Svätý...CH A R B E L /Šarbel/ M A CH L Ú F...mních a kňaz -sviatok 24.júl
Svätý Šarbel Machlúf -mních,maronitský kňaz -Libanonzázračný kňaz oplyvajúci i po smrti zázračnou uzdravujúcou mocou,známy po celom svete
8.5.1828 -24.12.1898
Tajomný svätec,mních,divotvorca,ktorý ohromil svet až po svojej smrti množstvom zázrakov a zázračných uzdravení...Po jeho smrti okolo hrobu vychádzalo tajomné svetlo...Z jeho tela vytakal zvláštny olej a telo ostalo neporušené...Svätec po smrti uzdravuje...Je svetoznámou drahocennou perlou Libanonu...
Svätý Šarbel Machlúf (rehoľné meno, niekedy aj Charbel, arab. مار شربل, vlastným menom: Júsef Antún Machlúf, v slovenskom tvare aj: Jozef Anton Machlúf alebo Šarbel Maklúf; * 8. máj 1828, Békaa Kafra, Osmanská ríša – † 24. december 1898, Kláštor svätého Marona, Osmanská ríša) bol libanonský maronitský kňaz a mních. Šarbel je jeden z najznámejších svätých na Blízkom východe,askéta a mystik. Miesto jeho posledného odpočinku v kláštore je významným pútnickým miestom.
Neporušené telo zosnulého bolo uložené v kláštore svätého Marona v Annaji. Bolo podrobené lekárskym testom a potvrdilo sa, že tkanivo nejaví žiadne známky rozkladu. Telo vydávalo zvláštnu vôňu a uvoľňovalo načervenalú tekutinu neznámeho pôvodu. Šarbelovo telo bolo následne minimálne štyrikrát exhumované, v rokoch 1899, 1927, 1950 a 1955. Po pohrebe sa nasledujúcich 45 dní viacerí svedkovia potvrdili , že miesto, kde ležalo telo Šarbela, bolo osvetlené žiarivým,zvláštnym,tajomným bielym svetlom. Po štyroch mesiacoch od mníchovej smrti hrob otvorili a našli telo v neporušenom stave. Telesné pozostatky obliekli a vystavili v kláštornej kaplnke. Časom spozorovali, že z pórov na Šarbelovom tele vyteká zvláštna tekutina.
Pochovaný bol na cintoríne opátstva.O pár mesiacov neskôr bolo vidieť okolo hrobu oslňujúce svetlo. Z jeho mŕtveho tela vytekal pot a krv. Kvôli tomu urobili pre jeho pozostatky špeciálnu rakvu. Zástupy pútnikov začali prichádzať, aby sa k nemu modlili.
Dátum a miesto narodenia: 8. mája 1828, Libanon
Dátum úmrtia: 24. decembra 1898, Monastery saint maroun, Aannaya, Libanon
Miesto posledného odpočinku: Monastery saint maroun, Aannaya, Libanon
Rodičia: Brigitta Chidiac, Antoun Zaarour Makhlouf
Rehoľa: Rád libanonských maronitov
Rodné meno: Jusef Machlúf
Sviatok: 3. nedeľa v júli (maronitský kalendár), 24. júl (rímsky kalendár), 24. december
Šarbel Machlúf
Rodné meno
Jusef Machlúf
Narodenie
8. máj 1828
Békaa Kafra, Osmanská ríša (dnes Libanon)
Úmrtie
24. december 1898 (70 rokov)
Kláštor svätého Marona, Osmanská ríša (dnes Libanon)
Svätenia
Cirkev
maronitská katolícka cirkev
Rehoľník
Rehoľa
Rád libanonských maronitov
Vstup
1851
Večné sľuby
1. január 1853 (24 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka
23. jún 1859
Svätec
Blahorečenie
5. december 1965
Bazilika svätého Petra, Vatikán
pápež Pavol VI.
Kanonizácia
9. október 1977
Bazilika svätého Petra, Vatikán
pápež Pavol VI.
Sviatok
3. nedeľa v júli (maronitský kalendár), 24. júl (rímsky kalendár), 24. december
V cirkvách
katolícka cirkev
Patrón
Libanon
Atribúty
mníšsky habit, modlitebné lano
Odkazy
Šarbel Machlúf na saintcharbel.com
Nedržte sa satana. Jeho zámerom je sfalšovať Boží obraz vo vašej mysli a srdci a tiež skresliť Jeho obraz vo vašich očiach.
Chce, aby ste nepochopili Boha a mýlili sa vo svojom vnútri.
Klame, deformuje a zavádza, keď sa potrebujete pokoriť snaží sa Vás vyvýšiť a poníži Vás, keď si zaslúžite ocenenie.
Snaží sa Vás držať späť, keď máte ísť, a posúva vás dopredu, keď máte stáť, prostredníctvom neho hovoríte, keď máte byť ticho, a mlčíte, keď je Vašou úlohou hovoriť.
Snaží sa Vás presvedčiť, aby ste sa poponáhľali, keď je potrebné spomaliť, a spomalí Vás, keď je potrebné zrýchliť.
V každom prípade Vás chce oklamať.
Diabol nikdy nepríde v jeho skutočnej podobe alebo nás nebude pokúšať ako škaredé stvorenie, dobre vie, čo sa nám páči a čo nás láka.
Zašepká Vám do ucha to, čo radi počujete, ukazuje Vám, na čo sa radi pozeráte, dáva Vám veci, ktorých sa radi dotýkate, a kŕmi Vás tým, čo máte najradšej.
Keď podvodník falšuje zlato, nahradí ho niečím veľmi podobným, lesklým a žltým.
Rovnako tak diabol s obrazom Boha – ktorý je Láska – a berie to, čo ľudia nazývajú láskou, a zmieša to s Bohom, ktorý je láskou. Inštinktívne pocity, vášne, citové väzby, podmanivé návyky slúžia diablovi na klamanie človeka, keď hľadá Božiu pravdu, životodarnú lásku.
I. Vytláča Vás z vybranej cesty, vymýšľa nový cieľ, ktorý Vás priláka a ku ktorému budete kráčať, vďaka ktorému zablúdite zo správnej cesty a stratíte sa.
II. Bude od Vás chcieť, aby ste padli, a tak zastaviť Vašu cestu. Nachystá Vám pascu, do ktorej spadnete.
III. Bude na Vás tlačiť, unavovať Vás a odrádzať, len aby ste prestali a začali sa vracať. Najdôležitejšie pre neho je, aby ste nikdy nedosiahli svoj skutočný cieľ.
Všetko, čo zhromažďuje a spája okolo dobrého, pochádza od Boha.
To, čo rozdeľuje a odvádza pozornosť, pochádza od diabla. Zlý vládne nad ľuďmi prostredníctvom vecí, ktoré sa na tomto svete hromadia. Čím viac sa ich zbavíte, tým bezpečnejší ste proti útoku nepriateľa, čím viac sa ich držíte, tým viac sa necháte ovplyvniť.
Diabol je vládcom tohto sveta.
Čím viac ste do neho ponorení, tým viac tomu podliehate, čím viac sa od neho oddeľujete, tým ste slobodnejší.
Nezabudnite, že nie ste z tohto sveta! Nenechajte sa do toho ponoriť!
Plavte sa loďou cez búrku, povzneste sa nad ňu a preneste sa pred Pána prostredníctvom Kristovej moci vyvýšenej na kríži. Na začiatku diabol človeka rozosmeje a na konci ho privádza do zúfalstva. Vtedy sa stále smeje, že ho vezme do pekla kde bude plač a škrípanie zubami.
Človek, ktorý sa teraz raduje z diabla, bude určite neskôr plakať.
Boh Vás na začiatku môže rozplakať, ale nakoniec vždy bude radosť.
Boh prichádza, aby Vás naučil disciplíne, zatiaľ čo diabol Vás prichádza povzbudiť a prinútiť Vás odvrátiť sa od Pána.
Ale keď ti Boh dáva radosť, prichádza diabol a rozplače ťa; nenechaj ho klamať ti.
Diabol nenávidí Božiu tvár, nenávidí človeka, ktorý túto tvár prijíma a chce ju čo najskôr skresliť.
Jediným spôsobom, ako môže satan skresliť obraz človeka o Bohu, je zabrániť Božiemu Duchu, aby v ňom pôsobil. Neskôr v tejto osobe zostáva iba tvár zvieraťa.
Satanovou túžbou je urobiť z ľudí bezduché zvieratá.
Ďalšou primárnou zbraňou je pokora. Úprimnosť a pokora sú dobrou spoveďou. Vyznajte svoje hriechy a zabijete zlo vo Vás.
Diablovi záleží len na tom, aby Vás oddelil od Boha.
Pozor! Snaží sa Vás od neho oddeliť, aj keď ste s Ním.
Vzďaľuje Vás od pochopenia významu slov, ktoré používate, modlíte sa a začnete venovať pozornosť iba samotným slovám. Keď uctievate Pána, spôsobí, že sa sústreďujete na melódiu chválospevu a nie na jeho obsah. Vzďaľuje Vás od Boha aj počas modlitby, ktorou sa obraciate k Nemu.
Vždy pamätajte na to, že nebudete schopní čeliť diablovi, ak nepokľaknete pred Bohom.
Diabol nevstúpi cez zatvorené okná a dvere.
Diabol vstupuje cez dvere, ktoré sú otvorené.
“Vyznávajte svoje hriechy, aby ste zničili zlo, ktoré vo Vás prebýva.”
Sv. Charbel Makhlouf
Svätý Charbel „Správy z neba“
Jozef Anton Makhlouf sa narodil 8. mája 1828 na juhu Libanonu v chudobnej roľníckej rodine. Ako trojročnému mu zomrel otec, a tak vyrastal pod dohľadom svojho strýka. Keď mal 14 rokov, utiahol sa do jaskyne, dnes nazývanej Jaskyňa svätca, aby sa tam v tichu modlil. V rozjímaní dokázal tráviť celé hodiny.
Cítil povolanie do mníšskeho stavu, no nemohol túto túžbu realizovať, lebo strýko bol proti. Až po dosiahnutí 23 rokov opustil tajne domov a stal sa novicom v kláštore Rádu libanonských maronitov v Annay. Prijal meno Charbel (Sarbel, Jerbello) po jednom z mučeníkov za éry cisára Traiána. Slávnostné sľuby zložil 1. novembra 1853 a predstavení ho poslali do seminára v Kfifane. Charbel Makhluf bol vysvätený za kňaza roku 1859 a nasledujúcich štyridsať rokov prežil v kláštore v Annay. Roku 1859 požiadal o možnosť žiť životom eremitu a usadiť sa v pustovni. Toto povolenie však dlho nedostával. V r. 1875, keď otec Charbel už pridlho čakal na povolenie utiahnúť sa dopustovne, sa udial tento zázrak. Dvaja sluhovia sa rozhodli, že si z neho urobia žart a namiesto oleja naplnili jeho lampu vodou. Otec Charbel ju však zapálil ako obyčajne. Otec predstavený, ktorého na to upozornili vystrašení sluhovia, sa presvedčil, že v lampe naozaj horela voda. Pochopil túto udalosť ako znamenie a na druhý deň prišlo od generálneho predstaveného povolenie pre pustovňu.
Niekoľko mesiacov po smrti sa okolo jeho hrobu začali diať mimoriadne udalosti. Keď otvorili rakvu, našli telo v stave, akoby ho pochovali iba včera. Preniesli ho teda do novopostavenej kaplnky, kde ho pochovali. Roku 1927 sa začal proces jeho blahorečenia, a tak rakvu znovu vyniesli na povrch. Mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka. Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre. V deň, keď sa v r. 1950 exhumovalo jeho telo, boli na príhovor otca Charbela uzdravení mnohí chorí, hluchí, nemí, slepí, ochrnutí – púhym dotykom jeho hrobu alebo krvou, alebo často jednoduchou modlitbou v jeho mene. K hrobu Šarbela Makhlufa začali prichádzať pútnici, katolíci aj veriaci iných vierovyznaní, prinášali chorých a modlili sa za ich uzdravenie. Mnohí z nich sa skutočne vyliečili. Počas II. vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. vyhlásil Šarbela Makhlufa za blahorečeného 5. decembra 1965 a 9. októbra 1977 ho pripísal do zoznamu svätých.
Uzdravenia na jeho príhovor z posledných rokov
V jeseni roku 2004 päťdesiatštyriročná Francúzka Bernadetta Maria Helena Vernamatová z mesta Orange sa vybrala na púť do Libanonu k hrobu svätého Charbela. Žena mala zhubnú rakovinu prsníkov a žalúdka. Po prijatí sviatosti zmierenia a Eucharistie sa pri hrobe svätého Charbela pomodlila celý ruženec. Vyšetrenie, ktorému sa podrobila po návrate domov, preukázalo úplné uzdravenie.
George Younan je americký kardiológ. Roku 2004 sa mu v ušiach objavil zvláštny šum a bolesti hlavy. Ukázalo sa, že to bolo spôsobené upchávaním hlavnej tepny, ktorá krvou zásobuje mozog. Bola nutná operácia, ktorá však bola veľmi riskantná a mužovi hrozilo ochrnutie alebo dokonca smrť. Napriek tomu sa George rozhodol pre zákrok. Keď sa dozvedel termín operácie, jeho žena sa začala vrúcne modliť k svätému Charbelovi a prosila ho o príhovor u Boha, aby sa jej manžel uzdravil. Nasledujúci deň sa George cítil výborne a prestali všetky jeho bolesti. Lekárske vyšetrenia ukázali, že tepna sa nevysvetliteľným spôsobom vrátila do normálneho stavu.
