Mons. Viktor Trstenský- 5. List prezidentovi ČSFR V. Havlovi: Teraz by bola šanca pre českých vedúcich, aby, ak dobre zmýšľajú s republikou, urobili chlapské gesto a rehabilitovali prezidenta Dr. J. Tisu i všetkých, ktorých potupili, znevážili, olúpili o duchovné i hmotné dobrá
Mons. Viktor Trstenský- 5. List prezidentovi ČSFR V. Havlovi: Teraz by bola šanca pre českých vedúcich, aby, ak dobre zmýšľajú s republikou, urobili chlapské gesto a rehabilitovali prezidenta Dr. J. Tisu i všetkých, ktorých potupili, znevážili, olúpili o duchovné i hmotné dobrá
“Najväčšiu zásluhu (na záchrane Slovenska) má na tom bývalý prezident Dr. Jozef Tiso. Jeho služba národu vo funkcii prezidenta, ktorú prevzal z vôle ľudu a vykonával ju v ťažkých časoch, bola ku jeho cti a k blahu slovenského národa”.
Vážený pán prezident, absolútna väčšina Slovákov sa nazdávala, že 17. november 1989 urobil bodku za mnohými trpkosťami, ktoré Slovensku spôsobovali horúce české hlavy v priebehu jeho dlhých dejín. Žiaľ, za touto bodkou sa prehlbuje veľmi nebezpečná priepasť medzi tzv. bratskými národmi, ktorou sú neuvážené a bolestné zásahy do života slovenského národa.
Tú priepasť začali vytvárať Česi už roku 895 po Kr., keď sa odtrhli od Veľkej Moravy, ktorej jadro tvorili výlučne Slováci, lebo ťažko znášali nadvládu kráľa Svätopluka (Fr. Hrušovský v Slovenských dejinách). Väčšiu a ťažko zabudnuteľnú priepasť vyhĺbil vpád husitských vojakov na Slovensko v rokoch 1431-1436, ktorí narobili Slovensku nesmierne škody. Od vpádu divých Tatárov neprežilo územie slovenskej krajiny také pohromy na majetkoch i životoch ako počas vpádu týchto husitských „božích bojovníkov“.
Takáto história sa v inej obmene opakovala po roku 1918. Takto píše o nej náš historik František Hrušovský v Slovenských dejinách, keď sa po prvej svetovej vojne z vôle národa slovenského a českého utvorila spoločná Česko-slovenská republika. Utvorenie Česko-slovenskej republiky privítal celý slovenský národ s úprimným nadšením, lebo veril, že v tomto novom štáte nájde všetky podmienky svojho slobodného národného vývinu, ktorý zahojí všetky rany minulosti. Táto slovenská viera bola taká hlboká, že Slováci ani nepokladali za potrebné, aby podmienky svojho nového života zabezpečovali nejakými zárukami. Radosť nad tým, že krvavá vojna sa skončila a že slovenský národ striasol zo seba putá poroby, bola taká veľká, že v prevratovom vzrušení Slováci ani nemohli predpokladať, že by samobytnosť slovenského národa bola vystavená nejakému novému nebezpečenstvu.
Preto Slováci v prvých mesiacoch svojho nového štátoprávneho usporiadania nevenovali pozornosť takým zjavom, ktoré na začiatku československého spolužitia v spoločnom štáte mohli slovenské nádeje ubíjať pocitom nedôvery, sklamania a obavy. Hoci sa v prvých prevratových mesiacoch na Slovensku nevedelo, že právo slovenského národa na autonómiu je i písomne zaručené v Pittsburskej dohode, nikto zo Slovákov nepochyboval, že Slovensko bude mať v Česko-slovenskej republike takú autonómiu, ktorá slovenskému národu zabezpečí pevnú budúcnosť.
Slovenský národný život sa rozrástol do šírky i do hĺbky a slovenský národ s celou dušou sa dával do práce, aby na každom poli nahradil všetky nedostatky, ktoré zdedil z minulosti. Pravda, následky maďarizačnej politiky nebolo možné odstrániť za niekoľko rokov, lebo Slováci práve pre maďarizáciu nemali toľko svojej inteligencie, koľko vyžadovali nové pomery. Preto bolo potrebné, aby na Slovensko prišli Česi, ktorí by aspoň na začiatku podali Slovákom pomocnú ruku.
