O neexistujúcom zatykači na planetárnych arcilotrov. O nákupoch v nedeľu. O nesplatiteľných dlhoch. Aj o zákaze trestu smrti
Ako je dôležité vidieť si trocha aj ďalej od svojho nosa,keď ohlasujeme evanjelium
z r. 1962 od sv. Jána XXIII.
"V súčasnom stave vecí, v ktorom sa zdá, že ľudstvo vstupuje do nového poriadku, treba predovšetkým venovať pozornosť tajomným plánom Božej prozreteľnosti, ktoré sa uskutočnia v nasledujúcich časoch prostredníctvom činnosti ľudí, často presahujúc ich očakávania, a s múdrosťou nasmerujú všetko, dokonca aj ľudské protivenstvá, pre dobro Cirkvi.“
Je tu už jasný náznak Posledných čias. Kde je však exhortácia,
ktorá by dávala kresťanom apokalyptickú inštruktáž?
Je r. 2024 a prečo ešte nič také nie je!?
Prečo ale úplne nič o vláde antikrista,
ktorý sa o chvíľu zjaví na svetovej scéne.?!?.
Nie sme náhodou tiež obete manipulátorov?
206. To nám pripomína spoločenskú zodpovednosť spotrebiteľov. „Nakupovanie je vždy mravný, a nielen ekonomický úkon
Nakupovanie v nedeľu je vraj u katolíkov ťažký hriech. To nám sice oficiálne nabulikajú, ale mnohí to považujú za hriech ľahký a väčšina za dobrý skutok. Nejednota ako z bosoráckeho manuálu. Nikto z nich však vôbec neprotestuje pred shopingcentrami tak ako napr. pred potratovými klinikami. Čiže sme sa priznali ku tej poslednej verzii ako pravovernej.
Nikto z Vatikánu nenapomína politických lídrov, že oni dovoľujú aj v SR vykorisťovať zamestnancov po nedeliach celé desaťročia, korumpovať ich nedeľnými príplatkami, podporovať zbytočné nadzisky pracháčov. Neexistuje žiadna inštruktáž, ktoré povolania majú výnimku na prácu v nedeľu. Ak chcete príklad dokonalého chaosu aj medzi katolíkmi, tak v tomto bode to nájdete určite.
237. V nedeľu má účasť na Eucharistii osobitný význam. Tento deň, tak ako hebrejská sobota, je dňom ozdravenia vzťahov človeka s Bohom, so sebou samým, s druhými a so svetom. Nedeľa je dňom vzkriesenia, „prvým dňom“ nového stvorenia, ktorého prvotinou je Pánovo vzkriesené človečenstvo, zárukou konečnej premeny celej stvorenej reality. Okrem toho tento deň ohlasuje „večný odpočinok človeka v Bohu“. Kresťanská spiritualita tak spája hodnotu odpočinku a sviatku. Človek má tendenciu redukovať kontemplatívny odpočinok na oblasť toho, čo je sterilné a zbytočné, a zabúda, že tým odníma vykonávanému dielu to najdôležitejšie: jeho zmysel.
Vážna otázka znie: je ozaj urobenie si nákupu i práca v nedeľu ozaj ťažkým hriechom a urážkou Boha?
Berieme my Boha, ten sviatočný odpočinok , kresťanstvo aj veriacich vážne?
"Zhoda a jednota myslí je nevyhnutným základom tohto dokonalého súladu medzi ľuďmi, z ktorého prirodzeným výsledkom je zhoda vôle a podobnosť konania. Preto vo svojej božskej múdrosti ustanovil vo svojej Cirkvi jednotu viery; cnosť, ktorá je prvým zo zväzkov, ktoré spájajú človeka s Bohom, a odkiaľ dostávame meno veriacich – „jeden Pán, jedna viera, jeden krst“. To znamená, že ako je jeden Pán a jeden krst, tak by všetci kresťania bez výnimky mali mať iba jednu vieru."
Lev XIII. Satis Cognitum „O jednote Cirkvi“
Evangelii gaudium
49. Vyjdime, vyjdime všetkým ponúknuť život Ježiša Krista. Opakujem tu pre celú Cirkev to, čo som mnohokrát povedal kňazom a veriacim v Buenos Aires: je mi milšia „otlčená“ Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty. Nechcem takú Cirkev, ktorá robí všetko, aby si udržala centrálne postavenie, a nakoniec zostane zamotaná v spleti svojich mánií a procedúr. Ak nás niečo má sväto znepokojovať alebo trápiť naše svedomie, tak je to tá vec, že mnoho našich bratov žije bez sily, svetla a útechy priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktorá ich prijíma, bez horizontu zmyslu a života. Dúfam, že skôr než strach z urobenia chyby bude nás pobádať strach z uzatvorenia sa do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu; do predpisov, ktoré nás menia na neúprosných sudcov, do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných a Ježiš nám neustále opakuje: „Vy im dajte jesť!“ (Mk 6, 37).
