Chce sa ešte dnes niekto z nás stať svätým? Uvedomujeme si, že ak nechcete byť svätí, to znamená, že sa nechcete dostať do neba!
Chce sa ešte dnes niekto z nás stať svätým? Uvedomujeme si, že ak nechcete byť svätí, to znamená, že sa nechcete dostať do neba!
V prvý novembrový deň sme si pripomenuli sviatok Všetkých svätých. Hneď nasledujúci deň je spomienka na všetkých verných zosnulých, ľudovo nazývaný aj „dušičky“. Ale vie dnes najmä naša mládež, aký rozdiel je medzi týmito dvomi sviatkami? Kto sú svätí? Prečo sa máme modliť za „dušičky“ v očistci? Je dôležitá modlitba, alebo stačí len doniesť na cintorín kvety a zapáliť sviečku? Keď som ako učiteľ náboženstva na viacerých školách vyučoval náboženskú výchovu, tak som sa raz rozhodol, že si urobím na všetkých školách kde učím, taký malý prieskum. Učil som, od prvého ročníka až po deviaty, na niekoľkých základných školách. Učil som aj študentov v prvom a druhom ročníku stredných škôl (študenti tretieho a štvrtého ročníka na stredných školách už náboženstvo nemajú). Hoci všetky školy boli štátne, na hodiny náboženstva chodilo vo väčšine prípadov viac žiakov, ako na hodiny etickej výchovy. Dá sa teda povedať, že išlo o vierohodnú reprezentatívnu vzorku pre takýto prieskum. Deťom som v každej triede dával začiatkom novembra túto otázku: „Deti, nech zdvihne ruku každý, kto z vás by chcel byť svätý?“ Na túto moju otázku takmer vo všetkých triedach zdvihlo ruku tak maximálne jedno, alebo dve deti. Len výnimočne sa stalo, že dvihli ruku traja žiaci. Bolo vidieť u žiakov veľké váhanie a nerozhodnosť, nielen na prvom ale aj na druhom stupni ZŠ a SŠ.
O to viac ma prekvapila reakcia detí, keď som položil druhú otázku: „Deti, a teraz dvihne ruku každý, kto by sa chcel dostať do neba?“ Zaujímavé, že v tomto prípade na všetkých základných školách dvihla ruku takmer celá trieda. Bolo to väčšinou až okolo 90% žiakov detí na prvom stupni ZŠ. Na druhom stupni a na strednej škole to bolo trocha menej, ale stále to bolo okolo 80% žiakov.
Vtedy som sa ich spýtal: „Ako to, že chcete ísť takmer všetci do neba ale paradoxne skoro nikto z vás nechce byť svätým? Veď do neba prídu iba tí z vás, čo budú svätí!! Uvedomujete si to? Ak nechcete byť svätí, to znamená, že sa nechcete dostať do neba! Kto z vás chce prísť do neba, musí sa usilovať stať svätým. V praxi to znamená že sa musíte snažiť žiť vždy a všade (aj v škole, v zamestnaní, na verejnosti atď.) podľa Evanjelia nášho Pána Ježiša Krista, žiť v mravnej čistote a dodržiavať Desatoro Božích prikázaní. V tomto nám k tomu pomáhajú aj viditeľné sviatosti Cirkvi (predovšetkým krst, pokánie, sv. prijímanie, sviatosť manželstva), skrze ktoré k nám prúdia zvláštne neviditeľné Božie milostí, ktoré potrebujeme na ceste ku svätosti. Ak teda chceme prísť do neba, musíme sa usilovať byť svätými.“
Stačí počas sviatku Všetkých svätých a „dušičiek“ zapáliť sviečku a priniesť kvety? Alebo je dôležitejšia modlitba?
Už v Starom zákone (2 Mak 12, 41- 45) Júda urobil medzi mužstvom zbierku za padlých vojakov, u ktorých boli pod oblekom u každého nájdené amulety modiel z Jamnie a peniaze poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za tieto hriechy. O čo žiadali duše z očistca ktoré prichádzali k rakúskej mystičke Márii Simme? Rakúska mystička Mária Simma v knihe Prekvapujúce tajomstvo duší v očistci poskytla rozhovor Sestre Emmanuele z Medžugoria. Hneď v úvode hovorí aj svoje zážitky o návšteve duší z očistca. V príbehu Tajomný cudzinec sa jej sestra Emmanuela pýta: „Mária, môžete nám porozprávať , ako vás po prvý krát navštívila istá duša z očistca? Mária Simma: „Bolo to v roku 1940, v jednu noc okolo tretej – štvrtej hodiny ráno. Počula som niekoho prechádzať sa po izbe sem a tam. Jeho chôdza ma prebudila a sledovala som, kto to len mohol vstúpiť do mojej izby.“
Sestra Emmanuela: „Dostali ste strach?“ Mária Simma: „Nie, ja nie som vôbec bojazlivá! Keď som bola malá, moja matka o mne hovorila ako o zvláštnom dieťati, lebo som sa nikdy nebála.“
Sestra Emmanuela: A vtedy, v tú noc…. Vyrozprávajte mi, ako to bolo!?“ Mária Simma: „Zbadala som, že to bol cudzinec. Chodil pomaly sem a tam. Povedala som mu prísnym tónom: „Ako si sem vošiel? Čo si stratil?“ On však pokračoval ďalej a prechádzal sa po mojej izbe, akoby nič nepočul. Znovu som sa ho opýtala: „Čo robíš?“ Keďže stále neodpovedal, vyskočila som z postele a chcela som ho chytiť. Podarilo sa mi iba vystrieť ruky do prázdna. Nič som nedržala, iba vzduch… Išla som si ľahnúť, ale onedlho sa kroky opäť ozvali. Počula som ho prechádzať sa. Pýtala som sa, prečo vidím toho muža, a nemôžem ho chytiť. Opätovne som vstala a chcela som ho chytiť a zastaviť v jeho chôdzi. Siahla som však do prázdna. Zostala som v pomykove.
Zaľahla som znovu do postele. Muž sa už nevrátil, ale ja som viac nemohla do rána zaspať. Na druhý deň po sv. omši som zašla za mojim duchovným vodcom a všetko som mu vyrozprávala. Povedal mi,: „Ak sa to bude opakovať, nepýtaj sa: „Kto si?“ ale „Čo odo mňa chceš?“ Nasledujúcu noc sa muž znovu vrátil. Bol to naozaj ten istý muž a spýtala som sa ho: „Čo chceš odo mňa?“ Odpovedal mi: „Daj za mňa odslúžiť tri omše a budem oslobodený.“ Vtedy som pochopila, že to bola duša z očistca. Môj duchovný otec mi to potvrdil. Poradil mi, aby som nikdy duše z očistca neodháňala, ale aby som ich prijala a veľkodušne vypočula ich žiadosti.
Sestra Emmanuela: „A čo sa dialo potom? Návštevy pokračovali? Mária Simma: „Áno, po niekoľko rokov prichádzali tak tri alebo štyri duše, hlavne v mesiaci novembri. Neskôr ich prichádzalo viac.“
Sestra Emmanuela: „O čo vás žiadajú tieto duše?“ Mária Simma: „Poväčšine ma žiadajú, aby som dala za ne odslúžiť sväté omše a aby som na týchto omšiach bola prítomná. Ďalej ma žiadajú o modlitbu ruženca a krížovej cesty.“
Duše z očistca, ktoré v minulosti navštívili omilostené osoby žiadali od nich modlitby krížovej cesty a obetu svätej omše, nie zapálenie sviečky, alebo čerstvé kvety.
