Ako americkí vojaci mučili prezidenta Dr. Jozefa Tisu v koncentračnom tábore v Nemecku.

Dňa 23. júla už včas ráno bolo vidno, že bude horúci letný deň. Vyvolali mená všetkých Slovákov, okrem predsedu vlády Štefana Tisu.

Dali nám rozkaz, aby sme sa prichystali na cestu, na odchod z tábora. Transport na dvoch nákladných autách pozostával z 21 mužov rozličných národností, najviac bolo Nemcov. Podľa zloženia skupiny a z toho, že Dr. Štefan Tiso bol ponechaný ešte vo Freisingu, sme súdili, že nejdeme do Česko-Slovenska.

Pekným hornatým krajom Bavorska sme cestovali asi od 9. hodiny rána.

Presne o 12. hod. a 15. minútach sme zastali na dvore kasární v Garmisch-Partenkirchen, ktoré boli premenené na koncentračný tábor, pod správou americkej armády. Vojaci v amerických uniformách, zrejme čiastka dozorného personálu tábora, sa priblížili k zadnej časti nákladného auta a krátko sa rozprávali s vojakmi, ktorí nás doviezli. Hneď nato pristúpili k otvoru nákladného auta, ktorým sa nasadalo na nosnú plochu, a zakričali “Watch“. (Pozor!)

Všetci väzni, ktorí mali na rukách hodinky, museli ich odovzdať. Potom zase prehodili pár viet a spolu odišli, zrejme na obed. My sme čakali v nákladných autách pod plachtou.

Okolo jednej hodiny sa vojaci vrátili. Ja som sedel za kabínou šoféra, preto som bol pri zosadaní posledný. Okrem toho som sa omeškal o pár sekúnd. Keď som zoskočil z auta, videl som, ako človek v americkej uniforme hnal prezidenta tak, že tento musel bežať ku miestu, asi na 5-6 krokov od nášho auta, ku zloženým kufrom našej skupiny. Bol som ako omráčený. Porozumel som, že vojak hnal prezidenta pre kufre. Priskočil som k jeho kufrom, aby som ich odniesol, kam americký vojak rozkáže. Nato vojak dlhým bičom s krátkym poriskom prezidenta silno šľahol. Bič akoby Prezidenta objal a koniec remeňa zasiahol jeho tvár. V kratučkom zlomku času tvár prezidenta strnula akoby v obrannom postoji. „Sám“, povedal Prezident polohlasne, chytil dva kufre a vojak ho hnal bičom do behu aj s batožinou.

Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/2492

Asi 20-30 metrov od miesta, kde zastavilo nákladné auto, nás zoradili do troch radov, v každom bolo sedem väzňov. Boli sme presne naproti priečeliu najväčšej budovy kasárenského komplexu, ktorého vráta boli dokorán otvorené. Museli sme všetci stáť v najmeravejšom pozore a každý najmenší pohyb, čo aj len okom, znamenal mocné zaucho, šľahnutie bičom, silné ťahanie za vlasy, prudké kopance a bolestivé krútenie uší. Videl som všetko, čo sa odohrávalo s prezidentom, s mojím bratom a s ľuďmi, ktorí boli v okruhu môjho upreného pohľadu v pozore. Prezident a brat boli prvý a druhý (alebo druhý a tretí) v prvom rade napravo. Ja som bol posledný naľavo v treťom rade. Bez ťažkostí som mohol vidieť dvoch troch mužov v rade predo mnou (v druhom rade) a prvý rad som videl celý. Medzi mužmi v každom z troch radov bola pomerne malá medzera, ale rady samé boli od seba vzdialené tak, aby americký vojak mohol pomedzi nimi voľne prechádzať, a aby sa mohol zahnať na zauchá a na šľahnutie bičom.

Prítomnosť a osudy tretieho radu (Dr. Kočiš stál vedľa mňa) som mohol sledovať len zo súhry sluchových vnemov. Počul som napríklad šuchot šiat a úder o zem. V treťom rade niekto zamdlel; bolo počuť kroky z pravej strany našej formácie, potom kratučká pauza a tlmené údery, bolestné zajajkanie, šuchot šiat a odchod krokov.

