Príbeh na zamyslenie: „Nič nie je také utajené, aby sa neprezvedelo.“ Bolo to dávno. Viac ako pol storočia nazad. Mala som dvadsať. V jedno jarné ráno som kráčala domov. Plná radosti a nadšenia. …Viac
Príbeh na zamyslenie: „Nič nie je také utajené, aby sa neprezvedelo.“
Bolo to dávno. Viac ako pol storočia nazad. Mala som dvadsať. V jedno jarné ráno som kráčala domov. Plná radosti a nadšenia. Áno, o 9 mesiacov budem držať v rukách svoje prvé dieťa. Darujem život…
Plesala som. I môj manžel sa tešil. Nosil nás v náručí…
Až do chvíle, kým predbežné vyšetrenie ukázalo, že niečo nie je v poriadku. „Potrat nie!“ vykríkla som. „Donosím! Darujem život!“ – bila som sa o svoje právo. Martin, veľvyslanec v cudzej krajine a môj vlastný manžel sa nevzdával: „Vieš, že si to nemôžeme dovoliť. Mať postihnuté dieťa, to sa nepatrí… Mám vysoké postavenie, skvelú kariéru. Ak by sme si ho nechali, pokazí nám celý život.“ Omdlela som. Od strachu, bolesti, od zmätku v ktorom som volala na celé nebo a prosila som o zmilovanie. Boh mlčal a ja som plná zlosti podpísala pri svetle zapadajúceho slnka papier, že dieťa privediem na svet, ale hneď po pôrode sa ho zrieknem. Neuvidím jeho tvár, odhodím svoje materstvo, odhodím svoje materinské mlieko a dovolím, aby…. život z môjho života bol daný inému.
Ó Bože, ako som ťa prosila o pomoc. Volala som, ale nemala som pri sebe nikoho, iba môjho manžela, ktorý ma ubezpečoval, že som sa rozhodla správne. Aké šťastie v nešťastí, že som nepodpísala potrat. A aká bolesť, keď som sa zriekla života, ktorý som počula plakať. Narodil sa nám chlapec…
A hoci som ho nevidela, moje srdce vedelo, že to nie je naše posledné stretnutie…
Čas plynul. Pokojne. Ako vlny mora. Prilieval nové priateľstvá, úspechy i radovánky. Odliv odplavoval so sebou smútok zo zapredania vlastnej krvi. A takto prešlo desať rokov – šťastných rokov a predsa žobrácky chudobných, áno chudobných na lásku i na plač dieťaťa.
V jednu tmavú noc sa znova ozvala vo mne stará túžba: „Dieťa, dieťa!“- bilo v pravidelnom rytme moje srdce. Strach sa miešal s bolesťou a neistotou.Nasledovali dlhé večery slzavých i tvrdých dialógov na tému „Áno životu, nie smrti.“ Zvíťazila som.
Na jeseň, keď zapadalo slnko som vychádzala z gynekologickej kliniky so správou, že čakám dieťa. Šla som po pobreží, pozerala som sa na more a v duchu som volala: „ Bože, Ty ktorý vraj vládneš aj nad morom, aj nad hviezdami, požehnaj ma. Daj, aby som bola matkou a aby moje dieťa bolo zdravé.“ Počul si ma. A my sme do svojej rodiny prijali zdravé modrooké dievčatko: Janku.
Stala sa pre nás všetkým. Bola veľmi múdra. Vychovali sme ju bez problémov, rada sa učila a zdalo sa, že je šťastným dieťaťom svojich – pre kariéru – žijúcich rodičov.
Spomínam, bolo to v tretí rok jej štúdia na gymnáziu. Prichádzala zo školy a v očiach jej žiarilo nezvyčajné svetlo. „Mami,“- povedala a objala ma – „mami, ja chcem byť kresťankou. Dnes som stretla Martina. Vieš, on raz bude farárom, ale on je ku mne taký dobrý. Mami, ak je taký dobrý aj Boh, tak ja inak nemôžem. Prosím, dovoľ mi, aby som sa mohla dať pokrstiť.“
Rozplakala som sa. Spomenula som si, ako ma moji rodičia nútili každú nedeľu chodiť do kostola a ako som sa na to hnevala. Ako som za každým zlyhaním videla Teba Bože, starého dedka sediaceho na mraku a hroziaceho sa palicou, čakajúceho na chvíľu, kedy sa potknem. Spomenula som si, ako si ma udrel, veľmi udrel a hoci tomu bolo skoro 30 rokov, pamätala si všetko do posledných detailov, veď si mi chcel dať postihnuté dieťa. A ja som sa rozhodla, že ti nikdy nedám svoje dieťa, že si ho ochránim sama. A nedala som ho ani pokrstiť.
