Každý, kto sa niekedy ocitol v talianskej Ravenne, sotva dokázal spustiť oči zo skvostnej mozaikovej výzdoby. Pod vplyvom lesku Justiniánovho dvora sa v 6. storočí začal štandardizovať východorímsky korunovačný ceremoniál (nepresne označovaný ako byzantský), o ktorom stále veľa nevieme. Nihil scio – krútime hlavou pri pohľade na takmer feérickú ikonografiu, ktorá sa súčasníkom prihovárala oveľa jasnejšou rečou.
Ako sa z pôvodného vojensko-civilného aktu v duchu rímskych imperiálnych tradícií stal nehmotný spiritus rector, vodca a formátor trochu sufizantného a hrdého byzantského ducha, ktorého splendor siahal až do ďalekej Ravenny? V čom sa korunovácia východných bazileov líšila od analogického západného obradu a akú úlohu v nej zohrávalo cisárske pomazanie?
Hlava ako Akropola
Ten, kto napísal, že hlava je Akropolou ľudskej bytosti, mal možno pod vankúšom Homéra a Hesiodovu Teogóniu. A predsa to nie je pohanský autor opitý nektárom helenizmu. Táto formulácia sa objavuje v diele De providentia Dei svätého Jána Zlatoústeho a naznačuje, aký význam pripisovalo východné rímske cisárstvo korune ako posvätnému predmetu.
Srdce pod vplyvom učenia prvých hésychastov zostávalo universum hominis a duchovným stredom človeka, koruna však zasväcovala Bohu hlavu – Akropolu ľudského senzória.
Tvary byzantských korún známe z ikon, fresiek, iluminácií a mozaík do istej miery korešpondujú so zachovanými exemplármi východorímskej proveniencie (tzv. Monomachova koruna z Ivanky pri Nitre, corona graeca zo svätoštefanskej koruny, monumentálna votívna koruna vizigótskeho kráľa Recceswintha zo 7. storočia alebo kamelaukion – ozdobná pokrývka hlavy, καμιλαύκιον cisárovnej Konštancie Aragónskej s postrannými visiacimi ozdobami – pendíliami). Charakteristickým znakom týchto klenotov je valcovitý, cylindrický tvar, vysoká ornamentálnosť orientálneho typu a často aj prítomnosť hagiografických motívov (postavy svätých) s nápismi in sermone Graeco.
Odborníci zatiaľ s istotou neurčili, či tieto koruny mohli byť súčasťou intronizačného ceremoniálu byzantských cézarov alebo plnili inú reprezentačno-rituálnu funkciu. Odpoveď na tieto otázky res non est exigua.
Z dobrého lepšie
Brniansky klasický filológ Radislav Hošek vychádzal z myšlienkového dedičstva nemeckého religionistu Otta Kerna a prijal jeho konštatovanie, podľa ktorého je byzantský kresťanský ordo nabitý poetickými impulzmi z grécko-rímskeho sveta bohov a hrdinov. Samozrejme, nie v zmysle transformácie pohanstva do podoby kresťanskej liturgie. Tvrdiť čosi také by bolo insolentnou herézou, ku ktorej sa neodvážil uchýliť ani Gemistos Pléthón, byzantský synkretista na mediciovskom dvore snívajúci o vzkriesení dávno mŕtveho Olympu.
Len Boh dokáže premeniť dobré na lepšie. Otto Kern správne predpokladal, že byzantský obrad do seba vsiakol to najlepšie zo starého helenizmu – ρωμιοσύνη ako synonymum ideálu Graecitas v rímskej štátnej forme. Dispozícia troch dvier ikonostasu mu pripomínala trojo dverí javiskovej architektúry (σκηνή) starogréckeho divadla. Dialogickosť liturgie nemá ďaleko od myslenia klasických filozofov, pre ktorých bola ars dialogica jedným z najsilnejších nástrojov hľadania múdrosti.
Zdravá spätosť s antickými duchovnými formami a ich nenásilná integrácia do kresťanského kultu sú javy, na ktoré nemožno zabúdať ani pri uvažovaní o vizuálnej podobe byzantskej koruny, či o formách verejnej intronizácie nasledovníkov svätého syna rímskeho purpuru Konštantína Veľkého.
Čím bola koruna pre antických ľudí? Pretium poetarum. Jediná spasiteľná Kristova viera stvorila z trofeje básnikov vždyzelený vavrín mučeníkov, takže Cyril Alexandrijský mohol vo svojich kázňach pre nových katechumenov neúnavne horliť o nebeských korunách z kvetov ducha.
Aj corona vitae byzantského monarchu bola korunou mučeníctva, ku ktorému bol pozvaný dokonca aj najvyšší mocenský hegemón v štáte – cisár. V dobe politickej legalizácie kresťanstva hovoríme o duchovnom mučeníctve, spočívajúcom v priamej zodpovednosti cisára za život podľa Evanjelia v jeho vlasti.
