Predsedníčka talianskej vlády Giorgia Meloniová: Sviatok sv. Františka je v Taliansku už opäť aj štátnym sviatkom. Pre Slovensko je hanbou, že ruší sviatok Sedembolestnej Panny Márie
Predsedníčka talianskej vlády Giorgia Meloniová: Sviatok sv. Františka je v Taliansku už opäť aj štátnym sviatkomDavide Rondoni požiadal politikov, aby sa zamysleli nad postavou svätého Františka, aby obnovili jej najhlbší zmysel, a aby 4. október opäť zaradili do zoznamu štátnych sviatkov. A ako viete, táto výzva padla na úrodnú pôdu. Ako sa už dávno nestalo, slová básnika zazneli v parlamente a parlament tieto slová premenil na štátny zákon
Pozdravujem ich eminencie, kardinála Artimeho a kardinála Simoniho. Pripomínam, že svätý František učil aj úcte: úcte v počúvaní druhých, úcte vo vzájomnom porozumení, úcte v pochopení dôvodov tých druhých. Pozdravujem Mons. Sorrentina, pozdravujem Monsiňora Cibottiho, pátra Trovarelliho, generálnych a provinciálnych predstavených františkánskych rodín, kustóda posvätného kláštora v Assisi, pátra Marca Moroniho, predsedníčku regiónu Umbria pani Proiettiovú, predsedu regiónu Abruzzo pána Marsiliu, pána primátora Assisi pána Stoppiniho, pána primátora Aquiliy Biondiho, všetkých primátorov a starostov, predstaviteľov i všetkých vás, mnohých, ktorých vidím na tomto námestí.
V Assisi som bola už niekoľkokrát pri rozličných príležitostiach, ale prvýkrát som tu na oslavách svätého Františka ako patróna Talianska. Je to pre mňa určite pocta, ale predovšetkým veľké dojatie, lebo viem, ako hlboko je tento sviatok zakorenený v srdci talianskeho ľudu. Je to silná, autentická a vnútorná oddanosť, ktorú možno jasne čítať z tvárí mnohých ľudí a veriacich, ktorí sú tu dnes prítomní, ktorá je slávnostná aj na vztýčených transparentoch na tomto námestí, ktoré žiari svetlom votívnej sviece, ktorá bola práve zapálená v Bazilike, a ktorá horí vďaka oleju, ktorý daroval región Abruzzo v mene všetkých miest a obcí Talianska.
Dnes sa pohľad Talianov obracia sem, k „Chudáčikovi z Assisi“, „najmilšiemu, najpoetickejšiemu a najtalianskejšiemu z našich svätcov“, ako ho nazval filozof a vlastenec Vincenzo Gioberti. František je totiž jednou zo základných postáv talianskej identity, možno tou hlavnou. On napísal najstarší básnický text v našej literatúre, Chválospev stvorenia. Tieto jeho verše vydláždili cestu Dantemu, Petrarcovi, Boccacciovi, ktorí urobili náš jazyk veľkým a známym po celom svete. To jeho kultúrne poslanie stále odhaľuje jeho silu a jedinečnosť.
Do srdca skaly vložil Jasličky, toto najnežnejšie a najhlbšie univerzálne zobrazenie Boha, ktorý sa stal dieťaťom a prišiel na svet, do nášho sveta, aby naučil ľudí tomu, čo sme pred ním nepoznali: odpustenie, či dokonca lásku k nepriateľovi. Svätý František však nebol nejaký „snívajúci trubadúr“, ale bol to muž činu, rýchly až uponáhľaný v úlohách, ktorých sa ujal, alebo v záväzkoch, ktoré prijal. Nemal rád kompromisy, polopravdy, úskoky. Bol náročný, ako sú nároční svätí, muži a ženy, ktorí sú rovnako normálni ale tiež aj radikálni v odvahe svojich rozhodnutí.
