Tragický príbeh vnučky kráľovnej Viktórie: Boľševici ju zhodili do šachty, umierala celé dni
Zasypanú, roky nepoužívanú banskú šachtu otvoríia až o niekoľko mesiacov neskôr, v októbri 1918, bielovardejská armáda. Zo sutín vytiahnu telá niekoľkých mŕtvych, ktorí pod nánosmi hliny umierali bolesťou a vyčerpaním dlhé hodiny, možno aj dni. Bola medzi nimi aj sestra ruskej cárovnej, veľkokňažná Jelizaveta Fjodorovna (1864–1918). Jej mŕtvola je potrhaná od črepín z granátov. Pred smrťou zrejme musela trpieť ukrutnými bolesťami, napriek tomu si ešte z posledných síl zvládla odtrhnúť lem šiat a obviazať ho okolo hlavy jednému zo svojich príbuzných. Ešte nejaký čas potom trvalo, kým vydýchla naposledy.
Vychovaná k skromnosti
Doma jej hovoria Ella. Je dcérou hesenského vojvodu Ľudovíta IV. (1837–1892) a Alice (1843–1878), milovanej dcéry britskej kráľovnej Viktórie (1819–1901). Napriek tomu, že pochádza z jedného z najstarších nemeckých rodov, vychovávajú ju pomerne skromne. Vedú ju k tomu, aby si sama upratovala izbu a správala sa s úctou k služobníctvu. Ella je už odmalička silne citovo založená a veľmi zbožná. A tiež neskutočne pôvabná. „Bola jednou z najkrajších žien, ktoré žili. Mala príjemný hlas a veľký zmysel pre humor. Dokázala sa strhujúcim záujmom hodiny rozprávať o tom, čo sa jej prihodilo,“ zmieni sa o nej jej brat Arnošt (1868–1937). Už v 14 rokoch však dievča príde o matku, čo ťažko nesie. Od tej chvíle sa jej túto stratu snaží zo všetkých síl vynahradiť babička Viktória.
Zo všetkého najviac sa mocná panovníčka obáva, aby sa Ella nevydala niekam, kde by bola nešťastná. Tŕňom v oku jej je mnoho krajín, hlavne Rusko – „kvôli tej krajine, tým politickým pomerom“. Napriek tomu je to práve ruský veľkoknieža Sergej Alexandrovič (1857–1905), brat vtedajšieho ruského cára Alexandra III. (1845-1894), ktorý pri jednej zo svojich návštev Nemecka požiada vtedy 19-ročnú Ellu o ruku. Z nápadníkov si pritom pôvabné a vzdelané dievča mohla vyberať, dvoril sa jej dokonca budúci nemecký cisár Viliam II. (1859 – 1941). Ona však stratí hlavu práve pre tohto ruského veľkokniežaťa. Učaruje jej jeho inteligencia, rozvaha i zbožnosť.
V novembri 1883 oslávi pár v Darmstadte zásnuby, svadba sa koná pol roka potom v kaplnke Zimného paláca v Petrohrade. Ella sa životu v Rusku dobre prispôsobí, dokonale si osvojí ruštinu a hovorí takmer bez prízvuku. Aj keď bola vychovaná v luteránskej viere, zúčastňuje sa pravoslávnych bohoslužieb. V roku 1888 sa dokonca vykoná púť do Svätej zeme, o tri roky neskôr prestúpi k pravosláviu a prijíma meno Jelizaveta Fjodorovna. Dvor si ju zamiluje, hlavne pre jej skromnosť a ústretovosť. „Keď niekto plakal, plakala s ním. Keď sa niekto radoval, smiala sa s ním, čo je často oveľa ťažšie. Hlavnou náplňou jej srdca bolo hľadať v ľuďoch to dobré,“ spomína na ňu vo svojich memoároch moskovský patriarcha.
Potom, čo je veľkoknieža menovaný práve guvernérom Moskvy, presunú sa manželia do Kremľa. Sergejova povesť je však dlhodobo pošramotená. Ľudia mu totiž dávajú za vinu nešťastie na Chodynke, kedy bolo počas osláv po korunovácii cára Mikuláša II. (1868–1918) ušliapaných viac ako 1300 ľudí. Tvrdý boj veľkokniežaťa proti radikálnym ľavicovým organizáciám a Židom, kedy dá z Moskvy vyhnať približne 20-tisícz nich, nie je zase po chuti jeho žene. Pri tejto príležitosti si vraj povzdychne: „Boh nás prísne potrestá.“ Jej slová sa bohužiaľ ukážu ako prorocké…
Sergej Alexandrovič zbehne po schodoch a nasadne do kočiara. Dianie okolo príliš nevníma, má totiž plnú hlavu starostí. Povoz dorazí až k bráne Kremľa a zastaví sa. „Tak čo sa deje?“ spýta sa veľkoknieža podráždene, keď sa náhle nie a nie pohnúť. Vtom však z davu vybehne mladý revolucionár Ivan Kaljajev (1877-1905), priskočí ku kočiaru a hodí Sergejovi priamo do lona bombu s nitroglycerínom. Než stačí ktokoľvek zareagovať, ozve sa hlasná rana. Výbuch je taký silný, že zraní dokonca aj samotného útočníka a niekoľko ľudí okolo. Veľkoknieža je rozmetaný na kusy, na mieste zostanú len úlomky jeho lebky a niekoľko prstov.