Libanončanka Malake Michel Malek sa narodila roku 1950 so znetvorenými nohami. Mohla sa pohybovať len pomocou bariel a špeciálneho ortopedického zariadenia. Niekoľkonásobné operácie boli neúspešné. Roku 2004 Malake strávila tri dni v kláštore v Annayi pri hrobe svätého Charbela, kde sa postila a modlila za svoje uzdravenie. Hneď po návrate domov bola uzdravená, jej nohy sú normálne. Žena okamžite vycestovala späť k hrobu svätého Charbela, aby sa poďakovala za svoje zázračné uzdravenie.
Roku 1992 švédske a britské noviny, medzi nimi i The Guardian, informovali o pätnásťročnej Samire Hannach, ktorej sa zjavil svätý Charbel u nej doma neďaleko Štokholmu. Odvtedy z portrétu svätého Charbela, ktorý má Samira vo svojej izbe, vyteká zvláštny olej, ktorý má liečivé účinky.
Od momentu, keď svätý Charbel vstúpil do kláštora, nikto okrem spolubratov nevidel jeho tvár a nikto ho ani nefotografoval. 8. mája 1950 v deň narodenín svätého pustovníka prišli k jeho hrobu štyria maronitskí misionári. Keď sa pomodlili, urobili si tam spoločnú fotografiu spolu so strážnikom, ktorý dohliadal na poriadok na mieste odpočinku otca Charbela. Po vyvolaní filmu zistili, že na fotografii sa vedľa misionárov nachádza aj postava tajomného mnícha s bielou bradou a kapucňou na hlave. Experti vylúčili fotomontáž. Najstarší mnísi, ktorí svätého Charbela poznali, zistili, že na fotografii je on a že tak vyzeral v posledných rokoch svojho života. Táto fotografia sa stala podkladom pre všetky portréty svätca, aj tie, ktoré viseli na Námestí svätého Petra počas jeho blahorečenia a svätorečenia.
Zázračné uzdravenia vybrané na proces blahorečenia a svätorečenia
Spomedzi tisícich zázračných uzdravení pripisovaných príhovoru svätého Charbela boli tri vybrané na zavŕšenie procesu blahorečenia a svätorečenia.
Roku 1936 ťažko ochorela tridsaťročná rehoľná sestra Maria Abel Kamari – zistili jej veľké vredy na žalúdku. Po dvoch operáciách sa jej stav ani trochu nezlepšil – žena aj naďalej nemohla jesť, k tomu sa pridalo ešte odvápnenie kostí, vypadali jej zuby a ochrnula jej pravá ruka. Roku 1942 sa jej problémy so žalúdkom natoľko zhoršili, že už vôbec nemohla vstať z postele a hrozilo jej, že zomrie. Po prijatí sviatosti pomazania chorých sa začala rehoľná sestra vrúcne modliť za uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Na jej úpenlivú prosbu ju 11. júla 1950 odviezli k hrobu svätého pustovníka. Keď sa sestra Mária dotkla hrobu, zacítila, akoby celým jej telom prešiel elektrický prúd. Vreckovkou otrela tajomnú tekutinu, ktorá vytekala z tela svätého Charbela a presakovala cez mramorový sarkofág. Keď si tekutinou potrela choré časti tela, ihneď sama vstala z nosidiel a začala normálne chodiť. Keď to zhromaždení ľudia uvideli, s veľkou radosťou začali kričať, že sa stal zázrak. Od tej chvíle bola žena úplne uzdravená. Neskôr to potvrdili aj podrobné lekárske vyšetrenia.
Iskander Obeid bol kováč. Roku 1925 počas práce v dielni mu úlomok kovu vážne poškodil pravé oko. Zhodou okolností roku 1937 tiež počas práce si tak veľmi zranil to isté oko, že ním úplne prestal vidieť. Lekári sa vtedy rozhodli odstrániť ho. Aj keď Iskander cítil neustále bolesť v poškodenom oku, nesúhlasil s jeho odstránením. Roku 1950 sa začal horlivo modliť za uzdravenie na príhovor svätého Charbela. V istú noc videl vo sne svätého pustovníka, ktorý ho žiadal, aby sa vydal na púť k jeho hrobu v kláštore Annayi. Iskander sa rozhodol odcestovať k hrobu 18. októbra 1950. Keď tam prišiel, bolesť oka tak veľmi zosilnela, že ju len ťažko zniesol. Po spovedi a prijatí Ježiša v Eucharistii sa Iskander dlho modlil pri hrobe svätého Charbela. V noci sa mu prisnil sen, v ktorom ho svätý pustovník požehnal. Keď sa ráno prebudil, s veľkou radosťou zistil, že riadne vidí na pravé oko a bolesť úplne prestala. Lekárska komisia potvrdila, že nastala zázračná, úplná regenerácia poškodeného oka Iskandra Obeida.
Mariam Assai Awad, žena zo Sýrie bývajúca v Libanone, sa dozvedela, že má rakovinu žalúdka a že má už metastázy na črevách a hltane. Operácie v rokoch 1963 a 1965 jej vôbec nepomohli. Z lekárskeho hľadiska nemala nijakú nádej na vyliečenie. Prepustili ju teda z nemocnice, aby mohla zomrieť doma. Chorá začala vtedy vzývať o pomoc svätého Charbela. Raz v noci roku 1967 sa pred spaním vrúcne modlila za svoje uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Keď sa ráno prebudila, zistila, že všetky príznaky jej choroby zmizli. Lekári z miestnej nemocnice zažili skutočný šok, keď zbadali Mariam, ako sa sama pohybuje. Podrobné vyšetrenia potvrdili, že žena bola nevysvetliteľným spôsobom úplne uzdravená.
Anatolij Bajukanskij, šéfredaktor ruského mesačníka Lekár, sa prvý raz dozvedel o svätom Charbelovi po prečítaní článku v bieloruskom časopise Objaviteľ. Autor písal, že svätý z Libanonu uzdravuje z rôznych chorôb a pomáha ľuďom objaviť a prijať poklad kresťanskej viery. Roku 1997 sa Anatolij rozhodol uverejniť v svojom časopise článok o svätom Charbelovi aj s jeho fotografiou. Odozva čitateľov Lekára bola prekvapujúca: z Ruska aj z Bieloruska prišla do redakcie záplava 5000 listov so svedectvami zázračných uzdravení a rôznych milostí pripisovaných príhovoru svätého Charbela. Pre Bajukanského to bolo o to viac prekvapujúcejšie, že Rusi po období komunistickej ateizácie nie sú naklonení veriť v zázračné uzdravenia, zvlášť keď sú pripisované katolíckemu svätcovi. V piatich nasledujúcich vydaniach svojho mesačníka Anatolij uverejnil fotografie svätého Charbela a tiež svedectvá uzdravení na jeho príhovor. Čitatelia písali o uzdraveniach z najrôznejších nevyliečiteľných chorôb, pokročilých nádorov, ochrnutí, gangrén, stavov úplného bezvedomia, spavej nemoci a tiež iných menších zdravotných ťažkostí. Články a knihy Bajukanského o svätom Charbelovi mnohí pravoslávni duchovní aj ruskí novinári neprijali pozitívne. Autora podrobili ostrej kritike za to, že propaguje kult katolíckeho svätého a niektorí pravoslávni kňazi dokonca vyzývali veriacich, aby spálili obrazy svätého Charbela.
Anatolij Bajukanskij sa vtedy vybral na púť k hrobu svätého Charbela. Vzal so sebou aj listy, ktoré mu poslali čitatelia, aby ich položil na hrob svätého pustovníka. Táto púť ho veľmi upevnila vo viere. Takmer hmatateľne vtedy zakúsil blízkosť svätého Charbela a jeho zázračného orodovania u Boha, pretože veľa nevyliečiteľne chorých čitateľov Lekára bolo úplne uzdravených. Anatolij sa vtedy presvedčil, že všetko je možné človeku, ktorý úprimne dôveruje a verí Bohu a prosí o príhovor svätých.
Viac tu: Zázračný olej sv. Charbela z Libanonu :: …
Svätý Šarbel Machlúf (rehoľné meno, niekedy aj Charbel, arab. مار شربل, vlastným menom: Júsef Antún Machlúf, v slovenskom tvare aj: Jozef Anton Machlúf[5] alebo Šarbel Maklúf; * 8. máj 1828, Békaa Kafra, Osmanská ríša – † 24. december 1898, Kláštor svätého Marona, Osmanská ríša) bol libanonský maronitský kňaz a mních. Šarbel je jeden z najznámejších svätých na Blízkom východe,askéta a mystik. Miesto jeho posledného odpočinku v kláštore je významným pútnickým miestom.
Životopis
Júsef Machlúf sa narodil ako piate dieťa nemajetných rodičov Antúna a Brigidy Machlúfových, maronitských katolíkov. Rodina žila v malej horskej dedine Békaa Kafra (aj Bika-Kafra) 140 km severne od Bejrútu. Keď mal Júsef tri roky, jeho otec zomrel. Následne sa mama druhý raz vydala, za poctivého a zbožného diakona menom Ibrahim. Vychovávaný bol svojím strýkom.
Rehoľník
Júsef pocítil prvé náznaky rehoľného povolania v štrnástich rokoch. Už v roku 1851 sa rozhodol vstúpiť do kláštora v Majfúku, kde prežil rok svojho noviciátu. V druhom roku bol poslaný do kláštora v Annaji, kde 1. novembra 1853 zložil mníšske sľuby. V rokoch 1853 – 1859 študoval za kňaza v meste Kfiffán. Teologické štúdiá dokončil 23. júna 1859, kedy bol vysvätený za kňaza. Následne pôsobil v kláštore Annaja kde strávil ďalších šestnásť rokov.
Odchod do samoty
15. februára 1875, po mnohých rokoch v kláštore v Annaji dostal otec Šarbel povolenie k odchodu do malej a odľahlej pustovne svätých Petra a Pavla.Podľa legendy tak predstavený učinil potom, čo Šarbel dokázal zapáliť oheň v lampe, kde služobníctvo zo žartu zamenilo olej za vodu. Pustovňa sa nachádzala vo výške 1350 metrov nad morom. Tam sa spojil s Kristom modlitbami, manuálnou prácou, prísnym sebaovládaním a pôstom. Šarbelova cela mala len 6 m². Pod habitom stále nosil drsnú košeľu a spal len niekoľko hodín. Stravu prijímal raz denne.
Smrť v kaplnke a olej svätého Šarbela
18. decembra 1898 Šarbel utrpel počas liturgie mŕtvicu a o týždeň zomrel na Štedrý deň roku 1898 počas adorácie pred Sviatosťou Oltárnou. Jeho spolubratia ho našli na podlahe kaplnky. Keď umývali jeho telo, zo svätostánku sa objavilo veľké svetlo. Mnísi to považovali za viditeľné znamenie neba. Vonku silno snežilo a vial ostrý vietor. Všetky cesty k pustovni boli zaviate a tak nikto nemohol informovať dedinčanov o Šarbelovej smrti. Napriek tomu v ten deň ľudia v okolí podľa legendy spoznali, že Šarbel bol povolaný do neba. Mladí muži sa vydali s lopatami odhádzať sneh, aby sa dostali do pustovne a doniesli telo do kláštora v Annaji.
Neporušené telo zosnulého bolo uložené v kláštore svätého Marona v Annaji. Bolo podrobené lekárskym testom a potvrdilo sa, že tkanivo nejaví žiadne známky rozkladu. Telo vydávalo zvláštnu vôňu a uvoľňovalo načervenalú tekutinu neznámeho pôvodu. Šarbelovo telo bolo následne minimálne štyrikrát exhumované, v rokoch 1899, 1927, 1950 a 1955. Po pohrebe sa nasledujúcich 45 dní viacerým svedkom zdalo, že miesto, kde ležalo telo Šarbela, bolo osvetlené bielym svetlom. Po štyroch mesiacoch od mníchovej smrti hrob otvorili a našli telo v neporušenom stave. Telesné pozostatky obliekli a vystavili v kláštornej kaplnke. Časom spozorovali, že z pórov na Šarbelovom tele vyteká zvláštna tekutina.
Ďalšia exhumácia v roku 1927 odhalila, že Šarbelove pozostatky sú stále v neporušenom stave, mali mať dokonca teplotu žijúceho človeka. Mníchovo telo uložili do novej rakvy zo zinku a uložili do hrobky. V roku 1950 spozorovali, že z okraja hrobky začala vytekať olejnatá tekutina, neskôr nazvaná olej svätého Šarbela. Maronitský patriarcha nariadil opätovnú exhumáciu, pri ktorej zistili, že telo je stále neporušené. V nasledujúcich mesiacoch bol v Annaji zaznamenaný veľký počet zázračných uzdravení. K Šarbelovmu hrobu začali prichádzať pútnici z celého sveta a všetkých vierovyznaní – kresťania, moslimovia, budhisti, hinduisti, židia, ale i ateisti.
Pri ďalšej exhumácii v roku 1952 našli Šarbelove pozostatky ponorené v olejnatej tekutine, ktorú jeho telo neustále vypúšťalo. Túto tekutinu začali zachytávať a v ampulkách rozosielať po celom svete. Státisíce ľudí veria, že sa vďaka tejto relikvii uzdravili z vážnych ochorení. Aj pri štvrtom otvorení rakvy v roku 1955 telo nejavilo žiadne známky rozkladu.