Cez otvorené vráta veľkej budovy pred nami bolo vidno dve nahé ženy. Jedna bola Chorvátka, druhá, myslím, Nemka, ktoré boli odvezené so skupinou našej dvadsaťjedničky mužov, ale nie v našom nákladnom aute. Prechádzali telesnou prehliadkou pred vstupom do ženského oddielu koncentračného tábora.
Počas našej bitky, videl som prejsť popred budovou, blízko nás, dôstojníka strednej štíhlej postavy. Jeho totálny nezáujem o scénu, ktorú nemohol nevidieť nasvedčovala, že išlo o udalosť všednú, a o niečo, čo tu bolo obvyklé. Dôstojník mal na pleci dve strieborné rakvičky.

Tri naše rady „obsluhovali“ traja muži v uniformách amerických vojakov a jedno chlapčisko v civilnom obleku; hádali by ste mu 14-16 rokov. Americký vojak, ktorý kruto narábal bičom, bol štíhly, vysoký, plavých vlasov; tvár mal poznačenú vášnivou nenávisťou a chýbajúce zuby pripomínali poranené zviera. Terčom zúrivosti divej štvorice, medzi mužmi, ktorých som videl v okruhu svojho horizontu v strnulom pozore, boli: prezident, Nemec, asi päťdesiatnik, ktorý stál presne predo mnou, a môj brat. Na prezidenta štekal najrozličnejšie otázky mladík v civile a „miernejší“ americký vojak ich sprevádzal päsťami a dlaňami, nezabúdajúc pritom ani na ostatných členov nášho tragického trojradu porazených.

Výrastok útočil otázkami o kňazskej a ľudskej dôstojnosti prezidenta. Na každú z nich prezident musel odpovedať pod hrozbou bitia. Mladý rozzlostený inkvizítor, ktorý robil dojem, že konečne našiel človeka, na ktorom treba pomstiť všetky utrpenia, ktoré príslušníci jeho rasy znášali v posledných rokoch, nástojčivo opakoval tú istú otázku, kým nevynútil od prezidenta odpoveď. Ak s odpoveďou nebol spokojný, alebo keď sa mu zdalo, že na ňu dlho čaká, zasiahol „mierny“ vojak. Najdlhšie trvalo vyzvedanie: „Koľko ľudí ste zavraždili?“ Odpoveďou prezidenta bolo: „Žiadneho“, bol iba viac podráždený.

„Koľko ľudí ste dali zavraždiť?“, preštylizoval otázku. prezident znova odpovedal: „Žiadneho“. Počas prúdu nadávok a ľubovoľných odhadov o počte prezidentom „zavraždených“ ľudí, zasiahol „mierny“ vojak, azda, aby vynútil „priznanie“. Neviem, ako dlho trval chlapčiskov výsluch na tomto bode. Stratil som celkom pojem o čase. Keď ani údery vojakov nevedeli zmeniť odpoveď prezidenta, výrastok, ako by chcel prejsť na inú tému, zlostne kričal na Prezidenta: „Was haben sie in der Slowakei gemacht?“ (Čo ste robili na Slovensku?) „Meinen Volke habe ich gedient.“ (Slúžil som svojmu národu.) – pevným, ale bolesťou a rozrušením modulovaným hlasom odpovedal prezident. Výrastok akoby nechápal, prešiel na ďalšiu zlostnú otázku. Malý diablik si nemohol uvedomiť, že proti svojej vôli bol iba nástrojom pri udalosti, ktorá ostane prameňom inšpirácie spoznať, čo je v človekovi božské.

Medzitým vojak s bičom obchádzal náš trojstup ako rozzúrený pes okolo stáda oviec. Bičom a zauchami naprával každého, kto nestál v pozore tak, ako si to on žiadal. Jednému mužovi vylepil zaucho a prstom mu potom ukazoval na akýsi nejestvujúci bod na modrej oblohe, na ktorý sa mal muž dívať. Najčastejšie sa zastavil pri Nemcovi, ktorý stál v druhom rade predo mnou.

