Giovanni Papini: Maštaľ. Ježiš sa narodil v maštali. Maštaľ, ozajstná maštaľ nie je príjemná, vzdušná sieň, akú postavili synovi Dávidovmu kresťanskí maliari, akoby sa hanbili za to, že ich Boh …Viac
Giovanni Papini: Maštaľ.
Ježiš sa narodil v maštali. Maštaľ, ozajstná maštaľ nie je príjemná, vzdušná sieň, akú postavili synovi Dávidovmu kresťanskí maliari, akoby sa hanbili za to, že ich Boh ležal v biede a v špine.
A nie sú to ani sadrové jasličky, ako si ich v modernej dobe vybájila medovnikárska fantázia figúrkárov, jasličky čistučké a úhľadné, pôvodne zafarbené, s vyčisteným a upraveným válovom, s extatickým oslíkom a skrúšeným volom, na streche s anjelmi s vejúcim vencom, so soškami kráľov v plášťoch a pastierov s čiapkami, kľačiacich po oboch stranách prístrešia. Také jasle môžu byť snom novicov, prepychom farárov, hračkou detí, „predpovedaným útočišťom“ Alexandra Manzoniho, ale nie je to veru maštaľ, v ktorej sa narodil Ježiš.
Maštaľ, ozajstná maštaľ, je bydliskom zvierat, väzením zvierat, ktoré pracujú pre človeka.
Giovanni Papini: Pastieri TU: alianciazanedelu.sk/archiv/2772
Starodávna, chudobná maštaľ dávnych čias a krajov chudobných, kraja Ježišovho, nie stĺpová sieň s piliermi a hlavicami, ani maštaľ dnešných boháčov, postavená podľa predpisov, alebo elegantný štedrovečerný betlehem. Maštaľ, to sú iba štyri drsné múry so špinavou dlážkou a so strechou z hrád a dosák. Opravdivá maštaľ je tmavá, nečistá, smradľavá; vyčistený je len válov, kde gazda kladie seno a krm.
Jarné lúky, svieže za jasných rán, vetrom zvlnené, zaliate slnkom, vlhké, voňavé, boli skosené. Kosa zožala zelenú trávu, vysoké jemné listy a odrezala aj rozvinuté krásne kvety, biele, červené, žlté, belasé. Všetko zvädlo, uschlo,, dostalo jednotnú šedivú farbu sena. Statok pozvážal. Do domácich šôp mŕtvu korisť mája a júna.
Teraz tieto vysušené byliny a kvety, ktoré ešte vždy neprestávajú voňať, sú v jasliach, aby ukojili hlad otrokov človeka. Zvieratá ich pomaly žerú veľkými čiernymi pyskami a zakrátko sa kvetnatá lúka vracia na svetlo so slamou, ktorá slúži ako stelivo zmenená na vlhký hnoj.
Toto je pravá maštaľ, kde sa narodil Ježiš. Najšpinavejšie miesto na svete, bolo prvým bydliskom jediného čistého medzi narodenými zo ženy. Syn človeka, ktorý mal byť roztrhaný zvermi, čo sa volajú ľudia, mal za prvú kolísku žľab, z ktorého hovädá chrúmajú krásne kvety jari.
Nie náhodou sa Ježiš narodil v maštali. Nie je azda svet obrovskou maštaľou, kde ľudia žerú a špinia? Či azda pekelnou alchýmiou nemenia najkrajšie, najčistejšie a najvyššie veci na výkaly? Potom sa rozťahujú na hromadách hnoja a to volajú „vychutnávaním života“. Na zemi v dočasnom chlieve , kde ani všetky ozdoby a voňavky nemôžu zakryť hnoj, zjavil sa jednej noci Ježiš, zrodený z nepoškvrnenej Panny, ozbrojený iba nevinnosťou.
A prvý, čo sa klaňal Ježišovi bol zver, nie človek. Medzi ľuďmi hľadal jednoduchých, medzi jednoduchými deti. Ešte jednoduchšie a krotkejšie ako deti ho prijali domáce zvieratá. Osol a vôl, čo je ponížené čo aj otroci bytostí slabších, ale ukrutnejších ako ony, videli kľačať pred sebou zástupy.. Národ Ježišov, národ svätý, ktorý Jahve vyslobodil z egyptského otroctva, národ, ktorý nechal Pastier na púšti, aby sa mu klaňal. Osol bol v Grécku zasvätená Areovi, Dionýzovi, Apolónovi, Hyperborejskému.
Balaamova oslica, múdrejšia než mudrc, zachránila svojimi slovami proroka. Ochos, kráľ perzský, postavil osla v chráme boha Fatha a kázal sa mu klaňať. Niekoľko rokov pred Kristovým narodením jeho budúci vládca Oktavián, zostupujúc v predvečer bitky pri Akciu ku svojmu loďstvu, stretol pohoniča s oslom. Zviera sa volalo Nikon, to značí Víťazný, a po bitke dal cisár postaviť bronzového osla v chráme, ktorý pripomínal víťazstvo.
Králi a národy sa dovtedy klaňali oslom a volom. Boli to králi zeme. Králi národov, ktoré milovali nadovšetko hmotu. Ale Ježiš sa nenarodil, aby kraľoval na zemi a aby miloval hmotu. Ním sa končí uctievanie zvieraťa, slabosť Áronova, poverčivosť Augustova. Zvieratá jeruzalemské ho zabijú, ale betlehemské ho teraz zohrievajú svojím dychom.
Keď Ježiš príde na poslednú Veľkú noc do mesta smrti, príde na oslovi. Ale on je väčší prorok než Balaam: prišiel spasiť všetkých ľudí, nielen Židov a neustúpi z cesty ani vtedy, keď všetci jeruzalemský somári budú híkať proti nemu.