Svätorečenie
V priebehu 20. storočia sa objavilo viacero prípadov zázračných uzdravení ľudí spojených s Šarbelom Machlúfom. Svätcov hrob v maronitskom kláštore v Annaji se stal pútnickým miestom. Mnohí z pútnikov, medzi ktorými boli aj nekresťania, bolo zázračne uzdravených na tele aj na duši. Otec Šarbel bol z tohoto dôvodu pápežom Pavlom VI. dňa 5. decembra 1965 počas Druhého vatikánskeho koncilu vyhlásený za blahoslaveného. Následne bol taktiež svätorečený rovnakým pápežom 9. októbra 1977. Prípadmi pre dosvedčenie jeho svätosti bolo zázračné vyliečenie mníšky Marie Abdel Kamari v roku 1950 pri návšteve Šarbelovho hrobu, vyliečenie Iskandara Naim Obeida z obce Baabdat a vyliečenie Mariam Awadovej z obce Hammana.
Modlitby k Šarbelovi
Existuje viacero modlitieb pre veriacich kresťanov, smerovaných k svätému Šarbelovi. Ku Šarbelovi sa Libanončania modlili tiež po výbuchu v centre Bejrútu v auguste 2020.
Modlitba k svätému Charbelovi
Svätý otec Charbel, Ty si sa zriekol pôžitkov tohto sveta,
žil si v pokore a skrytosti v samote pustovne a teraz prebývaš v nebeskej sláve.
Prihováraj sa za nás. Očisť naše myšlienky i srdcia,
upevni nás vo viere a posilni našu vôľu.
Rozpáľ v nás lásku k Bohu i k blížnemu.
Pomáhaj nám voliť si dobro a vyhýbať sa zlu.
Chráň nás pred viditeľnými i neviditeľnými nepriateľmi
a posilňuj nás vo všednosti dňa.
Mnohí ľudia na Tvoj príhovor
dostali od Boha dar uzdravenia duše i tela,
vyriešenie problémov v ľudsky beznádejných situáciách.
Zhliadni na nás s láskou a ak je to v súlade s Božou vôľou,
vypros nám u Boha milosť, o ktorú pokorne prosíme,
no predovšetkým nám všetkým pomáhaj
každodenne kráčať cestou svätosti do večného života. Amen.
Sarbel (Charbel, Jerbello) Jozef Makhluf, kňaz, rehoľník, pustovník
Svätý
Sviatok: 24. júl
* 8. máj 1828 Beka Kafra pri Bscharre, Libanon
† 24. december 1898 Annaya, Libanon
Jozef Anton Makhluf sa narodil v roku 1828 v Beka Kafra v severnom Libanone. Vyrastal v opravdivej kresťanskej rodine, kde získal veľkú záľubu v modlitbe. Navštevoval aj svojich strýkov – eremitov, kde sa sám nadchol pre takýto život. V roku 1851 odišiel z rodičovského domu do kláštora Panny Márie, kde strávil svoj prvý rok ako mních. Potom odišiel do opátstva sv. Marona v Annayi k maronitom, kde prijal meno Sarbel (Charbel), meno mučeníka z druhého storočia. 1.11.1853 zložil sľuby a potom pokračoval v teologických štúdiách v opátstve sv. Kobriana a Justíny v Kfifane (Batroun). Za kňaza bol vysvätený 23. júla 1859 v Bkerky. Šestnásť rokov žil v Annayi v opátstve sv. Marona. V roku 1875 sa rozhodol pre život v pustovni sv. Petra a Pavla, ktorá tiež patrila do opátstva. Viedol život plný modlitby a vzdávania vďaky. Svoju pustovňu opúšťal len veľmi zriedkavo. Ako pustovník žil dvadsaťtri rokov. 16. decembra 1898 ho počas slávenia sv. omše zachvátila zákerná choroba, ktorej podľahol na Štedrý večer toho istého roku. Pochovaný bol na cintoríne opátstva.O pár mesiacov neskôr bolo vidieť okolo hrobu oslňujúce svetlo. Z jeho mŕtveho tela vytekal pot a krv. Kvôli tomu urobili pre jeho pozostatky špeciálnu rakvu. Zástupy pútnikov začali prichádzať, aby sa k nemu modlili. Na jeho príhovor pútnici obdržali mnoho milostí, stali sa tam zázraky uzdravenia.
Proces beatifikácie a kanonizácie sa začal v roku 1925. Keď v roku 1950 za prítomnosti doktorov a špecialistov otvorili jeho hrob, počet uzdravení sa mnohonásobne zvýšil. Pútnici rozličných vyznaní stáli v zástupoch, len aby sa mohli dostať k jeho pozostatkom a prosiť o milosti na jeho príhovor. Tieto nezvyčajné udalosti spôsobili v Libanone a okolitých štátoch návrat späť k viere a obnovenie úsilia o duchovné hodnoty.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
sv. Charbel Makhlouf
Sarbelius /Josephus/ Makhlūf
24. júla, nezáväzná pamiatka
Postavení:
kňaz, pustovník
Úmrtí:
1898
ŽIVOTOPIS
Pochádzal z Libanonu. Stal sa pokorným a asketickým rehoľníkom v Annaya. V r. 1859 prijal v Bkerke kňazské svätenie. Vynikal v tvrdej práci aj adorácii a veľmi sa osvedčil v službe ľuďom. Neskôr žil ako pustovník. Pretože bol vždy dokonale poslušný svojho predstaveného, vykonal mnoho divov. Tie pokračovali pri jeho hrobe aj po smrti.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
DIVOTVŮRCE Z LIBANONU
Narodil sa 8. 5. 1828 v libanonskej dedine Beka'kafra a bol pokrstený podľa maronitského obradu menom Youssef. Mal päť starších súrodencov. V troch rokoch im zomrel otec a starosť o ich chudobnú roľnícku rodinu prevzal strýko Tonios. Ďalší dvaja strýkovia boli pustovníkmi pri Kouzhaye a vyprosovali ich rodine potrebné milosti.
Youssef aj napriek krížam, ktoré na rodinu doliehali, vyrastal v pokojnom prostredí, kde sa žilo podľa viery. Denne chodil na svätú omšu a čoskoro sa ponoril do súkromnej vnútornej modlitby so svojím Pánom. S naberaním väčších vedomostí svoje myšlienky rád vyjadroval vo veršoch. V šestnástich rokoch začal vidieť tento život ako sen, z ktorého sa precitne pri smrti.
Raz sa na pastve stretol s mníchom, od ktorého sa dozvedel o rehoľnom živote a ktorý mu nakoniec povedal: "Modlitbou si čoskoro vybojuješ pokoj, po ktorom túžiš. Musíš ho ale prinášať aj iným ľuďom a musíš ich uzdravovať zo zúfalstva a bludov." Youssef potom na kolenách prijal tie slová ako úlohu od Boha.
V 23 rokoch, jedného nedeľného večera, tajne opustil rodný dom a bosý sa vydal do kláštora Našej Pani z Maifouku v Annaya, kde po rozhovore s predstaveným bol prijatý a stal sa novicom. Rodina, ktorá ho v kláštore vyhľadala, sa mu bez úspechu snažila duchovné povolanie rozhovoriť.
Youssef dostal rehoľné meno Charbel. Vynikal v pokore, pri krivde v záťažových skúškach sa neospravedlňoval, ale všetko bolestné obetoval Bohu dokonca s ospravedlnením, že mu môže dať tak málo. Usiloval sa o asketický život a preto žiadal predstaveného o čo najťažšie práce. Vzhľadom na jeho pevné zdravie mu bolo vyhovené. Bol vyššie chudé postavy av lete aj v zime pracoval v rovnakom odeve, na nohách sandále. Cez kutňu si prehadzoval vydrenú kožušinu len na príkaz predstavených. Bol dbalý bezpodmienečnej poslušnosti, v jedle nesmierne skromný a prajúci druhým. Mäsa sa zriekol trvalo, málo spal, pretože značnú časť noci strávil v modlitbe.
Asi rok alebo dva po skončenom noviciáte bol Charbel poslaný na štúdiá teológie do kláštora sv. Cypriána v Klifane. Úlohu vzdelávania bral veľmi vážne so slovami: "Všetko to musí slúžiť mojim bratom." Stal sa znalcom morálky av mnohých predmetoch vraj vynikal nad učiteľa.
V apríli 1859 prijal v Bkerke kňazské svätenie. Po návrate do kláštora horlivo pokračoval v neobyčajne asketickom živote. Tajil aj príznaky ochorenia obličiek. Jedným zo spôsobov jeho kajúcnosti bolo nosenie drôtenej košele. Dôvodom obetí, ktoré stále Bohu ponúkal, bola láska. Bol veľmi vytrvalý v adorácii, po spoločných polnočných modlitbách denne zostával pred svätostánkom až do rána.
V 36 rokoch požiadal o povolenie na pustovnícky život v samote. Predstavený mu však nevyhovel a poveril ho návštevami v rodinách a službou chorým s udeľovaním sviatostí.
Charbel sa tak stal putujúcim mníchom, prinášajúcim to najdôležitejšie – pokoj, lásku, uzdravenie. Božia prozreteľnosť krížila jeho cestu so zúfalcami a hľadajúcimi. V kraji pribúdalo obrátených a prehlbovala sa zbožnosť. Charbelova reč bola veľmi jednoduchá, ale často naliehavá a hrejivá.
Večer Charbel chodil do kuchyne prosiť o olej do lampy, aby mohol v činnosti pokračovať. Tam si raz sluha skúsil z neho stropiť žart a namiesto oleja mu do lampy nalial vodu. Charbel nič netuše v cele lampu zapálil a pokračoval v práci. Pred polnocou mu predstavený prišiel vytknúť previnenie proti príkazu, o ktorom nebol upovedomený, že kvôli potrebe šetriť olejom mali byť už všetky lampy dávno zhasnuté. Kňaz Charbel pokorne výhradu prijal, ale neskôr sa sluha priznal, čo urobil a zistilo sa, že kňaz cez 4 hodiny svietil obyčajnou vodou, ktorou bol knôt nasiaknutý av lampe ešte bola voda.
Predstavený potom dal správu patriarchovi. A Charbelovi sa po tejto príhode dostalo vytúženého povolenia odísť do pustovne sv. Petra a Pavla, vzdialené asi pol hodiny od kláštora. Svoju pustovňu nazýval „vidiecke sídlo“ a časť okolitého pozemku upravil na záhradu. Spával na slamníku z dubového lístia a kôry, s časťou kmeňa pod hlavou.
Raz nastal nálet kobyliek a kláštornej záhrade hrozila veľká škoda. Superior vtedy vyzval Charbela, aby záhradu od hroziacej škody uchránil. Ten poslušne šiel, pomodlil sa pred kaplnkou a potom sa krušpánovou vetvičkou a nádobkou svätenej vody prešiel záhradu a pole, ktoré pokropil. A kobylky pritom odleteli.
Na naliehanie ľudí bol predstaveným znova na čas poslaný putovať medzi nimi a rozdávať požehnanie. Stalo sa vtedy, že Šebrail Saba z Ihmeša sa pomiatol a stal sadistom. Charbel k nemu pristúpil a ticho naňho prehovoril: "Šebraile, prečo si robil zlo? Je to predsa také jednoduché mať Boha priateľom. Ty si trpel a ľudia sa domnievali, že si zlý! Oni tvojmu správaniu nerozumie! Spomeň si na svoje prvé sväté prijímanie , na modlitby i lásku, ktorú ti vtedy horelo srdce. Hľadáš svoju rozkoš veľmi ďaleko, ale máš ju pri sebe v modlitbe." Potom predniesol verš z evanjelia a mladík sa zdvihol úplne premenený. Inokedy, v čase nedostatku, superior Charbelovi nariadil zabezpečenie dostatočných potravín pre všetkých a zásobárne sa potom dopĺňali záhadným spôsobom.
Divov okolo Charbela Makhloufa pribúdalo. Keď zostarol, pracovali okolo pustovne iní a on sám mal od r. 1896 pomocníka. O dva roky neskôr v polovici decembra ochorel nachladnutím a potom po premieňaní omdlel pri oltári. Makarius ho odniesol do cely, jemu sa potom ešte podarilo vstať a dokončiť liturgiu. Veľmi trpel, ale celý šťastný svoje utrpenie obetoval. Krátko pred štedrým dňom prijal sviatosť pomazania chorých. K jeho posledným slovám patrila modlitba: "Otče pravdy, Tvoj Syn je zmierlivou obeťou. Jeho krv vylieva sa za mňa, prijmi moju obeť." Pri následnom záchvate mŕtvice 24. 12. 1898 skonal.
Po jeho pohrebe niektorí zotrvávali pri hrobe až do noci a videli ako z hrobu vystupuje jasná žiara. V ďalších dňoch ľudia spoznali, že láskavý priateľ, ktorý odišiel do Božej náruče je im naďalej nápomocný.
Po 23 rokoch lejakov spustošili kláštorný cintorín a preto bolo rozhodnuté o vyzdvihnutí ostatkov otca Charbela. V bahne bolo objavené jeho telo pokryté hustou vrstvou plesne. Po jej odstránení sa objavilo telo úplne neporušené, dokonca bez mŕtvolnej strnulosti. Keď ho uložili do rakvy v jednej z ciel, vyzeral ako spiaci. Ráno však vraj našli opäť znečistenú mŕtvolu čpiacu potom. Po novom umývaní sa pot opakoval, avšak vzdorovanie tela proti zákonu prírody zotrvávalo.
K pochovaniu v kláštornej krypte došlo 24. 7. 1927. Vo februári 1950 si jeden mních všimol, že medzi kameňmi presakuje hustá svetlo červená tekutina. Po otvorení hrobky sa zistilo, že červenkasté myro vyteká z tela nepodliehajúceho rozkladu. V mieste potom začalo dochádzať k zázračným uzdraveniam pútnikov. Uvádza sa, že slepí videli, hluchí počuli a ochrnutie chodili. Hriešnici sa obracali a veriaci odchádzali posilnení vo viere. Hrob sa stal pútnickým miestom nielen katolíkov, ale aj pravoslávnych a mohamedánov.
