Mýlia si niektorí kňazi a biskupi (česť výnimkám) čnosti s ostentatívnosťou?
Mýlia si niektorí kňazi a biskupi (česť výnimkám) čnosti s ostentatívnosťou?
Z histórie vieme, že rímsky zákon, proti ktorým sa previňovali kresťania, sa nazývali Lex de sacrilegio. Kresťania sa previnili proti tomuto zákonu tým, že odmietali kult cisárov a obetovať pohanským bohom. Nakoľko tento pohanský kult bol spojený so štátom, pokladali kresťanov za protištátne živly. Lex Julia majestatis trestal smrťou každé povstanie a tajné spolčovanie. Proti kresťanom sa aplikoval tento zákon preto, lebo sa v noci tajne schádzali k lámaniu chleba a bohoslužbe, a neboli štátom dovolenou náboženskou spoločnosťou; naviac, boli proti zbožňovaniu cisára.
V roku 249 po Kr. vydal cisár Decius edikt, podľa ktorého každý – ženy i deti – musí obetovať bohom. Najviac mu išlo o to, aby k tomu prinútil biskupov a kňazov. Kresťania boli veľmi často nútení obetovať kadidlovú obetu pohanským bohom verejne (okázalo a ostentatívne) aj v prítomnosti prefektov, či samotného cisára (Jozef Špirko: Cirkevné dejiny. Neografia 1943).
V Druhej knihe Machabejských čítame, ako starček Eleazar odmietol jesť na verejnosti (okázalo a ostentatívne), bravčové mäso aj keď mu násilím otvárali ústa. Keď ho odviedli nabok, a vzhľadom na dávnu známosť ho nahovárali, aby si jedlo pripravil sám a tváril sa, že je z obetovaného mäsa podľa kráľovského rozkazu, čo on ale odmietol, aby nedal nikomu zlý príklad. Podobne hovorí v tejto knihe aj príbeh mučeníctva siedmich bratov a ich matky. Mučenie bolo verejné (okázalé a ostentatívne) a bol na ňom osobne prítomný aj kráľ Epifanes. (2 Mach 6, 18 – 31; 7, 1 – 42). Verejný bol aj proces s Pánom Ježišom Kristom, kde Kristus verejne vyznal, že on je Boží Syn (Lk 22, 70).
V mojej knihe Kde iní končia, my začíname píšem o.i. aj o tom, ako sa ma už počas komunistického režimu dôstojníci ČSĽA pokúšali na vojenských nástupoch roty, či celého vojenského útvaru (okázalo a ostentatívne), ale aj vypočúvaním príslušníkmi vojenskej kontrarozviedky, zlomiť v boji za obhajobu ľudských práv a náboženskej slobody, za pravdu a kresťanské a morálne zásady, z ktorých som napriek obrovskému psychickému, či fyzickému nátlaku, vyhrážaniu sa väzením, fyzickou likvidáciou, či smrťou, alebo za odmietnutie splnenia nezmyselného vojenského rozkazu, nepopustil. Nehovoriac o tom, ako to bolo pre mňa ťažké a koľko síl, utrpenia a bolestí ma to stálo. Bez neustálej modlitby svätého ruženca a čítania Evanjelia nášho Pána Ježiša Krista by som to v tom čase určite nezvládol. Ťažko by som to zvládol bez zvláštnej Božej milosti, ktorej sa mi dostávalo. Veľmi ťažko by som to zvládol bez čností a vytrvalého tréningu, ktorý som mal už od detstva. A tak vďaka tomuto výcviku a osobitnej Božej milosti, ktorej sa mi dostalo, komunisti veľmi často predo mnou kapitulovali a vážili si ma, že som zostal verný svojmu presvedčeniu.
