Svätý N O R B E R T -zakladateľ rádu Premonštrátov -sviatok 6.jún

Sviatok 6.jún-Svätý Norbert-zakladateľ rehoľného rádu Premonštrátov,zasiahol ho blesk a zmenil mu život

Svätý Norbert-zakladateľ rehoľného rádu Premonštrátov,zasiahol ho blesk a zmenil mu život-sviatok 6.jún

cca 1080 - 6.jún 1134

Patrí k najväčším svätcom cirkvi a zakladateľom rehole Premonštrátov...Žil na prelome 11 a 12 storočia,pochádzal z Holandska z bohatej grófskej rodiny,ale časť života prežil v Nemecku.Rodičia sa ho snažili zabezpečiť,aby mal pohodlný a spokojný život...a mladý, pekný Norbert si začal užívať života naplno,hoci bol vychovaný zbožne,dal sa na cestu hriechu,pôžitkov,rozkoší- zábava,víno,pekné ženy, drahé šaty,spev,hodovania ...a tak žil svetským životom až do svojich 28 rokov,keď do jeho života zasiahol prudkým úderom sám Boh...

Bol dohodnutý na zábavu so svojimi skazenými, mladými kamarátmi,že príde k ním.Bolo leto,krásny čas a tak Norbert zobral so sebou svojho sluhu a na koni šli do osady Vreden v záp.Nemecku...Bolo horko a slnko pálilo a oni mali ešte kus cesty,keď sa začalo mračiť a zdvíhol sa vietor a hnala sa silná búrka,už sa ozývalo dunenie hromov,blýskanie a oni prechádzali horami a skratkami, aby došli do osady., čo najrýchlejšie...

.Norbert švihal koňa,aby uháňal rýchlejšie...už ich strašná búrka zastihla,silný vietor ohýbal konáre stromov,blesky lietali ponad hory a začal silný lejak...

Norbert kopal,švihal koňa a hnal sa ako divý...sluha nestačil uháňať za ním...v tom zasvišťala vzduchom strela a silny blesk s ohlušujúcim rachotom strelil rovno pred uháňajúceho koňa,oheň a síra...

Kôň sa prevalil na zem a Norbert odletel na okraj do trávy a bol zamdletý...sluha ho kriesil...ale Norbert nevládal ísť...bol omráčený a polomrtvý...takže nevnímal,čo sa s ním deje...V ušiach mu hučalo,hlava sa mu šla roztrieskať...všetko ho bolelo,štípalo...Sluha ho potom ratoval a naložil na svojho koňa a viedol pomaly nazad domov...na oslavu už Norbert nedošiel...

Mladého grófa na otcovskom hrade zachraňovali,liečili...ale Norbert bol stále v nejakom šoku a postupne pochopil,že je zázrak,že žije...a už by bol mrtvy a stál by pred súdom božim,,obžalovaný...lebo žil hriešnym životom...Boží hlas k nemu hovoril...dávam Ti život,aby si mi slúžil a sám sa posvätil...inak by si bol zavrhnutý a odsúdený v pekelné muky naveky...

Vtedy sa úplne zmenil život Norbertovi...pochopil,že v živote má jedine cenu len slúžiť verne Bohu...ostatné je prázdna mamona a márnivosť a to všetko sa rozsype na prach...ostanú len dobré a zlé skutky a láska k Bohu a ľudom...A tak sa dal na pokánie a na kolenách v slzách odprosoval Boha za svoj hriešny život,ktorým ho obrážal...a tak sa z ľahkovážneho,svetárského,zmyselného a poživačného človeka,zmenil Norbert na kajúceho mnícha,ktorý svoj zvyšný život zasvätil Bohu a nakoniec založil slávny rád Premonštrátov a patrí k najväčším svätcom celej cirkvi...lebo blesk z neba...ako posol božieho trestu zasiahol jeho život...ako kedysi Šavla na ceste do Damašku a milostivý Boh sa zľutoval nad mladým,blúdiacim človekom...

Svätý Norbert bol magdeburský arcibiskup a zakladateľ premonštrátov.

Dátum a miesto narodenia: 1080, Gennep, Holandsko

Dátum úmrtia: 6. júna 1134, Magdeburg, Nemecko

Rodičia: Hedwig of Guise, Count Heribert of Gennep

Založené organizácie: Rád premonštrátov, VIAC

Patrón : Čiech , premonštrátov , sestier III. rádu svätého Norberta, za dobrý pôrod

Meniny : 6. jún

Titul svätého : monštrancia, patriarchálný kríž, pallium

Svätý Norbert, biskup a vyznávač († 1134)

V mestečku Xantene, vo vojvodstve Kleve, narodil sa roku 1080 nemeckému grófovi Heribertovi z Gennepu a princezne Hedvige, z vojvodského domu Lothringov, syn, menom Norbert. Jeho otec Heribert bol pokrvným cisára Henricha IV., veľmi vážený a bohatý. Norbert veľmi nadaného ducha. Bohatí a vznešení rodičia dali ho vo všetkých vedách vyučovať. Norbert vynikal vo vedách, bol v každom ohľade príjemný; i zaľúbil sa ľudu i veľkým pánom. Mladý, bohatý a veselý gróf oddal sa svetu a užíval ho podľa chuti a ľúbosti. Pretože bol druhým synom a starší brat mal prevziať väčšinu statkov po rodičoch a nimi vladáriť, chceli mať rodičia z Norberta kňaza.

I dal sa nahovoriť, prijal nižšie posvätenie; ale za kňaza vysvätiť nechcel sa dať, aj keď arcibiskup Fridrich v Kolíne ponúkal mu miesto kanonika pri svojom boku. Na skvelom dvore u arcibiskupa v Kolíne a neskôr u cisára Henricha V. žil Norbert ako almužník. Veselý mladík nazdával sa, že dosiahol cieľ svojich túžob.

Mal hodnosť a mohol márnosti a rozkoše požívať podľa ľúbosti. Keď sa ozývalo jeho svedomie, udusil ho hlučnými veselosťami. Bol by zahynul, keby Božie milosrdenstvo nebolo jeho, ako niekedy Šavla, obrátilo na cestu spasenia.

Dosiahol 28. rok veselého života svojho. Čo najskvostnejšie oblečený vysadol na koňa a poberal sa so svojim sluhom do vestfálskej dediny Vreden, kde ho veselí a ľahkomyseľní priatelia očakávali, aby sa s ním rozpustilo zabávali. Keď poľom cválal, zastihla ho veľká búrka. Nikde nebolo prístrešia. Hromy rachotili, blesky lietali, dážď lial sa, vietor burácal, a Norbert poháňal koňa k rýchlejšiemu cvalu. «Pane, kam že chceš ?» volal prestrašený sluha. «Čo robíš, pane? Vráť sa, pane môj; vráť sa, lebo ruka Pána je proti tebe!» No nepočúval na výstrahu sluhovu a cválal ďalej. Zrazu uderila hromová strela s ohlušujúcim rachotom pred nohy koňa do zeme.

Kôň prestrašený zhodil Norberta. Keď sa prebral po hodine z mrákoty, vzbudilo sa v ňom svedomie, upozornilo ho na večné zahynutie, i zvolal prestrašený: «Pane, čo chceš, aby som činil ?» A vnútorný hlas mu odpovedal: «Chráň sa zlého, čiň dobré, vyhľadávaj pokoj duše a dokazuj svoju vieru skutkami bázne Božej!»

Norbert padol na kolená, plakal horko a skrúšene sa modlil. Vstal, nevrátil sa ku dvoru, ale do rodného mesta Xantenu. Obliekol kajúcne rúcho, vzdialil sa svetu, modlil sa a oplakával stratené roky mladosti. Opustil i svoje rodisko, išiel do kláštora sv. Sigberta, neďaleko Kolína nad Rýnom a prosil opáta Kanóna, aby ho na cestu dokonalosti priviedol. Vyspovedal sa z celého svojho života, činil pokánie a bol o dva roky arcibiskupom Kolínskym za kňaza vysvätený.