V júni 1950 bol pri Charbelovej pustovni fotografovaný rehoľník z Libanonu so štyrmi svojimi žiakmi a na vyvolanom filme bola pred skupinkou vidieť postava otca Charbela, ktorý vraj nikdy nebol za života fotografovaný.
Charbel Makhlouf bol pápežom Pavlom VI. blahorečený 5. 12. 1965 a 9. 10. 1977 od neho kanonizovaný.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Dnes sa zamyslím nad tým aká je moja úloha od Boha, s akým postojom a nakoľko uspokojivo ho plním.
Bože, Tys povolal svojho svätého kňaza Šarbela k mimoriadnej disciplíne uprostred strohosti púšte a jeho srdce si naplnil všetkou cnosťou; daj nám, prosíme, aby sme aj my nasledovali Krista v jeho utrpení kríža a dosiahli jeho večné kráľovstvo. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Životopis
Sv. Charbel Makhlouf
Sviatok: 24. júl
* 8. máj 1828 Beka Kafra pri Bscharre, Libanon
† 24. december 1898
Jozef Anton Makhluf sa narodil v roku 1828 v Beka Kafra v severnom Libanone. Vyrastal v opravdivej kresťanskej rodine, kde získal veľkú záľubu v modlitbe. Navštevoval aj svojich strýkov – eremitov, kde sa sám nadchol pre takýto život. V roku 1851 odišiel z rodičovského domu do kláštora Panny Márie, kde strávil svoj prvý rok ako mních. Potom odišiel do opátstva sv. Marona v Annayi k maronitom, kde prijal meno Sarbel (Charbel), meno mučeníka z druhého storočia. 1.11.1853 zložil sľuby a potom pokračoval v teologických štúdiách v opátstve sv. Kobriana a Justíny v Kfifane (Batroun). Za kňaza bol vysvätený 23. júla 1859 v Bkerky. Šestnásť rokov žil v Annayi v opátstve sv. Marona. V roku 1875 sa rozhodol pre život v pustovni sv. Petra a Pavla, ktorá tiež patrila do opátstva. Viedol život plný modlitby a vzdávania vďaky. Svoju pustovňu opúšťal len veľmi zriedkavo. Ako pustovník žil dvadsaťtri rokov. 16. decembra 1898 ho počas slávenia sv. omše zachvátila zákerná choroba, ktorej podľahol na Štedrý večer toho istého roku. Pochovaný bol na cintoríne opátstva.
O pár mesiacov neskôr bolo vidieť okolo hrobu oslňujúce svetlo. Z jeho mŕtveho tela vytekal pot a krv. Kvôli tomu urobili pre jeho pozostatky špeciálnu rakvu. Zástupy pútnikov začali prichádzať, aby sa k nemu modlili. Na jeho príhovor pútnici obdržali mnoho milostí, stali sa tam zázraky uzdravenia. Proces beatifikácie a kanonizácie sa začal v roku 1925. Keď v roku 1950 za prítomnosti doktorov a špecialistov otvorili jeho hrob, počet uzdravení sa mnohonásobne zvýšil. Pútnici rozličných vyznaní stáli v zástupoch, len aby sa mohli dostať k jeho pozostatkom a prosiť o milosti na jeho príhovor. Tieto nezvyčajné udalosti spôsobili v Libanone a okolitých štátoch návrat späť k viere a obnovenie úsilia o duchovné hodnoty.
Trojročné dievčatko Milan, zo sunnitsko-sýrskej rodiny, bolo uzdravené vďaka zásahu sv. Šarbela, svätého libanonského pustovníka, prehláseného za svätého v roku 1977 pápežom Pavlom VI. Jedná sa o rodinu utečencov pôvodom z Damasku. Utiekli do Libanonu v dôsledku občianskej vojny, ktorá už viac ako štyri roky ničí ich krajinu
Dievčatko malo nádor a počas liečby bolo nakazené veľmi závažným vírusom. Modlitba matky k sv. Šarbelovi uzdravila dcérku a teraz sa zdá, že malá Milan má s „ockom Šarbelom“ veľmi výnimočný vzťah.
Sv. Charbel Makhlouf je známy ako pustovník z Annaya. Tento maronitský kresťan žil v Libanone v rokoch 1828 –1898. Je považovaný za jedného z najväčších divotvorcov 19. storočia. Už za svojho života bol vzorom dokonalého mnícha pustovníka a ľudia ho považovali za svätca.
Jozef Anton Makhlouf sa narodil 8. mája 1828 na juhu Libanonu v chudobnej roľníckej rodine. Ako trojročnému mu zomrel otec, a tak vyrastal pod dohľadom svojho strýka. Keď mal 14 rokov, utiahol sa do jaskyne, dnes nazývanej Jaskyňa svätca, aby sa tam v tichu modlil. V rozjímaní dokázal tráviť celé hodiny.
Cítil povolanie do mníšskeho stavu, no nemohol túto túžbu realizovať, lebo strýko bol proti. Až po dosiahnutí 23 rokov opustil tajne domov a stal sa novicom v kláštore Rádu libanonských maronitov v Annay. Prijal meno Charbel (Sarbel, Jerbello) po jednom z mučeníkov za éry cisára Traiána. Slávnostné sľuby zložil 1. novembra 1853 a predstavení ho poslali do seminára v Kfifane. Charbel Makhluf bol vysvätený za kňaza roku 1859 a nasledujúcich štyridsať rokov prežil v kláštore v Annay. Roku 1859 požiadal o možnosť žiť životom eremitu a usadiť sa v pustovni. Toto povolenie však dlho nedostával. V r. 1875, keď otec Charbel už pridlho čakal na povolenie utiahnúť sa dopustovne, sa udial tento zázrak. Dvaja sluhovia sa rozhodli, že si z neho urobia žart a namiesto oleja naplnili jeho lampu vodou. Otec Charbel ju však zapálil ako obyčajne. Otec predstavený, ktorého na to upozornili vystrašení sluhovia, sa presvedčil, že v lampe naozaj horela voda. Pochopil túto udalosť ako znamenie a na druhý deň prišlo od generálneho predstaveného povolenie pre pustovňu.
Východná duchovná tradícia, ktorú žili mnísi a rehoľníci, je v podstate vždy svätosťou
kontemplácie po ťažkom asketickom boji. Východné kláštory boli vždy strediskami intenzívneho
duchovného života. Otec Charbel každú noc od polnoci kľačal pred svätostánkom, aj v najväčšej
zime oblečený iba v ľahkom odeve. Podstupoval tvrdé umŕtvovanie. Keď 16. decembra ako
sedemdesiatročný slúžil svätú omšu v sýrsko - maronitskom obrade, v momente pozdvihovania
dostal mozgovú porážku. Veriaci ho previezli do jeho pustovne, kde prežil osem dní v ťažkej agónii. Zomrel 24. decembra 1898.
Niekoľko mesiacov po smrti sa okolo jeho hrobu začali diať mimoriadne udalosti. Keď otvorili
rakvu, našli telo v stave, akoby ho pochovali iba včera. Preniesli ho teda do novopostavenej kaplnky, kde ho pochovali. Roku 1927 sa začal proces jeho blahorečenia, a tak rakvu znovu vyniesli na povrch. Mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka.
Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre.
V deň, keď sa v r. 1950 exhumovalo jeho telo, boli na príhovor otca Charbela uzdravení mnohí
chorí, hluchí, nemí, slepí, ochrnutí – púhym dotykom jeho hrobu alebo krvou, alebo často
jednoduchou modlitbou v jeho mene. K hrobu Šarbela Makhlufa začali prichádzať pútnici, katolíci aj veriaci iných vierovyznaní, prinášali chorých a modlili sa za ich uzdravenie. Mnohí z nich sa skutočne vyliečili. Počas II. vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. vyhlásil Šarbela Makhlufa za blahorečeného 5. decembra 1965 a 9. októbra 1977 ho pripísal do zoznamu svätých.
Svätý pustovník z Libanonu
autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr
Pán Boh si vyberá niektorých ľudí, aby svetu neobyčajným spôsobom pripomínali jeho jestvovanie, jeho nesmiernu lásku a nekonečné milosrdenstvo. Jedným z nich je aj svätý Charbel Makhlouf (Šarbel Makhluf), najznámejší svätec na Blízkom Východe. Vzbudzuje nadšenie a všeobecný údiv svojimi neobyčajnými zázrakmi a znameniami, ktoré sa skrze neho udiali.Najdôležitejšie je očami neviditeľné
autor: redakcja
V chráme svätého Charbela v meste Annaya sa nachádza bohatá dokumentácia o vyše šesťtisíc zázračných uzdraveniach. Iste je to však len malá časť zázračných znamení , ktoré sa stali na príhovor svätého pustov-níka z Libanonu. Desať percent z nich sa týka nepokrstených, moslimov, drúzov a tak isto vyznávačov iných náboženstiev. Vybrali sme niekoľko z nich.
Uzdravenia z posledných rokov
V jeseni roku 2004 päťdesiatštyriročná Francúzka Bernadetta Maria Helena Vernamatová z mesta Orange sa vybrala na púť do Libanonu k hrobu svätého Charbela. Žena mala zhubnú rakovinu prsníkov a žalúdka. Po prijatí sviatosti zmierenia a Eucharistie sa pri hrobe svätého Charbela pomodlila celý ruženec. Vyšetrenie, ktorému sa podrobila po návrate domov, preukázalo úplné uzdravenie.
George Younan je americký kardiológ. Roku 2004 sa mu v ušiach objavil zvláštny šum a bolesti hlavy. Ukázalo sa, že to bolo spôsobené upchávaním hlavnej tepny, ktorá krvou zásobuje mozog. Bola nutná operácia, ktorá však bola veľmi riskantná a mužovi hrozilo ochrnutie alebo dokonca smrť. Napriek tomu sa George rozhodol pre zákrok. Keď sa dozvedel termín operácie, jeho žena sa začala vrúcne modliť k svätému Charbelovi a prosila ho o príhovor u Boha, aby sa jej manžel uzdravil. Nasledujúci deň sa George cítil výborne a prestali všetky jeho bolesti. Lekárske vyšetrenia ukázali, že tepna sa nevysvetliteľným spôsobom vrátila do normálneho stavu.
Libanončanka Malake Michel Malek sa narodila roku 1950 so znetvorenými nohami. Mohla sa pohybovať len pomocou bariel a špeciálneho ortopedického zariadenia. Niekoľkonásobné operácie boli neúspešné. Roku 2004 Malake strávila tri dni v kláštore v Annayi pri hrobe svätého Charbela, kde sa postila a modlila za svoje uzdravenie. Hneď po návrate domov bola uzdravená, jej nohy sú normálne. Žena okamžite vycestovala späť k hrobu svätého Charbela, aby sa poďakovala za svoje zázračné uzdravenie.
Roku 1992 švédske a britské noviny, medzi nimi i The Guardian, informovali o pätnásťročnej Samire Hannach, ktorej sa zjavil svätý Charbel u nej doma neďaleko Štokholmu. Odvtedy z portrétu svätého Charbela, ktorý má Samira vo svojej izbe, vyteká zvláštny olej, ktorý má liečivé účinky.
Každý mesiac bude rana krvácať
Začiatkom januára 1993 Nouhad Al-Chami, päťdesiatdeväťročná Libanončanka, matka dvanástich detí, úplne ochrnula na ľavú stranu. Jej stav navyše komplikovalo upchatie krčnej tepny. Nouhad mohla jesť a rozprávať len s čoraz väčšími ťažkosťami. Podľa názorov lekárov bolo možné ešte skúsiť operáciu, ale šance na úspech boli minimálne. Manžel a deti vložili svoje nádeje už len do Boha. Najstarší syn chorej matky, Saad, sa vybral na púť do neďalekého kláštora v Annayi, kde sa nachádza hrob svätého Charbela, a tu na jeho príhovor prosil za uzdravenie svojej matky. Po návrate domov jej natrel krk tekutinou, ktorá vyteká zo svätcovho tela. Žena veľmi trpela a modlila sa k Panne Márii i k svätému Charbelovi o skorú smrť. Najbližšiu noc mala zvláštny sen. Snívalo sa jej, že pri jej lôžku sa objavil svätý Charbel ešte s jedným rehoľníkom a povedal jej, že jej prišiel zoperovať krk. Chorá spočiatku nesúhlasila, ale napokon uverila mníchovým argumentom, že len vtedy ozdravie, keď sa dá operovať. „Ako ma môžu operovať, keď nemajú chirurgické nástroje ani anestetické prostriedky?", pýtala sa sama seba, chvejúc sa od strachu. O chvíľu zacítila na krku rehoľníkove ruky a prenikla ju veľká bolesť, ale nemohla sa brániť ani kričať. Keď sa operácia skončila, priblížil sa druhý rehoľník, pomohol jej sadnúť si, upravil vankúš a podal jej pohár vody. Povedala mu, že má ochrnutý aj jazyk a nemôže piť bez slamky. Rehoľník ju ubezpečil, že už je zdravá a už môže sama jesť, piť, chodiť a aj pracovať. Potom obaja rehoľníci zmizli v tajomnom svetle. Keď sa sen skončil, Nouhad sa prebudila a s radosťou zistila, že jej ochrnutie úplne zmizlo. Sama vstala z postele a bez akýchkoľvek ťažkostí začala chodiť po izbe. Keď sa pozrela do zrkadla, zistila, že má na krku po oboch stranách dve jazvy, každú s dĺžkou 12 centimetrov, so švami, z ktorých viseli konce čiernych chirurgických nití. Krk i nočnú košeľu mala celú zakrvavenú. Keď sa prebudil jej manžel, začal kričať, lebo videl manželku zakrvavenú a s jazvami na krku prechádzať sa po izbe. Čo sa s ňou udialo, predsa bola ochrnutá a vôbec nemohla vstať z lôžka? A odkiaľ tá krv? Nouhad manžela upokojila a podrobne mu porozprávala o nočnej návšteve svätého Charbela, o operácii a o svojom úplnom uzdravení.