Ella je pri bráne do niekoľkých minút, kľakne si na zem a v troskách vozidla zúfalo pátra po ostatkoch svojho muža. Keď nájde jeho zlatú retiazku s príveskom, horko sa rozplače. Napriek tomu sa len pár dní po tragédii vydá za atentátnikom do väzenia, odpustí mu a snaží sa ho presvedčiť, aby sa kajal a ochránil tak svoju dušu. Osobne potom poprosí cára Mikuláša, aby dal zločincovi milosť. Ten odmietne. Kaljajev je 23. mája 1905 obesený a k Elline veľkému sklamaniu odmietne v hodine svojej smrti pobozkať kríž. Na manželov náhrobok vdova nechá krátko nato umiestniť citát z evanjelia: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“
Po smrti manžela sa Ella úplne stiahne z verejného života, nosí smútočné šaty a prísne sa postí. Všetky svoje šperky, okrem tých, ktoré patria dynastiu Romanovcov, predá. Aj napriek naliehaniu a protestom rodiny sa rozhodne zostať v Rusku. V Moskve kúpi usadlosť s niekoľkými budovami a veľkou záhradou, kde roku 1909 založí kláštor. Zriadi v ňom nemocnicu, lekáreň, sirotinec aj kaplnku, a ešte pred zložením rehoľného sľubu tu začne pracovať ako milosrdná sestra. Rusko odmietne opustiť aj potom, keď sa v roku 1917 zmocnia vlády boľševici. Už na jar 1918 je zatknutá a prevezená spolu s ďalšími príslušníkmi Romanovcov na Ural. Vladimír Iľjič Lenin (1870-1924) usúdi, že rehoľníčka so vznešeným pôvodom by mohla byť nebezpečná.
Pohľad do súkromia najslávnejšieho proletára: Lenin si užíval luxus ako nenávidená šľachta
Dráma v škole
Zatiaľ čo cársku rodinu držia v Jekaterinburgu, Ellu a niekoľko ďalších väzňov odvezú do Alapajevska asi o 160 kilometrov ďalej, kde ich zatvoria v budove miestnej školy. „Všetko dobre dopadne. A keď zomrieme, skončíme v rukách Božích,“ dodáva veľkokňažná guráž svojim mladším mužským príbuzným, s ktorými tu trávi dni. Panike neprepadne ani v noci na 18. júl 1918, keď do školy vtrhnú čakisti, príslušníci tajnej polície, a všetkým rozkážu, aby sa v rýchlosti zbalili. „Budete prevezení na bezpečnejšie miesto,“ oznámia im stroho. Väčšina zajatých poslúchne, len veľkoknieža Sergej Michajlovič (1869-1918), bratranec Ellinho zosnulého muža, sa začne búriť. „Ani náhodou! Viem, že nás veziete na popravu!“ vykríkne a zabarikáduje sa za skriňu. Jeden z boľševikov po ňom strelí a zasiahne ho do ruky. Potom už veľkoknieža nekladie odpor, a tak mu zviažu ruky ako ostatným, všetkým zaviažu oči a odvezú ich k neďalekej banskej šachte.
„Choďte!“ zavelí jeden z mužov a naženie väzňov k okraju bane. Ella skloní hlavu a ticho sa pomodlí. Potom dostane ranu pažbou a v bezvedomí spadne dole. Vzpierajúceho sa Sergeja čakisti zastrelia, všetkých ostatných udrú do hlavy, a ešte zaživa ich zvrhnú dole. Keď zistia, že sa niektoré z obetí hýbu, v panike po nich mrštia dva ručné granáty. „Vybavené,“ zhodnú sa. Krátko nato sa však zo štôlne ozve spev žalmu. Rozbesnení vrahovia sa vrátia a hodia do štôlne ďalší granát a potom ju ešte zasypú. Zdá sa, že je po všetkom. Tiché stonanie však neutícha. Ako neskôr vypovedajú miestni robotníci, nesie sa vraj okolím ešte niekoľko dní...
Tragický príbeh vnučky kráľovnej Viktórie: Boľševici ju zhodili do šachty, umierala celé dni