Obliekol chudobné rúcho a odišiel do Xantenu. Keď slúžil svoju prvú sv. omšu v kostole svojho kláštora, obrátil sa po sv. Evanjeliu k zhromaždenému ľudu a kázal s takým dôrazom o márnosti sveta a o krátkosti ľudského života, že celý zástup hrôzou naplnil a k plaču priviedol. Na druhý deň napomínal i svojich kláštorských bratov, ktorí ľahký život viedli, ku pokániu.

Niektorí sa obrátili, ostatní ho nenávideli a ohovárali, že sa pretvaruje, že búri ľud proti kňazstvu, že stav svoj znevažuje, pretože ako kanonik oblieka sa a žije ako žobrák. Takto očiernili ho u pápežského legáta, ktorý r. 1118 do Friclara cirkevné zhromaždenie povolal na ktorom Norbert prítomný sa nebránil a pokarhaný bol. Norbert znášal túto skúšku s trpezlivosťou.

Zaďakoval za kanonickú hodnosť, popredal svoj majetok , rozdal peniaze utŕžené medzi chudobných, kúpil si len kalich ,omšové rúcho a knihu ,mulicu a chudobné mníške rúcho: putoval do mesta Sv. Gillesu, kde sa toho času pápež Gelasius II. nachádzal:

vrhol sa pred ním na kolená, vyspovedal sa pred ním z celého života, a prosil ho so slzavými očami, aby smel kázať a ľud napomínať. Rád vyhovel pápež jeho žiadosti. Norbert započal so svätou horlivosťou svoju apoštolskú prácu. V jednoduchom kajúcnom odeve, bosý, v najtuhšej zime, postiac sa a zapierajúc seba cestoval krajinami a ako kedysi sv. Ján Krstiteľ volal všade: «Čiňte pokánie!»

Tebe odovzdávam svoj život Pane

Veľké množstvo hriešnikov obrátilo sa k Bohu. Na jeho apoštolskej ceste pripojili sa k nemu horliví pomocníci, ktorí ale jeho prísne živobytie zniesť nevládali: ochoreli vo Valenciennesu a pomreli. I našiel Norbert Burchada, biskupa z Kambary, s ktorým na cisárskom dvore sa bol spriatelil. Keď Norbert na jeho dvor prišiel, stretol mladého kňaza Huga a prosil ho ponížene, aby ho ku biskupovi zaviedol. Hugo oznámil príchod chudobného mnícha biskupovi Burchadovi. Lež keď ho Hugo pred biskupa doviedol, padol tento Norbertovi okolo hrdla a zvolal: „Ó Norbert, kto by bol o tebe toto veril a myslel?“ Hugo stojaci v diaľke videl tento výjav, no nechápal ho, i pristúpil bližšie a pýtal sa pokorne, prečo biskup tohto nepatrného cudzinca tak vyznačuje. „Tento pokorný muž, ktorého tu vidíš“ , odpovedal biskup, „vychovávaný bol so mnou na cisárskom dvore. Žil skvele a veselo, a keď mu raz vysokú hodnosť biskupskú ponúkali, nechcel ju prijať a opovrhol ňou.“

Hugo bol hlboko dojatý a prosil Norberta, aby ho sebou pojal. A šiel s ním čo oddaný učeník a pomáhal mu na jeho apoštolských cestách. Tak precestovali Brabant, Hennegau a Lutišsko a všade hrnul sa k nim ľud, aby počul hlas pokánia. Veľké bolo požehnanie práce Norbertovej: rozdelené srdcia zmierili sa, nespravodlivé odňaté statky boli vrátené, zatvrdilí hriešnici prebudili sa zo svojho smrteľného spánku a nastúpili cestu spásy. Keď raz Norbert cez mesto Fosse pri Lutichu cestoval, prišlo k nemu množstvo ľudu a prosilo ho, aby u nich pokánie hlásal, lebo že mnohé rodiny sú rozvadené, seba napádajú, zabíjajú a nikto ich zmieriť nemôže. Keď to ľud rozprával, šiel tade jeden mladík, ktorý k tým nespokojencom patril. «Hľa, to je jeden z tých, ktorého brat pred ôsmi dňami z nenávisti zabitý bol,» hovoril niekto z ľudu.

Norbert šiel k nemu, objal ho a riekol: «Brat môj, hľaď, ja som pocestný cudzinec a nikoho som ešte v tomto kraji o nič neprosil a od nikoho nič neobsiahol. Pretože ale vidím, že si vzdelaný, dobre ozbrojený mladík z čestnej rodiny, opovažujem sa žobrať u teba o dar, ktorý mi, ako podľa tvojho zovňajšku súdim, neodoprieš.» «Čo že by som ti mohol odoprieť, ctihodný otče?» pýtal sa so zaslzenými očami mladík. «Odpusť,» prosil Norbert, «vrahovi svojho brata zo srdca!» Mladík sľúbil, pripojil sa k Norbertovi a slúžil od toho času jedine Bohu.

Veľká bola úcta, ktorú požíval Norbert u ľudu. Kdekoľvek sa ukázal, hrnul sa k nemu ľud, aby ho videl a kázeň jeho poslúchal. Tým nedal sa svätý kazateľ mýliť, aby Bohu nenútene slúžil. Prišiel jedného dňa do Monastieru. Za krátku chvíľu obklopilo ho množstvo ľudu. Norbert zavrel sa do izby a modlil sa dlho. Ľud bol nespokojný, šomral, chcel domov odísť a kričal: «Na čo sme sem prišli? Mysleli sme, že nám kázať bude, srdcia naše poteší, naučí nás trpezlivosti a láskavosti.

Lež on nestará sa o nás, spí snáď alebo robí iné, čo sa mu páči.» Hugo išiel k nemu, aby mu to oznámil; keď ale videl, že sa modlí, nechcel ho mýliť a vrátil sa. Ľud bol nespokojnejší a preto po chvíli vstúpil k nemu Hugo opäť a riekol: «Ľud čaká na teba, otče, a keď nevychádzaš, chce odísť.» «Mlč, synu môj,» odpovedal Norbert; «lebo nemáme Bohu tak slúžiť, ako my chceme, ale ako On chce.»

I vstúpil do kostola, slúžil sv. omšu ku cti Panny Márie, modlil sa za tých, ktorých chcel zmieriť, vyšiel k ľudu, kázal tak horlivo, že všetkých dojal a pohol k túžbe po večných statkoch. Keď to počul nábožný biskup Bartolomej v meste Laone, prosil Norberta, aby k nemu prišiel a do jeho biskupstva vstúpil. Norbert prišiel k nemu, dal sa nahovoriť, že sa prepoštom pri sv. Martinovi stal a podľa vôle biskupovej poriadok robiť začal medzi kanonikmi; keď ale videl, že je namáhanie jeho márne, pýtal za prepustenie a vyprosil si len, aby smel niekde pri Laone kláštor založiť a pravidlá novému rádu predpísať. Biskup povolil mu to.

A Norbert vyhľadal si príhodné miestečko v pustej hore Kursi (Courcy), neďaleko mesta Remžu, ktoré od dávnych časov Premontré (Praemonstratum) sa menovalo a kde malá porúchaná kaplnka sa nachádzala. I zvolal: «Toto je to miesto, ktoré nám Pán ukázal; tu nájde svoje spasenie zástup rehoľných kňazov.» Biskup kúpil to miesto a Norbert opravil kaplnku, vystaval pri nej kláštor a vstúpil do neho s 13 učeníkmi. A to bol pôvod chýrneho rádu Premonštrátskeho.

