Arc. Lefebvre Bezradným katolíkom - Neomodernizmus alebo Pierres Vivantes v troskách
V úplne novovytvorenom slovníku predstaviteľov Cirkvi niektoré slová prežili. Jedným z nich je „viera“. Pravdaže, toto slovo sa používa v najrozličnejších významoch. Teraz však existuje definícia viery, ktorú nemožno zmeniť. Tejto definície sa musí katolík držať, keď už zo zmätených a opovážlivých rečí nemôže nič pochopiť.
Viera je súhlas rozumu s pravdou zjavenou skrze Božie slovo. Veríme v pravdu, ktorá prichádza zvonka a nevychádza niekde z nášho ducha. Veríme v pravdu na základe moci Boha, ktorý nám ju zjavuje. Nesmieme ju hľadať niekde inde.
Nik nemá právo brať nám túto vieru, aby ju nahradil nejakou inou. Vidíme však, že sa znovu vynára modernistická definícia viery, ktorú odsúdil už pápež Pius X. pred osemdesiatimi rokmi. Podľa tejto definície by bola viera vnútorným pocitom, vývojovým štádiom nábožnosti, ktorej prameň sa nemá hľadať mimo človeka: „Leží teda v samom človeku, a keďže náboženstvo je formou života, jeho pôvod sa nedá nájsť nikde inde iba v živote človeka.“ Je to teda niečo čisto subjektívne, je to napojenie duše na Boha, ktorý, čo sa jeho týka, nie je prístupný nášmu rozumu. Každý tu stojí sám pred sebou, každý vo svojom vedomí.
Modernizmus nie je nijaký nový vynález, bol už v roku 1907, v roku slávnej encykliky (Pascendi), je stálym duchom revolúcie, ktorý nás chce uväzniť v našej ľudskosti a Boha chce postaviť mimo zákona. Jeho nesprávna definícia sa usiluje výlučne o rozbitie moci Boha a Cirkvi.
Viera k nám prichádza zvonka; sme povinní sa jej podrobiť. „Kto uverí, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16). Tak hovorí sám náš Pán.
Keď som navštívil v roku 1976 pápeža, na moje nesmierne prekvapenie mi vyčítal, že nechávam svojich seminaristov skladať sľub namierený proti nemu. Chcel som si vyjasniť, odkiaľ táto informácia môže pochádzať, lebo bolo úplne jasné, že niekto pápežovi vnukol túto myšlienku s úmyslom, aby mi uškodil. Potom sa mi však vyjasnilo: zlomyseľne mu v tomto zmysle vysvetlili protimodernistickú prísahu, ktorú doteraz každý kňaz pred svojou vysviackou a každý hodnostár pri nástupe do svojho úradu slávnostne musel skladať. Jeho Svätosť Pavol VI. ju sám v živote viac ako raz slávnostne vykonal. V prísahe nachádzame toto:
„S úplnou istotou pevne verím a úprimne vyznávam, že viera nie je akýsi slepý náboženský pocit, ktorý na popud srdca a z náklonnosti mravne sformovanej vôle vychádza z temnoty podvedomia, ale že je opravdivým súhlasom rozumu s pravdou prijatou zvonka, skrze ktorú my na základe moci Boha považujeme všetko za pravdivé, čo nám bolo povedané, dosvedčené a zjavené osobným Bohom, naším Stvoriteľom a Pánom.“
Na to, aby sa človek stal kňazom alebo biskupom, sa už dnes nevyžaduje antimodernistická prísaha; keby sa stále vyžadovala, vysviacok by bolo omnoho menej ako teraz. Pojem viery bol skutočne sfalšovaný a mnohí ľudia sa nechávajú ovplyvniť modernizmom, a nemyslia si nič zlé. Preto súhlasia s tvrdením, že všetky náboženstvá vedú k spáse. Keď u niekoho viera pramení z jeho vedomia, keď jeho vedomie vytvára vieru, niet už dôvodu myslieť si, že niektorá viera by mala viesť k spáse viac než iná, pokiaľ bude mať svoje vedomie zamerané na Boha. V jednom dokumente komisie francúzskych biskupov pre katechézu čítame takéto tvrdenia: „Pravda nie je niečo prijaté, niečo úplne hotové, ale niečo, čo sa tvorí.“
Tieto stanoviská sa navzájom úplne odlišujú. Hovorí sa nám, že človek neprijíma pravdu, ale že si ju sám tvorí. My však vieme – sám náš rozum nám to potvrdzuje –, že pravda sa nevytvára sama a že nie sme to my, čo ju tvoríme.