Ešte v ten deň celá rodina Al-Chami odišla do kláštora v Annayi, aby predstavenému oznámili zázračné uzdravenie skrze svätého Charbela. Na druhý deň Nouhad navštívila nemocnicu v Bejrúte a stretla sa s lekármi, ktorí ju liečili. Môžeme si predstaviť ich údiv, keď po dôkladných vyšetreniach a odstránení stechov zistili, že z lekárskeho hľadiska sa jej úplné uzdravenie nedá vysvetliť a tak perfektne zašité rany ešte nevideli.
Správa o zázračnom uzdravení Nouhad Al-Chami vyvolala veľký ohlas v masmédiách v celom Libanone. Do ich domu začali prúdiť davy zvedavcov. Miestny farár aj rodinný lekár im radili presťahovať sa do iného mesta. Jednej noci sa jej však vo sne znova zjavil svätý Charbel a povedal jej: „Operoval som ťa, aby sa ľudia obrátili, keď uvidia tvoje zázračné uzdravenie. Veľa ľudí sa odvrátilo od Boha, prestali sa modliť, pristupovať k sviatostiam a žijú tak, ako keby Boha nebolo. Prosím ťa, aby si chodila do kláštora v Annay na svätú omšu k aždý 22. deň v mesiaci. Na pamiatku tvojho uzdravenia až do konca života budú tvoje pooperačné rany každý 22. deň v mesiaci krvácať."
Odvtedy každý mesiac v deň svojho uzdravenia Nouhad prichádza do kláštora v Annayi a spolu s veľkým množstvom pútnikov sa zúčastňuje na svätej omši a ďakuje za svoje zázračné uzdravenie. Ešte treba pripomenúť iný zvláštny jav. Obraz svätého Charbela, ktorý má vo svojom dome, začal vylučovať voňavý olej, ktorý má také zloženie, aké sa v prírode nevyskytuje. Navyše v záhrade rodiny Al-Chami rástol veľký dub, ktorý – ako hovorí Nouhad – požehnal svätý Charbel, aby každý, kto sa napije čaju z vývaru jeho listov, bol uzdravený.
Roku 1996 bola v Libanone zázračne uzdravená tridsaťročná Naďa Sader, matka dvoch detí. Bola to veľmi bohatá žena, ktorá priam zbožňovala luxusný a zábavný životný štýl. Jedného dňa úplne ochrnula a nejaký čas ju trápili veľké bolesti. Nepomáhala ani liečba v najrôznejších európskych klinikách, ani vyšetrenia u najlepších odborníkov. Nábožná priateľka chorej Nadi poradila, aby prijala sviatosť zmierenia a sviatosť Eucharistie a modlila sa za svoje uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Dala jej tiež vypiť vývar z listov dubu z jej rodinnej záhrady, ktorý mal požehnať svätý Charbel, keď sa jej ukázal vo sne. Naďa spočiatku všetky priateľkine rady s posmechom odmietala, ale po niekoľkých dňoch veľkého utrpenia súhlasila. Najprv sa sviatostne zmierila s Bohom a prijala Eucharistiu. Začala sa tiež modliť a prosiť svätého Charbela o príhovor. Po modlitbe súhlasila aj s vypitím vývaru z listov požehnaného dubu. Po prvom dúšku zacítila strašnú bolesť, začala kričať a omdlela. Neskôr povedala, že pred omdletím uvidela Najsvätejšie Srdce Ježišovo obklopené intenzívnym svetlom. Potom stratila vedomie a prebrala sa až po troch dňoch. Po prebratí sama vstala z postele a ukázalo sa, že ochrnutie úplne zmizlo. Naďa mohla začať zasa normálne žiť, ale už inak ako predtým. Pochopila, že človek, ktorý žije tak, ako keby Boha nebolo, je najväčším úbožiakom na zemi, hoci by vlastnil aj veľké materiálne dobrá. Odvtedy denne číta Sväté písmo, modlí sa ruženec, pravidelne pristupuje k sviatostiam, je verná manželovi, vychováva svoje deti a pomáha chudobným.
Rôzne príbehy zázračných uzdravení poukazujú na skutočnosť, že – ako výstižne poznamenal A. Saint-Exupéry, autor Malého princa – „to, čo je najdôležitejšie, je očami neviditeľné" – a teda návrat k Bohu a každodenný život vo viere. Hlavná misia svätého Charbela bola a je pripomínať ľuďom cez znaky a zázraky, že Boh jestvuje, že čas nášho pozemského života je krátky a nemožno ho premrhať, ale treba ho využiť na dozrievanie k láske, lebo vo chvíli smrti sa bude brať do úvahy len láska. „Kristus vie, čo je vo vašich srdciach," hovorieval svätý Charbel, „a preto ich túži premieňať. Nehľadajte pravdu bez Krista. Keď ho spoznáte, spoznáte Pravdu a získate slobodu a lásku. Kristus túži, aby ste boli slobodní a aby ste sa naučili milovať. Buďte si istí, že s Kristom premôžete všetko zlo."
Svätí sú viditeľným znakom neviditeľného Boha, milujú nás a konajú mocou jeho lásky. Inými slovami, to sám Boh koná skrze nich, apeluje na našu slobodu, ukazuje nám konečný zmysel nášho pozemského života – nebo. Vyzýva nás k obráteniu, aby sme zanechali cestu hriechu, ktorá nás vedie do strašnej skutočnosti pekla a nabáda nás k vytrvalej každodennej modlitbe, pravidelnej spovedi, častému svätému prijímaniu a k životu podľa evanjeliových zásad.
Znak ohňa
autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr
Raymond Nader, riaditeľ libanonskej katolíckej televízie Tele–Lumière bol už od detstva fascinovaný tajomstvom Boha. Ako študent sa snažil objaviť vedecké vysvetlenie aktu stvorenia, dával si najťažšie teologické otázky týkajúce sa tajomstva našej spásy v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní, tajomstva Eucharistie, Najsvätejšej Trojice a iných otázok. Hľadal na ne odpovede nielen čítaním teo-logických diel, ale aj vo vytrvalej každodennej modlitbe a kontempláci.
Po uzavretí manželstva a narodení detí mu rodinné povinnosti a povinnosti v práci nedovoľovali venovať toľko času vnútornému životu ako predtým. Nader však dostal originálny nápad. Niekoľkokrát v roku odchádzal do blízkych kláštorov na celonočné modlitby. Bral si so sebou Bibliu a sviečky. Započúval sa do Božieho hlasu a v kontemplácii hľadal Krista. Vždy o 22. hodine sa rozlúčil s manželkou a deťmi a odišiel do vybraného kláštora, aby mohol v úplnom tichu rozjímať nad textami Svätého písma a celú noc sa modliť. Až nad ránom sa vracal domov.
9. novembra 1994 v predvečer svojich 33. narodenín sa Raymond Nader vybral do kláštora v Annaya (1350 m n. m.), v ktorom svätý Charbel Makhlouf prežil posledných 23 rokov svojho života v úplnej samote s Bohom a dosiahol tu vrchol svätosti. Keď Raymond hľadel na hviezdnaté nebo, uvedomil si, že v porovnaní s veľkosťou vesmíru a miliardami hviezd a galaxií je naša zem nič neznamenajúca škrupinka – a o čo menej on sám. V jeho mysli sa vynárali otázky: „Aká je moja úloha v tomto svete? Skutočne som ako rozumná a slobodná bytosť pre Boha dôležitejší ako celý stvorený vesmír?" Uvedomoval si, že ak môže medzi človekom a Bohom jestvovať vzťah lásky, obaja musia mať v tom vzťahu veľmi dôležitú úlohu. V opačnom prípade by nič nemalo zmysel. Naplnený týmito myšlienkami pokľakol, zapálil päť sviec, rozložil ich v tvare kríža a začal čítať a meditovať nad podobenstvom o talentoch v Evanjeliu podľa Matúša (25, 14 – 30). Bolo nepríjemne chladno a blížila sa polnoc.
V jednom momente Raymond zacítil závan horúceho vzduchu, ktorý o chvíľu zosilnel a jeho teplota tak stúpla, že si musel vyzliecť nielen bundu, ale aj sveter a košeľu. Uvedomil si, že tento tropický vietor je v novembri niečo nezvyčajné. S prekvapením zároveň zistil, že vietor ohýbal konáre stromov, ale nevysvetliteľným spôsobom obchádzal sviece a tie pokojne horeli ďalej. Na to, čo sa okolo neho dialo, nenachádzal logické vysvetlenie.
V jednom momente stratil zmyslový kontakt s realitou a ocitol sa v jej inom rozmere. Svoj nezvyčajný zážitok opísal v jednom programe libanonskej televízie LBC takto: „Ocitol som sa v inom svete, ktorého krásu ťažko vyjadriť slovami. Bol som obklopený tajomným svetlom a prítomnosťou úplne nezištnej, čistej Lásky, ktorá všetko udržiava pri živote. Pochopil som, že je to jeden Boh v troch Osobách. Stratil som zmyslový kontakt s materiálnym svetom, ale dostal som iný druh poznania, videl a počul som iným spôsobom, plnším, duchovným. Kontemploval som to zázračné svetlo, ktoré bolo tak neobyčajne oslnivé, že nie som slovami schopný túto skúsenosť opísať. To svetlo súčasne odhaľovalo i zakrývalo prítomnosť neviditeľného Boha. Bolo mi jasné, že jestvuje len Boh, ktorý je Láska, a len on je jediným zdrojom jestvovania. Ono tajomné duchovné svetlo bolo tisíckrát silnejšie ako jas slnka, ktoré v porovnaní s ním bolo ako svetlo sviece. To svetlo i napriek svojej nesmiernej intenzite bolo príjemné, prinášalo sladkosť lásky, radosť a pokoj. Na slnko nemožno hľadieť voľným okom, ale na to božské svetlo som mohol pozerať neustále, očarený jeho fascinujúcou krásou. Bolo priezračné a súčasne ma obklopovalo a prenikalo, nevychádzalo z jedného bodu, ale zo všetkých strán. Ohromený a vo vytržení som sa pýtal sám seba: ,Nie je to sen?‘ Avšak tá Prítomnosť mi odpovedala: ,Nie, to nie je sen. Až teraz si úplne pri vedomí a triezvy.‘ Odpoveď bola jasná a zrozumiteľná, prenikla ku mne bez slov a bez akéhokoľvek zvuku. Pýtal som sa ďalej: ,Kto si? Kde som to?‘ Okamžite som dostal odpoveď: ,Ja som a som všade. To ja som Láska, ktorú zakusuješ.‘ Takže trojjediný Boh je Láska, ktorú nám Bohočlovek Ježiš Kristus zjavil v tajomstve svojej smrti a zmŕtvychvstania a ktorá túži obdarovať každého človeka. Bolo mi jasné, že trojjediný Boh pozná všetky moje myšlienky a miluje ma nezištnou láskou, zahŕňa ma svojím nekonečným milosrdenstvom, dvíha ma, keď klesnem, a odpúšťa mi všetky hriechy. Božia láska ma napĺňala nevysloviteľným šťastím a pokojom. Až v jej svetle som spoznal celú svoju nezrelosť, hriešnosť, egoizmus a uistil som sa, že len vtedy môžem dozrievať v láske, keď dovolím Kristovi, aby viedol môj každodenný život a pomáhal mi premáhať moje chyby.
V určitom momente som si uvedomil, že moja skúsenosť prítomnosti Boha a tajomného svetla začala miznúť. Zároveň ma prenikol strach, že stratím vedomie aj život. Preto som sa začal modliť: ,Pane, prosím ťa, neodchádzaj, zober ma so sebou.‘ Vtedy mi Pán – som presvedčený, že to bol Ježiš – povedal, že vždy je a stále bude so mnou.
Moje zmysly začali naplno fungovať, začal som počuť a vidieť. Mal som pocit, akoby som bol znova uväznený v tele. Zacítil som prenikavý chlad a musel som sa hneď obliecť. Uvedomil som si, že od momentu, keď som sa začal modliť, prešli štyri hodiny, sviece úplne vyhoreli, ale mne sa zdalo, že to všetko trvalo len chvíľu. Na to, čo sa stalo, som nenachádzal nijaké logické vysvetlenie. Vstal som, zobral Bibliu a pobral som sa k autu. Keď som prechádzal okolo sochy svätého Charbela, ktorá stála na kláštornom dvore, náhle som pocítil silnú bolesť v ľavej ruke a horúčosť v ramene. Až v aute som si vyhrnul rukáv, aby som zistil, čo sa stalo. S úžasom som zbadal na pokožke odtlačok piatich prstov, ako keby ich tam vypálila čiasi horúca dlaň. Po chvíli ma to prestalo bolieť a cítil som na tom mieste už len horúčosť. Nemohol som však pochopiť, ako sa tých päť prstov mohlo odtlačiť na moje rameno. Ukázal som to manželke, aby som sa presvedčil, že to nie je len nejaké moje videnie. Napokon som pochopil, že svätý Charbel mi dal jasné potvrdenie autentickosti mojej nočnej skúsenosti v kláštore v Annayi z deviateho na desiateho novembra 1994, a že to nebol sen alebo nejaká moja predstava. Po čase som sa vybral za bejrútskym arcibiskupom Abiegom Naderom a všetko som mu porozprával. Keď ma vypočul, prikázal mi môj tajomný odtlačok na ramene ukázať lekárom."