Slovensko prijalo českých ľudí vďačne nielen preto, že bolo na ich pomoc odkázané, ale i preto, že bolo presvedčené o ich čistých bratských úmysloch. Od týchto českých ľudí, ktorí prichádzali na Slovensko, závisel nielen vývin štátnej administratívy, hospodárskych pomerov a kultúrneho života na Slovensku, ale predovšetkým vývin vzájomného pomeru dvoch slovanských národov, ktoré sa rozhodli žiť v spoločnej domácnosti.
Ale Česi túto svoju dejinnú úlohu na Slovensku nepochopili, prichádzali na Slovensko v mnohých tisícoch ako do nekultúrnej krajiny, medzi zaostalý ľud, nevedeli sa prispôsobiť slovenskému prostrediu, nevedeli nájsť svoj správny pomer k slovenskému ľudu, nechápali slovenskú dušu, a preto si počínali tak, že vzbudzovali nedôveru, ktorá postupne menila sa v otvorenú nenávisť.
Hoci mnohí z týchto českých ľudí nemali vyššieho vzdelania, všetci pokladali za svoju povinnosť šíriť na Slovensku osvetu a dvíhať vzdelanostnú úroveň slovenského ľudu. Vo svojej povýšenosti urážali náboženské presvedčenie slovenského ľudu, nešetrným spôsobom sa dotýkali vzrastajúceho slovenského národného citu, slovenčinu pokladali iba za nárečie češtiny, v slovenskom nacionalizme videli iba pozostatok maďarizácie a propagovali myšlienku československej národnej jednoty.
Tak sa ukazovalo, že poslaním českých ľudí na Slovensku je, aby všetkými prostriedkami pracovali na uskutočňovaní československej národnej jednoty, aby sa Slováci zriekli svojej národnej samobytnosti a hlásili sa k jednotnému národu československému. V službách tejto politickej ideológie pracovali nielen jednotliví českí úradníci, ale i politické strany, stredné i odborné školy, ale predovšetkým bratislavská univerzita.
Jej filozofická fakulta zvlášť vyvíjala takú činnosť, ktorá mala dať týmto zjednocovacím snahám vedecký podklad. Keď rozšírili na Slovensko svoju sieť české politické strany a obsadili svojimi ľuďmi nielen štátne úrady, ale i sociálne a kultúrne ustanovizne, hrozilo slovenskému národnému životu nebezpečenstvo, ktorého dosah si ani Slováci sami neuvedomovali.
Ale uvedomil si ho Andrej Hlinka, bojovník za národné práva Slovákov pod nadvládou maďarskou, ktorý sa s nezmenenou rozhodnosťou postavil proti týmto prúdom, vyvolal silný národný pohyb a odrážal každý útok, ktorý siahal na korene slovenského národného bytia. Andrej Hlinka s odporom pozoroval výčiny českých ľudí, ktorí v mene osvety a pokroku prinášali na Slovensko mravný rozklad a s celou energiou svojho bojovného ducha vystúpil na obranu slovenských a kresťanských tradícií svojho národa. Pretože Andrej Hlinka si všetko toto jasne uvedomil, neváhal vypovedať ostrý boj všetkému, čo hatilo slovenský národný život a smerovalo k jeho ubíjaniu.
Andrej Hlinka mal veľkú zásluhu v tom, že Slovensko sa rozhodlo odtrhnúť od Uhorska a pripojilo sa k Česko-slovenskému štátu, ale keď sa presvedčil, že slovenskému národu hrozí nové nebezpečenstvo, chcel osud slovenského národa v Česko-slovenskej republike zabezpečiť takým spôsobom, v ktorom mnohí videli vlastizradu. Roku 1919 vybral sa do Paríža, aby sa na mierovej konferencii dožadoval spravodlivosti pre Slovákov, keď pre spravodlivosť nebolo porozumenia doma. Po návrate z Paríža sa dostal ako vlastizradca do väzenia v Mírove a Brodku, aby v českom väzení ešte väčšmi zocelil svoju vôľu slúžiť svojmu národu a bojovať za jeho práva. Bola to veľmi nebezpečná výbušnina, namierená na už dosť dokaličený vzájomný vzťah Čechov a Slovákov.