Svätý František bol extrémny človek, ale nie extrémista. Dal nám príklad chudoby, ale nie biedy, proti ktorej on a jeho bratia vždy bojovali. A v mene tejto chudoby nám všetkým pripomínal, že napokon – aj tak nám nič nepatrí: ani naše deti, ani ľudia, ktorých milujeme, ani náš majetok či naše telo. Všetko je dar, vzácne dedičstvo Boha, ktorý nás miluje v našej nedokonalosti. Svätý František človeku pripomenul, že je len strážcom stvorenia a že život vo všetkých svojich podobách je mu osobitným spôsobom zverený do ľudskej zodpovednosti a starostlivosti. Ako tiež nedávno pripomenul pápež Lev, sme len „starostlivými správcami“ tohto nášho domu, „aby nikto nezodpovedne neničil prírodné dobrá, ktoré hovoria o Stvoriteľovej dobrote a kráse, a už vôbec nie, aby sa im podriaďoval ako otrok alebo uctievač prírody“.
Svätý František vo svojom „Liste vládcom národov“ tých, ktorí majú zodpovednosť vo vláde, nabáda, aby sa nezaoberali iba tým, čo s nimi niekto súhlasí, ale aby pri svojom konaní brali do úvahy širší horizont zmyslu života. Toto je výzva, ktorá otriasa a znepokojuje, ktorá nedáva politické pokyny, ale pohýna srdcia. A nenecháva človeka ľahostajným. Svätý František bol mužom pokoja, dialógu, diskusie. Vzbudzoval pokoj v Assisi i mimo jeho hraníc, pričom svoje posolstvo zaniesol tam, kam sa nikto iný neodvážil. Úplne odzbrojený – okrem svojej viery a miernosti – neváhal vystaviť riziku svoj vlastný život, aby sa stretol so sultánom a viedol s ním dialóg v pravde a vzájomnej úcte, ktorý je aj dnes vzorom. Preto svätý František aj dnes nás učí, že je potrebné usilovať sa hovoriť s každým, aj s tým, kto sa môže zdať protivníkom, či dokonca nepriateľom. Tam, kde sa končí dialóg a trpezlivosť vo vzťahu s tými, ktorí sú iní, nemajú vás radi alebo si nemyslia to, čo vy, tam klíči semeno násilia a vírus vojny. Dnes je to veľmi aktuálne posolstvo.
Svätý František žil v nepokojných časoch, takých ako sú nepokojné aj naše časy. Tretia svetová vojna v kúskoch, o ktorej hovoril pápež František, sa dnes desivo odohráva. Vo svete prebieha 56 konfliktov, čo je najvyšší počet od konca druhej svetovej vojny. Zdá sa, že mier, dialóg, diplomacia už nedokážu presvedčiť a zvíťaziť. A príliš často prevláda právo sily, ktoré nahrádza silu práva. Tento zdanlivo pochmúrny a nezvratný scenár nás však nemôže a nesmie prinútiť vzdať sa. Aby sme sa vzdali myšlienke, že už neexistuje iná možnosť ako vojna. Lenže ten mier – ako nám stále pripomína svätý František – sa nenaplní sám, tým, že sa ho človek dovoláva, ale musí sa budovať s nasadením, trpezlivosťou a odvahou. Dospejeme k nemu tak, že budeme klásť jednu tehlu za druhou silou zodpovednosti a s účinnosťou rozumných riešení.
Dúfame, že sa to udeje v Palestíne, v krajine, ktorú chcel spoznať svätý František a ktorá ho hlboko poznačila. Mierový plán USA, ktorý už schválil Izrael, s ktorým súhlasia európske štáty i mnohé islamské štáty, Palestínska samospráva, vďaka sprostredkovaniu niektorých arabských krajín, najmä Kataru, ktorému, myslím si, musíme všetci poďakovať, a tento plán by mohol prijať aj Hamas. Znamenalo by to konečne návrat k mieru na Blízkom východe, ukončenie utrpenia palestínskeho civilného obyvateľstva a prepustenie izraelských rukojemníkov, ktorí sú zadržiavaní už dva veľmi dlhé roky.