Svoj jediný poklad, moju milovanú dcéru, som držala v náručí a cítila som, že mi ju chceš vziať. Ešte tuhšie som si ju privinula k sebe a ponorila som sa do svojich myšlienok.
Mami, prečo plačeš?“ – zaznel jej nežný hlas. Chcela som jej povedať, že nechcem, aby sa modlila, že nechcem, aby sa dala pokrstiť, ale z môjho hrdla sa v tej chvíli vydrali slová, ktoré vôbec neboli v mojej mysli: „ To nič, len som si na niečo spomenula. Urob, ako myslíš. A ak chceš, môžeš ku nám niekedy priviesť aj toho Martina.“
Čas plynul. Priviedla ho. Stal sa našim rodinným priateľom a známym. Nehovoril o Bohu, ale žiarilo z neho niečo, čo nás spájalo. Veľmi by som sa tešila, keby práve Martin bol našim zaťom a často som si opakovala, že cesta, ktorú si vybral nie je jeho…
Mal niekoľko mesiacov pred vysviackou. Odišiel domov k mame, ktorá ho vychovávala sama. Jeho otec zomrel pri autonehode. Miloval ju a nosil ju vo svojom srdci. Spomínal na chvíle ako sa s ním hrávala, ako sa prechádzali popri mori, ako stavali z piesku hrady a vôbec neboli smutní z toho, že im ich nejaká vlna zničila. Vraveli si, že ty, Bože, si im dal ruky a oni môžu postaviť nový hrad – ešte krajší a väčší…
Keď sa vrátil od mamy späť do našej farnosti, veľmi sa zmenil. A našej Janke, len tak medzi rečou, raz povedal, že jeho mama nie je jeho mamou, a že on sám je adoptovaný, pretože sa mal narodiť ako postihnutý a jeho rodičia by si nemohli dovoliť vychovávať postihnuté dieťa. Vraj mali pred sebou veľkú kariéru. Keď nám to Janka pri pohári džúsu rozprávala, mňa i môjho manžela prenikol zvláštny pocit. Stíchli sme. Obaja. A naša dcéra v ten večer zakončila naše spoločné posedenie vetou: „Mami, oci, idem sa pomodliť za Martina. Mám ho rada ako svojho brata a veľmi mu prajem, aby skôr ako sa stane kňazom, našiel svojich pravých rodičov.“Vstala a odišla.
Také ticho, aké nastalo medzi nami som zažila iba raz. Keď som sa dozvedela, že moje prvé dieťa bude postihnuté. Hlavou mi hýrili myšlienky: „Čo ak sa lekári mýlili? Čo ak sa malý narodil zdravý? Čo ak si to namýšľam? A Martin nie je našim synom? A ak je, ako to vysvetlíme Janke?“
Manžel zvieral v rukách peňaženku a hľadel na veľký guľatý mesiac. Hoci mal za sebou náročný deň v práci, na spánok ani len nepomyslel. „To nie je možné.“- zamrmlal a pozval ma na prechádzku po brehu mora.
Bože, dobre si pamätám, ako za nami ostávali stopy v piesku, hoci vlny dorážali k našim nohám. Akoby si nám chcel povedať: „Nič predo mnou nezakryjete, je to márne.“ Mlčali sme. Držali sme sa za ruky a každý z nás si v sebe ťažkal bremeno minulosti… Vrátili sme sa, no sny v tú noc vôbec neprichádzali.
Janka sa chystala oslavovať svoje 18. – náste narodeniny. Bola šťastná a tešila sa zo všetkých známych i z darov. Len jedno ju zarmútilo. Jej oslava sa konala bez Martina. Povedal, že príde, keď bude sama a prinesie jej dar, o akom sa jej ani nesnívalo. Svoj sľub splnil.
Prešlo niekoľko dní a vstúpil na našu terasu. Všetci traja sme si nastúpili pred dvere. Martin držal v ruke dve kytice a jednu slávnostne zabalenú fľašu alkoholu. V očiach sa mu leskli slzy.