Ako sa však máme brániť proti týmto čertovským poučkám, ktoré ničia náboženstvo, keďže títo „obchodníci s novotami“ sedia dokonca vnútri Cirkvi? Vďaka Bohu od začiatku storočia boli istým spôsobom, ktorý ich umožňuje lepšie spoznať, odhaľovaní. Nesmieme veriť, že tu ide o niečo staré, čo zaujíma len historikov Cirkvi: Pascendi je text, o ktorom by sa mohlo povedať, že je napísaný pre dnešok. Je mimoriadne aktuálny a charakterizuje týchto vnútorných nepriateľov s takou živosťou, ktorú aj dnes musíme obdivovať.
Modernisti sa vydávajú „bez hlbšieho poznania solídnej filozofie a teológie..., odhodiac nabok všetku skromnosť..., za novátorov Cirkvi“... „Opovrhujú akoukoľvek autoritou, neznášajú žiadne obmedzenia... Ich taktika spočíva v tom, že prednášajú svoje učenie nie systematicky a ako celok, ale ustavične iba útržkovito a vytrhnuté z kontextu, aby prebudili zdanie, že sú váhaví a nerozhodní, zatiaľ čo ich myšlienky sú vytýčené a presne určené.“ ... „Mnohé v ich knihách by mohol katolík bez rozmýšľania podpísať; keď sa však obráti strana, sme presvedčení, že píše racionalista.“ ... „Tak idú po nastúpenej ceste ďalej, ďalej napriek všetkým pokarhaniam a odsúdeniam a maskujú svoju bezhraničnú trúfalosť vonkajšou neúprimnou poslušnosťou.“ ... „Ak kritizuje niekto – na svoje nešťastie – novotu takého druhu, nech by bola akokoľvek škandalózna, vyrútia sa na neho v usporiadanom šíku; kto ich popiera, je ignorant; kto ju prijíma a bráni ju, toho budú vyzdvihovať do neba.“ ... „Keď sa objaví nejaké dielo, ktoré prekypuje od začiatku po koniec novotami, oni ho prijímajú s hlasným aplauzom a žasnú nad ním a čím opovážlivejšie si niekto kliesni cestu vpred rúcaním starého, podrývaním Tradície a cirkevnej náuky, tým viac je považovaný za vedca, a keď napokon jedného z takýchto autorov postihne cirkevný trest, ostatní sa postavia za neho a budú ho nahlas verejne chváliť a bude uctievaný ako mučeník pravdy.“
Tento opis sa tak veľmi zhoduje s tým, čo dnes vidíme pred sebou, že by si človek mohol myslieť, že bol skoncipovaný len nedávno. Po odsúdení Hansa Künga skupina kresťanov v roku 1980 usporiadala pred kolínskym dómom „autodafé“ (pálenie kacírov) ako protest proti rozhodnutiu Svätej stolice vziať tomuto teológovi jeho missio canonica. Bola postavená hranica na upaľovanie, na ktorú hodili figurínu a diela Künga, aby „symbolizovali zákaz odvážneho a čestného zmýšľania jedného teológa (Le Monde). Krátko predtým vyvolali sankcie proti pátrovi Pohierovi iné protesty: 300 dominikánov a dominikánok napísalo verejný protestný list proti týmto sankciám. Asi dvadsať osobností podpísalo iný text; na pomoc prišlo opátstvo Boquen, klika z Montparnassu a iné avantgardné skupiny. Jediné novum v porovnaní s opisom svätého pápeža Pia X. je, že sa už neskrývali za lživú masku poslušnosti, ale že sú si vedomí svojej veci a vo vnútri Cirkvi našli takú veľkú podporu, že sa už nepotrebovali skrývať. Modernizmus nie je mŕtvy, naopak, urobil pokroky a verejne sa ukazuje.
