ODKAZ Dieťa prichádzalo každý deň na pláž a do piesku písalo: "Mama, ľúbim ťa!" Potom sa pozeralo, ako more zmýva jeho nápis a s úsmevom odchádzalo. Po pobreží sa každý deň prechádzal aj smutný …Viac
ODKAZ
Dieťa prichádzalo každý deň na pláž a do piesku písalo: "Mama, ľúbim ťa!" Potom sa pozeralo, ako more zmýva jeho nápis a s úsmevom odchádzalo.
Po pobreží sa každý deň prechádzal aj smutný starec. Videl ako dieťa deň za dňom píše tú istú vetu do piesku a ako šťastne hľadí na more, ktoré jeho slová zmýva. "Také bláznovstvo"....pomyslel si.
Jedného dňa sa rozhodol podísť k dieťaťu (nemalo viac ako 10 rokov) a opýtal sa ho: "Aký zmysel má písať do piesku "Mama, ľúbim ťa!", keď ti to more hneď zmaže? Povedz jej to do očí, že ju ľúbiš!"
Dieťa vstalo, znovu sa pozrelo na nápis zmývaný slanou vodou a odvetilo starcovi: "Ja už nemám mamičku. Boh si ju vzal k sebe, ako si more berie moje odkazy. Aj tak sa však každý deň vrátim, aby som jej i Bohu pripomenul, že nič nevymaže lásku dieťaťa k jeho mame."
Starý muž si kľakol a so slzami v očiach napísal do piesku: "Nora, ľúbim ťa!" Bolo to meno jeho milovanej manželky, ktorá len nedávno zomrela. Potom podal dieťaťu ruku a spolu sa pozerali ako nápis mizne.
(Alessandro Bon)
Zdroj: Bruno Ferrero: O čom sníva jablko. Preklad: Jana Sarňáková, Don Bosco, Bratislava, 2020, str.17-18, ISBN 978-80-8074-484-7. Foto: www.pexels.com, pixabay
Dieťa prichádzalo každý deň na pláž a do piesku písalo: "Mama, ľúbim ťa!" Potom sa pozeralo, ako more zmýva jeho nápis a s úsmevom odchádzalo.
Po pobreží sa každý deň prechádzal aj smutný starec. Videl ako dieťa deň za dňom píše tú istú vetu do piesku a ako šťastne hľadí na more, ktoré jeho slová zmýva. "Také bláznovstvo"....pomyslel si.
Jedného dňa sa rozhodol podísť k dieťaťu (nemalo viac ako 10 rokov) a opýtal sa ho: "Aký zmysel má písať do piesku "Mama, ľúbim ťa!", keď ti to more hneď zmaže? Povedz jej to do očí, že ju ľúbiš!"
Dieťa vstalo, znovu sa pozrelo na nápis zmývaný slanou vodou a odvetilo starcovi: "Ja už nemám mamičku. Boh si ju vzal k sebe, ako si more berie moje odkazy. Aj tak sa však každý deň vrátim, aby som jej i Bohu pripomenul, že nič nevymaže lásku dieťaťa k jeho mame."
Starý muž si kľakol a so slzami v očiach napísal do piesku: "Nora, ľúbim ťa!" Bolo to meno jeho milovanej manželky, ktorá len nedávno zomrela. Potom podal dieťaťu ruku a spolu sa pozerali ako nápis mizne.
(Alessandro Bon)
Zdroj: Bruno Ferrero: O čom sníva jablko. Preklad: Jana Sarňáková, Don Bosco, Bratislava, 2020, str.17-18, ISBN 978-80-8074-484-7. Foto: www.pexels.com, pixabay