Oprela som sa o manžela. Kŕčovito stláčal kľučku na dverách. Nič netušiaca Janka sa Martinovi hodila okolo krku a on ju objal. Podal jej kyticu bielych ruží a povedal : „Janka, nemôžem ti dať viac, ako to, že som a chcem zostať tvojim bratom. Prišiel som, aby som tebe i tvojim rodičom porozprával svoj príbeh…“ Podlomili sa mi kolená. Cítila som, ako ty Bože, odhaľuješ najväčšiu ranu môjho života. Ale vedela som že nemôžem ujsť. A tak som prosila o tvoje milosrdenstvo, ktoré mi malo byť preukázané cez môjho syna.
Martin zvieral vo svojej ruke kyticu červených ruží a pozeral sa na more. „Bože,“- začal – „ďakujem ti za dar života. Ďakujem ti, že si mi dovolil, aby som sa narodil. I keď som nemal byť zdravý, a ja viem, že moja mama sa ma zriekla. Môj Bože, teraz ti ju odovzdávam a ponáram ju do tvojej lásky. Chcem jej povedať, že jej odpúšťam, a že ju veľmi ľúbim. Ďakujem ti za odvahu ktorú si jej dal i za to, že mi darovala život.“ Obrátil sa ku mne. Podal mi kvety a bez slova ma objal. Slzy boli tou najvýrečnejšou rečou a nepotrebovali slová.
Môj syn sa však nadýchol a pokračoval: „Môj Bože, keď sa otcovi narodí syn, je na neho hrdý. Zavolá kamarátov a spolu oslavujú. Môj otec, mal však radšej svoju kariéru ako dieťa. No chcem aby si vedel, že je to chlap a že on nie je vrah. Súhlasil s tým, aby som sa mohol narodiť. A viem, že je natoľko odvážny, že dnes bude oslavovať so svojim synom. Preto som mu priniesol túto fľašu.“
Ešte nikdy som nevidela svojho manžela kľačať a plakať na kolenách. Zvíjal sa v prachu terasy pred svojim synom. A on? Kľakol si k nemu, objal ho a plakali dvaja.
Po desiatich minútach vstali. „Nie!“ – ozval sa výkrik mojej dcéry. „Prečo ste mi to nikdy nepovedali? Prečo? Ako ste mohli, ako ste to mohli urobiť?“ Ruže, ktoré držala v dlaniach odhodila a rozbehla sa k moru. Utekali sme za ňou. Chcela som ju objať, ale nedovolila mi to. „ Nechajte ma! Nechajte ma, chcem byť sama!“- vzlykala a utekala po pláži.
Ó, Bože, keď som videla ako sa jej silueta odráža v zapadajúcom slnku, zdalo sa mi, že v mojom živote zapadlo to najväčšie šťastie. Ja, úbohá, bezmocná matka som sa ocitla v pevnom objatí svojho vzlykajúceho manžela. Stáli sme tam ako dve osamelé palmy pozerajúce sa na vzďaľujúci sa ideál života.
Martin pokojne kráčal za Jankou. On jediný mohol vstúpiť do jej samoty a bolesti. Posadili sa do piesku a mlčky pozerali na odchádzajúci deň. Lúče slnka sa odrážali na morskej hladine a rozprávali trasľavou rečou nádeje. Príde niečo nové. Akoby hovorili to, čo bolo v ten deň povedané v liturgii: „Odpúšťajte a bude vám odpustené. Proste a bude vám dané. Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám.“ Janka plakala a zvierala päste. Viem Bože, mala na to právo. Mala právo nás nenávidieť, odvrhnúť, veď sme ju klamali celých osemnásť rokov. „Tvoje slzy sú slané ako more. Ono vždy prináša niečo nové a odnáša staré. Dnes ti prinieslo pravdu o tvojom i mojom živote.“- povedal Martin: „Ak chceš odídem. Ak chceš, ostanem. Pôjdeme za rodičmi a povieme im, že začneme odznova. Rozhodni sa sama.“ Ostalo ticho, len vlny spievali svoj ustavične opakujúci sa refrén. „Ostaň.“- precedila pomedzi zuby – „Chcem im odpustiť ako si im odpustil ty.“
Vstali, videla som, ako sa ku nám blížia a počula som ako rýchle mi bije moje srdce. Manžel hľadel do zeme. Už sme počuli šelest ich krokov, keď sa ozval Jankin plačúci hlas: „Dnes som dostala najväčší dar. Pravdu. Mami, ocko, ďakujem za brata, za to, že ste mu dali život.“ Bez slov sme kráčali domov.