Raymondovu ruku skúmali lekári s rôznych odborov, medzi nimi aj slávny libanonský chirurg dr. Nabil Hokayem, ktorý potvrdil, že odtlačok piatich prstov na Raymondovom ramene má znaky popálenín II. a III. stupňa a jeho príčina je neznáma. Lekári nenašli ani medicínske vysvetlenie, prečo popálenina po niekoľkých minútach prestala bolieť, prečo na nej nevznikla nijaká infekcia a prečo má popálenina červenú farbu, keď popáleniny majú zvyčajne šedú až čiernu farbu. Lekári navyše potvrdili, že rana sa nezjazvila ako každá rana na koži. Tento fakt vylučoval hypotézu úmyselného poškrabania. Na pokožke ramena bolo vidieť výrazné vypálenie piatich prstov. Raimund Nader je presvedčený, že to mu svätý Charbel odtlačil svoju ruku na rameno, aby ho uistil, že jeho skúsenosť prítomnosti Boha bola taká reálna ako znak na jeho ramene. Rana po piatich dňoch úplne zmizla a nezanechala nijaké jazvy.
V júli 1995 v deň liturgickej spomienky svätého Charbela sa počas procesie v kláštore v Annayi objavil po boku Raymonda starý mních s kapucňou na hlave. Nader nevidel jeho tvár, ale počul vnútorný hlas, ktorý mu odovzdal prvé posolstvo svätého Charbela. Keď vnútorný hlas doznel, rehoľník zmizol a Nader pocítil na svojom ramene takú istú bolesť ako v pamätný 9. november 1994. Zistil, že na tom istom mieste ako minule má znova popáleninu v tvare dlane. Raymond pochopil, že je to znamenie od svätého pustovníka. Odvtedy Raymund Nader pravidelne dostáva od svätého Charbela osobitné posolstvo pre ľudí. Zakaždým ho sprevádza odtlačok prstov na Raymondovom ramene. Posolstvá najprv posúdi cirkevná vrchnosť a potom sú zverejnené. Do minulého roku bolo odovzdaných 22 posolstiev svätého Charbela. Vyzývajú ľudí na návrat k Bohu a k budovaniu civilizácie lásky cez modlitbu, pokánie a lásku k blížnemu.Posolstvá svätého Charbela
autor: redakcja
V okamihu smrti bude najdôležitejšia láska. Hriešnik sa vo chvíli smrti bude najväčšmi obávať toho, že nebude mať odpoveď na nekonečnú Božiu lásku, a bude to oplakávať.
Boh existuje, existuje aj jeho kráľovstvo. Každý človek je povolaný, aby bol súčasťou jeho kráľovstva skrze zjednotenie sa s Bohom v láske. Je len jedna cesta, ktorá vedie do jeho kráľovstva. Je ňou Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek. Cesta dozrievania k láske je ťažký duchovný výstup. Musíme sa navzájom milovať nezištnou láskou, bezpodmienečnou a bezhraničnou. Aby sme mohli dozrievať k takejto láske, musíme neustále čerpať z jej prameňa, ktorým je Ježiš Kristus. Z tohto jediného prameňa môžeme čerpať všetci bez výnimky cez každodennú vytrvalú modlitbu, sviatosť zmierenia a cez Eucharistiu.
Len Ježiš môže vyslobodiť človeka od všetkých hriechov, problémov a súžení. Veľmi trpí, keď človek vykúpený jeho krvou upadá do hriechu. Boh túži, aby sme boli slobodní a šťastní. Ľudia však hľadajú šťastie tam, kde ho nikdy nenájdu, teda na zemi v materiálnych dobrách alebo v iných ľuďoch. Úplné šťastie možno nájsť len v zjednotení sa v láske s Kristom. Hriešnik sa vo chvíli smrti bude najväčšmi obávať toho, že nebude mať odpoveď na nekonečnú Božiu lásku, a bude to oplakávať. Každý človek, ktorý nemiluje, keď hriechom zničil v sebe schopnosť milovať, je v stave duchovnej smrti, pretože dobrovoľne prerušil putá života a lásky, ktoré ho zjednocovali s Bohom. Láska je jediným pokladom, ktorý si môžeme počas pozemského života zhromaždiť a ktorý pretrvá naveky. Všetko materiálne bohatstvo, sláva, spoločenské postavenie a všetky úspechy spolu so smrťou zostanú na tomto svete. V okamihu smrti bude najdôležitejšia láska. Kto sa postaví pred Boha bez lásky, bude musieť niesť všetky následky svojich hriešnych rozhodnutí a egoistického správania. To bude strašný zážitok opravdivej duchovnej smrti a premárneného života. Vo vašich srdciach musí panovať láska a vo vašich mysliach pokora. Arogancia vždy privádza k hriechu a nedostatok odpúšťania a nenávisť k večnému zatrateniu. Modlite sa a obráťte sa.
Modlite sa z hĺbky srdca a Boh vás vypočuje. Otvorte Kristovi dvere svojich sŕdc, aby mohol v nich prebývať a obdariť vás pokojom. Pamätajte si: modlite sa zo srdca, úprimne a s nádejou, nie len perami. Skôr príde k Bohu zvuk kvákania žiab, než prázdne slová, ktoré nevychádzajú z ľudského srdca. Pri modlitbe sa započúvajte do Božieho hlasu. Žiaľ, je málo tých, čo počúvajú a aj rozumejú; a ešte menej tých, čo počúvajú, rozumejú a zároveň to uvádzajú do života. Započúvajte sa teda do toho, čo vám Boh rôznymi spôsobmi hovorí, usilujte sa to pochopiť a úplne splniť jeho svätú vôľu.
Každý človek je akoby lampou Boha. Jeho úlohou je prežarovať temnotu vo svete. Pán Boh stvoril každú lampu s jasným a priesvitným sklom, aby svetlo mohlo prenikať a osvecovať temnotu sveta. Ľudia však zabúdajú na svetlo a väčšmi sa starajú o to sklo. Tak ho vyfarbujú a ozdobujú, až stemnie a nedovolí svetlu prenikať von. A preto panujú vo svete veľké temnoty. Sklo vašich lámp sa musí stať znova priesvitné, aby vaše svetlo svietilo vo svete. Preto po každom páde treba hneď pristúpiť k sviatosti zmierenia, aby ste mohli stále zotrvávať v stave posväcujúcej milosti.„Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte" (Jn 4,48)
Svätí sú zreteľnými znakmi prítomnosti a pôsobenia neviditeľného Boha. Ich prostredníctvom Ježiš Kristus neustále koná rôzne znamenia a zázraky, ktorými nás vyzýva k obráteniu.
Tajomstvo fotografie svätého Charbela
Od momentu, keď svätý Charbel vstúpil do kláštora, nikto okrem spolubratov nevidel jeho tvár a nikto ho ani nefotografoval. 8. mája 1950 v deň narodenín svätého pustovníka prišli k jeho hrobu štyria maronitskí misionári. Keď sa pomodlili, urobili si tam spoločnú fotografiu spolu so strážnikom, ktorý dohliadal na poriadok na mieste odpočinku otca Charbela. Po vyvolaní filmu zistili, že na fotografii sa vedľa misionárov nachádza aj postava tajomného mnícha s bielou bradou a kapucňou na hlave. Experti vylúčili fotomontáž. Najstarší mnísi, ktorí svätého Charbela poznali, zistili, že na fotografii je on a že tak vyzeral v posledných rokoch svojho života. Táto fotografia sa stala podkladom pre všetky portréty svätca, aj tie, ktoré viseli na Námestí svätého Petra počas jeho blahorečenia a svätorečenia.
Zázračné uzdravenia vybrané na proces blahorečenia a svätorečenia
Spomedzi tisícich zázračných uzdravení pripisovaných príhovoru svätého Charbela boli tri vybrané na zavŕšenie procesu blahorečenia a svätorečenia.
Roku 1936 ťažko ochorela tridsaťročná rehoľná sestra Maria Abel Kamari – zistili jej veľké vredy na žalúdku. Po dvoch operáciách sa jej stav ani trochu nezlepšil – žena aj naďalej nemohla jesť, k tomu sa pridalo ešte odvápnenie kostí, vypadali jej zuby a ochrnula jej pravá ruka. Roku 1942 sa jej problémy so žalúdkom natoľko zhoršili, že už vôbec nemohla vstať z postele a hrozilo jej, že zomrie. Po prijatí sviatosti pomazania chorých sa začala rehoľná sestra vrúcne modliť za uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Na jej úpenlivú prosbu ju 11. júla 1950 odviezli k hrobu svätého pustovníka. Keď sa sestra Mária dotkla hrobu, zacítila, akoby celým jej telom prešiel elektrický prúd. Vreckovkou otrela tajomnú tekutinu, ktorá vytekala z tela svätého Charbela a presakovala cez mramorový sarkofág. Keď si tekutinou potrela choré časti tela, ihneď sama vstala z nosidiel a začala normálne chodiť. Keď to zhromaždení ľudia uvideli, s veľkou radosťou začali kričať, že sa stal zázrak. Od tej chvíle bola žena úplne uzdravená. Neskôr to potvrdili aj podrobné lekárske vyšetrenia.
Iskander Obeid bol kováč. Roku 1925 počas práce v dielni mu úlomok kovu vážne poškodil pravé oko. Zhodou okolností roku 1937 tiež počas práce si tak veľmi zranil to isté oko, že ním úplne prestal vidieť. Lekári sa vtedy rozhodli odstrániť ho. Aj keď Iskander cítil neustále bolesť v poškodenom oku, nesúhlasil s jeho odstránením. Roku 1950 sa začal horlivo modliť za uzdravenie na príhovor svätého Charbela. V istú noc videl vo sne svätého pustovníka, ktorý ho žiadal, aby sa vydal na púť k jeho hrobu v kláštore Annayi. Iskander sa rozhodol odcestovať k hrobu 18. októbra 1950. Keď tam prišiel, bolesť oka tak veľmi zosilnela, že ju len ťažko zniesol. Po spovedi a prijatí Ježiša v Eucharistii sa Iskander dlho modlil pri hrobe svätého Charbela. V noci sa mu prisnil sen, v ktorom ho svätý pustovník požehnal. Keď sa ráno prebudil, s veľkou radosťou zistil, že riadne vidí na pravé oko a bolesť úplne prestala. Lekárska komisia potvrdila, že nastala zázračná, úplná regenerácia poškodeného oka Iskandra Obeida.
Mariam Assai Awad, žena zo Sýrie bývajúca v Libanone, sa dozvedela, že má rakovinu žalúdka a že má už metastázy na črevách a hltane. Operácie v rokoch 1963 a 1965 jej vôbec nepomohli. Z lekárskeho hľadiska nemala nijakú nádej na vyliečenie. Prepustili ju teda z nemocnice, aby mohla zomrieť doma. Chorá začala vtedy vzývať o pomoc svätého Charbela. Raz v noci roku 1967 sa pred spaním vrúcne modlila za svoje uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Keď sa ráno prebudila, zistila, že všetky príznaky jej choroby zmizli. Lekári z miestnej nemocnice zažili skutočný šok, keď zbadali Mariam, ako sa sama pohybuje. Podrobné vyšetrenia potvrdili, že žena bola nevysvetliteľným spôsobom úplne uzdravená.
Zázračné znamenia v Rusku
Anatolij Bajukanskij, šéfredaktor ruského mesačníka Lekár, sa prvý raz dozvedel o svätom Charbelovi po prečítaní článku v bieloruskom časopise Objaviteľ. Autor písal, že svätý z Libanonu uzdravuje z rôznych chorôb a pomáha ľuďom objaviť a prijať poklad kresťanskej viery. Roku 1997 sa Anatolij rozhodol uverejniť v svojom časopise článok o svätom Charbelovi aj s jeho fotografiou. Odozva čitateľov Lekára bola prekvapujúca: z Ruska aj z Bieloruska prišla do redakcie záplava 5000 listov so svedectvami zázračných uzdravení a rôznych milostí pripisovaných príhovoru svätého Charbela. Pre Bajukanského to bolo o to viac prekvapujúcejšie, že Rusi po období komunistickej ateizácie nie sú naklonení veriť v zázračné uzdravenia, zvlášť keď sú pripisované katolíckemu svätcovi. V piatich nasledujúcich vydaniach svojho mesačníka Anatolij uverejnil fotografie svätého Charbela a tiež svedectvá uzdravení na jeho príhovor. Čitatelia písali o uzdraveniach z najrôznejších nevyliečiteľných chorôb, pokročilých nádorov, ochrnutí, gangrén, stavov úplného bezvedomia, spavej nemoci a tiež iných menších zdravotných ťažkostí. Články a knihy Bajukanského o svätom Charbelovi mnohí pravoslávni duchovní aj ruskí novinári neprijali pozitívne. Autora podrobili ostrej kritike za to, že propaguje kult katolíckeho svätého a niektorí pravoslávni kňazi dokonca vyzývali veriacich, aby spálili obrazy svätého Charbela.