Giovanni Papini- Život Krista
pripravil A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/2769
Ježiš sa narodil v maštali. Maštaľ, ozajstná maštaľ nie je príjemná, vzdušná sieň, akú postavili synovi Dávidovmu kresťanskí maliari, akoby sa hanbili za to, že ich Boh ležal v biede a v špine.
A nie sú to ani sadrové jasličky, ako si ich v modernej dobe vybájila medovnikárska fantázia figúrkárov, jasličky čistučké a úhľadné, pôvodne zafarbené, s vyčisteným a upraveným válovom, s extatickým oslíkom a skrúšeným volom, na streche s anjelmi s vejúcim vencom, so soškami kráľov v plášťoch a pastierov s čiapkami, kľačiacich po oboch stranách prístrešia. Také jasle môžu byť snom novicov, prepychom farárov, hračkou detí, „predpovedaným útočišťom“ Alexandra Manzoniho, ale nie je to veru maštaľ, v ktorej sa narodil Ježiš.
Maštaľ, ozajstná maštaľ, je bydliskom zvierat, väzením zvierat, ktoré pracujú pre človeka.
Giovanni Papini: Pastieri TU: alianciazanedelu.sk/archiv/2772
Starodávna, chudobná maštaľ dávnych čias a krajov chudobných, kraja Ježišovho, nie stĺpová sieň s piliermi a hlavicami, ani maštaľ dnešných boháčov, postavená podľa predpisov, alebo elegantný štedrovečerný betlehem. Maštaľ, to sú iba štyri drsné múry so špinavou dlážkou a so strechou z hrád a dosák. Opravdivá maštaľ je tmavá, nečistá, smradľavá; vyčistený je len válov, kde gazda kladie seno a krm.
Jarné lúky, svieže za jasných rán, vetrom zvlnené, zaliate slnkom, vlhké, voňavé, boli skosené. Kosa zožala zelenú trávu, vysoké jemné listy a odrezala aj rozvinuté krásne kvety, biele, červené, žlté, belasé. Všetko zvädlo, uschlo,, dostalo jednotnú šedivú farbu sena. Statok pozvážal. Do domácich šôp mŕtvu korisť mája a júna.
Teraz tieto vysušené byliny a kvety, ktoré ešte vždy neprestávajú voňať, sú v jasliach, aby ukojili hlad otrokov človeka. Zvieratá ich pomaly žerú veľkými čiernymi pyskami a zakrátko sa kvetnatá lúka vracia na svetlo so slamou, ktorá slúži ako stelivo zmenená na vlhký hnoj.
Toto je pravá maštaľ, kde sa narodil Ježiš. Najšpinavejšie miesto na svete, bolo prvým bydliskom jediného čistého medzi narodenými zo ženy. Syn človeka, ktorý mal byť roztrhaný zvermi, čo sa volajú ľudia, mal za prvú kolísku žľab, z ktorého hovädá chrúmajú krásne kvety jari.
Nie náhodou sa Ježiš narodil v maštali. Nie je azda svet obrovskou maštaľou, kde ľudia žerú a špinia? Či azda pekelnou alchýmiou nemenia najkrajšie, najčistejšie a najvyššie veci na výkaly? Potom sa rozťahujú na hromadách hnoja a to volajú „vychutnávaním života“. Na zemi v dočasnom chlieve , kde ani všetky ozdoby a voňavky nemôžu zakryť hnoj, zjavil sa jednej noci Ježiš, zrodený z nepoškvrnenej Panny, ozbrojený iba nevinnosťou.
A prvý, čo sa klaňal Ježišovi bol zver, nie človek. Medzi ľuďmi hľadal jednoduchých, medzi jednoduchými deti. Ešte jednoduchšie a krotkejšie ako deti ho prijali domáce zvieratá. Osol a vôl, čo je ponížené čo aj otroci bytostí slabších, ale ukrutnejších ako ony, videli kľačať pred sebou zástupy.. Národ Ježišov, národ svätý, ktorý Jahve vyslobodil z egyptského otroctva, národ, ktorý nechal Pastier na púšti, aby sa mu klaňal. Osol bol v Grécku zasvätená Areovi, Dionýzovi, Apolónovi, Hyperborejskému.
Balaamova oslica, múdrejšia než mudrc, zachránila svojimi slovami proroka. Ochos, kráľ perzský, postavil osla v chráme boha Fatha a kázal sa mu klaňať. Niekoľko rokov pred Kristovým narodením jeho budúci vládca Oktavián, zostupujúc v predvečer bitky pri Akciu ku svojmu loďstvu, stretol pohoniča s oslom. Zviera sa volalo Nikon, to značí Víťazný, a po bitke dal cisár postaviť bronzového osla v chráme, ktorý pripomínal víťazstvo.
Králi a národy sa dovtedy klaňali oslom a volom. Boli to králi zeme. Králi národov, ktoré milovali nadovšetko hmotu. Ale Ježiš sa nenarodil, aby kraľoval na zemi a aby miloval hmotu. Ním sa končí uctievanie zvieraťa, slabosť Áronova, poverčivosť Augustova. Zvieratá jeruzalemské ho zabijú, ale betlehemské ho teraz zohrievajú svojím dychom.
Keď Ježiš príde na poslednú Veľkú noc do mesta smrti, príde na oslovi. Ale on je väčší prorok než Balaam: prišiel spasiť všetkých ľudí, nielen Židov a neustúpi z cesty ani vtedy, keď všetci jeruzalemský somári budú híkať proti nemu.
Giovanni Papini- Život Krista
pripravil A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/2769
Anton Čulen
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár