Hovorca KBS potvrdil pravosť dokumentu (na stránke AZN) v ktorom stála rada KBS uviedla že „nezabúda na J. Tisa, ktorý bol verným synom nášho národa a vynikajúcim štátnikom“

František Vnuk: O deportáciách v roku 1942 vo Veľkej Británii, USA a v obnovenej ČSR.

Archiv AZN: 24.4.2017, Anton Čulen, 14. marec 2017 bol a 18. apríl istotne bude príležitosťou pre všetkých kritikov a nežičlivcov slovenskej samostatnosti prevetrať svoje staré predsudky a oprášiť svoje, neustálym opakovaním ošúchané, výčitky na adresu tých, čo slovenskú samostatnosť vyhlásili a štát šesť rokov riadili.

80. Výročie vzniku I. Slovenskej republiky

Ich lamentácie sa pri tom nezaobídu bez poukazu na tragický osud židov a na ich utrpenie, ktoré rozhorčene pripisujú hlavne prezidentovi Tisovi. Čitateľ a poslucháč týchto elégií má nadobudnúť dojem, že okrem deportácií židov sa v rokoch 1939-1945 na Slovensku nič iného nedialo!

Deportácie – vyvážanie ľudí z ich sídlisk, alebo z ich vlasti – sú krivdou, ktorá sa podľa Deklarácie Spojených národov pokladá za hrubé porušovanie základných ľudských práv. Bohužiaľ sú permanentnou časťou ľudskej histórie a niet záruky, že vymiznú z prítomnosti a z budúcnosti. Najmä vojnové a bezprostredne povojnové obdobia sú bohaté na tieto zločiny proti ľudskosti. A nevyskytujú sa ony len v diktatúrach a totalitných režimoch ako bol Sovietsky zväz, kde došlo ku krutým a násilným deportáciám Volžských Nemcov, Krymských Tatarov, Čečencov, pri čom prišla o život – podľa realistických odhadov – až jedna tretina deportovaných obetí. Aj demokratické krajiny, ako Spojené štáty a Veľká Británia siahli k takýmto opatreniam.

Koncentračné tábory pre Japoncov v USA (aj s 1/16 japonskej krvi)

Krátko po tom, čo Spojené štáty americké japonským útokom na Pearl Harbour „boli vstúpené“ do vojny (v decembri 1941) prezident Franklin D. Roosevelt podpísal (vo februári 1942) smutno-známy Executive Order No. 9066, na základe ktorého bolo zaistených a uväznených vyše 127.000 občanov japonského pôvodu.

Hovorca KBS potvrdil pravosť dokumentu zverejneného na webe AZN v ktorom stála rada KBS uviedla že „nezabúda na J. Tisa, ktorý bol verným synom nášho národa a vynikajúcim štátnikom“

V mnohých prípadoch išlo o druhú alebo tretiu generáciu prisťahovalcov, teda solídnych amerických občanov. Dokonca boli zaistení aj ľudia, ktorí v prvej svetovej vojne bojovali v americkej armáde. Každý Japonec a občan japonského pôvodu sa odrazu považoval za „highsecurity risk“. V táboroch živorili v neľudských podmienkach ešte aj po skončení vojny. Udalosti sú opísané v diele Thomasa Connella ,America’ s Japanese Hostages: The US Plan For A Japanese Free Hemisphere (Japonskí rukojemníci Ameriky; americký plán o západnú pologuľu bez Japoncov, New York 2002).

Jedným z hlavných organizátorov tohto zákroku bol gen. John L. De Witt, ktorý svoje poslanie odôvodnil: „Ja ich tu nechcem. Osoby japonského pôvodu predstavujú nebezpečný element. Nemáme nijaký spôsob na overenie ich lojality… Aj keď je niekto z nich americkým občanom, ešte vždy je Japoncom. Americké občianstvo neznamená automatickú lojalitu… Japonec bude trvalým problémom stále, až kým nebude vymazaný z mapy.” Iný aktivista, plk. Bendetsen je známy výrokom: „Som rozhodnutý, že ak je v niekom čo len kvapka japonskej krvi, musí ísť do zaisťovacieho tábora.“Z tohto by vyplývalo, že opatrenia boli motivované viac rasistickými než bezpečnostnými dôvodmi. Pri tom za Japonca sa pokladala každá osoba, v ktorej bola aspoň jedna šestnástina japonskej krvi.