Kniha na stiahnutie TU V knihe Kde iní končia, my začíname píšem aj o tom, ako som musel bojovať za svoje ľudské práva a náboženskú slobodu už ako žiak základnej školy, potom aj na strednej škole a v zamestnaní. Bolo to predovšetkým preto, že som už na základnej škole nosil – zavesený na krku, či pripnutý na svetri náboženský symbol – krížik, čo niektorým súdruhom učiteľom a profesorom na strednej škole veľmi prekážalo. Vyznať Krista na verejnosti som ja už vtedy pokladal za svoju náboženskú povinnosť i právo a za túto svoju pravdu som bol ochotný aj počas komunistického režimu aj trpieť.
Vzorom mi bolo Sväté písmo, kde sa píše, že apoštoli boli natešení za to, že mohli trpieť pre Kristovo meno (Sk 5, 41). Ak je Boh a Cirkev verejne zosmiešňovaná, tak je samozrejmé, že aj Boh žiada od nás kresťanov, aby sme verejne vydávali svedectvo o svojej viere v Boha a domáhali sa svojich práv.
Pán Ježiš poslal apoštolov aby učili a krstili všetky národy a naučili ich zachovávať všetko, čo im prikázal (Mt 28, 19-20). Nie je tam žiadna zmienka o tom, že by sme to nemali robiť v monarchiách, komunistických, nacistických, kapitalistických, liberálnych a iných Bohu nepriateľských ideológiách, či v tzv. demokratických režimoch, ktoré z demokraciou často nemajú takmer vôbec nič spoločné.
KBS na Slovensku ako celok zradila Cirkev Ježiša Krista tým, že nechala pozatvárať počas tzv. pandémie koronavírusu kostoly na celom Slovensku a bránila veriacim pristupovať k sviatostiam. Priznám sa, že pre mňa to bola veľká rana, a nemohol som pochopiť, ako niekto takto môže zradiť Krista, Cirkev, i veriacich kresťanov, pre ktorých je prístup k sviatostiam a do Božieho chrámu ničím nenahraditeľný. Toto sa jednoducho nemalo stať, takto bez akéhokoľvek odporu zradiť Krista, ktorý za nás zomrel ukrutnou smrťou na kríži! A za toto by sa mala KBS kajať, tak, ako sa žiadalo pokánie od veriacich, biskupov a kňazov, ktorý zapreli svoju vieru počas prenasledovania v Rímskej ríši. Bez takéhoto verejného pokánia za urážky Božieho Majestátu a znesväcovanie Eucharistie k žiadnej duchovnej obrode slovenského národa prísť nemôže.
Cirkev mala medzi sebou vždy aj slabochov, zbabelcov aj zradcov, aj karieristov a prezliekačov kabátov, ale aj veľké množstvo statočných veriacich, ktorí boli ochotní za vieru v Pána Ježiša Krista trpieť a prinášať obete. Koľko kňazov ešte aj dnes odmieta – v rozpore s liturgickými predpismi – podávať eucharistického Krista veriacim na kolenách a do úst? Kam sa vytratila viera mnohých našich kňazov? Prečo otcovia biskupi voči tomu nezasiahnu? Nie je ich nečinnosť znakom straty Božej milosti za urážky Božieho majestátu?
Biskup František Tondra vo svojej knihe Morálna teológia I. píše: „Každý človek, či kresťan alebo nekresťan, je povinný prenášať vedomie mravnej povinnosti do osobného a verejného života. Nestačí Boha len poznať, ale jeho vôľu, prejavenú v prirodzenom a zjavenom zákone treba aj plniť. O nesúlade mravného vedomia s morálnym životom už starozákonný prorok napísal: „Pretože sa mi približuje tento ľud, svojimi ústami a perami si ma ctí, srdce si však vzďaľuje odo mňa, takže je ich bázeň ku mne naučeným príkazom ľudským,… zahynie múdrosť mudrcov jeho a rozum jeho rozumných sa schová“ (Iz 29, 13 – 14).