Čítajme ďalej v encyklike Pascendi: „Pri takomto stave vecí... sa niet čo diviť, keď modernisti so všetkou svojou zlosťou a horkou nevôľou prenasledujú katolíkov, ktorí rozhodne bojujú za Cirkev. Niet žiadneho druhu urážok, ktorými by ich nepohanili. Ak modernisti majú do činenia s nejakým protivníkom, ktorého učenosti a dôvtipu sa majú čo obávať, zahalia sa do mlčania a tak sa usilujú poradiť si s ním.“ To je dnes prípad stíhaných a prenasledovaných kňazov verných Tradícii, spisovateľov z rehoľných spoločenstiev i z radov laikov, o ktorých sa tlač, ktorá je v rukách progresivistov, ani len slovom nikdy nezmieni. Aj mládežnícke hnutia sú umlčané, lebo zostávajú verné; ich príkladná činnosť, púte a ostatné skutočnosti zostávajú neznáme verejnosti, ktorá by mohla byť nimi stále povzbudzovaná.
„Keď modernisti píšu dejiny, robia to pod rúškom objektivity, no so sotva potlačovanou zábavou hľadajú a zverejňujú všetko, čo podľa ich mienky pre Cirkev v priebehu dejín mohlo znamenať poškvrnu. So všetkou rozhodnosťou sa usilujú podľa zaujatých súdov odstrániť nábožné ľudové tradície. Napospas zosmiešneniu vydávajú staré úctyhodné relikvie. Napokon sú formálne posadnutí márnomyseľnými túžbami robiť tak, aby sa o nich hovorilo, pričom vedia, že sa im to nedarí dosiahnuť, ak by hovorili tak, ako sa doteraz medzi ľuďmi hovorilo.“
Pokiaľ ide o ich náuku, tá spočíva na niekoľkých nasledujúcich bodoch, ktoré možno v dnešných prúdoch bez veľkej námahy rozpoznať: „Ľudský rozum sa nemôže pozdvihnúť k Bohu a nemôže dospieť k tomu, aby spoznal zo stvorenia existenciu Boha.“ Keďže každé zvonka prichádzajúce zjavenie je nemožné, človek v sebe samom si hľadá uspokojenie svojej túžby po božskom, ktorú pociťuje a ktorej korene ležia v podvedomí. Táto potreba po božskom prebúdza v duši zvláštny pocit, „ktorý určitým spôsobom spája človeka s Bohom“. Toto je viera podľa modernistov. Boh je takýmto spôsobom stvorený v duši a v tom spočíva zjavenie.
Od náboženského pocitu sa dostávame do oblasti rozumu, ktorý teraz vypracováva dogmu: človek si musí svoju vieru spracovať myslením, a potrebuje ju, keďže je obdarený rozumom. Vytvára formulácie, ktoré neobsahujú absolútnu pravdu, ale obrazy pravdy, symboly. A preto tieto dogmatické formulácie podliehajú zmene, vyvíjajú sa. „Týmto sú otvorené dvere a brána k podstatnej zmene dogiem.“
Tieto formulácie nie sú jednoducho teologickými špekuláciami, musia byť živé, aby boli skutočne náboženské. City ich musia asimilovať na „životaschopné“.
Dnes sa hovorí o „žitej viere“. „Formulácie sa preto podľa modernistov musia,“ pokračuje Pius X. „aby boli a zostali živé, prispôsobiť veriacemu a jeho viere. Ak by malo jedného dňa prestať toto prispôsobovanie, tak by ihneď stratili svoj pôvodný obsah. Nezostalo by nič iné, ako ich zmeniť. Keďže dogmatické formulácie sú také citlivé a také labilné, niet sa čo diviť, že si ich modernisti tak málo cenia, ak nimi dokonca otvorene nepohŕdajú, zatiaľ čo stále hovoria o náboženskom cite a náboženskom živote.“ Vo svojich kázniach, prednáškach a pri vyučovaní náboženstva poľujú „na celkom hotové formulácie“.
