KREMÁCIA
Jej história a morálnosť;od reverenda P. Carla Magna Saa,
FSSPX
Kremácia, teda spálenie tela mŕtveho človeka, siaha až do veľmi raných čias. Pochovanie, alebo uloženie do hrobu, bolo bežnou praxou od úsvitu civilizácie. Babylončania balzamovali svojich mŕtvych, zatiaľ čo Egypťania im stavali pyramídy. Peržania udeľovali trest smrti tým, ktorí ich znesvätili. Starovekí Židia spopolňovali veľmi výnimočne, iba v časoch vojny, alebo moru. Gréci a Rimania sa vo svojich praktikách líšili. Tí, ktorí veria v posmrtný život, pochovávajú svojich mŕtvych. Dokonca nechávajú na ich hroboch jedlo, rovnako ako dnes Číňania na svojom festivale Hladných duchov. Naopak, tí, ktorí neveria v posmrtný život alebo ho redukujú na tieňovú existenciu, pália svojich mŕtvych, aby ich rýchlo poslali do krajiny tieňov, alebo urýchlili ich reinkarnáciu. Aj dnes hinduisti a budhisti praktizujú kremáciu kvôli svojej viere v reinkarnáciu.
Napriek tomu si väčšina afrických kmeňov a Amazónie zachovala svoje prepracované pohrebné obrady. Prečo? Pretože pochovávanie mŕtvych je humánnejší spôsob, ako sa ich zbaviť. Praktizujú sa tým tri prirodzené cnosti a to: úcta voči našim zosnulým rodičom; spravodlivosť medzi manželmi; a lojalita medzi priateľmi. Ak si ponecháme ich suveníry, ako napríklad prameň vlasov, prsteň, alebo fotografiu, môžeme ich telá len tak spáliť, ako odpadky? Och, nie, to je príliš neľudské!
Napriek tomu sa nesmieme zastaviť na tejto prirodzenej úrovni. Náš väčší nadprirodzený dôvod na ich pochovávanie je v súlade s naším Pánom Ježišom Kristom – „ktorý trpel, zomrel a bol pochovaný. A predsa na tretí deň vstal z mŕtvych.“ To znamená, že pre nás katolíkov je pochovávanie verejným vyznaním našej viery v telesné zmŕtvychvstanie nášho Pána, v nesmrteľnosť našej duše, vo zmŕtvychvstanie nášho vlastného tela v Posledný deň a v spoločenstvo svätých. Ako svätý Pavol pripomenul Korinťanom: „Neviete, že vaše údy sú chrámom Ducha Svätého?“
(1 Kor 6,19)
Preto ich pochovávame: „Zasieva sa v porušiteľnosti, vstane v neporušiteľnosti. Zasieva sa v potupnosti, vstane v sláve. Zasieva sa v slabosti, vstane v moci. Zasieva sa telesné telo, vstane duchovné telo.“
(1 Kor 15,42-22)
Všimnite si, že sa zasieva, nie spopolňuje! Tesalonickým apoštol poznamenal: „Nechceme, aby ste, bratia, nevedeli o tých, ktorí zosnuli, aby ste sa nezarmucovali ako iní, ktorí nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak aj tých, ktorí spali v Ježišovi, Boh privedie s ním.“
(1 Tes 4,12-14)
Tvrdíme, že sme rímskokatolíci. Nezabúdajme teda na našich predkov viery, prvých kresťanov Ríma. Počas prenasledovania vybudovali deväť kilometrov dlhý podzemný cintorín, slávne rímske katakomby. Niektorí z nich dokonca riskovali svoje životy, aby pochovali telá mučeníkov. Pohania preto často hádzali telá mučeníkov do plameňov v domnení, že to zabráni ich vzkrieseniu. Ale veľmi sa mýlia! Všemohúci Boh nás môže vzkriesiť, t. j. poskytnúť našej duši nové telo, aj bez jediného atómu z nášho rozkladajúceho sa tela. Preto sa v katolíckych krajinách v piatom storočí nášho letopočtu kremácia prestala praktizovať a Cirkev si vytvorila slávnostné liturgie za mŕtvych.
V stredoveku získala Cirkev výsadu pochovávať svojich mŕtvych v mestských hradbách a v ohrade cintorína. Ale s renesanciou prišiel úpadok k pohanským ideálom, vrátane kremácie. Takže 21. februára 1300 pápež Bonifác VIII. vydal zákon, ktorý ipso facto exkomunikoval všetkých, ktorí vypitvali telá mŕtvych, alebo ich uvarili, aby oddelili mäso od kostí a previezli ich späť do ich rodnej krajiny. Počas reformácie väčšina protestantov stále praktizovala pochovávanie, ale niektorí z takzvaných reformátorov už z akéhokoľvek dôvodu povoľovali kremáciu.
V 18. storočí, s takzvaným osvietenstvom, tajné spoločnosti, najmä slobodomurári, systematicky zavádzali kremáciu všetkým svojim členom a šírili ju. Prečo? Kvôli ich trom doktrinálnym chybám: panteizmus (veria, že v každej ľudskej osobe je časť Boha: ľudská dôstojnosť); ďalej naturalizmus (neexistuje nič také, ako Božia milosť, alebo nadprirodzený život) a po tretie nihilizmus (duša nie je nesmrteľná; neexistuje ani posmrtný život, ani zmŕtvychvstanie).