Prečo je potrebné viesť čnostný život? Zákony, ako objektívne normy mravnosti a svedomie ako subjektívne pravidlo mravného konania sú nevyhnutnými podmienkami mravného života. Človek, slobodná bytosť, má možnosť tieto normy prijať, alebo odmietnuť, riadiť sa nimi, alebo ich prestupovať. Podľa miery, v akej sa k nim stavia kladne a uvádza ich do života, rastie jeho mravná hodnota. Podľa toho, ako ich odmieta, upadá jeho mravnosť.
Mravné hodnoty sa dosahujú iba za cenu namáhavej duševnej práce. Cicero o tom vraví: „Ani lekári, ani vojvodcovia, ani rečníci, hoci poznali pravidlá svojho umenia, nič hodné veľkej chvály nedokážu bez cviku a praxe“ (Deo officis, Lib. I. c. 18).
Potreba cvičenia sa ukazuje v každej oblasti ľudskej činnosti. Ako v telesnej výchove každodenný tréning je zárukou vrcholových výkonov, tak aj v oblasti mravného života bez cvičenia niet mravnej dokonalosti.
O človeku, ktorý zachováva mravné normy, hovoríme, že je čnostný, slušný, charakterný, dobre vychovaný. Naproti tomu človek, ktorý nezachováva zákony mravného konania a nerešpektuje hlas svedomia, vravíme, že je nevychovaný, nečestný a necharakterný.
V morálnej teológii sa definuje čnosť ako trvalá dispozícia, ochota a zbehlosť konať niečo dobré. Je to habitus operativus – vlastnosť zameraná na činnosť. K tomu, aby človek mohol vykonať niečo dobré a aby tak konal stále, nestačí len poznanie, rozum a učenosť. Je tu potrebná silná vôľa, ktorou sa človek rozhoduje konať dobro. Preto sv. Tomáš Akvinský Hovorí: „Úkon čnosti nie je nič iné, než dobré užívanie slobodnej vôle“ (ST I – II. q. 55. a. ad 2).“
Z uvedeného je jasné, že bez cviku a praxe nič hodné veľkej chvály nedokážeme dnes ani my, kresťania na Slovensku, ale ani naši biskupi a kňazi. Cvik nás vedie k väčšej čnosti a za čnostný a sviatostný život nám Boh udeľuje rôzne milosti. A z milosti Božej a s pomocou Ducha Svätého my potom odvážne konáme a stávame sa soľou zeme a svetlom sveta. Lebo bez Božej milosti nemôžeme nič urobiť. Ako môže kňaz, či biskup, odvahu veriacich svedčiť aj na verejnosti o Kristovi len preto, že s pokorou a s láskou padajú pred Eucharistiou na kolená, aby prijali Telo Pána Ježiša do úst to nazývať ostentatívnosťou?
Preto vyzývam všetkých našich otcov biskupov a kňazov, aby sa veriacim na Slovensku znovu pripomenuli aspoň tie najdôležitejšie state z inštrukcie REDEMPTIONIS SACRAMENTUM ktoré hovoria o dôstojnom prijímaní Eucharistie. Vzhľadom na pretrvávajúce excesy (nadávky, a ponižovanie veriacich, ktorí žiadajú prijatie Eucharistického Krista s láskou a pokorou na kolenách a do úst) vyplývajúce z neznalosti tohto dokumentu by bolo nanajvýš vhodné veriacim aj kňazom pripomenúť najmä bod 90. „Veriaci prijímajú pokľačiačky alebo postojačky, ako to ustanovila konferencia biskupov“ a potvrdila Apoštolská stolica” aby sme sa na Slovensku vrátili k dôstojnému prijímaniu Eucharistie do úst ako aj používaniu patény, aby drobné čiastočky, v ktorých je tiež prítomný Pán Ježiš Kristus, nepadali nedôstojne na zem.
Boh žehnaj Slovensko, aby zostalo verné Kristovi a Cirkvi. Anton Čulen