Roku 1121 pripojili sa k nemu ešte mnohí kňazi tak, že na Vianoce štyridsiati zložili sľub nového rádu, ktorý podporovaný pápežmi a kráľmi po Európe chytro sa rozšíril a nezadlho pod správou Norbertovou 800 kňazov pociťoval, ktorí v ôsmich opátstvach podelení žili. Pápež Honorius II. potvrdil nový rád tento dňa 16. februára r. 1125. Norbert priniesol sám potvrdzujúcu bulu z Ríma. Z počiatku žil Norbert so svojimi učeníci vo veľkej chudobe. Mali len jednu mulicu, na túto naložili suchého dreva, predávali ho v blízkych mestách a kupovali za utŕžené peniaze chleba. Keď počet rehoľníkov sa rozmnožil, stal sa rád Premonštrátsky veľmi užitočným pre sv. vieru, umenie a vedy. Bratia nosili biele rúcho, z hrubej vlny zhotovené, žili podľa pravidiel sv. Augustína, vyznačovali sa neustálou starostlivosťou o spásu duší, láskou k chudobe, pohostinstvom oproti cudzincom a núdznym, poslušnosťou a zachovávaním mlčanlivosti.

Svätý opát odprevádzal grófa Theobalda v záležitosti svojho rádu do Nemecka. Prišiel práve vtedy do Špíru (Speyer), keď tam cisár Lothar II. snem krajinský vydržiaval. Na tomto sneme prítomní boli i poslanci z mesta Devína (Magdeburg), ktorí o nástupníka po zomrelom arcibiskupovi prosili. Dvoch kňazov navrhli mu na túto hodnosť. Lothar II. vyvolil sv. Norberta a prítomní poslanci zvolali: «Toto je náš otec a pastier!» Navzdory svojmu zdráhaniu musel sv. Norbert vysokú túto hodnosť prijať, keď pápežský legát a prítomní biskupi naňho doliehali.

Svätý muž, v chudobnom rúchu svojho rádu oblečený, nastúpil s poslancami cestu do Devína. Ľud prijal ho nadšene, aj keď oblečený bol ako žobrák. Strážca brány pri arcibiskupskom paláci, uzrúc v zástupe v dlhom rade cudzích veľkých pánov chudobne odetého mnícha, ktorý bosý kráčal, držal ho za žobráka a riekol: «Naspať, už je vnútri dosť žobrákov!» A keď strážnika tí, čo za sv. Norbertom išli, karhali a riekli, že je to nový arcibiskup, padol strážnik na svoje kolená, lež sv. Norbert sa usmial a riekol: «Brat môj, ty ma lepšie poznáš než tí, ktorí ma na túto hodnosť povýšili a ma prinútili, aby som do tohoto paláca vkročil.»

Ako arcibiskup nepremenil nič vo svojom prísnom spôsobe života a bol každým dňom pokornejší. Svojím horlivým účinkovaním a príťažlivým príkladom napravil väčšinu svojho kňazstva a naklonil k nábožnému životu. Svojmu stádu svietil najkrajšími cnosťami lásky, poníženosti a trpezlivosti; oproti svojim nepriateľom, ktorí boli zatvrdelí hriešnici, bol dobrý, láskavý a modlil sa za nich. Sv. Norbert bol prítulným sv. cirkvi celým srdcom; on zdieľal jej radosti a bolesti. Veľmi ho bolelo, keď o nejakom neporiadku v cirkvi počul. Roku 1130 vyvolení boli naraz dvaja pápeži a spravovali cirkev. So sv. Bernardom pracoval usilovne na tom, aby tú smutnú roztržku odstránil.

Rád Premonštrátov, ktorý založil, rozšíril sa po Európe veľmi, i mal vyše sto opátstiev. Sv. Norbert ustanovil svojho učeníka Huga najvyšším opátom a zveril mu riadenie celého rádu svojho. I kanonici sv. Martina, ktorí predtým nešetrne proti svätému sa chovali, prijali jeho rád, ba i opátstvo Valsery nasledovalo ich príklad.

Nezadlho doprevádzal sv. Norbert cisára Lothara do Talianska, ktorý ho bol za svojho arci kancelára vymenoval, a bol v Ríme pri jeho korunovaní na cisára rímskeho prítomný. S cisárom Lotharom pomáhal v Ríme upevniť trón riadne vyvoleného pápeža Innocenta II. Vrátil sa domov, onezdravel po mnohom namáhaní nebezpečne, ležal štyri mesiace nemocný, a usnul v Pánu dňa 6. júna 1139 (podľa iných 1134 – pozn.), v 53. roku svojho, v ôsmom roku svojho požehnaného arcibiskupského úradovania.

Telo jeho pochované bolo v hlavnom chráme v Devíne (Magdeburgu) a Gregor XIII. vriadil ho r. 1582 do počtu svätých. Keď Devín stal sa luteránskym, nástojili Premonštráti u cisára Ferdinanda II, že tento pozostatky ich svätého zakladateľa z Devína r. 1627 preniesť dal do Prahy, kde sa posiaľ v Premonštrátskom kláštore na Strahove ctia. Po smrti sv. Norberta rozšíril sa rád Premonštrátsky, alebo Norbertínsky, tak chytro po celej Európe, že o sto rokov tisíc opátstiev mal, z ktorých ale dnes málo už jestvuje.

Sv. Norbert vyobrazuje sa obyčajne s kalichom v ruke, z ktorého blesky padajú na človeka, pri jeho nohách ležiaceho; v druhej ruke drží berlu a olivovú ratolesť. To znamená jeho veľkú lásku ku najsvätejšej oltárnej Sviatosti. Vyobrazuje sa i čo mladík nádherne oblečený na bujnom koni, pod nohami spínajúceho sa koňa drak, nad ním anjel ukazujúci jednou rukou k nebu. I vyobrazuje sa konečne čo kľačiaci mních, ktorému podáva Panna Mária rúcho Premonštrátov.

Poučenie.

Sv. Norbert prináležal vo svojej mladosti kňazskému stavu, i keď ešte všetko posvätenie neobsiahol, a predsa viedol Bohu nemilý, pohoršujúci život dlhé roky. No milosrdný Boh vyvolil si ho ku svojim sv. cieľom, i navštívil ho, ako Saula, v pravom čase, a obrátil ho. A hriešny dvoran našiel milosť veľkú u Boha a úplné odpustenie previnenia svojej mladosti. I stal sa vzorom kresťanskej dokonalosti, príkladom kňazskej, apoštolskej horlivej práce. Hromový blesk obrátil ho na úzku cestu cnosti. I o Lutherovi sa hovorí, že hromový blesk, ktorý zabil pri ňom priateľa, priviedol ho k tomu, aby mníchom sa stal. No obrátenie toho zakončilo sa ináč ako sv. Norberta. Luther bol pôvodcom veľkého odpadnutia od sv. cirkvi, zapríčinil tridsaťročnú krvavú vojnu a sám tak ďaleko klesol, že čo mních, sľubom viazaný, pojal za manželku z kláštora odídenú mníšku. Čo je teda toho príčina, že Luther v duchu začal a v tele skončil, sv. Norbert ale od svojho obrátenia v dokonalosti pokračoval? Keď Šavol z koňa zhodený na zemi zvolal: «Pane, čo chceš, aby som činil ?» poukázal ho Boh do Damasku ku Ananiášovi, ktorý ho z počiatku na ceste ku spaseniu viesť mal. Aj sv. Norbert vyhľadal si po svojom podobnom divotvornom obrátení opáta, aby mu bol vodcom na ceste spasenia. Luther chcel v pýche svojej sám iných viesť, upadol do veľkého bludu, stal sa nepriateľom sv. cirkvi a tak i umrel. Keď teda chceš, kresťan, pokračovať po ceste cnosti a dokonalosti, musíš mať niekoho, aspoň z počiatku, za vodcu, ktorý je v kresťanskom živobytí zbehlý, musíš na vlas v jeho vedení poslušným, i v dobrom stály a vytrvalý byť.

Sv. Norbert bojoval ťažký boj; no on zvíťazil. Prijímal Sviatosť oltárnu často po dokonalej príprave a s veľkou pobožnosťou: a týmto nadobúdal sily. I ty, kresťan, prijímaj Telo Ježiša Krista v najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Toto je pokrm duše, chlieb života, všeobecný prostriedok proti pokúšaniam a neprávostiam. Týmto prijímaním Tela Božieho rásť bude tvoja viera, oživí sa tvoja nádej, rozmnoží sa tvoja láska. Chystaj sa, kresťan, k prijatiu tejto Sviatosti, ako sv. Norbert, aby si ju hodne prijal. Poníženosť, zapieranie seba, čistota srdca a tela sú potrebné podmienky k tomu.*

Modlitba.