A tak je slobodomurárstvo úplne v rozpore s katolíckou doktrínou. Človek nemôže byť zároveň dobrým katolíkom a dobrým slobodomurárom, pretože človek nemôže slúžiť dvom pánom súčasne!
V súčasnosti sa cirkevná disciplína o kremácii značne vyvinula. Kódex kánonického práva z roku 1917, ktorý inicioval svätý Pius X., kánon 1203 odsudzuje kremáciu a ruší akúkoľvek zmluvu, alebo závet, ktorý ju uprednostňuje. Kánon 1240, §5, zbavuje cirkevného pohrebu každú osobu, ktorá si želá kremáciu. Kánon 2339 trestá ipso facto exkomunikáciou každého, kto si želá kremáciu.
Potom však prišiel Druhý vatikánsky koncil, ktorý otvoril Cirkev modernému svetu a propagoval ekumenizmus aj nekresťanom a slobodomurárom. Takže 5. júla 1963 pápež Pavol VI. schválil inštrukciu „Piam et Constantem“, v ktorej povedal:
„Zdalo sa byť múdrejším postupom trochu zmierniť predpisy kánonického práva týkajúce sa kremácie z dvoch dôvodov. Po prvé, aby sa neprimerane nezväčšovali ťažkosti vyplývajúce zo súčasných okolností; po druhé, aby sa príliš často nestávalo potrebné odchýlenie sa od príslušných zákonov.“
Páni, jedným ťahom pera prelomil odvekú tradíciu Cirkvi! Odvtedy sa kremácia stala legálnou katolíckou možnosťou, zatiaľ čo pohreb prestal byť povinnosťou.
Kódex kánonického práva pápeža Jána Pavla II. z roku 1983, kánon 1176, §3, uvádza: „Cirkev dôrazne odporúča, aby sa dodržiaval zbožný zvyk pochovávania tiel zosnulých; napriek tomu Cirkev nezakazuje kremáciu, pokiaľ nebola zvolená z dôvodov, ktoré sú v rozpore s kresťanskou doktrínou.“
Teraz sa z výnimky stalo pravidlo kánonického práva. Pohreb je len preferenčnou možnosťou. Farské, alebo katedrálne kolumbárium je však lukratívny biznis okrem katolíckych cintorínov... toľko k ich preferenčnej voľbe pre chudobných! Väčšina moderných katolíkov však napodobňuje mnohé pohanské praktiky.
A tak 15. augusta 2016 pápež František vydal pokyn
„Ad resurgendum cum Christo“,
v ktorom vyhlásil, že uchovávanie popola v domácom obydlí nie je povolené. A keď zosnulý notoricky žiadal kremáciu a rozptýlenie svojho popola z dôvodov, ktoré sú v rozpore s kresťanskou vierou, kresťanský pohreb musí byť tejto osobe odmietnutý.
Čo sa nás týka, v FSSPX, nepopierame, že
samotná kremácia nie je v rozpore so žiadnou katolíckou dogmou.
Ale 60 rokov uvoľnenia (1963 až 2023) nám ukázalo, ako kremácia nepriamo, ale účinne podkopávala našu svätú katolícku vieru, presne tak, ako si to slobodomurári vždy želali.
Preto sa držíme tradičnej disciplíny Cirkvi. Pozrite, ak môžeme investovať do najnovších áut a vynálezov, prečo si nekúpiť jeden, alebo dva pozemky na cintoríne?
To bude stačiť pre jednu rodinu. Ak je vôľa, existuje aj cesta.
Nech sa Pán dotkne našich vôlí.
Pochovávanie mŕtvych je preto aktom súcitu so zosnulými a s tými, ktorí zostali po nich. Pochovávanie mŕtvych precvičuje cnosti zbožnosti, spravodlivosti a lojality. Ale predovšetkým nás pripodobňuje nášmu Pánovi, uctieva naše telo ako chrám Ducha Svätého, verejne vyznáva našu vieru v telesné zmŕtvychvstanie nášho Pána, v nesmrteľnosť našej duše, v naše vlastné zmŕtvychvstanie a v spoločenstvo svätých. Takže, napíšte do svojej poslednej vôle:
„Nechcem byť spopolnený.“
Slobodomurári oživili kremáciu, aby šírili svoje doktrinálne omyly panteizmu, naturalizmu a nihilizmu. Hoci kremácia priamo nepopiera žiadnu katolícku dogmu - napriek tomu 60 rokov od uvoľnenia Pavla VI. nepochybne dokázalo, že kremácia oslabila našu katolícku vieru a jej prax.
Nech nám Panna Mária, Matka a Kráľovná duší v očistci, pomôže byť súcitnejšími, účinnejšie a účinnejšie. Amen.
„Tobiáš pochováva mŕtvych“od Salvatora Rosu (1615 – 1673)
Ecclesiasticus Cor Iesu Sacratissimum