajších krajov.

Som dieťa Máriino, smrti sa nebojím,
na jej srdci zomrúc, jej Syna uvidím!

Prečo milujem svoju Cirkev? I. Scheer – Dr. J. Buday, vydal SSV v.r. 1932

Pripravil: Anton Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/14700