Spomínaný Executive Order 9066 autorizoval vojenské veliteľstvo vyhlásiť určité územné oblasti za “vojenské zóny”, z ktorých možno vysťahovať niektorých, alebo aj všetkých obyvateľov. Takéto zóny boli vyhlásené pozdĺž Atlantického a Pacifického pobrežia USA, z ktorých potom deportovali do zaisťovacích táborov vo vnútrozemí asi 11. 500 amerických rodín nemeckého pôvodu a asi 3.000 amerických rodín talianskeho pôvodu.

Súdne tribnuály pre cudzincov vo Veľkej Británii

Podobne bolo tomu aj vo Veľkej Británii, kde hneď po vypuknutí vojny, v septembri 1939 britská vláda zaviedla mimoriadne opatrenia voči cudzincom a domácim sympatizantom s nepriateľom. Britské bezpečnostné zložky (Scotland Yard, MI 5, ministerstvo vnútra) hneď urobili “preventívne opatrenia”. Asi 80.000 osôb cudzej príslušnosti (vrátane židovských utečencov z Rakúska, Nemecka a Protektorátu Čechy a Morava) alebo podozrivých z nepriateľského pomeru k štátu, bolo predvolaných alebo predvedených pred osobitné zriadené súdne tribunály, ktoré ich rozklasifikovali do troch skupín: Skupina A (highsecurity risk), ktorí boli hneď zaistení, Skupina B (doubtfulcases), ktorí boli postavení pod dozor a ich činnosť a pohyby boli obmedzené, Skupina C (no security risk), ktorí boli ponechaní na slobode.

Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/3050

Na jar 1940, keď sa situácia na frontoch zhoršila, Francúzsko kapitulovalo, padla vláda Nevilla Chamberlaina a nastúpila vojnová koalícia Winstona Churchilla. Súčasne sa zmenil aj britský vládny postoj k podozrivým osobám. Na jednom z prvých zasadaní sa nová vláda opäť zaoberala otázkou podozrivých a potenciálne nebezpečných osôb a tu W. Churchill vydal povestný pokyn: Collarthelot! (Zaistiť všetkých!). A tak do žalárov a zaisťovacích stredísk putovalo vyše 60. 000 politicky „nespoľahlivých“ osôb, vinní spolu s nevinnými. Boli to väčšinou židovskí utečenci, ktorí hľadali vo Veľkej Británii azyl. Keďže pre toľký počet zaistencov nebolo v Anglicku dosť miesta, deportovali ich do Kanady, Austrálie, Južnej Afriky a inde.

S týmto pohonom na vnútorného nepriateľa súvisí aj strašná tragédii, ku ktorej došlo, keď loď Arandora Star, ktorá odvážala zaistencov do Kanady, bola potopená nemeckou ponorkou a zahynulo pri tom vyše tisíc nešťastníkov (Tragédia je opísaná v knihe P. a L. Gillmana, Collarthe Lot! How Britain Interned and Expelledits Wartime Refugees, London 1980). Stojí za zmienku, že v tomto čase sa do britských internačných táborov dostali aj viacerí slovenskí a českí politickí utečenci, ktorí po porážke Francúzska hľadali útočisko v Anglicku, ako napríklad Peter Prídavok a Vladimír Clementis.

Deportácie zo Slovenska

Na pozadie týchto skutočností treba premietnuť aj deportácie, ktoré sa odohrali na Slovensku. V prvom rade, neboli ony slovenským výmyslom, ani nevznikli zo slovenskej iniciatívy. Boli tragédiou, ktorej neunikla nijaká krajina pod nemeckou kontrolou.

Ako je známe, deportácie židovských občanov zo Slovenska do Poľska sa začali v marci 1942.Tento čin nemožno nijako ospravedlňovať, ani zľahčovať, ale na druhej strane je žiaduce, aby sa udalosti videli a posudzovali v ich historickom kontexte a v spoločensko-politických súradniciach vtedajších pomerov. Je isté, že keby slovenskí vedúci politici boli vtedy vedeli, čo vieme my dnes, k deportáciám by nikdy nebolo došlo.