Veriaci má osobnú skúsenosť viery, a potom sa o ňu delí s inými prostredníctvom kázne; tak sa rozširuje náboženská skúsenosť. „Keď je viera všeobecne prijatá, alebo, ako sa hovorí, sa stala kolektívnou,“ človek pociťuje potrebu organizovať sa v nejakom spoločenstve, aby sa zachoval a rozmnožoval spoločný poklad. Z toho plynie založenie Cirkvi. „Cirkev je teda ovocím kolektívneho vedomia, inak povedané, je súhrnom vedomia jednotlivcov; takých vedomí, ktoré pochádzajú od prvého veriaceho – pre katolíkov od Ježiša Krista.“
A dejiny Cirkvi sú písané nasledujúcim spôsobom: keď sa na začiatku ešte verilo, že autorita Cirkvi pochádza od Boha, človek ju chápal ako samovládu. „No dnes je takéto chápanie už prekonané. Aj Cirkev je práve tak živým vyžarovaním kolektívneho vedomia, ako je aj autorita živým produktom Cirkvi.“ Moc teda musí prejsť do iných rúk a pochádzať od základne. Politické vedomie utvorilo vládu ľudu, a práve tak to musí byť i v Cirkvi. „Ak nechce cirkevná autorita v najvnútornejšej oblasti vedomia vyvolať a rozpútať konflikt, musí sa prispôsobiť demokratickým formám.“
Bezradní katolíci, teraz už rozumiete, odkiaľ kardinál Suenens a všetci títo teológovia vykrikujúci ako na trhu nabrali svoje myšlienky? Pokoncilová kríza sa nachádza v plnej kontinuite s tou, ktorou sa končilo minulé storočie a začínalo terajšie. Teraz rozumiete aj to, prečo sa v katechizmoch, ktoré vaše deti nosia domov, všetko začína prvými spoločenstvami, ktoré sa utvorili po sviatku prvých Turíc, keď učeníci pod dojmom duševného otrasu vyvolaného Ježišom cítili potrebu po božskom a navzájom zažili „pôvodnú skúsenosť“. Teraz si môžete vysvetliť, prečo v katechizmoch a v kázňach chýbajú dogmy, ako napríklad tie o Najsvätejšej Trojici, o vtelení, o vykúpení, o nanebovstúpení Ježiša atď. Sprievodný vysvetľujúci text, ktorý vypracovala Francúzska biskupská konferencia pre katechézu, sa zaoberá výlučne tvorbou skupín, ktoré sú „minicirkvami“ a majú novo vybudovať Cirkev zajtrajška, v súlade s procesom, o ktorom si modernisti mysleli, že ho vyčítajú zo vzniku Cirkvi apoštolských čias: „V katechetickej skupine predkladajú animátori, rodičia a deti svoje životné skúsenosti, svoje hlboké túžby, náboženské predstavy a určité poznatky o záležitostiach viery. Nato sa pripája konfrontácia, ktorá je predpokladom na nájdenie pravdy, podľa toho, ako uvádza do pohybu najvnútornejšie želania osôb a pozýva ich konkrétne na oné nevyhnutné zmeny. Tým sa prejavuje navonok celý vzťah k evanjeliu. Duševný odpor je možný. To sa deje po zlome, obrátení, na hranici istého druhu smrti, čo môže skrze milosť uskutočniť vyznanie viery.“
Biskupi sú tí, ktorí túto modernistickú taktiku, odsúdenú svätým pápežom Piom X., používajú celkom verejne! V § 312 tohto vysvetľujúceho sprievodného textu je všetko obsiahnuté. Prečítajte si ho ešte raz pozorne: náboženský cit vyvolaný potrebou, hlboké túžby, pravda, ktorá pramení z konfrontácie skúseností, zmena dogiem, rozchod s Tradíciou.
Pre modernizmus aj sviatosti vznikli takisto z určitej potreby, „lebo zbadali, že nutnosť, ich potreba v systéme, je veľkým a všeobsiahlym vysvetlením“.
Náboženstvu sa musí dať niečo zmyslami vnímateľné, telesné: „Sviatosti sú pre nich čisto len znaky alebo symboly, i keď vybavené účinnosťou. Porovnávajú ich s istými heslami, o ktorých sa ľudovo hovorí, že obohacujú reč, lebo majú schopnosť nechať vyžarovať silné a prenikajúce myšlienky, ktoré zapôsobia a vyburcujú. Práve tak by sa mohlo povedať, že sviatosti boli ustanovené len preto, aby vyživovali vieru. To je veta, ktorú odsúdil Tridentský koncil.“
Tieto myšlienky nachádzame napríklad u Bernarda Besreta, ktorý bol na Koncile „expertom“: „Sviatosť neprináša svetu lásku k Bohu. Láska k Bohu pôsobí vo všetkých ľuďoch. Sviatosť je okamih verejného prejavenia lásky v spoločenstve učeníkov... Keď toto hovorím, v nijakom prípade nechcem poprieť účinný aspekt stanoveného znaku. Človek sa dotvára aj tým, že vyjadruje seba samého, a to platí pri sviatostiach, ako aj pri jeho ostatnej činnosti.“
A Sväté písmo? Pre modernistov je to „zbierka nadobudnutých skúseností v danom náboženstve“. Je to síce Boh, ktorý hovorí cez tieto knihy, ale je to Boh, ktorý je v nás. Sú to inšpirované knihy, asi v tom zmysle, ako sa hovorí o poetickej inšpirácii; inšpirácia sa kladie na roveň silnej potreby veriaceho oznámiť svoju vieru písomne. Biblia je ľudské dielo.
