Za prvé dva mesiace Jánovho pobytu v Arse nedeľné bohoslužby boli viac navštevované, ako v rokoch predošlých.
Ale mladého farára to to nijako nemohlo uspokojiť, lebo videl, že ľudí vedie do kostola len chvíľková zvedavosť na nového farára. Zasvätenie nedele službami Božími si vzal za prvý najbližší cieľ, veď bez sv. omše je kresťanský život nemysliteľný. „Všetky dobré skutky dovedna sa nevyrovnajú cenou obeti svätej omše, pretože sú to skutky ľudské, ale svätá omša je dielom Božím.“ Pri svätej omši „Boh poslúcha kňaza: kňaz vraví dve slová a náš Pán prichádza na jeho hlas z neba a uberá sa do malej hostie“.
Za dlhý čas bez ozveny ostávali aj takéto výlevy Jánovej lásky: „Keď po premenení držím Najsvätejšie Telo nášho Pána vo svojich rukách a príde mi pritom na um, že vlastne len peklo si zaslúžim, tu vravím sám sebe: Keby som ho aspoň mohol vziať zo sebou; peklo by bolo sladké v jeho prítomnosti, nebolo by mi ťažké trpieť po celú večnosť , keby sme tam boli spolu. Ale potom by už ani pekla nebolo.
Plamene spravodlivosti by boli uhasené plameňmi lásky.“ Keby sme poznali cenu obete svätej omše, a či skôr, keby sme mali vieru, obcovali by sme pri svätej omši omnoho horlivejšie. Ak chceme niečo dosiahnuť od dobrého Pána Boha, obetujme mu jeho milého Syna so všetkými zásluhami jeho smrti a umučenia. Potom nám nebude môcť nič odoprieť.
Pravý obraz o náboženskej ľahostajnosti svojich farníkov si mohol Ján urobiť až po Veľkej Noci. Veľkonočná svätá spoveď sa skončila strašne úboho. Väčšina mužov sa nevyspovedala. A boli tam i takí, čo 15- 20 rokov nepristúpili k sviatosti pokánia! Po Veľkej noci nastali teplejšie, krajšie dni. Kostol ostával i v nedeľu poloprázdny, až skoro celkom prázdny. Mládež a mužovia takmer bez výnimky prestali chodiť do kostola a ženy tiež v oveľa menšom počte ako cez zimu.
Darmo zvolával hlas zvonu v nedeľu ráno veriacich do kostola. Ozvenou zvonenia bolo hrkotanie povozov, plieskanie biča a údery na kováčsku nákovu. Všetko sa uberalo do poľa. V poli sa pracovalo skoro celý deň. V podvečer sa ponáhľali domov, vyobliekali sa do sviatočných šiat a hybaj do krčmy! Pre 200 Arsanov boli štyri kvitnúce krčmy! V krčmách sa veselo besedovalo a pilo. Mládenci a dievky sa zhromažďovali na ulici. Tam v divom hulákaní, zlorečení a neviazanosti tancovali do neskorej noci. Toto sa opakovalo každú nedeľu až do hodov, keď takéto zábavy vyvrcholili. A na toto všetko Ján musel hľadieť, veď sa to odohrávalo skoro pod jeho oknami.
Až vtedy si uvedomil a videl, do akého prostredia sa dostal! Bude mať dosť sily takýmto kalným, zdivočelým prúdom ľudských vášní? „Nebojte sa, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33), ozývalo sa v jeho duši. Posmeľovala ho myšlienka, že Pán Boh mu dodá potrebnej sily. Nestrácal dôveru. Odhodlane sa pustil do boja proti krčmám, ktoré boli pareniskom všetkého zla v obci. Alebo kostol, alebo krčmy! Alebo sa kostol zatvorí a krčmy sa celkom naplnia, alebo krčmy zmiznú a kostol príde k svojmu právu.
Arské krčmy aj svojou polohou ovládali obec. Dve boli v strede, tretia na dolnom a štvrtá na hornom konci obce. Boli to verejné miesta nemravnosti. „Krčma je diablova búda, škola, kde diabol vyučuje svoju náuku, miesto, kde sa predávajú duše, kde sa rodiny rozbíjajú, zdravie sa kazí, kde sa začínajú zvady a páchajú vraždy.“
Takto sa ozýval hlas arského farára s kazateľnice. Ktorí navštevujú arské krčmy, nebojácne zdôrazňoval, znižujú sa pod najdivšie zvieratá, ktoré nemajú rozumu, nemajú vôľu a nesmrteľnú dušu. Najostrejšie však vystupoval Ján proti krčmárom samým. „Krčmári kradnú chlieb úbohej žene a jej deťom, keď dávajú piť opilcom, ktorí v nedeľu minú to, čo cez týždeň zarobili.“ Vyhlásil, že kňaz nesmie dať rozhrešenie krčmárovi, ktorý dáva piť korheľom, najmä keď sa to deje v noci a cez služby Božie.
Osem rokov Ján Vianney neúnavne bojoval proti krčmám vo svojej farnosti. Konečne sa ukázali aj výsledky. Jeden z krčmárov zo stredu obce prišiel na faru a žaloval sa, že pre Jánove kázne vychádza na mizinu. Ján mu dal nejakú sumu a poradil mu, aby čim skôr zavrel krčmu. On poslúchol a časom sa stal vzorným farníkom. Taký osud stihol aj druhú krčmu pri fare a ďalšie dve postupne tiež zanikli. Pokúšali sa pravda zas iní otvoriť výčap, ale podivuhodne sa na každom spĺňala Jánova predpoveď: „Uvidíte, že tí, ktorí si tu zriadia krčmu prídu navnivoč.“
Skoncovanie krčiem malo mnoho dobrých následkov. Arský učiteľ Pertinand to vyjadril takto: „Je menej nešťastných potlačením krčiem pán farár odstránil hlavnú príčinu biedy.“
Keby boli bývali krčmy miestom, kde sa občania počestne pobavia, porozprávajú bez prestupovania Božieho zákona, arský farár by ich bol istotne nechal na pokoji. Ale tam bolo zhromaždenie všetkého zlého . Tam sa mládež od starších učila bohorúhavým rečiam a kliatbam. Bohorúhanie, hrešenie bolo v Arse veľmi rozšírené.
Deti, ktoré sa ešte ani Otčenáš nevedeli pomodliť, už vedeli zlorečiť. Ján zo všetkou ostrosťou všade bojoval proti tomuto zlozvyku. „Či to nie je mimoriadny zázrak, že dom, v ktorom žije bohorúhač, nie je rozbitý bleskom a zasiahnutý všetkým možným nešťastím? Len si dobre všimnite: Ak bude panovať bohorúhanie, vo vašich domácnostiach, všetko vám bude hynúť!“ Deti, ktoré sa spovedali z kliatia, nedostali- ako to mnohé sami priznali- rozhrešenie. Zlozvyk bohorúhavého zlorečenia, kliatia, hrešenia časom Arsania celkom premohli.