Čakala nás večera. Skoro po pol storočí sa v …
Bolo to dávno. Viac ako pol storočia nazad. Mala som dvadsať. V jedno jarné ráno som kráčala domov. Plná radosti a nadšenia. Áno, o 9 mesiacov budem držať v rukách svoje prvé dieťa. Darujem život…
Plesala som. I môj manžel sa tešil. Nosil nás v náručí…
Až do chvíle, kým predbežné vyšetrenie ukázalo, že niečo nie je v poriadku. „Potrat nie!“ vykríkla som. „Donosím! Darujem život!“ – bila som sa o svoje právo. Martin, veľvyslanec v cudzej krajine a môj vlastný manžel sa nevzdával: „Vieš, že si to nemôžeme dovoliť. Mať postihnuté dieťa, to sa nepatrí… Mám vysoké postavenie, skvelú kariéru. Ak by sme si ho nechali, pokazí nám celý život.“ Omdlela som. Od strachu, bolesti, od zmätku v ktorom som volala na celé nebo a prosila som o zmilovanie. Boh mlčal a ja som plná zlosti podpísala pri svetle zapadajúceho slnka papier, že dieťa privediem na svet, ale hneď po pôrode sa ho zrieknem. Neuvidím jeho tvár, odhodím svoje materstvo, odhodím svoje materinské mlieko a dovolím, aby…. život z môjho života bol daný inému.
Ó Bože, ako som ťa prosila o pomoc. Volala som, ale nemala som pri sebe nikoho, iba môjho manžela, ktorý ma ubezpečoval, že som sa rozhodla správne. Aké šťastie v nešťastí, že som nepodpísala potrat. A aká bolesť, keď som sa zriekla života, ktorý som počula plakať. Narodil sa nám chlapec…
A hoci som ho nevidela, moje srdce vedelo, že to nie je naše posledné stretnutie…
Čas plynul. Pokojne. Ako vlny mora. Prilieval nové priateľstvá, úspechy i radovánky. Odliv odplavoval so sebou smútok zo zapredania vlastnej krvi. A takto prešlo desať rokov – šťastných rokov a predsa žobrácky chudobných, áno chudobných na lásku i na plač dieťaťa.
V jednu tmavú noc sa znova ozvala vo mne stará túžba: „Dieťa, dieťa!“- bilo v pravidelnom rytme moje srdce. Strach sa miešal s bolesťou a neistotou.Nasledovali dlhé večery slzavých i tvrdých dialógov na tému „Áno životu, nie smrti.“ Zvíťazila som.
Na jeseň, keď zapadalo slnko som vychádzala z gynekologickej kliniky so správou, že čakám dieťa. Šla som po pobreží, pozerala som sa na more a v duchu som volala: „ Bože, Ty ktorý vraj vládneš aj nad morom, aj nad hviezdami, požehnaj ma. Daj, aby som bola matkou a aby moje dieťa bolo zdravé.“ Počul si ma. A my sme do svojej rodiny prijali zdravé modrooké dievčatko: Janku.
Stala sa pre nás všetkým. Bola veľmi múdra. Vychovali sme ju bez problémov, rada sa učila a zdalo sa, že je šťastným dieťaťom svojich – pre kariéru – žijúcich rodičov.
Spomínam, bolo to v tretí rok jej štúdia na gymnáziu. Prichádzala zo školy a v očiach jej žiarilo nezvyčajné svetlo. „Mami,“- povedala a objala ma – „mami, ja chcem byť kresťankou. Dnes som stretla Martina. Vieš, on raz bude farárom, ale on je ku mne taký dobrý. Mami, ak je taký dobrý aj Boh, tak ja inak nemôžem. Prosím, dovoľ mi, aby som sa mohla dať pokrstiť.“
Rozplakala som sa. Spomenula som si, ako ma moji rodičia nútili každú nedeľu chodiť do kostola a ako som sa na to hnevala. Ako som za každým zlyhaním videla Teba Bože, starého dedka sediaceho na mraku a hroziaceho sa palicou, čakajúceho na chvíľu, kedy sa potknem. Spomenula som si, ako si ma udrel, veľmi udrel a hoci tomu bolo skoro 30 rokov, pamätala si všetko do posledných detailov, veď si mi chcel dať postihnuté dieťa. A ja som sa rozhodla, že ti nikdy nedám svoje dieťa, že si ho ochránim sama. A nedala som ho ani pokrstiť.