V PIERRES VIVANTES sa hovorí deťom, že Genezis je „báseň“, ktorú jedného dňa napísali veriaci, ktorí „premýšľali“. Táto zbierka nanútená biskupmi Francúzska všetkým žiakom na vyučovanie náboženstva dýcha modernizmom takmer na každej strane. Len porovnajme:
SVÄTÝ PIUS X.: „Podľa modernistov existuje zákon, že čas vzniku biblických spisov nemôže byť určený inak, iba skrze tie potreby, ktoré v Cirkvi v priebehu času vznikali.“
PIERRES VIVANTES: „Aby sa týmto spoločenstvám pomohlo žiť podľa evanjelia, písali im určití apoštoli listy, ktoré sa nazývajú aj epištoly... Apoštoli vyrozprávali to, čo Ježiš uprostred nich konal a čo im povedal... Neskôr štyria autori – Marek, Matúš, Lukáš a Ján – napísali to, čo apoštoli hovorili.“ Napísanie evanjelií: Marek okolo roku 70? Lukáš okolo 80 – 90? Matúš okolo 80 – 90? Ján okolo 95 – 100?“ „Vyrozprávali udalosti zo života Ježiša, jeho slová a predovšetkým jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie, aby osvietili vieru veriacich.“
SVÄTÝ PIUS X.: „V Svätom písme, podľa modernistov, existuje veľa miest, ktoré sa dotýkajú otázok prírodnej vedy alebo dejín a v ktorých sa dajú zistiť všeobecne známe omyly. Ale tieto knihy nie sú ani dejinami, ani knihami prírodných vied, ale iba výlučne náboženstvom a mravoukou.“
PIERRES VIVANTES: „Kniha Genezis je báseň a nie prírodovedecké dielo. Prírodná veda nám hovorí, že trvalo miliardy rokov, kým sa objavil život.“ „Evanjeliá neprinášajú správy o živote Ježiša tak, ako dnes oznamujú správy v rádiu, v televízii alebo v novinách.“
SVÄTÝ PIUS X.: „Modernisti neváhajú tvrdiť, že príslušné knihy, predovšetkým Pentateuch a prvé tri evanjeliá, vznikali pomaly, pridávaním rôznych dodatkov k pôvodnému veľmi krátkemu rozprávaniu; ide o dodatočné pripájanie dodatkov na spôsob teologických alebo alegorických interpretácií, alebo ide jednoducho o prechodné a spojovacie pasáže.“
PIERRES VIVANTES: „To, čo je vo väčšine týchto kníh napísané, sa najskôr ústne podávalo z generácie na generáciu. Jedného dňa to niekto napísal, aby to odovzdal tým, čo prídu po ňom. A to, čo napísal, iní znovu prepisovali pre ešte neskoršie generácie... V roku 538, v časoch vlády Peržanov, z meditácií a tradície vznikli knihy. Ezdráš okolo roku 400 pozbieral rôzne knihy a z nich vytvoril Zákon, čiže Pentateuch. Zvitky prorokov zredigovali dohromady. Myšlienky múdrych sa takto stali rôznymi majstrovskými dielami.“
Pre katolíkov, ktorí sa čudujú z novej reči používanej v „koncilovej Cirkvi“, bude dobré vedieť, že to nie je až taká nová reč, že ju používali už v minulom (19.) storočí Lamennais, Fuchs, či Loisy, a že pokiaľ ide o nich, neurobili nič iné, len zhromaždili všetky tie omyly, ktoré kolovali v priebehu stáročí. Kristovo náboženstvo sa nezmenilo, ani sa nikdy nezmení. Človek si nesmie dovoliť, aby sa mu všetko zaliečalo!