Ó Bože, ktorý si sv. Norberta, vyznávača a biskupa, učinil výborným hlásateľom Tvojho slova a skrze neho sv. cirkev novým rádom obohatiť ráčil; popraj nám skrze jeho zásluhy, aby sme to, čo on slovom učil, s Tvojou pomocou vykonať mohli. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.

(Upravené zo spisu LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH z r. 1907.)

Svätý Norbert (z Xantenu) (* cca 1082, Xanten, Nemecko – † 6. jún 1134, Magdeburg) bol magdeburský arcibiskup a zakladateľ premonštrátov.

Život

Pochádzal z urodzenej rodiny v mestečku Xanten (Severné Porýnie-Vestfálsko). Otec, gróf Heribert z Gennepu, bol vrchný hradný kastelán, a matka Hedviga bola príbuzná s lotrinskými kniežatami. Ich prvorodený syn Heribert bol dedič titulu a druhorodeného Norberta usmernili rodičia na cirkevnú dráhu. Vzdelanie získal v kláštorných školách. Čoskoro vynikli jeho prednosti – zbehlosť vo vedách, rečnícky talent a príjemné správanie. Kolínsky biskup ho vysvätil za subdiakona a zdvorilého mladíka si obľúbili na biskupskom aj cisárskom dvore Henricha V. (1106 – 1125).

V roku 1115 sa počas cesty spolu so svojím sluhom dostal do veľkej búrky a víchrice. Norbert poháňal koňa do rýchlejšieho cvalu napriek upozorneniam sluhu. Zrazu sa k nemu ozval hlas zhora: "Postoj! Bohatstvo a rozum, ktoré som Ti dal, aby si ma velebil a oslavoval, chceš zničiť pre svoju márnomyseľnú pýchu?" a udrel veľký blesk tesne pred cválajúceho koňa. Vyplašené zviera zhodilo jazdca a ten stratil vedomie. Keď sa po dlhšom čase prebral, pod vlyvom udalosti sa opýtal: "Čo mám teda urobiť, Pane?" Podľa jednej verzie legendy mu hlas odpovedal: "Vyhýbaj sa zlu, konaj dobro, hľadaj pokoj a utiekaj sa k môjmu milosrdenstvu."

Tento zážitok bol bodom obratu v živote Norberta. Požiadal o svoju vysviacku za kňaza, ktorá sa uskutočnila v Kolíne nad Rýnom (Köln am Rhein). Prišiel na ňu v elegantnom, zdobenom šate boháča. Pred očami prítomných ho zamenil za jednoduchý odev z obyčajnej drsnej kože, previazaný kajúcnickým opaskom – na dôkaz toho, že skoncoval s doterajším spôsobom života. V roku 1118 rozdal celý svoj majetok chudobným. Po krajine chodil ako potulný kazateľ a všade sa snažil zmeniť k lepšiemu narušenú morálku kňazstva. Žil v jednoduchej apoštolskej pokore. Kvôli svojej reformátorskej činnosti si získal mnoho nepriateľov. Preto opustil Nemecko a odišiel do Sant Gilles v južnom Francúzsku, kde sa zdržiaval pápež Gelasius II. Od neho dostal Norbert oficiálne povolenie pôsobif ako posol viery. Prílišná námaha spojená s úmornou apoštolskou činnosťou spôsobila, že tažko ochorel a bol nútený prerušiť misijnú činnosf. Sotva sa uzdravil, uchýlil sa s niekolkými žiakmi a najlepším priatefom Hugom z Cambrai-Fosses do flámskej pustatiny v blízkosti Laonu, severozápadne od mesta Reims. Tam jeho slávne meno už poznali a biskup Bartolomej Laonský chcel s pomocou Norberta obnoviť kresťanský život vo svojej diecéze. Požiadal ho, aby v okolí mesta postavil kláštor. Po obhliadke ponuknutých území sa rozhodol pre údolie dnes známe ako Prémontré. Toto miesto videl vo sne, keď sa mu zjavila Panna Mária a ukázala lúku, na ktorej má založit kláštor. Odtiaľ pochádza názov Pratum monstratum – Praemonstratum (z latinčiny pratum – lúka, monstratum – ukázaná; alebo z francúzštiny prémontré – "predukázaná", predurčená). A skutočne tu kláštor aj postavil.

Pre svojich druhov v roku 1121 určil záväznú regulu (pravidlá) svätého Augustína († 430), biskupa z Hippo v severnej Afrike. V roku 1126 prijal Norbert po ceste do Ríma potvrdenie svojho rádu z rúk pápeža Honoria II. Po návrate do Prémontré bol menovaný za magdeburského arcibiskupa. Čoskoro priviedol Norbert poklesnutú diecézu k rozkvetu. V roku 1128 odovzdal vedenie rádu svojmu priateľovi Hugovi, ale až do svojej smrti sa neprestal usilovať o reformu duchovenstva. Už počas života sa mu dostalo veľa pôct. Zomrel dňa 6. júna 1134 v Magdeburgu a bol pochovaný v tamojšom rádovom kostole. V roku 1215 bol blahoslavený a za svätého ho vyhlásil v roku 1582 pápež Gregor XIII. Po ovládnutí Magdeburgu protestantmi v roku 1627 dosiahol strahovský opát Kašpar z Ouestenbergu prenesenie pozostatkov sv. Norberta do kláštora na Strahove v Prahe, kde sú uložené dodnes.

Tento svätec je jedným z českých zemských patrónov, patrón premonštrátov a tiež dobrého pôrodu. Jeho slávny výrok znie: "Bol som pri dvore, žil som v kláštore, stál som vo vysokých čestných úradoch cirkvi a všade som sa naučil, že nie je nič lepšie ako odovzdať sa celkom Bohu."

Na zobrazeniach sv. Norbert má biskupský odev, mitru a drží kríž. Medzi jeho ikonografické atribúty patria napr. monštrancia, pavúk, kalich a model kostola.

Norbert z Xantenu

Narodenie

cca 1082
Xanten, Nemecko

Úmrtie

6. jún 1134,
Magdeburg, Nemecko
"Moje srdce nenašlo pokoj nikde inde iba v Bohu mojom dobrom Učiteľovi."

Svätý Norbert zakladateľ premonštrátského rádu, ktorého jednou vetvou je aj naša Kongregácia, sa zvlášť vyznačoval neochvejnou vierou, pokorou, pokáním a vytrvalosťou. Bol oddaný Cirkvi, poslušný hlasu nástupcu svätého Petra, že pápež Inocent II. mu napísal: „Apoštolská Stolica si z celého srdca blahoželá, že má v tebe takého oddaného syna“.
Jeho ďalší prívlastok je anjel pokoja pre jeho vynikajúcu schopnosť uzmierovať hnevníkov.

Svätý Norbert sa narodil okolo roku 1080 v mestečku Xanten. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Pre svoju vzdelanosť a ušľachtilé správanie bol obľúbený na cisárskom dvore Henricha V.

Zažil podobné obrátenie k hlbšiemu duchovnému životu ako svätý Pavol. Za kňaza bol vysvätený v katedrále v Kolíne nad Rýnom. Mal niečo cez tridsať rokov, keď sa stal putujúcim kazateľom a askétom. Hlásal obrátenie, snažil sa o obnovu života kňazov, obhajoval pápeža. Kdekoľvek išiel, ľudia v ňom videli Božieho muža a preto mnohí opustili všetko a nasledovali spôsob jeho života modlitby a pokánia. Ako tvrdia mnohí, nik od čias apoštolov nezískal pre Krista za taký krátky čas toľko nasledovníkov dokonalého života, ako on svojou výchovou. Mal neobyčajný dar priťahovať duše ku Kristovi.

