5.9. Sv. Pulcheria, cisárovná
Rímske cisárstvo riadil do roku 408 Arkadius. So svojou manželkou Eudoxiou splodil štyri dietky: Pulcheriu, Theodosia, Arkadiu a Makrinu. Pri smrti otcovej mala najstaršia dcéra Pulcheria desať rokov, syn Theodosius bol však len osem rokov starý. Starostlivý zomierajúci otec ustanovil svojim nedospelým sirotám za vychovávateľa a poručníka zbožného a vysokoučeného Anthima, ktorý cisárske dietky v bázni Božej a vo všetkých kresťanských cnostiach vychovával.
Medzi všetkými cisárskymi sirotami vyznačovala sa Pulcheria veľkými pokrokmi vo vedách a v kresťanskej dokonalosti. Ona poznala dokonale nielen grécky a latinsky, lež i všetky svetské a bohoslovecké vedy, keď roku 414 ako šestnásťročná panna so svojím bratom Theodosiom na cisársky trón zasadla.
Svojmu mladšiemu bratovi Theodosiovi zaopatrila výborných učiteľov, ktorí ho k vedeniu vysokého cisárskeho úradu vyučovali; aj sama ho učila, ako sa má vrúcne k Bohu modlievať, ako má katolícku vieru horlivo zastávať: lebo bola presvedčená, že najkrajšie vlohy a najhlbšia svetská učenosť a vladárska múdrosť bývajú márne a škodlivé, kde niet pravého náboženstva a zbožného života.
I modlievala sa horlivo s mladučkým cisárom a s dvoma mladšími sestrami, že cisársky dvor podobal sa viac kláštoru, než hlučnému a skvelému palácu. Určené boli isté hodiny ku nábožnosti a ku čítaniu náboženských spisov; skromné pokrmy požívala mladá cisárska rodina spoločne, ostatný čas venovaný bol záležitostiam štátnym, učeniu sa užitočným vedám a ručným prácam, ako i kajúcnym a milosrdným skutkom. Do svetlíc, v ktorých Pulcheria so sestrami bývala, nemal žiaden mužský prístup.
S radcami nehovorievala, len verejne. Grécky a latinsky hovorila ako učenec, v bohosloveckých vedách bola zbehlá ako kňaz. Záležitostiam krajinským venovala starostlivú usilovnosť a vždy sa radila s Bohom a s múdrymi zbožnými radcami.
Vo svojej pokore sa snažila, aby sláva každého zdarného podujatia patrila bratovi Theodosiovi. Už v útlej mladosti zložila slávny sľub ustavičnej čistoty a k tomu pripravovala i svoje mladšie sestry Arkadiu a Makrinu. K tomuto zbožnému životu napomínal Pulcheriu spis, ktorý napísal sv. Attikus, biskup Konštantínopolský O viere a panenskej nevinnosti. V tomto spise vyvrátil nepodvratnými dôvodmi bludy Nestória a podal pravidlá ku zachovaniu panenskej nevinnosti.
Pri zbožnom vladárovi prekvitala krajina a Božie požehnanie javilo sa všade. Chudobným obciam vystavať dala Pulcheria kostoly a obdarovala ich všetkým, čo ku službám Božím potrebné bolo. Pre chudobných poddaných vystavala opatrovne, pre nemocných špitály. Sama zhotovovala rúcha pre kostoly a pre chudobných. Poddaní ctili ju ako svoju dobrú matku. Ostatky sv. Jána Zlatoústeho (Chrysostoma) dala Pulcheria v apoštolskom chráme v Konštantínopole slávne pochovať.
Podľa jej príkladu riadil sa i brat a spolucisár Theodosius. Do Jeruzalema poslal zlatý, drahými kameňmi ozdobený kríž, ktorý mal byť postavený v chráme na Kalvárskom vrchu. Z vďačnosti poslal mu do Konštantínopolu biskup Jeruzalemský pravú ruku prvého mučeníka svätého Štefana.