Anatolij Bajukanskij sa vtedy vybral na púť k hrobu svätého Charbela. Vzal so sebou aj listy, ktoré mu poslali čitatelia, aby ich položil na hrob svätého pustovníka. Táto púť ho veľmi upevnila vo viere. Takmer hmatateľne vtedy zakúsil blízkosť svätého Charbela a jeho zázračného orodovania u Boha, pretože veľa nevyliečiteľne chorých čitateľov Lekára bolo úplne uzdravených. Anatolij sa vtedy presvedčil, že všetko je možné človeku, ktorý úprimne dôveruje a verí Bohu a prosí o príhovor svätých.
Film o svätcovi: link
Film: Svätý Charbel / Charbel: The Movie (2009
Svätý Charbel Makluf je svätcom na ktorého príhovor sa uskutočnilo veľké množstvo zázračných uzdravení. Postupne sa jeho úcta rozširuje aj u nás na Slovensku, kde dnes už máme natrvalo aj relikvie prvej triedy (z kosti Sv. Charbela) v Dóme sv. Alžbety v Košiciach a v Mariánskom pútnickom mieste v Klokočove.
Svätý Charbel sa ako mních, pustovník vyznačoval mimoriadnou skromnosťou, pokorou a veľkou úctou k Panne Márii. Ako kňaz si obdivuhodne ctil Eucharistiu. Často sa veľmi dlho pripravoval na slávenie sv.omše, a po svätej omši dlho zotrvával v postoji chvály a vďakyvzdania za dar Eucharistie.
Sv. Charbel Makluf je známy ako pustovník z Annaya. Tento maronitský kresťan žil v Libanone v rokoch 1828 –1898. Je považovaný za jedného z najväčších divotvorcov 19. storočia. Už za svojho života bol vzorom dokonalého mnícha, pustovníka a ľudia ho považovali za svätca.
Zázraky s ním sa často spájajú s príhovornou modlitbou počas ktorej sú veriaci pomazaní olejom sv. Charbela. Už za jeho života sa odohrala zaujímavá príhoda spojená s olejom. Svätý Charbel v túžbe žiť pustovníckym spôsobom života, žiadal svojich nadriadených, aby mohol odísť do pustovne v horách neďaleko kláštora. Nakoľko jeho predstavení videli jeho prínos pre kláštornú komunitu v ktorej žil 16 rokov, nedali súhlas na jeho odchod do pustovne. Až sa stala zaujímavá príhoda. Predstavený vydal nariadenie, aby v noci nesvietili olejovými lampami, aby sa šetrilo zbytkami lampového oleja. Keďže Charbel pracoval do noci na poli, nevedel o tomto nariadení. Mladí mnísi v túžbe po žarte naplnili Charbelovu lampu vodou.
Veľké prekvapenie nastalo, keď predstavený zisťoval od zodpovedných za olej, prečo Charbel svieti v noci vo svojej cele. Mladí mnísi sa mu priznali, že zo žartu naplnili jeho lampu vodou, tá však svietila, akoby bol v nej olej. To čo mladí mnísi tvrdili, si skontroloval aj predstavený. Keď preveril, že je v nej skutočne voda, presvedčil sa, že je to znamenie. Vyskúšal zapáliť lampu s vodou on, ale jemu lampa nesvietila. Naopak, keď vodu zapálil Charbel lampa (nádoba) Charbela sa ihneď rozhorela nie však vodou, ale prítomnosťou živého Slova. Po tejto udalosti dostal Charbel ihneď povolenie odísť do neďalekej pustovne sv. Petra a Pavla, kde žil uplynulých 23 rokov, až do svojej smrti.
Po jeho smrti bol pochovaný do spoločného hrobu bez rakvy, tak ako ostatní mnísi z tejto komunity. Aj v tejto situácii sa však diali zaujímavé udalosti, keď sa po jeho smrti zrazu zo spoločného hrobu šírilo v noci zdiaľky viditeľné svetlo po dobu 45 dní. Následne mnísi umiestnili telo Charbela do rakvy a rakvu umiestnili do suterénu starej kláštornej kaplnky.
Zázračné telo sv. Charbela Makhloufa
Túžba po pustovni zázračne vypočutá
Trvalo viac ako sedem rokov, kým mu bolo dovolené toto želanie. Iba výnimočným mníchom bolo takéto privilégium povolené. Znamenie, že bol pripravený opustiť bezpečné prostredie kláštora, sa objavilo zvláštnym spôsobom. Vzhľadom na nutnú žiadosť k tejto naliehavej správe sa svätý Charbel posadil v noci, aby na nej pracoval. K jeho zúfalstvu zistil, že jeho lampa už nemala žiadny olej. Požiadal jedného z laikov kláštora, aby ho doplnil. Ten si chcel urobiť žart a tak do lampy miesto oleja nalial vodu, no sám ostal v obrovskom šoku keď videl, že lampa sa okamžite rozsvietila a vydávala svoje bežné svetlo. Chlapec upozornil na tento jav predstaveného, ktorý išiel sám preveriť situáciu. K jeho prekvapeniu zistil, že je skutočne lampa plná vody. Vzal to ako znamenie zhora, že Charbel bol pripravený žiť ťažký život pustovníka.
Počas zostávajúcich dvadsiatich troch rokov svojho života žil Charbel mimoriadne ťažký život. Celý život si udržiaval nesmiernu skromnosť vo svojom oblečení, spával na slame a ako vankúš používal obyčajnú drevenú dosku. Jedol jedno jedlo denne zo zvyškov z kláštora. Preukazoval pozoruhodnú oddanosť Eucharistii, strávil hodiny v príprave na slávenie sv. omše a hodiny vďakyvzdania po jej skončení.
Zázračné svetlo
V roku 1898 Charbel utrpel masívnu mŕtvicu, keď hovoril o sv. omši a zomrel iba o osem dní neskôr na Štedrý večer. Mal sedemdesiat rokov. Po troch dňoch bol pochovaný na kláštornom cintoríne a ako to bolo zvykom bez toho, aby bolo jeho telo uložené do rakvy. Rovnako ako mnohí svätí mnísi pred ním, by bol pravdepodobne čoskoro zabudnutý, ak by sa nebolo udialo niečo veľmi zvláštne. Počas ďalších štyridsiatich piatich nocí bol jeho hrob obklopený oslnivým jasným svetlom, o čom svedčí čoraz väčší počet ľudí, z ktorých to nikto nedokázal vysvetliť. Povolenie na exhumáciu jeho tela od cirkevných úradov bolo vyžiadané a schválené.
V noci, keď zomrel, mnísi z blízkeho kláštora sa ponáhľali do pustovne, aby pobozkali ruky a aby boli požehnaní dotknutím sa jeho tela. Mnohí strávili celú noc kľačiac v modlitbe vedľa neho. V tú noc padal ťažký sneh a bolo extrémne chladno, čo nebolo prekvapujúce, pretože pustovňa bola 1400 metrov nad morom. Tí, ktorí vydržali bdieť, sa seba navzájom pýtali: „Ak trpíme toľko len na jednu noc, ako tu mohol otec Charbel žiť dvadsaťtri rokov?“
Mohli vidieť, že s odvahou mučeníka musel znášať únavu, hlad, chudobu a zimu. Miestni dedinčania, z ktorých mnohí s ním v priebehu rokov zdieľali na pár chvíľ spoločenstvo, si spomínali na jeho svätosť, nepretržitú modlitbu a tvrdú prácu, jeho túžbu zotrvávať v tichu.
Exhumácia tela
Nakoniec bolo vydané povolenie na exhumáciu jeho tela a štyri mesiace po smrti otca Charbela sa zhromaždil zástup, aby bol svedkom tohto diania. Každého prekvapilo, že jeho telo bolo dokonale zachované, aj napriek tomu, že hrob bol zaplavený silnými dažďami, takže telo plávalo doslovne v mori bahna. Charbel bol vyzdvihnutý a oblečený do nového oblečenia predtým, než bol umiestnený do drevenej rakvy v rohu súkromnej kaplnky kláštora. Zistilo sa však, že je potrebné zmeniť oblečenie dvakrát týždenne kvôli podivnej tekutine, ktorá sa vylučovala z pórov jeho tela. Tekutina bola popísaná ako zmes potu a krvi, a neustále jej vylučovanie z tela pokračovalo. Kusy látok nasiaknuté v tejto tekutine sa čoskoro rozdelili ako relikvie.
V roku 1927, viac ako dvadsaťosem rokov po jeho smrti, Charbelovo ešte stále neporušené telo bolo vyšetrené dvoma lekármi francúzskeho lekárskeho inštitútu v Bejrúte, potom preložené do ďalšej rakvy obloženej zinkom, ešte pred umiestnením do novej hrobky vo vnútri steny oratória. Počas sviatku v roku 1950 hlásili pútnici do svätyne správy, že z rohu hrobky vyteká tekutina. Keď bola hrobka otvorená, bolo zistené, že je suchá a tiež suchá je rakva zvonku, s výnimkou tekutiny, ktorá pomaly pretekala cez trhlinu v nej. O dva mesiace neskôr po získaní povolenia od cirkevných úradov, bola zámka na rakve rozbitá a telo bolo vyšetrené. Znova sa zistilo, že je bez akýchkoľvek stôp poškodenia a podivná tekutina si stále hľadala cestu, vytekajúc z pórov tela. Od tej doby bola svätyňa obliehaná tisíckami pútnikov z celého sveta. V roku 1950 začal kláštor uchovávať záznamy o zázrakoch pripisovaných Charbelovi. Za menej ako dva roky sa nahromadilo viac ako 1200 takýchto správ. Už v roku 1925 bolo meno mnícha predložené petíciou pápežovi Piovi XI, aby začal kanonické konanie vedúce k jeho blahorečeniu, ale toto sa udialo až v roku 1965 počas pontifikátu pápeža Pavla VI. Dve uzdravenia prijaté ako zázračné boli potrebné a oba, ktoré boli vybrané na tento účel sa uskutočnili v roku 1950. Prvé z nich sa týkalo rehoľnej sestry Maria Abel Kawary. Štrnásť rokov trpela vážnymi črevnými problémami a lekári ju prepustili ako beznádejný prípad.
V jednu celú noc sa však modlila hneď vedľa Charbelovho hrobu a okamžite sa vyliečila. Lekár, ktorý ju vyšetroval v tom čase, zaznamenal vyliečenie ako „nadprirodzený prípad, ktorého vysvetlenie je mimo ľudskej moci.“ Druhý zázrak prijatý posvätnou kongregáciou bolo uzdravenie zo slepoty kováča Iskandara Oubeida. Stratil zrak v jednom oku, keď utrpel úder pri práci. Vynikajúci oční špecialisti mu oznámili, že poškodenie dúhovky bolo také závažné, že už sa nikdy jeho zrak neobnoví. O trinásť rokov neskôr prijal radu priateľov, aby navštívil hrobku otca Charbela. Pri návrate domov mal sen, v ktorom sa mu zjavil mních, ktorý sľuboval, že ho vylieči. Nasledujúce ráno zistil, že dokáže opäť perfektne vidieť oboma očami. Nebolo možné nájsť žiadne lekárske vysvetlenie. Najznámejšie z uzdravení na príhovor sv. Charbela sa udialo v roku 1950. To vyvolalo rozruch nielen v Bejrúte, ale v celom Libanone. Uzdravená bola päťdesiatročná krajčírka menom Mountaha Daher Boulos, ktorá bola po ťažkej chorobe od svojho jedného roku zhrbená. Jej príbeh je dosť dojemný. Pri návšteve mníchovej hrobky stála vo väčšej vzdialenosti a modlila sa za svojich dvoch synovcov, siroty, ktorí potrebovali pomoc. Jedinou žiadosťou, ktorú predniesla vo vlastnom mene, bolo, aby jej vydržal zrak, aby mohla pokračovať v práci ako krajčírka. O tri dni neskôr sa po návrate domov prebudila a zistila, že hrb na jej chrbte zmizol. Jej lekár to potvrdil, zatiaľ čo jej farár svedčil o tom, že „jej silueta sa zrazu stala úplne normálnou!“ 9. októbra 1977, len dvanásť rokov po jeho blahorečení, pápež Pavol VI. predsedal kanonizačným konaniam a oznámil svetu že sa blahoslavený Charbel pripojí k zoznamu svätých v nebi. Telo svätca však nezostalo neporušené. V roku 1965 sa zistilo, že začalo podliehať prírodným zákonom, pričom zostali iba kosti červenej farby. Je zrejmé, že predchádzajúce roky boli dostatočné na to, aby dokázali mníchovu svätosť, zatiaľ čo zázraky pripisované jeho zásahu pokračovali aj od tohto dňa. Jeden z najnovších sa uskutočnil v roku 1993, keď Nohad El Shami, päťdesiatpäťročná žena trpiaca čiastočnou paralýzou spôsobenou ťažkou hemiplégiou, uviedla, že videla dvoch mníchov vo svojom sne. Jeden z nich, ktorého označila ako Charbela, ju operoval na krku a keď sa prebudila, zistila, že bola úplne uzdravená. Za druhého mnícha v jej sne je považovaný svätý Marún, sýrsky kresťanský mučeník z piateho storočia, ktorý založil maronitský poriadok. Uzdravovanie na príhovor sv. Charbela ďalej pokračuje aj dnes. S dôverou sa k nemu utiekajme, je to svätec tisícov zázrakov.
Remeselník pokoja. Príbeh svätého Charbela z Libanonu
Svätý Charbel žil ako pustovník veľmi asketicky, čo nám pripomína starovekých púštnych otcov. Aj táto radikálna askéza sa nám môže zdať zvláštna. Ale ako vysvetlil pápež Pavol VI. vo svojej kanonizačnej homílii v roku 1977, nech už bol Charbelov život akokoľvek nezvyčajný, Boh ho pozdvihol ako „paradoxného tvorcu pokoja“.