Roku 1120 založil prvý kláštor v údolí Premontré (odtiaľ pochádza aj názov rádu) v severnom Francúzku. Pre svoj spôsob zasväteného života prijal Regulu svätého Augustína a biely habit na znak Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Založil nielen premonštrátsky rád pre mužov, ale aj ženskú vetvu a ako prvý prišiel s myšlienkou založiť tretí rád pre laikov žijúcich vo svete.

Z poslušnosti sa stal arcibiskupom v Magdeburgu r. 1126. Ako magdeburský arcibiskup významne pôsobil v duchu gregoriánskej reformy Cirkvi. Najdrahšou vecou Norbertovho srdca bolo formovať dobrých a svätých kňazov.

Svätý Norbert zomrel 6. júna 1134. Jeho ostatky boli prevezené do Prahy na Strahov 2. mája 1627.

Modlime sa
Bože, ty si urobil nášho otca svätého Norberta, svojho verného pastiera, vynikajúcim hlásateľom tvojho slova a prostredníctvom neho si mnohých povolal k zmene života; na jeho príhovor a pre jeho zásluhy daj, aby sme s tvojou pomocou boli schopní robiť, čo učil slovom i príkladom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Amen.

Jedno dýchnutie a niekoľko kvapiek

Prvý životopis sv. Norberta z Xantenu (1082-1134) bol spísaný okolo roku 1155 a veľmi jasne ukazuje, že tento nemecký zakladateľ rádu, šíriteľ mieru a odvážny obhajca pápeža právom nesie titul apoštola Sviatosti oltárnej, a to pre jeho veľkú lásku k Eucharistii ak pred Kristom .

Ako uvádza jeho najstarší životopis, tento nadaný mladý muž pochádzal zo starobylého šľachtického rodu, bol poradcom svojho bratranca cisára Henricha V. a viedol na arcibiskupskom dvore v Kolíne bezstarostný svetácky život „bez toho, aby sa staral o Boha“ .

Ale podobne ako Šavel pri Damasku zažil aj on svoju hodinu v roku 1115, kedy ho úder blesku zhodil s koňa. Keď sa potom znova prebral, bol z neho úplne iný človek. Bez toho, aby sa obzeral naspäť, vzdal sa radikálne všetkého majetku, peniaze rozdal chudobným a stal sa kňazom. Ako neúnavný pútnik a kazateľ prešiel pešo Nemecko, Francúzsko a Belgicko. V ustavičnom úsilí hlásal ľudu nefalšovanú vieru. V snahe o obnovu kléru vysvetľoval predovšetkým kňazom, aké je ich povolanie vznešené a dôležité, a prebúdzal v nich lásku k eucharistickému Pánovi.

Príkladom tejto snahy bol samotný Norbert, ktorému nesmierne záležalo na tom, aby oslavoval každý deň svätú omšu v hlbokej usebranosti. Najstarší životopis opisuje niektoré zázraky, ktoré urobil po prijatí Najsvätejšej Sviatosti.

11. apríla 1126 v Dóme sv. Kiliána Würzburgu, keď prijal Kristovo Telo a Krv . Pristúpila k nemu slepá žena a prosila o uzdravenie. Tu sa k nej Norbert obrátil a dýchol na ňu vôňu konsekrovaného vína. V tom okamihu sa slepé vrátil zrak. Tento zázrak vyvolal takú veľkú pozornosť, že mesto vyzvalo Norberta, aby tu pre svoj mladý poriadok založil kláštor. A skutočne, po dvoch rokoch došlo k založeniu kláštora v Oberzell.

Svoj poriadok založil len päť rokov po svojom obrátení na Vianoce 1120. V jednom videní ukázala Panna Mária Norbertovi v blízkosti francúzskeho mesta Laon lúku s rozpadnutou kaplnkou: Pratum demonstratum – Prémontré (odtiaľ sa odvodzuje názov rádu – premonštráti). Tu založil Norbert prvý reformovaný kláštor, do ktorého priťahovaní silnou osobnosťou zakladateľa vstupovali muži všetkých stavov, aby viedli apoštolský život podľa evanjelia.

Opátstvo Floreffe

Rehoľná spoločnosť sa rýchlo rozrastala a už v roku 1121 mohol Norbert otvoriť ďalší kláštor – opátstvom Floreffe, ktoré pomenoval podľa Flos Mariae – Kvet Mariin. Tu došlo k ďalšiemu zázraku najdrahšej Ježišovej krvi, o ktorom hovorí kronika opátstva a dodatok k prvému životopisu sv. Norberta.

V ňom rozprávajú mnohí „norbertini“ – nazvaní tak po svojom zakladateľovi – jednému spolubratovi grófovi Gottfiedovi z Capperbergu o tejto udalosti zo života zakladateľa:

Keď s obvyklou veľkou usebranosťou oslavoval v kostole opátstva vo Floreffe svätú omšu, bezprostredne pred svätým prijímaním zbadal na patene s hostiou niekoľko kvapiek krvi. Ihneď zavolal brata Rudolfa, kostolníka, ktorý mu prisluhoval, a spýtal sa ho: Vidíš to, čo ja? Ten mu odpovedal: Áno otče, vidím kvapky krvi. Hlboko dojatý Norbert nedokázal zadržať svoje slzy. Keď sa správa o tom rádovo rozšírila, vznikol u premonštrátov liturgický obyčaj purifikovať omývaním nielen kalich, ale aj patenu, čo doteraz nebolo zvykom.

Keď bol Norbert v roku 1126 vysvätený na arcibiskupa Magdeburgu, stala sa táto obnovená diecéza základňou a východiskovým bodom pre východnú misiu medzi Pobaltskými Slovanmi, Lužickými Srbmi, západnými Poliakmi, Moravanmi, Slovákmi a Slovinci.

Norbert sa osvedčil ako vplyvný prelát, ktorý sa počas svojho života pohyboval medzi pápežom a cisárom. Zomrel na následky malárie v roku 1134 v Magdeburgu a bol pochovaný v kostole Panny Márie. O takmer pol storočia neskôr v čase reformácie boli jeho ostatky prenesené 1626 do Strahovského opátstva v Prahe. Relikvie toho českého patróna sa tu nachádzajú v kaplnke sv. Voršili v strahovskej bazilike Nanebovzatia Panny Márie.

Oltár sv. Norberta, Strahov

Spiritualita sv. Norberta

Základnými stĺpmi premonštrátskej spirituality sú tri latinské slová CONTEMPLATIO – COMMUNIO – ACTIO.

Pojem „ kontemplácia “ zahŕňa v sebe niečo, čo bolo základným znamením raného mníšstva. Ide o priame zameranie na Boha, hľadanie cesty k nemu ako k poslednému a základnému cieľu života skrze modlitbu, adoráciu, bohoslužbu, hľadanie Boha v spolubratoch a spolusestrách, ktorí sú nám daní a s ktorými zdieľame život, či v ostatných ľuďoch, ku ktorým sú premonštráti poslaní - v duchu svojho apoštolátu (príkladom v takomto hľadaní môžu byť napríklad traja mudrci, vydávajúci sa za novonarodeným kráľom, zo známeho evanjeliového príbehu).

Druhým základným prvkom premonštrátskej spirtuality je „ bratstvo “. Premonštráti nachádzajú svoj návod k životu v spoločenstve bratov v Regule sv. Augustína, ktorá hneď na úvod zdôrazňuje jednu myseľ, jednu dušu a jedno srdce v Bohu. Spoločný bratský život vychádza z hlbokého spojenia s Kristom ako naším bratom : „ Lebo aj ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi, keď hovorí : Tvoje meno zvestujem svojim bratom a uprostred zhromaždenia budem ťa velebiť “ ( Hebr 2,11-12 ).

Pojem „ actio “ označuje misijnú zložku premonštrátskeho života. Pápež Benedikt XVI., pri príležitosti 75. generálneho zhromaždenia únie generálnych predstavených „ o zasvätenom živote v Európe “, uvádza, že tak, ako kedysi sv. Pavol na Aeropágu predstavoval Grékom „ neznámeho Boha “, tak sa aj rehoľníci majú stať aktívnymi v dnešnom svete. Aj zakladateľ premonštrátskej rehole, sv. Norbert, po svojom obrátení v roku 1115 sa stále viac venoval neúnavnej kazateľskej činnosti, kamkoľvek prišiel. Pri svojej misijnej činnosti precestoval takmer pol Európy a najmä vďaka tomu je dnes Rád zastúpený na všetkých kontinentoch.