V noci, keď tie drahocenné ostatky do Konštantínopolu mali byť donesené, zjavil sa sv. Štefan Pulcherii a riekol: „Vidíš, ako boli vyslyšané tvoje prosby.“ Ihneď vstala a ponáhľala sa so svojím cisárskym bratom oproti neseným ostatkom svätého Štefana, dala ich uložiť v cisárskom paláci, kým skvelý chrám k úcte sv. Štefana vystavaný nebol, do ktorého potom prenesené boli. Neskôr dostala Pulcheria i ostatky sv. Laurenca a Hogneta.
Keď mal Theodosius dvadsať rokov, starala sa Pulcheria, aby mu zaopatrila výbornú manželku. Do Konštantínopolu prišla roku 421 krásna na tele a na duchu Athenais, dcéra jedného mudrca z mesta Athén, aby za neplatný vyhlásila testament otca, ktorým bola vydedená. Pulcheria uzrela krásnu a duchaplnú pannu a zaľúbila si ju. I dala ju na cisárskom dvore, v kresťanskom náboženstve vyučovať, pretože bola ešte pohankou. Roku 422 bola Athenais pokrstená, dostala meno Eudoxia a cisár Theodosius vzal si ju na radu Pulcherie za manželku. Po dvoch rokoch vyhlásená bola Eudoxia za cisárovnu.
I Pulcheria brala účasť pri správe krajiny; jej pričinením povolaný bol roku 431 cirkevný snem do mesta Efezu proti bludárovi Nestoriovi, ktorý upieral Panne Márii meno «Božej Rodičky».
Ku pohanom posielala Pulcheria misionárov a starala sa všemožne o rozkvet sv. Cirkvi, v celom rozsiahlom cisárstve. Ale nezadlho nastali trpké dni zbožnej Pulcherii. Cisárovná Eudoxia, ktorá za svoje šťastie jedine Pulcherii ďakovať mala, stala sa jej nepriateľkou. Cisárov komorník Chrysafius, ktorý bol tajným kacírom, vzbudil u Eudoxie závisť oproti švagrinej Pulcherii. Táto nevďačná Eudoxia nahovorila slabého cisára Theodosia, aby svoju sestru z cisárskeho dvora vypovedal. Jej zlostným návodom rozkázal Theodosius patriarchovi Konštantínopolskému, sv. Flavianovi, žeby jeho sestru Pulcheriu za diakonku pre svoj arcibiskupský chrám vysvätil a do kláštora uviedol.
Svätý muž prehliadol nástrahy cisárovnej Eudoxie a jej miláčika bludoverca Chrysafiusa, i vzdoroval neohrozene tomuto nespravodlivému rozkazu cisárovmu. Od sv. Flaviana dozvedela sa zbožná Pulcheria o zlých úmysloch svojich nepriateľov, i opustila tajne roku 449 cisársky dvor a utiekla na svoj statok a žila ako v kláštore pri kostole Hebdamone. Úmysel Pulcherie bol, že zabudne celkom na márny svet a jedine Bohu svoj život zasvätí.
Nikdy nereptala svätá panna v tomto svojom zátiší, nikdy neponosovala sa na krivdu, ktorú jej brat učinil, ani na násilie, ktoré jej nevďačná švagrína Eudoxia urobiť chcela, ani na nespravodlivosť, ktorej sa úlisný Chrysafius a druhí radcovia cisárovi proti nej boli dopustili. Svätú pannu zarmucovalo najviacej to, že sv. Cirkev ujmu trpí, že jej dobrý, ale slabý brat Eudoxii a bludárskym radcom za hračku slúži.
A trest Boží nevystal. Slabého Theodosia stíhalo jedno nešťastie za druhým. Sv. Fiavian bol prenasledovaný. Eudoxia a Chrysafius pridali sa k bludovercom, ktorých cirkevný snem v Efeze zatratil a nahovorili slabého cisára, že ich i sám podporoval. Nepriatelia apoštolského učenia rozširovali smelo svoje bludy medzi veriacim ľudom. Ministri a vysokí úradníci dopúšťali sa najväčších nespravodlivostí a útlakov proti poddaným cisárovým. V celom cisárstve povstali neporiadky a nepokoje, ba mnohé krajinky počali sa búriť.