Krátke porisko biča, ktorým nás šľahal, končilo na konci guľkou asi veľkosti vajca. Bič používal z oboch strán; remeňom šľahal a poriskom s guľkou na konci biča rozdával štuchance a skúšal ako uprene sa vieme dívať do bodu, ktorý určil on, kdesi v nekonečnu za modrou oblohou. Poriskom pohyboval v kolmej polohe celkom blízko pri tvári väzňa a pozoroval, či sa tento pozabudne a začne očami sledovať pred nosom pohybované porisko alebo či sa pohne, keď porisko narážalo na jeho nos. Prvá raz sa mu tento „žart“ podaril skoro s každým. Až keď zauchami a nadávkami nás naučil, čo je cieľ tohto cvičenia, stáli všetci muži nehybne, kdekoľvek ich udrel poriskom biča.

Nemca, ktorý stál predo mnou, si vzal osobitne na mušku. Neuspokojil sa mávaním biča pred očami; koniec poriska s guľou mu vtlačil do úst; chytil porisko na konci, kde začínal remeň a silne mu tou guľou „vytieral“ hrdlo. Keď sa väzeň dusil a nevyhnutne stratil postoj v pozore, nasledovali tvrdé údery na hlavu a na telo, kde ho len zasiahol, mali väzňovi priniesť dych a držanie tela v pozore. Tu prišiel vojakovi nový nápad. Najprv som neporozumel, o čo ide. Nemec stál v pozore a plavý americký vojak, akoby mu prstom rátal zuby. Až keď Nemec bolestne zastonal a vojak s úškľabkom na perách mával zubom, ktorý držal medzi ukazovákom a palcom, pochopil som, že Nemcovi vytrhol zub. S opovržlivým pohybom zahodil zub a znovu začal „masáž“ hrdla s poriskom biča s guľkou. Behal medzi našimi radmi, zauchami a ranami biča nás naprával do správneho pozoru a zase sa vrátil k Nemcovi predo mnou. Nasledovalo ešte bolestnejšie, ale päsťou vojaka v ústach tlmené zastonanie Nemca a vojak odhodil druhý zub.

Stratil som pochop času. Neviem, ako dlho trvalo toto podivné „poľné cvičenie“. Zauchá, ponižujúce a bolestné „vyšetrovanie“ prezidenta a brata, „masáže“ hrdla a dva vylomené a či „vytiahnuté“ zuby a mnoho sprievodných úderov bičom a rukami – to nie je presná časomiera. Po jednom, ale aj po dvoch-troch, podľa toho, ako sa uprázdňovali vo veľkej hale stoly, za ktorými sedeli americkí vojaci, hnali nás zasa behom do etapy prijímania do koncentračného tábora. Batožiny a kufre sme museli odniesť do veľkej haly. Tiež behom. Prezreli nám obsah vačkov, prekutali batožinu a čo sa vojakom nepáčilo, zahadzovali na hŕbu šatstva a najrozličnejších vecí, hŕba, ktorá bola asi výsledkom dnešného príchodu väzňov.

Vojak chamtivo vylovil z môjho vrecka na nohaviciach hodinky značky Omega, ktoré mi matka kúpila, keď ma na jeseň 1931 vystrojila na univerzitné štúdium v Bratislave. V batohu mi ostalo iba pár vecí. Najviac som sa potešil ponechanej knižke Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského. Úžitkové predmety ako bielizeň, šaty, topánky nám odobrali a pohádzali na spomínanú kopu.

Vojak vyplnil akýsi formulár. Aké otázky nám kládli a čo som na ne odpovedal, si dnes už nepamätám. Nebol by div, keby sme si neboli ani vtedy uvedomili, čo sa nás pýtajú. Po tejto prehliadke a po vybrakovaní našej batožiny nás, zase behom, hnali na druhý koniec haly, kde bol akýsi čierny obor, ktorý nás zoradil do dvoch radov. Zasa v pozore. Keď som spozoroval, že som si zabudol kabát pri stole vojaka, ktorý sa tak potešil mojím hodinkám a pýtal som sa obra, či si môžem ísť po kabát; slovo „what?“ (čo?) a strašné zaucho bolo odpoveďou. Zriadených v dvojstupe nás behom niekam hnali. Nevedeli sme kam. Od budovy s halou rovno, v smere jej dĺžky a potom v napravo vbehli sme do prázdnej miestnosti s betónovou podlahou. Pravdepodobne to bol vyprázdnený sklad. Tu sme dostali rozkaz vyzliecť sa donaha. Všetko sme museli robiť veľmi rýchlo. Ak …