Idea vládcu mysticky trpiaceho za svoju zem sa prekrývala so slávnostným „pásmom“ aklamácií, ktoré lemovali cisársky korunovačný rítus ako verbálna stuha. Presvätá Bohorodička – prameň cisárskeho majestátu. Freska z konštantínopolského veľchrámu Božej Múdrosti zobrazuje imperátorov Justiniána (vľavo) a Konštantína (vpravo), ako vzdávajú hold Božej Matke. Zdroj: ccdoh1 / flickr.com
Na mnoho liet (a ešte dlhšie)
Aklamácie vznikli z vojenských ekfonéz (slávnostných zvolaní), keďže prvých cisárov proklamovala armáda. Verejné aklamácie sa konali v konštantínopolskom hippodróme. Významnú úlohu v procese oficiálnej intronizácie nového monarchu zohrávali najmä aklamácie senátu, ktorý týmto spôsobom deklaroval vernosť korunovanej hlave – svojej „duchovnej Akropole“.
Relikty cisárskych aklamácií zostali dodnes živé v byzantskom bohoslužobnom poriadku. Liturgické polychróniá („mnoholetia“, prevolávanie ad multos annos, prípadne plurimos annos v závere slávnostných liturgií) boli pôvodne určené cisárom a vysokým prelátom. Želaná longaevitas (dlhovekosť) cisára bola symbolickým vyjadrením sna de imperio inexpugnabili, o nezničiteľnom impériu, ktoré by prechádzalo storočiami neporušené zubom času.
O dôležitom mieste liturgického „mnoholetia“ v živote východných kresťanov svedčí aj fakt, že v pravoslávnom Rumunsku má formulka „la mulţi ani“ („na mnoho liet“) funkciu obvyklého blahoželania k sviatku, ktoré zodpovedá slovenskému „všetko najlepšie“.
Byzantské prianie dlhého života zostúpilo z výšin palácov do každého domu. Dospelý muž – živiteľ rodiny – bol pozvaný stať sa tajomným obrazom cisára, živiteľa vlasti, ktorého mal napodobňovať v skutkoch ochrany svojej komunity.
Mitra – zabudnutá cisárska koruna?
Aj liturgická exklamácia dignus (ἄξιος, je hoden), ktorá zostala súčasťou byzantských chirotónií, sa kedysi vzťahovala na cisársky majestát. Zvolanie dignus reprezentovalo vôľu ľudu, ktorý ním symbolicky prejavil súhlas s voľbou svojho predstaveného (antistes). Nie je reč o aktívnej participácii ľudu na jeho voľbe. Východný Riman považoval svoje liturgické dignus za čosi oveľa hlbšie, modernému človeku žiaľ nepochopiteľné: tieto aklamácie predstavovali slávnostné prijatie Božej vôle „inkarnovanej“ do osoby vládcu vládcov, in rege regum.
Spätosť sakralizovaného štátneho ceremoniálu (vrátane korunovačného aktu) s liturgickým slávením spôsobila, že rímska štátnosť začala ovplyvňovať liturgiu a naopak.
Jedným z dôkazov tohto plodného procesu kultúrnej výmeny je fenomén biskupskej mitry (μίτρα), ktorej tvar v byzantskom obrade vzácne korešponduje s cisárskymi korunami vyobrazenými na niektorých nástenných freskách v balkánskych monastieroch.
Mohla sa biskupská mitra vyvinúť priamo z imperátorskej koruny alebo naopak, cisársky klenot nejako „kopíroval“ vestimenta biskupa? Majú takzvané svadobné koruny používané počas gréckokatolíckych a pravoslávnych sobášov nejakú súvislosť s cisárskym korunovačným aktom? Odpovede na tieto zvedavé otázky sú v rukách byzantológov, ktorí túto problematiku stále nevyčerpali.
Bez pomazania
Odborníkov zorientovaných v dejinnom vývoji západnej korunovačnej praxe azda najviac prekvapí absencia cisárskeho pomazania, ktoré je doložené až v neskoršej byzantskej dobe. Prvé storočia existencie východného impéria nevedia o kráľovskom pomazaní nič relevantné.
Prvá zmienka de unctione (o pomazaní) cisárskeho veličenstva je doložená u známeho konštantínopolského patriarchu Fotia. Patriarcha píše o Bazilovi I. Macedónskom (korunovaný v roku 867), pričom ho nazýva biblickým „χρίστος Κυρίου“ – „pomazaný Pána“. V rovnakom zmysle sa vyjadruje historik a kronikár žijúci v druhej polovici 12. storočia Niketas Choniates (Acominatus), ktorý zaznamenal správy o „pomazanom cisárovi“ Alexiovi III. Angelovi. Z filologického kontextu nie je jasné, či boli títo vládcovia skutočne podrobovaní špeciálnemu rituálu posvätnej unkcie, alebo máme do činenia iba s čestným literárnym prívlastkom („pomazaný Pána“ ako súčasť cisárskej titulatúry).