.

PREMONŠTRÁTSKE PÄTORO

1. Laus Dei in choro ( život liturgický )

„ V modlitbe buďte vytrvalí. “ ( Kol 4,2 ). Oporným bodom každého premonštrátskeho rehoľníka je chórová oslava Boha – teda spoločná modlitba liturgie hodín, konaná primerane slávnostným spôsobom, skrze ktorú oslavuje Boha a vyprosuje milosti pre seba, bratov, pre kláštor, ako aj pre celú cirkev, s ktorou sa touto modlitbou a vzývaním spája v jeden hlas. Preto nie je zvláštnosťou, že bratia sa každé ráno odoberajú do chóru v mlčaní – ich prvými slovami dňa sú slová spoločnej modlitby.

2. Spiritus poenitentiae ( život asketický )

Život premonštrátskeho rehoľníka má byť kajúcny. Pôstom a prísnosťou života je pobádaný k hľadaniu Boha, hoci aj za cenu straty predošlého pohodlia, ktoré mal, kým vstúpil do kláštora. Pretože : „ Všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista. “ ( Flp 3,8 ).

3 . Zelus animarum ( život apoštolský )

„ Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. “ ( Mt 28,19 ). Premonštrát má žiť tak, aby mohol dávať. Jeho zásadou je: odovzdávať iným z pokladov svojho duchovného života - života modlitby. Žiť apoštolsky pre premonštrátov znamená horlivosť za spásu duší. Už za života zakladateľa rehole sv. Norberta bolo zdokumentovaných niekoľko apoštolských ciest do rôznych kútov sveta s cieľom evanjelizovať, duchovná starostlivosť o pútnikov a duchovná správa farností. Rád je povolaný na takýto život aj dnes.

4. Cultus eucharisticus ( život eucharistický )

„ Ak chcete rásť v láske, vráťte sa k eucharistií. “ ( Matka Tereza ). Eucharistický život sa uskutočňuje zvlášť v každodennom slávení sv. omše, či častými adoráciami. Eucharistická úcta je vlastne stredobodom života rádu, no uskutočňovala by sa ťažko, keby úzko nenadväzovala na liturgickú, či osobnú modlitbu. Sám zakladateľ rádu – sv. Norbert – bol veľkým ctiteľom a obhajcom eucharistie a jeho príklad k tomu vyzýva aj ostatných členov a členky rehole premonštrátov. Od začiatku dňa bola vždy najdôležitejšou časťou dňa; oficiálnou prípravou na ňu a poďakovaním po nej je liturgické ofícium.

5. Cultus marianus ( život mariánsky )

„ Mária je cesta, ktorá vedie ku Kristovi. “ ( Ján Pavol II. ). Od založenia rehole je Panna Mária Kráľovnou rádu. Podľa tradície to bola ona, kto dal sv. Norbertovi biely šat, jej je zasvätená väčšina premonštrátskych kostolov. Pri živení mariánskej úcty je najvýznamnejším krokom pre premonštrátov každodenná modlitba sv. ruženca. Vzývanie Panny Márie a jej označovanie ako Panej má v ráde dlhú, nepretržitú tradíciu. Aby Máriu napodobili v jej živote, zasväcovali sa jej jednotliví členovia komunity ako jej nevoľníci. Rádová história pozná veľa ctiteľov Panny Márie, najznámejším z nich bol svätec premonštrátskeho rádu : sv. Hermann – Jozef

Prémontré Abbey Map - Hauts-de-France, France

Norbert zo Xantenu, biskup, zakladateľ rehole premonštrátov

Svätý

Sviatok: 6. jún

* okolo 1082 Xanten, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko (alebo Gennep, Holandsko?)
† 6. jún 1134 Magdeburg, Sasko-Anhaltsko, Nemecko

Atribúty: kalich, monštrancia, kríž

Patrón Čiech; za šťastlivý pôrod

Rekonštrukcia Norbertovej podoby, kláštor premonštrátov na Strahove, Praha

Svätý Norbert sa narodil zrejme v Xantene v Porýnií v zámožnej rodine okolo roku 1082. V mladosti žil svetsky a v radovánkach. Z komfortu, ktorý mu poskytoval domov, sa dostal na nemecký kráľovský dvor, kde bolo dosť príležitostí zabaviť sa, čo veľmi rád využíval. Nemal výčitky svedomia z porušovania pravidiel, a to ani cirkevných. Dôležité preňho bolo zabezpečiť si úspech na dvore.

Raz sa stalo, že bol vonku jazdiť na koni. Pritom ho zastihla búrka. Norbert nemal rád ťažkosti. Keby vedel, že ho zastihne búrka, nebol by šiel vôbec na cestu. Silný dážď, vietor a tma urobili svoje. Kôň sa splašil, zhodil Norberta na zem. Takmer hodinu sa ani nepohol, dokonca ani dážď ani burácajúce hromy ho neprebrali. Keď precitol, jeho prvé slová boli: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“ Boli to podobné slová, aké povedal sv. Pavol pri svojom páde z koňa. Odpoveď počul Norbert vo svojom srdci: „Zanechaj zlo a rob dobro. Hľadaj a šír pokoj.“

Hneď sa vrátil do svojho rodiska, aby sa venoval modlitbe a pokániu. V r. 1115 bol vysvätený za kňaza. Niektorí – ako sa dalo čakať – ho začali ohovárať a osočovať, keďže poznali jeho predošlý spôsob života. Norbert dal jasnú odpoveď: všetko, čo mal, dal chudobným a šiel k pápežovi, aby dostal povolenie kázať. Povolenie dostal a stal sa potulným kazateľom. Chodil aj s dvoma spoločníkmi po Európe. Chodil bosý, a to aj uprostred zimy po snehu a ľade. Bola to radikálna reakcia na svoj predošlý štýl života. Jeho dvaja spoločníci to nevydržali a na následky tvrdých podmienok zomreli. Norbert si však získal rešpekt aj medzi kňazmi, ktorí predtým ním opovrhovali.

Biskup v Laone chcel, aby mu Norbert pomohol reformovať kanonikov v diecéze, ale tí ho neprijali, pretože bol podľa nich príliš prísny. Biskup sa však nechcel vzdať svojej myšlienky ani Norberta, preto mu ponúkol územie, na ktorom by mohol založiť vlastnú komunitu. V osamelom údolí Prémontré začal Norbert žiť spolu s trinástimi kanonikmi, ktorí jeho pravidlá prijali. Napriek prísnosti – alebo možno práve vďaka tejto prísnosti – začalo do údolia prúdiť mnoho ľudí, priťahovali ich reformy a chceli žiť tým istým spôsobom. Takto postupne vzniklo osem opátstiev a dva ženské kláštory. Podľa údolia dostali aj meno – premonštráti. Dokonca aj kanonici, ktorí boli pôvodne proti nemu, prišli, aby sa pridali.

V Norbertovej komunite máme prvú zmienku o vzniku tretieho rádu – teda laikov, ktorí žijú kláštornú charizmu vo svete. Za Norbertom prišiel totiž gróf Theobald, ktorý chcel vstúpiť do kláštora. Norbert však usúdil, že gróf je skôr povolaný k životu v manželstve. Celkom ho neodmietol, dal mu pravidlá, modlitby a škapuliar, ktorý si mal obliecť, aby bolo vidno, že je členom komunity.

Keď Norbert sprevádzal grófa Theobalda na ceste na sobáš, dostal menovanie za biskupa do Magdeburgu. Legenda hovorí, že vrátnik na biskupstve ho odmietol pustiť dnu, pretože si myslel, že to je žobrák. Keď zástup ľudí dosvedčil, že on je novým biskupom, Norbert povedal vrátnikovi: „Vy ste mali pravdu. Som žobrák.“

Norbert sa snažil s láskou presadiť reformy, ktoré aj jemu samému v živote pomohli. Avšak ľudia to neprijali, takmer ho zavraždili. Norbert, zarmútený, že ľudia sa nechcú vzdať starých spôsobov, opustil mesto. Čoskoro ho však cisár a pápež zavolali späť.