Celý problém vysťahovania sa vtedy chápal ako presunutie pracovných síl, čím by sa čiastočne bola splnila aj nemecká požiadavka o zvýšenie počtu slovenských robotníkov v Nemecku. Slovenskej vláde možno zazlievať iba to, že ľahkoverne uverila Nemcom, ktorí ju uisťovali, že celá akcia predstavuje sústredenie židov do priestoru okolo Lublina, kde budú žiť vo vlastnej samosprávnej oblasti, kde sa budú živiť prácou svojich rúk a nebudú bohatnúť na úkor kresťanského ľudu.

500 ríšskych mariek za osobu nebol predaj ale zaopatrovacie trovy

V zmluve o presídlení sa slovenská stránka zaviazala zaplatiť Nemcom ako osídlovací poplatok 500 ríšskych mariek za každú presídlenú osobu, “aby sa židia v Poľsku necítili bez finančných prostriedkov.” Aj okolo tohto poplatku panuje veľa nesprávnych uzáverov a interpretácií, medzi ktorými nechýba ani tvrdenie, že Slováci predávali židov Nemcom po 500 RM za osobu. V skutočnosti táto suma bola určená ako „zaopatrovacie trovy“, kým sa presídlenci nevyučia novým remeslám a povolaniam. V lete 1942 Slováci poukázali Nemcom prvú splátku vo výške sto miliónov slovenských korún, t.j. 8 547 000 RM (čo by malo pokryť „zaopatrovacie trovy“ pre 17 094 presídlených osôb).

Hodno odcitovať, čo sa v tejto záležitosti hovorí v obžalobnom spise Dr. V. Tuku, kde stojí: „V dohode o vyvážaní židov, uzavretej v r. 1942, sa predvídalo, že zo slovenských clearingových pohľadávok sa poukáže za každého vyvezeného žida 500 RM. Účelom tejto platby malo byť, aby sa židia v Poľsku necítili bez finančných prostriedkov, v skutočnosti však išlo o úhradu pre Nemcov. V roku 1942 bolo pod týmto titulom zálohovo poukázané 100 miliónov korún. Neskôr však bol titul tejto platby zo strany slovenskej napadnutý a zálohovo vyplatený obnos bol žiadaný späť, ale k jeho náhrade nedošlo.“ (SNA, Úrad predsedu SNR, L-20, kart. 51).

A tu treba opäť zdôrazniť, že Slováci skutočne nevedeli, aký krutý osud čaká presídlených židov. Do júna 1942 vláda, ľud na Slovensku ba i sami židia sa nazdávali, že presídlencov v Poľsku čaká pracovné umiestnenie. Možno to bude ťažšia práca a tvrdšie podmienky, než na aké boli zvyknutí na Slovensku, ale nikto nepredpokladal, že by išlo o fyzickú likvidáciu. A keď tvrdím, že nikto, to znamená, že ani prezident Tiso, ani predseda vlády Tuka, ani minister vnútra Mach, ba ani nemecký vyslanec v Bratislave H. E. Ludin nevedeli, že židov v nemeckých koncentračných táboroch systematicky vraždia. Prichádzali síce správy od vojakov a dôstojníkov bojujúcich na Ukrajine o krutom zaobchádzaní so židmi, ale tieto brutality sa pokladali za sprievodné javy, aké sa vyskytujú pri prechode frontu a nie za systematické vyvražďovanie.

Kým Spojenci nepodnikli za 18 mesiacov nič, hoci o ukrutnostiach vedeli, Slováci zastavili deportácie

Ilegálna tlač, ktorá o slovenskej vláde písala vždy to najhoršie a vyčítala jej nielen skutočné ale aj vymyslené chyby a nedokonalosti, v svojich publikáciách a letákoch ju nikde neobviňuje z vyvážania židov na istú smrť. Ani zahraničné vysielanie londýnskeho a moskovského rozhlasu neupozorňuje svojich slovenských poslucháčov na tábory smrti v Poľsku. Nepísalo a nevysielalo sa o tom, pretože sa o tom nevedelo. Také ohavnosti boli vtedajšiemu svetu neuveriteľné. Ako píše historik holokaustu Walter Lacqueur, „prvé správy, že Hitler …