Márne volanie po uplatňovaní práv slovenského národa, bezúspešné boje v tlači, na verejných zhromaždeniach, v parlamente i na medzinárodných fórach, domáhanie sa realizovania zmluvných záväzkov a sľubov, prinútilo slovenských dejateľov, aby sa zišli 6. októbra 1938 v Žiline a vyhlásili slovenskú autonómiu. Tým sa, tak sa zdalo, aspoň na čas zažehnala obava z ďalšej roztržky medzi Prahou a Slovenskom.
Pražská vláda však stratila zmysel pre realitu a hoci vzala na vedomie žilinské rozhodnutie slovenského národa a dohodla sa so Slovákmi, prijmúc pražským snemom zákon o autonómii Slovenska, súhlasila, aby banskobystrický generál českej národnosti Homola sa odhodlal na vojenský puč, 10. marca 1939 a po celom Slovensku dal vylepiť plagáty, v ktorých oznamoval, že všetku moc na území Slovenska preberá do svojich rúk armáda. Vojsko a četníctvo, posilnené oddielmi, ktoré si generál Homola povolal z českých krajín, obsadilo úradné budovy, na miesta slovenských úradníkov dosadilo prívržencov starého československého režimu, celé stovky slovenských národovcov zatklo a odviezlo do väzenia na Morave.
Na Slovensku zaviedla vojenská vláda výnimočný stav. Situácia teda bola veľmi napätá. Keď sa vedúci slovenského národa na čele s Dr. Tisom, Sidorom, Dr. Martinom Sokolom a inými z hodnoverného prameňa dozvedeli, že Slovensko ohrozujú zo severu armády z Poľska, ktoré v tej trme-vrme koncom roku 1938 obsadili dve obce na Orave, Javorinu na Spiši, kysucké obce a pričlenili ich k tým, ktoré Beneš zapredal Poliakom v r. 1920 za Tešínsko, z juhu sa chystajú maďarské vojská vtrhnúť na Slovensko a zo západnej strany české či nemecké, rozhodli sa v slobodne volenom slovenskom parlamente v Bratislave vyhlásiť dňa 14. marca 1939 samostatnú Slovenskú republiku.
Slovenský národ v absolútnej väčšine s radosťou prijal toto rozhodnutie, a to tým viac, keď sa dopočul, že pražský prezident Hácha pozval do Čiech Hitlera a požiadal ho o protektorát nad Čechmi a Moravou.
Tým sa vlastne zachránilo Slovensko. Najväčšiu zásluhu má na tom bývalý prezident Dr. Jozef Tiso. Jeho služba národu vo funkcii prezidenta, ktorú prevzal z vôle ľudu a vykonával ju v ťažkých časoch, bola ku jeho cti a k blahu slovenského národa. To môžu tvrdiť tí, čo s nimi žili, poznali časy, v ktorých kráčal hore strminami tak, aby nikomu vedome neuškodil. Potvrdzujú to objektívni súčasníci jeho života a isto s tým bude súhlasiť aj pravdu hľadajúca história, čoho svedectvom sú už terajší historici. Najotrasnejšou, najhlbšou priepasťou, možno veky deliacou Čechov od Slovákov, je nešťastným Benešom inscenovaná a z jeho rozkazu aj vykonaná vražda pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu. Toho Beneša, ktorý Dr. Tisovi mohol ďakovať, že sa stal prezidentom republiky. Po abdikácii prezidenta Masaryka totiž len priklonením sa Dr. Jozefa Tisu a jeho straníckych spoločníkov bol zvolený za prezidenta.
Teraz by bola šanca pre českých vedúcich, aby, ak dobre zmýšľajú s republikou, urobili chlapské gesto a rehabilitovali prezidenta Dr. Jozefa Tisu i všetkých, ktorých potupili, znevážili, olúpili o duchovné i hmotné dobrá, osočujúc ich zo zločineckých činov a neprestávajúc pokračovať v takej obludnej štvavej horlivosti a fanatickej zaslepenosti.
Ťažko to, pravda, žiadať od ľudí, čo ešte r. 1946 odovzdali 62 % svojich hlasov strane, založenej na lži, podvode a satanskej prefíkanosti. Dôkazom toho je i ten nehorázny posledný útok na nezabudnuteľného nebohého vodcu slovenského národa Andreja Hlinku, ktorého nazvali a vyhlásili za vraha. Je to urážka celého nášho národa, a to bez rozdielu politického a náboženského presvedčenia.