Orodovník pre všetkých
Libanončania, kresťania alebo nekresťania, pokladajú Charbela za orodovníka, ku ktorému sa môžu obrátiť vo všetkých potrebách. Priťahuje ich jeho povesť mocného uzdravovateľa a divotvorcu. Prichádzajú k jeho hrobu v Kláštore svätého Marona na vrchole hory v Annaya. Osobitne prichádzajú 22. deň každého mesiaca.
Táto púť súvisí s príbehom úžasného uzdravenia, ktoré sa pripisuje Charbelovmu orodovaniu.
Nadprirodzená operácia
V noci 22. januára 1993 Nuhad Chami, matka 12 detí, pocítila nutkanie pomodliť sa pred spaním. Nedávno mala mozgovú príhodu, po ktorej ostala spolovice ochrnutá. Nedalo sa veľa urobiť – lekári jej povedali, že krčné tepny má takmer úplne upchané. Operácia by bola veľmi riskantná a chorá sa jej bála. Keď sa v tú noc modlila a nariekala pred Pannou Máriou a svätým Charbelom, srdce jej prenikol hlboký pokoj. Potom zaspala.
Odvtedy na žiadosť svätého Charbela chodí Nuhad Chami na púť do Annaye 22. dňa v každom mesiaci. A nie je sama: nedávno sa púte uprostred týždňa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí. Ak pripadne 22. na nedeľu alebo sviatok, keď má viac ľudí čas, zástupy sú ešte väčšie.
Pútnici sa tiež modlia pri hrobe svätého Charbela, jeho rakva je vystavená v kláštornej kaplnke. Vystúpia na vrch a navštívia pustovňu s výhľadom na krásne úrodné údolie Nahr Ibrahim, Abrahámovej rieky. Okolo kaplnky zasvätenej svätému Petrovi a Pavlovi sa nachádza len zopár veľmi jednoduchých ciel a kuchyňa. V takomto primitívnom príbytku prežil otec Charbel svoje posledné roky.
Zahalený tichom
Návštevníci tejto primitívnej pustovne sa pýtajú, prečo sa niektorí rozhodnú žiť v takej izolácii a prísnosti. Charbel, žiaľ, nedával odpovede! Hovoril veľmi málo a veľká časť jeho vnútorného života je zahalená tajomstvom.
Nikto nevie, čo zapálilo plameň lásky, ktorý horel v tomto človeku. Ani jeho spolubratia nechápali, ako dokázal tak dokonale plniť svoje rehoľné sľuby. Hoci raz ho počuli volať k Bohu o pomoc proti pokušeniu, svoje zápasy si nechával pre seba.
Charbel radikálne dodržiaval prísne rehoľné pravidlá. Mal odpor k peniazom.
Hoci jeho zásady môžu byť pre niekoho extrémne, Charbelova prísnosť bola súčasťou jeho cesty k svätosti. Ako poznamenal Pavol VI.: „Ponechala cestu otvorenú pre Ducha Svätého.“ Nehovoril veľa, ale jeho slová boli účinné. Ľudia z miestnych dedín ho vyhľadávali, išli až do jeho pustovne po radu, uzdravenie alebo sa jednoducho zúčastnili na jeho svätej omši.
Otec Charbel po 16 rokoch v kláštore požiadal o povolanie presťahovať sa do pustovne a aj ho dostal. Po 23 rokoch ešte horlivejšej modlitby, pôstu a pokánia dostal mŕtvicu a o osem dní neskôr zomrel na Vianoce roku 1898.
Ľudia z Annaye sa brodili hlbokým snehom, aby sa zúčastnili na jeho pohrebe. Charbelovo telo potom uložili na blatistú dlážku vlhkej podzemnej pohrebnej miestnosti, ktorá slúžila ako spoločný hrob kláštora. Asi mesiac každú noc videli, ako jasné svetlo vychádza z hrobu a obklopuje kláštor.
Mnohí ľudia – mnísi i dedinčania – videli svetlo a pripisovali ho Charbelovej svätosti. Koncom zimy opáta kláštora presvedčili, aby tento jav preskúmal. Odkryli kameň, ktorý zakrýval hrob, a v kaluži vody ležalo Charbelovo telo neporušené, ako keby len zaspal. Dodnes ostáva neporušené.
Pre neľahkú situáciu na Blízkom východe aj pre stále dôsledky občianskej vojny sa stal Kláštor svätého Marona jednou z hlavných spovedníc v Libanone. Mnohí muži, ktorí boli zapojení do vojny, si prišli po zmierenie. Mladé páry s deťmi prosia o Božie požehnanie a ochranu rodiny. Veľký počet pútnikov kľačí pred Pánom v duchu pokánia. Každý rok prichádza do Annaye pol milióna návštevníkov a tichý svätý Charbel je najvýrečnejší príklad „novej evanjelizácie“.
Otec Matar hovorí o Kanaďanovi, ktorý mal sen – videl v ňom mnícha, ktorého nepoznal. Spýtal sa: „Kto si?“ Mních povedal: „Som Charbel z Libanonu.“ Keď sa svätý stotožňuje s krajinou, je to veľmi veľká pocta. A tiež veľká výzva, ktorá volá jeho krajanov, aby celým srdcom hľadali Boha.
Charbel však nie je len pre Libanon. Charbel sa svojím pokáním a neustálou modlitbou orodovania – „ako Mojžiš na vrchu,“ povedal pápež Pavol VI. – ponúka pre spásu všetkých. Jeho život a stále orodovanie sú darom pre svet.
Svätý Charbel, ty si sa zriekol pôžitkov sveta a žil si v pokore a skrytosti v samote pustovne. Teraz prebývaš v sláve neba. Prihováraj sa za nás. Očisti našu myseľ i srdce, upevni nás vo viere a posilni našu vôľu. Rozpáľ v nás lásku k Bohu i k blížnemu. Pomáhaj nám voliť si dobro a vyhýbať sa zlu. Chráň nás pred viditeľnými i neviditeľnými nepriateľmi a podporuj nás v zápasoch všedných dní. Mnohí ľudia na tvoj príhovor dostali od Boha dar uzdravenia duše i tela, vyriešenia problémov v ľudsky beznádejných situáciách. S láskou zhliadni na nás a ak to bude v súlade s Božou vôľou, vypros nám u Boha milosť, o ktorú pokorne prosíme. No predovšetkým nám pomáhaj každý deň kráčať po ceste svätosti do večného života. Amen.
Dátum a miesto narodenia: 8. mája 1828, Bqaa Kafra, Libanon
Dátum úmrtia: 24. decembra 1898, Monastery Saint Maroun, Aannaya, Libanon
Miesto posledného odpočinku: Monastery Saint Maroun, Aannaya, Libanon
Rodičia: Brigitta Chidiac, Antoun Zaarour Makhlouf
Atribúty: mníšsky habit, modlitebné lano
Cirkev: maronitská katolícka cirkev
Deviatnik k sv. Charbelovi
Deviatnik k sv. Charbelovi
Prvý deň:
Ó, podivuhodný Charbel, ktorého nepoškvrnené telo nepodliehajúce rozkladu, vyžaruje vôňu neba, ponáhľaj sa mi na pomoc a vypros mi u Boha milosť, o ktorú prosím (tu povedz, o akú milosť sa jedná).
Svätý Charbel, oroduj za mňa.
Ó, Pane, ktorý si udelil svätému Charbelovi milosť viery, úpenlivo Ťa prosím, aby si mi na jeho príhovor udelil milosť žiť podľa Tvojich prikázaní a podľa Tvojho evanjelia. Tebe patrí sláva naveky. Amen.
1x Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu. Desatoro.
Druhý deň:
Ó, svätý Charbel, mučeník rehoľného života, ktorý si okúsil utrpenie, a z ktorého Pán
Ježiš učinil žiariaci maják, utiekam sa k Tebe a na tvoj príhovor prosím o túto milosť (tu povedz, o akú milosť sa jedná). Úplne ti dôverujem.
Ó, nekonečne dobrotivý Bože, ktorý si oslávil svätého Charbela milosťou konať zázraky, zmiluj sa nado mnou a udeľ mi na jeho príhovor to, o čo Ťa vrúcne prosím.Tebe patrí sláva naveky. Amen.
1x Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu. Desatoro.
Tretí deň:
Ó, milovaný Charbel, ktorý žiariš ako jasná hviezda na cirkevnom nebi, osvieť moju cestu a
posilni moju nádej. Od teba žiadam túto milosť (tu povedz, o akú milosť sa jedná). Vypros mi ju u ukrižovaného Ježiša, ktorého neprestajne oslavuješ.
Svätý Charbel, vzor trpezlivosti a mlčania, oroduj za mňa.
Ó, Pane Ježišu, ktorý si posvätil svätého Charbela a pomohol si mu niesť kríž, daj mi odvahu čeliť ťažkostiam života s trpezlivosťou a odovzdaním sa do Tvojej božskej vôle na príhovor tohto svätca. Tebe patrí sláva naveky. Amen.
1x Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu. Desatoro.
Štvrtý deň:
Láskavý otče, svätý Charbel, k tebe sa utiekam. Dôvera v teba napĺňa moje srdce. Skrze moc tvojho príhovoru u Boha očakávam milosť, o ktorú ťa prosím (tu povedz, o akú milosť sa jedná).
Preukáž mi znova tvoju láskavosť.
Svätý Charbel, záhrada cností, oroduj za mňa.
Ó, Bože, ktorý si svätému Charbelovi daroval milosť sa Ti podobať, daruj mi milosť rásť v kresťanských cnostiach. Zmiluj sa nado mnou, aby som Ťa mohol chváliť na veky vekov. Tebe patrí vďaka naveky. Amen.
1x Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu. Desatoro.
Piaty deň:
Ó, Bohom milovaný Charbel, osvieť ma a pomôž mi. Uč ma tomu, čo je Bohu milé. Ponáhľaj sa k mojej záchrane. Láskavý Charbel, prosím ťa, aby si mi u Boha vyprosil túto milosť (tu povedz, o akú milosť sa jedná).
Svätý Charbel, priateľ Ukrižovaného, oroduj za mňa.
Ó, Bože, vyslyš moju úbohú prosbu na príhovor svätého Charbela. Zachráň moje úbohé srdce a daruj mu pokoj. Upokoj starosti mojej duše. Tebe patrí sláva naveky. Amen.
1x Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu. Desatoro.
Šiesty deň:
Ó, svätý Charbel, všemocný orodovník, prosím ťa udeľ mi milosť, ktorú potrebujem (tu povedz milosť, o ktorú sa jedná). Jedine tvoje slovo u Ježiša postačiť k tomu, aby mi odpustil, aby sa nado mnou zľutoval a vyslyšal moju prosbu. Svätý Charbel, radosť neba i zeme, oroduj za mňa.
Ó Bože, ktorý si vyvolil svätého Charbela, aby nás obhajoval pred Tvojou božskou mocou, udeľ mi na jeho príhovor túto milosť (tu povedz, o akú milosť sa jedná), aby som Ťa s ním chválil a oslavoval na veky vekov. Tebe patrí sláva naveky. Amen.
1x Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu. Desatoro.
Siedmy deň:
Ó, všetkými milovaný svätý Charbel, pomocník potrebných. Verím v tvoj príhovor u Boha, udeľ mi prosím túto milosť, ktorú tak potrebujem (tu povedz, o akú milosť sa jedná).
Svätý Charbel, hviezda, ktorá radí blúdiacim, oroduj za mňa.
Ó, Bože, moje početné hriechy bránia tomu, aby ma zasiahla Tvoja milosť. Daj mi teda milosť robiť pokánie. Odpovedz mi na príhovor svätého Charbela. Navráť radosť môjmu smutnému srdcu a vyslyš moju prosbu. Ty, ktorý si stelesnením milosti, Tebe patrí vďaka a chvála. Amen.
1x Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu. Desatoro.
Ôsmy deň:
Ó, svätý Charbel, keď ťa vidím kľačiaceho na podlahe z rákosia, postiaceho sa, pokorujúceho sa
alebo v extáze pred Pánom, moja dôvera a viera v teba vzrastá. Vrúcne ťa prosím, aby si mi pomohol získať milosť, o ktorú ťa prosím (tu povedz, o akú milosť sa jedná).
Svätý Charbel, ponorený do Boha, oroduj za mňa.
Ó, najnežnejší Ježiš, Ty si pozdvihol svojho milovaného Charbela k dokonalosti evanjelia, pokorne Ťa prosím, udeľ mi milosť dokončiť svoj život podľa Tvojej vôle. Milujem Ťa, ó Bože, Spasiteľ môj. Amen.
1x Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu. Desatoro.
Deviaty deň:
Ó, svätý Charbel, som na konci svojej novény. Moje srdce je plné radosti, keď s tebou hovorím. Mám veľkú dôveru, že obdržím od Ježiša tie milosti, o ktoré som ťa prosil skrze tvoj príhovor. Ľutujem svoje hriechy a sľubujem, že sa ich budem vyvarovať. Prosím ťa o vypočutie mojej prosby (tu povedz, o akú milosť sa jedná).
Svätý Charbel, korunovaný slávou, oroduj za mňa.
Ó, Pane, počúval si modlitby svojho Charbela a udelil si mu milosť zjednotenia s Tebou. Zmiluj sa nado mnou v mojej núdzi a zachráň ma od všetkej zloby, ktorú nemôžem uniesť. Tebe patrí sláva naveky. Amen.
1x Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu. Desatoro.
Kanonizácia: 9. október 1977; Bazilika svätého Petra, Vatikán; pápež Pavol VI.