Po smrti pápeža Honória II. nastal rozkol pri voľbe nového pápeža. Boli zvolení dvaja. Aj vďaka Norbertovi sa podarilo uznať prvého zvoleného – Inocenta II. Na konci života bol Norbert menovaný za arcibiskupa, ale čoskoro na to zomrel – 6. júna 1134 vo veku asi 53 rokov. Pochovali ho v kláštornom kostole v Magdeburgu. V roku 1627 preniesli jeho pozostatky do premonštrátskeho opátstva na Strahove v Prahe, aby ich ochránili pred dôsledkami tridsaťročnej vojny, ktorá vtedy zúrila. Časť z jeho pozostatkov sa uctieva aj v Xantene. Za svätého bol vyhlásený pápežom Gregorom XV. v roku 1621.

Premonštráti alebo norbertíni (lat. Praemonstratenses, Sacer et Candidus Ordo Canonicorum regularium Praemonstratensium, skr. O. Praem., O. P.) je kanonická rehoľa, rád rehoľných kanonikov, založený v roku 1120 svátým Norbertom v údolí Prémontré vo francúzskej diecéze Soissons na zásade rehole sv. Augustína. Postupne sa venovali najmä duchovnej správe a vyučovaniu.

Premontre-kláštor

Dejiny

Sv. Augustín dáva sv. Norbertovi svoju rehoľu, okolo 1140

Rehoľu založil v roku 1121 svätý Norbert (1082-1134) zo Severného Porýnia-Vestfálska. V rokoch 1119 - 1120 postavil v Prémontré malý kláštor. Už v roku 1126 potvrdil novú rehoľu bulou pápež Honorius II. Potvrdil reholi aj niektoré výsady, ako napríklad exempciu, teda vyňatie spod právomoci diecézneho biskupa, možnosť svätiť nového príslušníka ktorýmkoľvek biskupom (nielen diecéznym) a obsadzovať svetské fary. Svätý Norbert od tohto roku zastával post magdeburského arcibiskupa, ale stále ostal rehoľníkom. Svätorečený bol v roku 1582, jeho pozostatky sú v Strahovskom kláštore v Prahe.

Ešte za života svojho zakladateľa sa rehoľa rozdelila na tri časti: mužskú, ženskú a na laickú vetvu, ktorá je prvou laickou vetvou vôbec. Riadia sa augustínskymi regulami s pridanými vlastnými stanovami. Prvé stanovy pridal svätý Norbert, ale nezachovali sa. Najstaršie zachované sú z rokov 1135 - 1143, a 1150. V roku 1322 boli generálnou kapitulou vydané Statuta quinque distinctionum, platili až do roku 1505. Od roku 1505 platili reformné stanovy, ktoré sa vracali k najstarším stanovám. Prísny monastický život sa ale oslabil, pretože sa menej kládol dôraz na chudobu, pôst a zdržanlivosť. Práva, povinnosti a regule boli upravené aj Tridentským koncilom.

Ciele a činnosť

Rehoľa spojila monastický, duchovný život mníchov s kanonickými, pastoračnými povinnosťami. Činnosť rehoľníkov bola zameraná na výchovu na školách, na misijnú činnosť, rozvoj vedy a aj hospodárske podnikanie. Na svojich územiach ľudí priúčali remeslám, vinohradníctvu a záhradníctvu. Dokonca budovali aj cesty, vodovody a odvodňovali močariská. V oblasti slúžili aj ako bezplatní lekári a radcovia. Preto sa stávali veľmi obľúbenými. Vyslúžili si tiež povesť ako výborní kazatelia.[1]

Zvláštnosti

Špecifická je pre nich zvláštna úcta k Panne Márii Nepoškvrnenej a k Eucharistii. Takisto používajú svoje špeciálne breviáre a žaltáre, ktoré sa ale príliš neodlišujú od tých rímskych.

Keď materský kláštor založil dcérsky konvent, stal sa jeho patrónom. Opát, alebo prepošt patronátneho kláštora sa stal tejto fílii priamym nadriadeným, takzvaný pater abbas. Svoju fíliu mohol vizitovať, predsedať kapitule, trestal priestupky, naprával vnútorné záležitosti. Keď umrel predstavený fílie kláštora, na voľbe nového sa zúčastňoval pater abbas s ďalšími dvoma predstavenými iných premonštrátskych kláštorov. Potvrdzoval voľbu, do ktorej mohli v istých prípadoch aj zasiahnuť. Volili však samotní bratia. Kláštor mohol mať aj svetského patróna, ktorý sa pričinil o jeho vznik. Takýto patrón sa stal ochrancom kláštora, ale nemal právomoc zasahovať do vnútorných záležitostí kláštora. Kláštor mal ochraňovať v prípade nebezpečenstva. Ale nielen on. Existovala aj skupina donátov, mužov, žijúcich v kláštore, ktorí ale nezložili sľuby a mohli ho kedykoľvek opustiť. Pomáhali kláštoru aj tým, že ho vojensky bránili.

Základné denné úkony v kláštore sú spísané v stanovách. Mnísi sa riadili liturgiou hodiniek. Ešte v noci vstávali mnísi na modlitby matutinum a laudes. Ráno boli modlitby prima a kapitulum. Po nich mnísi pracovali, ale na terciu boli mnísi zase na modlitbách, potom bola omša iba pre kanonikov, missa summa. V sextách sa mnísi sústredili na štúdium. Po obede bol oddych. Po nónach sa mnísi vrátili do práce až do vešper. Po vešperách bola večera, štúdium a nakoniec collatio, na ktorom sa opát/prepošt venoval vysvetľovaniu Biblie či k prípadným poznámkam na chod kláštora a správanie sa mníchov.

Hierarchia

Na čele kláštora stál opát, predstavený monastických kláštorov. Na rozdiel od kanonických kláštorov, na ktorých čele stál prepošt. Funkciu opáta uprednostňoval aj svätý Norbert, ale keď ho zvolili za predstaveného kláštora Panny Márie v Magdeburgu, ostal pri tam zaužívanom titule prepošta. Aj keď dával prednosť mníšskemu spôsobu života, urobil tak preto, lebo stál na čele kapituly. Neskôr tituly opát/prepošt kláštory používali podľa územia. Na západe Európy to boli opáti, v nemeckých krajinách aj v Uhorsku prepošti. Aj ďalšie funkcie mali premonštráti rovnaké ako v iných kláštorných komunitách: bol tu zástupca opáta/prepošta prior, subprior riadil bohoslužby, circator dozeral na mníchov, či dodržujú každodenné povinnosti, cantor a succentor viedli chorálny spev, sacrista - kostolník, provisor bol správcom majetku kláštora, cellarius zabezpečoval potraviny, vestarius sa staral o ošatenie a obuv pre spolubratov, canonicus hospitalis sa staral o pútnikov a chorých, portarius - vrátnik, armaritus - knihovník, magister clericorum bol predstavený klerikov. Boli tu aj konveršovia, laickí bratia, čo boli v skúšobnej lehote a starali sa o hospodárstvo kláštora. A už vyššie spomenutí donáti.

Rád, ktorého najvyšší predstavený - generálny opát- sídlil až do roku 1790 v Prémontré, sa veľmi rýchlo rozšíril po celej Európe. Stanovy rádu sú akousi syntézou kánonického a monastického života, ktorého základ tvorí regula sv. Augustína. Hlavné poslanie rehoľníkov je v slávení slávnostnej bohoslužby, v eucharistickej a Mariánskej úcte, kajúcnom živote a apoštoláte formou farskej duchovnej správy.