Bolo by ozaj spravodlivé postaviť pred súd prezidenta Masaryka, ktorý neuznaním a potlačovaním národných i náboženských práv Slovákov, ktorí sa usilovali zachovať si svoju národnú i náboženskú identitu, podnietil k boju za ňu tak, a takými prostriedkami, teda i vyhlásením slovenskej autonómie a Slovenského štátu, ako im diktovalo svedomie a ich presvedčenie. Nemali by naše súdy stíhať Beneša, ktorý pred druhou svetovou vojnou uzavrel r. 1935 s ruskými komunistami pakt o priateľstve, čím ich vlastne pritiahol do republiky, aby sa tak v nej zahniezdili ako vo svojom dome? Ani ten druhý pakt z 12.12.1943 by nemal ostať bez ozveny!
A čo s jeho zbabelým cúvnutím pred požiadavkami Gottwalda, ktorý zaviedol republiku do takého otroctva, akého nebolo nikdy v žiadnom kraji sveta?
Mala by sa objasniť aj jeho zrada republiky, keď otvoril nemeckým vojakom brány našich hraníc, ktoré boli silnejšie opevnené ako nedobytné hranice Francúzska Magintovou líniou. Či možno chváliť jeho zbabelý útek z republiky a strieľanie z ústrania na Dr. Jozefa Tisu a spoločníkov, ktorí stáli na svojich postoch, chrániac národ, ako bolo možné, zatiaľ čo on sa vrátil až v čase mieru, aby ho ovenčili vavrínom víťaza.
Kedy sa budú zodpovedať pred súdom tí, čo v r. 1968 priviedli do republiky viacstotisícové armády Varšavskej zmluvy, aby nimi obsadenej republike vládli, ju ožobračovali a 20 rokov z nich veľká časť žila z mozoľov jej občanov?
Kedy budú obžalovaní tí, čo státisíce nevinných občanov každého stavu, povolania, veku trápili vo väzniciach, koncentrákoch, na rozličných ťažkých pracoviskách a teraz slobodne bačujú na vysokých miestach? Kedy sa napravia konečne krivdy popáchané na Cirkvi, na jej kňazoch, rehoľníkoch, rehoľných sestrách, radových veriacich a nahradia škody im zapríčinené?
Prosím Vás, vážený pán prezident, ktorý ste veľkým humanistom a kresťanom, ako sa o vás tvrdí, teda človekom, ktorý chce hľadať a brániť pravdu, uplatňovať všestrannú spravodlivosť, dávať priestor slobode a zapaľovať srdcia všetkých ľudí dobrej vôle, oheň obetavej lásky a vzájomného porozumenia, zahatajte mocou svojho zodpovedného úradu a taktiež svojej osobnosti škodlivé a nechutné útoky na ľudí, ktorých chybou bolo a je, že chceli a chcú byť nezištnými priekopníkmi ozajstného pokoja a hľadali a hľadajú prostriedky, ako rozvadené a štvavými propagandistickými výmyslami kŕmené národy zjednotiť a vytvoriť z nich milujúcu sa rodinu i zabezpečiť časné a večné blaho všetkým ľuďom dobrej vôle.
Za takú Vašu námahu a prácu vopred ďakuje ten, ktorý 40 rokov potupného a neľudského režimu, súc preháňaný, viackrát súdený ako nejaký zločinec, burcoval do boja za spravodlivosť, pravdu, slobodu a lásku, povzbudzoval cirkevné i štátne vrchnosti a hromadné oznamovacie prostriedky a prosí všemohúceho Pána Boha pre vás i vaše podujatia za jeho dary, pomoc i ochranu.
V patričnej úcte Mons. Viktor Trstenský r. k. kňaz
5. List prezidentovi ČSFR Havlovi Trstená 31. 7. 1990 Na vedomie: Predsedovia vlád ČSFR Predsedovia nár. parlamentov v ČSFR Najdôst. otcovia biskupi v ČSFR Hromadné oznamovacie prostriedky v ČSFR Predseda parlamentu ČSFR
Čehouni, hele vole vůl kde domov můj, více píce republice, už nikdy s Vámi společně švejkové a ještě jednou, užíváte si kradenou vlajku a to je průser jako hrom!