Svoj jediný poklad, moju milovanú dcéru, som držala v náručí a cítila som, že mi ju chceš vziať. Ešte tuhšie som si ju privinula k sebe a ponorila som sa do svojich myšlienok.
Mami, prečo plačeš?“ – zaznel jej nežný hlas. Chcela som jej povedať, že nechcem, aby sa modlila, že nechcem, aby sa dala pokrstiť, ale z môjho hrdla sa v tej chvíli vydrali slová, ktoré vôbec neboli v mojej mysli: „ To nič, len som si na niečo spomenula. Urob, ako myslíš. A ak chceš, môžeš ku nám niekedy priviesť aj toho Martina.“
Čas plynul. Priviedla ho. Stal sa našim rodinným priateľom a známym. Nehovoril o Bohu, ale žiarilo z neho niečo, čo nás spájalo. Veľmi by som sa tešila, keby práve Martin bol našim zaťom a často som si opakovala, že cesta, ktorú si vybral nie je jeho…
Mal niekoľko mesiacov pred vysviackou. Odišiel domov k mame, ktorá ho vychovávala sama. Jeho otec zomrel pri autonehode. Miloval ju a nosil ju vo svojom srdci. Spomínal na chvíle ako sa s ním hrávala, ako sa prechádzali popri mori, ako stavali z piesku hrady a vôbec neboli smutní z toho, že im ich nejaká vlna zničila. Vraveli si, že ty, Bože, si im dal ruky a oni môžu postaviť nový hrad – ešte krajší a väčší…
Keď sa vrátil od mamy späť do našej farnosti, veľmi sa zmenil. A našej Janke, len tak medzi rečou, raz povedal, že jeho mama nie je jeho mamou, a že on sám je adoptovaný, pretože sa mal narodiť ako postihnutý a jeho rodičia by si nemohli dovoliť vychovávať postihnuté dieťa. Vraj mali pred sebou veľkú kariéru. Keď nám to Janka pri pohári džúsu rozprávala, mňa i môjho manžela prenikol zvláštny pocit. Stíchli sme. Obaja. A naša dcéra v ten večer zakončila naše spoločné posedenie vetou: „Mami, oci, idem sa pomodliť za Martina. Mám ho rada ako svojho brata a veľmi mu prajem, aby skôr ako sa stane kňazom, našiel svojich pravých rodičov.“Vstala a odišla.
Také ticho, aké nastalo medzi nami som zažila iba raz. Keď som sa dozvedela, že moje prvé dieťa bude postihnuté. Hlavou mi hýrili myšlienky: „Čo ak sa lekári mýlili? Čo ak sa malý narodil zdravý? Čo ak si to namýšľam? A Martin nie je našim synom? A ak je, ako to vysvetlíme Janke?“
Manžel zvieral v rukách peňaženku a hľadel na veľký guľatý mesiac. Hoci mal za sebou náročný deň v práci, na spánok ani len nepomyslel. „To nie je možné.“- zamrmlal a pozval ma na prechádzku po brehu mora.
Bože, dobre si pamätám, ako za nami ostávali stopy v piesku, hoci vlny dorážali k našim nohám. Akoby si nám chcel povedať: „Nič predo mnou nezakryjete, je to márne.“ Mlčali sme. Držali sme sa za ruky a každý z nás si v sebe ťažkal bremeno minulosti… Vrátili sme sa, no sny v tú noc vôbec neprichádzali.
Janka sa chystala oslavovať svoje 18. – náste narodeniny. Bola šťastná a tešila sa zo všetkých známych i z darov. Len jedno ju zarmútilo. Jej oslava sa konala bez Martina. Povedal, že príde, keď bude sama a prinesie jej dar, o akom sa jej ani nesnívalo. Svoj sľub splnil.
Prešlo niekoľko dní a vstúpil na našu terasu. Všetci traja sme si nastúpili pred dvere. Martin držal v ruke dve kytice a jednu slávnostne zabalenú fľašu alkoholu. V očiach sa mu leskli slzy.