Ecclesia Romana Orientalis spočiatku necítila potrebu udeľovať panovníkovi osobitnú unkciu, pretože vo východnom ríte sa od apoštolských čias praktizuje takzvané myropomazanie. Toto pomazanie svätým myrom je ekvivalentom rímskokatolíckej birmovky, ktorú na Západe udeľuje výlučne biskup, ale vo východnej tradícii je súčasťou iniciačných obradov bezprostredne po krste dieťaťa. Liturgom je kňaz. Treba pamätať aj na skutočnosť, že na konci sviatočných liturgií kňaz pomazáva čelá veriacich svätým olejom (myrovanie), takže obrad posvätnej unkcie nie je považovaný za čosi špeciálne, čo je vyhradené iba posesorom trónu.
Myropomazanie (v rumunskom jazyku sa vyskytuje zaujímavý termín latinského pôvodu mirungere) sa v byzantskej kultúre považovalo za dostatočnú garanciu pôsobenia a prítomnosti Svätého Ducha, Východ preto nepodroboval monarchu ďalšiemu osobitnému pomazaniu. Situácia sa však začína meniť, a to najneskôr v 12. storočí, kedy sa imperiálne pomazanie stáva súčasťou rituálu στεφάνωσις – korunovácie a intronizácie bazilea do úradu. Deje sa tak pravdepodobne pod vplyvom kresťanského Západu, keďže tento úkon nadobúda aj kajúcne črty.
Polyhistor Nikeforos Gregoras dosvedčuje, že imperator Graecorum Teodoros Laskaris bol počas svojej korunovácie podrobený aj pomazaniu posvätným balzamom (myrom). Svätý Simeon Solúnsky však v 15. storočí upresňuje, že patriarcha smie pomazať iba temeno hlavy autokratora v tvare kríža. Unkcia rúk a hrude panovníka praktizovaná v západnom kresťanstve si do východného Ríma cestu nenašla, respektíve bola považovaná za opakovanie birmovného aktu. Pomazanie hlavy malo svoje opodstatnenie aj vzhľadom na nosenie koruny, ktorej sa preukazovala analogická úcta, ako relikviám. Básnik by napísal, že ideál sacrum imperium bol vpísaný do cisárskej koruny aj krvou, potom – a posvätným olejom.
Zrodený v purpure
Základným prameňom, ktorý nás zavedie do tajomného sveta východorímskeho protokolu, je ceremoniálna kniha z 10. storočia, citovaná v literatúre pod latinským názvom De ceremoniis aulae Byzantinae. Autorom tohto diela je pravdepodobne Konštantín VII. Porfyrogennetos, hoci z času na čas rozčeria vedecké vody aj kritické hlasy spochybňujúce cisárovo brko.
Pristavme sa na chvíľu pri titule Πορφυρογέννητος – zrodený v purpure. Traduje sa, že tento titul náležal synovi vládnuceho autokrata, ktorý sa narodil bezprostredne po jeho nástupe na trón. Pravidlom to však nebolo, nakoľko Imperium Orientale nepoznalo dynastický princíp ani princíp primogenitúry v zmysle, v akom sa aplikoval v západnom kánonickom práve.
Odkiaľ sa teda vzal epiteton, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiadny poeta laureatus? Purpur poznali už v starom Ríme, no dovoliť si ho mohli len zámožné vrstvy. Príslušné farbivo sa získavalo z morských mäkkýšov a bolo extrémne drahé. V konštantínopolskom cisárskom paláci sa však nachádzala komnata vyložená luxusným porfýrovým kameňom sfarbeným do fialova, ktorý pripomínal antický purpur. Tu prichádzali na svet deti Impéria.
Dielo Konštantína Porfyrogenneta je cennou zbierkou ceremoniálnych úkonov sakrálneho i profánneho charakteru, no zaujme aj latinčinára. Dôvodom sú zaujímavé „jazykové fosílie“.
Niektoré zo spomínaných aklamácií boli prednášané v latinčine, ktorá žila v historickej pamäti gréckojazyčných cisárov ako vzdialená reminiscencia na latinské počiatky ich vlasti. Jazyk týchto aklamácií už dávno nebol klasický a vykazoval vysokú mieru gramatickej a lexikálnej deformácie. „Jazykovej korózii“ sa nevyhli ani latinské nápisy na byzantských minciach…
Rekonštrukcia byzantskej „makarónskej latinčiny“ je veľkým dobrodružstvom. Z rozbitej čaše sa síce nenapijeme, ale môžeme ju opraviť, aby sa opäť zaskvela v plnej kráse.
O kráse byzantského dvorného ceremoniálu, ako aj o priebehu korunovácie východných cisárov bude reč v druhej časti článku.