U premonštrátov bola po prvýkrát v dejinách cirkvi uskutočnená aj myšlienka tretieho rádu - spojenie laikov mimo kláštora s duchovným životom bratov a sestier. Činnosť rehoľníkov je zameraná na rozvíjanie vedeckej a výchovnej práce pôsobením na školách všetkých stupňov (od roku 1787). Od svojich počiatkov rád vynikal aj v oblasti hospodárskeho podnikania. Medzi členmi rádu pôsobili a pôsobia mnohí významní teológovia, pedagógovia, lekári, ekonómovia a učenci z ďalších vedných odborov.

Rád bol a je zväzok samosprávnych kláštorov. Jeho najvyššou autoritou je generálna kapitula, ktorej predsedá generálny opát. Jednotlivé kanónie sú opátstvami na čele s opátom. V rámci štátov tvoria provincie - tzv. cirkárie, ktoré podliehajú vikárovi generálneho opáta. Kanónie si uchovávajú dcérsky vzťah ku kláštorom, z ktorých boli založené. K najvýznamnejším funkciám v ráde patria: prepošt, prior, cirkátor, provizor, kantor a predstavený klerikov - magister clericorum.

Členovia rádu používajú spolu s krstným aj rehoľné meno.

Zakladateľ rehole ako putovný kazateľ prešiel celú západnú Európu a oduševnene hlásal myšlienky Mariánskej úcty a dogmy jej nepoškvrneného počatia. Preto zvolil pre rád biele oblečenie symbolizujúce čistotu a nepoškvrnenosť. Rádový odev sa skladá z bieleho habitu so škapuliarom, z cingula a bieleho biretu. Súčasťou chórového oblečenia je biela mozeta s malou kapucňou. Pri obradoch sa používa kánonický biely golier - myceta, zhotovená z rovnakej látky ako habitu.

Mária Terézia udelila Uhorskej cirkárii svetlomodrý opasok - cingulum a svetlomodré gombíky. Jednotným erbom rádu je trojrohý modrý štít so zaoblenými bokmi, v ktorom sú v piatich vodorovných radoch zlaté heraldické ľalie franskej vládnucej dynastie Kapetovcov. Medzi nimi sú uložené dve prekrížené pastierske palice - berly. V popise ich farby sa autori rozchádzajú. Jedni tvrdia, že sú zlaté, iní, že strieborné alebo jedna zlatá a druhá strieborná. Podľa princípov cirkevnej heraldiky sa majú predmety zobrazovať vo svojej prirodzenej farbe a forme. Preto sú zobrazené so zlatou hlavicou a striebornou rukoväťou. Na vrchu štítu je umiestnená biskupská čiapka, mitra. Nad ňou vyčnieva ozdobná hlavica berly. V pozadí štítu sa vinie biela hodvábna stuha, mierne sfarbená do ružova, v podobe písmena "S". Kapetovské ľalie a farby francúzskeho kráľovstva, priznané kráľom sv. Ľudovítom IX., vyjadrujú jeho náklonnosť a uznanie tomuto rádu. Zároveň erb jednoznačne poukazuje na francúzsky pôvod premonštrátov.

Do Uhorska prišli prví premonštráti priamo z Premontré v roku 1130 ešte počas života zakladateľa. Domnievame sa, že to bolo na pozvanie kráľa Štefana II. (1116 - 1131) a svoj prvý kláštor postavili vo Váradhegyfoku (dnes Veľký Varadín - Nagyvárad v Rumunsku). O sto rokov na území Uhorska existovalo už 45 kláštorov. Najvýznamnejšie boli Csorna, Jánoshida, Šahy (Ság), Jasov, Türje, Kláštor pod Znievom (Túróc) a Leles, ktoré boli do roku 1874 aj hodnovernými miestami.

Opátstvo Prémontré bolo materským domom premonštrátskeho rádu a nachádzalo sa v Prémontré asi dvanásť míľ západne od Laonu v departemente Aisne vo Francúzsku .

História

Založil ho svätý Norbert z Xantenu v roku 1120 na pustatej pôde, ktorá predtým patrila opátstvu sv. Vincenta v Laone , ktorému ju dal bývalý biskup z Laonu ; mnísi svätého Vincenta sa ho márne pokúšali pestovať. Ako je uvedené v darovacej listine, toto miesto sa nazývalo „Præmonstratus“ alebo „pratum monstratum“ („Pré-montré“ alebo Prémontré ), pravdepodobne z čistiny ( pré alebo lúka) urobenej v lese. Toto meno sa však ľahko prepožičiavalo prispôsobenému významu „locus praemonstratus“ , „predpovedané miesto“, ako napríklad v živote Godfreya z Cappenbergu, jedného z prvých Norbertových učeníkov (1127):

„Venit ad locum vere juxta nomen suum, a Domino premonstratum, electum et prædestinatum“ („Prišiel na miesto skutočne podľa jeho mena, ktoré bolo predpovedané, vyvolené a predurčené Pánom“).

Zakladajúca tradícia hovorí, že biskup z Laonu a Norbert navštívili Prémontré asi v polovici januára a že biskup dal Norbertovi biely habit 25. januára, na sviatok Obrátenia sv. Pavla . Na záver koncilu v Liège (1131) prišli do Laonu pápež Inocent II. a Norbert a zostali u biskupa Bartolomeja. Navštívili aj opátstvo Prémontré a potešilo ich, keď videli asi päťsto rehoľníkov – kňazov, klerikov a bratov laikov – všetkých zjednotených pri plnení svojich povinností pod vedením opáta Hugha z Fosse. Pôvodným zvykom premonštrátov bolo zakladať dvojité kláštory, ale na generálnej kapitule roku 1141 bolo rozhodnuté o odstránení kláštorov mníšok aspoň na jednu ligu od mužských opátstiev. Hugh zomrel 10. februára 1161 a jeho nástupcom sa stal Filip, vtedajší opát z Belvalu v Argonskom lese . Opát Ján II University of Paris - Wikipedia

Po smrti Virgilia, štyridsiateho tretieho generálneho opáta z Prémontré, kardinál František z Pisy natoľko intrigoval na rímskom súde, že sa mu podarilo byť vymenovaný za opáta v Prémontré a v roku 1535 sa zmocnil opátstva a všetkých jeho príjmov. . Po kardinálovi Františkovi nastúpil kardinál Ippolito d'Este , pápežský legát vo Francúzsku, ktorý tiež držal opátstvo v commendam až do svojej smrti v roku 1572. Historik opátstva Charles Taiée nazýva týchto dvoch kardinálov "les fléaux de Prémontré" ("metly Prémontré").

Po smrti kardinála d'Este sa konali slobodné voľby a bol zvolený Jean Des Pruets, doktor zo Sorbonny University of Paris - Wikipedia seriózny a horlivý kňaz, ktorého zvolenie potvrdil pápež Gregor XIII ., 14. decembra 1572. S veľkými schopnosťami Des Pruets sa podujal na náročnú úlohu napraviť finančné straty a presadzovať kláštornú disciplínu v Prémontré a ďalších rádových domoch. Zomrel 15. mája 1596 a jeho nástupcami boli ďalší dvaja horliví opáti Longpré a Gosset; ale po ňom nastúpil kardinál Richelieu ako odporúčací opát.

Posledný generálny opát L'Ecuy bol zvolený v roku 1781. Počas Francúzskej revolúcie bolo opátstvo potlačené a skonfiškované a pozemok predaný istému Cagnonovi, ktorý zbúral niekoľko budov a predal materiál. Začiatkom 90. rokov 18. storočia ju bohatý výrobca skla premenil na továreň na výrobu draslíka a ledku. Majetok prešiel niekoľkými rukami a kúpil ho Paul-Armand de Cardon de Garsignies, biskup zo Soissons , ktorého nástupca ho predal departementu Aisne , ktorý budovy premenil na azylovú alebo psychiatrickú liečebňu .

Budovy

Zo starého opátstva v podobe od 12. do 16. storočia takmer nič nezostalo, ale tri veľké budovy zo 17. a 18. storočia stále stoja, z ktorých časť je využívaná ako kostol zasvätený svätému Norbertovi. Väčšina areálu sa stále používa ako psychiatrická liečebňa založená v roku 1867.