Oprela som sa o manžela. Kŕčovito stláčal kľučku na dverách. Nič netušiaca Janka sa Martinovi hodila okolo krku a on ju objal. Podal jej kyticu bielych ruží a povedal : „Janka, nemôžem ti dať viac, ako to, že som a chcem zostať tvojim bratom. Prišiel som, aby som tebe i tvojim rodičom porozprával svoj príbeh…“ Podlomili sa mi kolená. Cítila som, ako ty Bože, odhaľuješ najväčšiu ranu môjho života. Ale vedela som že nemôžem ujsť. A tak som prosila o tvoje milosrdenstvo, ktoré mi malo byť preukázané cez môjho syna.
Martin zvieral vo svojej ruke kyticu červených ruží a pozeral sa na more. „Bože,“- začal – „ďakujem ti za dar života. Ďakujem ti, že si mi dovolil, aby som sa narodil. I keď som nemal byť zdravý, a ja viem, že moja mama sa ma zriekla. Môj Bože, teraz ti ju odovzdávam a ponáram ju do tvojej lásky. Chcem jej povedať, že jej odpúšťam, a že ju veľmi ľúbim. Ďakujem ti za odvahu ktorú si jej dal i za to, že mi darovala život.“ Obrátil sa ku mne. Podal mi kvety a bez slova ma objal. Slzy boli tou najvýrečnejšou rečou a nepotrebovali slová.
Môj syn sa však nadýchol a pokračoval: „Môj Bože, keď sa otcovi narodí syn, je na neho hrdý. Zavolá kamarátov a spolu oslavujú. Môj otec, mal však radšej svoju kariéru ako dieťa. No chcem aby si vedel, že je to chlap a že on nie je vrah. Súhlasil s tým, aby som sa mohol narodiť. A viem, že je natoľko odvážny, že dnes bude oslavovať so svojim synom. Preto som mu priniesol túto fľašu.“
Ešte nikdy som nevidela svojho manžela kľačať a plakať na kolenách. Zvíjal sa v prachu terasy pred svojim synom. A on? Kľakol si k nemu, objal ho a plakali dvaja.
Po desiatich minútach vstali. „Nie!“ – ozval sa výkrik mojej dcéry. „Prečo ste mi to nikdy nepovedali? Prečo? Ako ste mohli, ako ste to mohli urobiť?“ Ruže, ktoré držala v dlaniach odhodila a rozbehla sa k moru. Utekali sme za ňou. Chcela som ju objať, ale nedovolila mi to. „ Nechajte ma! Nechajte ma, chcem byť sama!“- vzlykala a utekala po pláži.
Ó, Bože, keď som videla ako sa jej silueta odráža v zapadajúcom slnku, zdalo sa mi, že v mojom živote zapadlo to najväčšie šťastie. Ja, úbohá, bezmocná matka som sa ocitla v pevnom objatí svojho vzlykajúceho manžela. Stáli sme tam ako dve osamelé palmy pozerajúce sa na vzďaľujúci sa ideál života.
Martin pokojne kráčal za Jankou. On jediný mohol vstúpiť do jej samoty a bolesti. Posadili sa do piesku a mlčky pozerali na odchádzajúci deň. Lúče slnka sa odrážali na morskej hladine a rozprávali trasľavou rečou nádeje. Príde niečo nové. Akoby hovorili to, čo bolo v ten deň povedané v liturgii: „Odpúšťajte a bude vám odpustené. Proste a bude vám dané. Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám.“ Janka plakala a zvierala päste. Viem Bože, mala na to právo. Mala právo nás nenávidieť, odvrhnúť, veď sme ju klamali celých osemnásť rokov. „Tvoje slzy sú slané ako more. Ono vždy prináša niečo nové a odnáša staré. Dnes ti prinieslo pravdu o tvojom i mojom živote.“- povedal Martin: „Ak chceš odídem. Ak chceš, ostanem. Pôjdeme za rodičmi a povieme im, že začneme odznova. Rozhodni sa sama.“ Ostalo ticho, len vlny spievali svoj ustavične opakujúci sa refrén. „Ostaň.“- precedila pomedzi zuby – „Chcem im odpustiť ako si im odpustil ty.“
Vstali, videla som, ako sa ku nám blížia a počula som ako rýchle mi bije moje srdce. Manžel hľadel do zeme. Už sme počuli šelest ich krokov, keď sa ozval Jankin plačúci hlas: „Dnes som dostala najväčší dar. Pravdu. Mami, ocko, ďakujem za brata, za to, že ste mu dali život.“ Bez slov sme kráčali domov.
Čakala nás večera. Skoro po pol storočí sa v …