S bôľom hľadela sv. Pulcheria zo svojho úkrytu pustovníckeho na to nešťastie, ktoré sa v krajine zo dňa na deň množilo. V tomto smutnom čase vyzval pápež sv. Lev Pulcheriu súrnym listom, žeby z poslušnosti oproti sv. Crkvi verejne vystúpila a všeobecnému nešťastiu odpomohla.
Sv. Pulcheria poberala sa hneď ku cisárskemu dvoru a požiadala cisára o tajný rozhovor. Oduševnená láskou k Bohu a ku nešťastným blížnym hovorila Pulcheria s takou silou duševnou ku slabému bratovi a predostrela mu tak živo pred oči skazu štátu, že s hrôzou uzrel priepasť, nad ktorú svoju vlasť priviedol. Bludár Chrysafius bol hneď z cisárskeho dvoru vypovedaný, jeho násilenstvá a zločiny odhalené a on verejne usmrtený. Na cisárskom dvore uvedený bol starý zbožný poriadok a život. Theodosius vyrovnal sa celkom s Pulcheriou, ktorá zase blahodarný podiel brala na panovaní.
Keď roku 450 cisár Theodosius umrel, odišla jeho manželka Eudoxia do Jeruzalema, kde prísne pokánie činila a blahoslavene zomrela. Sv. Pulcheria stala sa sama cisárovnou celého východného štátu rímskeho. Aby mohla pokoj a poriadok vo svojom rozsiahlom štáte upevniť, vydala sa na žiadosť dobre prajných radcov za Marciana, s ktorým sa o obtiažné vladárenie delila.
Marcian narodil sa v Illýrii zo vznešeného kresťanského rodu, bol muž zbehlý vo vojenskom umení, vysokoučený, zriedkavých mravov a cností, oduševnený za sv. náboženstvo a plný lásky oproti chudobným. Keď roku 450 sv. Pulcheria svoju ruku Marcianovi ku manželskému zväzku podávala a na trón cisársky ku svojmu boku ho povýšila, oznámila mu, že i v manželskom stave zamýšľa panenskú nevinnosť zachovávať. Cnostný Marcian zaviazal sa slávnostným sľubom, že i on podobne živý bude. A tieto dve spojené veľké duše usilovali sa všemožne, aby svojich poddaných šťastlivými učinili.
V krátkom čase prekvitala sv. Cirkev, poddaní žili cnostne a spokojne, i priali si, žeby ich cisárski manželia nikdy sa nepominuli. Panovanie sv. Pulcherie bolo veľmi šťastlivé a požehnané, hoci krátke. Priatelia i nepriatelia uznávali a vysoko ctili jej nadzemské cnosti a múdrosť vladársku, jej odhodlanosť a smelosť v nebezpečenstvách, jej prítulnosť ku pravej katolíckej viere, ktorú najmä oproti bludnému učeniu Eutycha a Nestoria prejavovala, jej poslušnosť oproti apoštolskej a pápežskej stolici v Ríme, jej zriedkavú nábožnosť a úctu k Matke Božej a svätým, i jej obetavú lásku k biednym.
Kedykoľvek to dovoľovali vladárske povinnosti, venovala sv. Pulcheria slobodný čas modlitbám, verejným službám Božím, čítaniu náboženských spisov a opatrovaniu chudobných a nemocných. Často vstávala o polnoci a modlievala sa žalmy. Roku 453 upadla do ťažkej choroby. Keď badala, že blíži sa jej posledná hodinka, prijala kajúcne sv. sviatosti zomierajúcich, i pamätala vo svojej poslednej vôli na chudobných a kostoly, ktorým celý svoj majetok poručila. I usnula v Pánu dňa 10. septembra roku 453. Pápež Benedikt XIV. prechovával veľkú úctu ku tejto svätej a panenskej cisárovnej. Telo jej pochované bolo v Konštantínopole (Carihrade). Sv. Pulcheria vyobrazuje sa v ozdobnom rúchu cisárskom, ako drží v ruke ľaliu.