Svetlo mieru preniká temnotou vojny. A my všetci máme povinnosť urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sa táto vzácna a krehká príležitosť podarila. Ja som hrdá na príspevok k dialógu, ktorý Taliansko dokázalo poskytnúť na čele humanitárnej pomoci palestínskemu ľudu a zároveň sme ako dôveryhodný partner pre všetkých zúčastnených aktérov bez toho, aby sme sa dostali do pasce frontálnej opozície, na ktorú sa mnohí, často viac zo záujmu ako z presvedčenia, odvolávajú. Toto je vízia, ktorá vždy charakterizovala identitu Talianska, jeho pôsobenie na svetovej scéne a ktorá nám umožňuje byť uznávanými privilegovanými partnermi a budovateľmi mieru, ľudskosti a solidarity. Je to naša tradícia, je to pole, na ktorom pracuje aj naša vláda.
Svätý František bol mostom medzi Západom a Východom. Mužom, ktorý tým, že sa urobil maličkým, povolal všetkých k skutočnej veľkosti. Assisi, Umbria a Taliansko, ktoré sa dnes stretávajú v jeho mene, ponúkajú najvernejší obraz toho, čím sme. Muži a ženy obdarení dvomi zdrojmi poznania a lásky, rozumom a vierou. Totiž, ak neviete, kým ste, nemôžete prispieť k dialógu medzi kultúrami. Ak nepoznáte a neuznávate seba samého, nemôžete milovať druhého a nemôžete byť milovaní. Toto je kultúra rešpektu, v ktorú veríme a ktorú naďalej podporujeme a budeme odporovať.
Práve toto učenie a mnohé ďalšie, ktoré by sme dali uviesť, spôsobili, že svätý František sa stal elixírom života a preto si ho Taliani zvolili za svojho patróna. Pred rokom z tohto balkóna adresoval jeden „slobodný a bezmocný básnik“, ako Davide Rondoni sám seba nazýval, výzvu. Lyrickú a silnú, ako je celý jeho úžasný štýl. Davide Rondoni tu požiadal politikov, aby sa zamysleli nad postavou svätého Františka, aby obnovili jej najhlbší zmysel, a aby 4. október opäť zaradili do zoznamu štátnych sviatkov. A ako viete, táto výzva padla na úrodnú pôdu. Ako sa už dávno nestalo, slová básnika zazneli v parlamente a parlament tieto slová premenil na štátny zákon.
Zákonodarcovia sa rozhodli vrátiť svätého Františka – jeho odkaz, jeho posolstvo, jeho charizmu – do verejného a občianskeho rozmeru nášho národa. Nie je to rozmar či dokonca plytvanie peniazmi, ako niektorí tvrdili, ale voľba identity. Je to akt lásky k Taliansku a jeho ľudu. A ja osobne by som rada videla toto hlasovanie nášho parlamentu aj ako poctu prvému pápežovi, ktorý si zvolil meno František v roku, keď sa vrátil do Otcovho domu.
Budúci rok 4. október budeme oslavovať nielen ako štátny sviatok, ale budeme oslavovať aj osemsté výročie narodenia „Chudáčika z Assisi“ pre nebo. Určite budeme rátať s cennou prácu, ktorú robí a bude robiť celoštátny výbor pre tieto oslavy, aj s podporou vlády. A tiež aktívni pri budovaní inovatívnych iniciatív, ktoré isto zanechajú trvalé stopy. Mám na mysli predovšetkým projekt digitalizácie knižnice Posvätného kláštora, pomenovanie nového mosta priemyselného mosta v Ríme po svätom Františkovi, rozličné aktivity zamerané na mladých ľudí, ktoré sa uskutočnia v Egypte i v iných afrických krajinách v rámci Matteiho plánu, ako aj zapojenie siete talianskych kultúrnych inštitútov v zahraničí, aby sa náš svätec stal vo svete ešte známejším.
Milí priatelia, dnes oslavujeme muža, ktorý všetko opustil, aby všetko našiel. Svätca, ktorý naučil svet radostnej jednoduchosti lásky. Taliana, ktorý formoval identitu celého národa. Nerobíme to preto, že by nás potreboval on, robíme to preto, že my potrebujeme jeho. Nech svätý František pomáha aj dnes nášmu Taliansku.
Želám vám radostný sviatok svätého Františka!
alianciazanedelu.sk/archiv/18940