Nie ekonómii vylúčenia
53. Ako príkaz „Nezabiješ!“ stanovuje jasnú hranicu, aby ochránil hodnotu ľudského života, tak aj my dnes musíme povedať „nie ekonómii vylúčenia a nerovnosti“. Takáto ekonómia zabíja. Nemožno dopustiť, že nikoho nezaujíma, keď od zimy zomrie starec, ktorý zostal na ulici, zatiaľ čo do správ sa dostane dvojbodový pokles na burze. To je vylúčenie. Nemožno viac tolerovať, že sa vyhadzuje jedlo, keď ľudia trpia od hladu. To je nerovnosť.
84. Radosť evanjelia nám nikto a nič nebude môcť vziať (porov. Jn 16, 22). Všetky zlá tohto sveta – aj tie, ktoré sa týkajú Cirkvi – nemôžu ospravedlniť zmenšenie nášho úsilia a nášho zápalu. Považujme ich za výzvy na rast. Okrem toho pohľad viery je schopný rozpoznať svetlo, ktoré šíri Duch Svätý uprostred temnoty – pamätajúc na to, že „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Naša viera má pred sebou výzvu vycítiť víno, na ktoré môže byť premenená voda, a objaviť zrno, ktoré rastie uprostred kúkoľa.
85. Jedným z najväčších pokušení potláčajúcich zápal a odvahu je pocit porazenosti, ktorý z nás robí nespokojných, skleslých pesimistov so zamračenou tvárou. Nik nemôže vyraziť do boja, ak už vopred neverí vo víťazstvo. Kto začína bez dôvery, ten už dopredu prehral polovicu bitky a navyše zakopáva svoje talenty. Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal svätému Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9). Kresťanský triumf je vždy krížom, ale krížom, ktorý je zároveň aj zástavou víťazstva, nesenou s bojovnou jemnosťou proti útokom zla. Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením času a toto pokušenie pochádza z egocentrickej a ustráchanej nedôverčivosti.
To, že tu bol 400 r. Index zakázaných kníh a ešte predtým sa odsúdil a napr. aj upálil sa autor, a nie jeho chybné vety, bolo Ježišom zakázané vytrhávanie kúkoľa. Že to mali na svedomí diletanti a nie duchovní pastieri sa prečo neučí v kostole aj na náboženstve?!
„Spes non confundit“
Znamenia nádeje
7. Okrem toho, že čerpáme nádej z Božej milosti, sme povolaní znovu ju objaviť v znameniach čias, ktoré nám Pán ponúka. Ako uvádza Druhý vatikánsky koncil, „povinnosťou Cirkvi je ustavične skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby vedela spôsobom primeraným každej generácii odpovedať na večné otázky človeka o zmysle terajšieho i budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu“. Preto je potrebné venovať pozornosť mnohým dobrám, ktoré sú vo svete prítomné, aby sme neupadli do pokušenia myslieť si, že nás premohlo zlo a násilie. Ale znamenia doby, ktoré ukrývajú vrúcnu túžbu ľudského srdca lačného po spásnej Božej prítomnosti, potrebujú byť premenené na znamenia nádeje.
9. Hľadieť do budúcnosti s nádejou znamená mať pohľad na život naplnený entuziazmom, ktorý možno odovzdávať ďalej. Žiaľ, musíme so smútkom konštatovať, že v mnohých situáciách takáto perspektíva chýba. Prvým dôsledkom je strata túžby odovzdávať život. Kvôli divokému životnému tempu, obavám z budúcnosti, nedostatku pracovných záruk a primeranej sociálnej ochrany a tiež sociálnym modelom, ktoré sa namiesto starostlivosti o vzťahy riadia honbou za ziskom, sme vo viacerých krajinách svedkami znepokojujúceho poklesu pôrodnosti.
Šwáby z Davosu otvorene kikiríkajú, že nás je príliš veľa, aj to, že nás je nutné vraj depopulovať. Cez násilnú pseudovakcináciu, plandémie, umelé proxyvojny, besné zdražovania, krádeže najlepších vynálezov, umelo rozbesnené počasie, prifarbovanie potravín, pašovanie ekonomických migrantov, sprejovanie ovzdušia inteligentným prachom, to oni už dávno páchajú. Za divného mlčania skorumpovaných vlád aj občanov. Vatikán sa tvári prečo, že o ničom nevie?!
10. Nech sa veriaci a osobitne pastieri, v každom kúte zeme stanú tlmočníkmi týchto požiadaviek a vytvoria jeden hlas, ktorý bude odvážne požadovať dôstojné podmienky pre uväznených, dodržiavanie ľudských práv a predovšetkým zrušenie trestu smrti, ktorý je v rozpore s kresťanskou vierou a ničí akúkoľvek nádej na odpustenie a obnovu.
Nie je predlžovanie pobytu vo väzbe a zákaz trestu smrti planým rozmaznávaním a nespravodlivosťou? V SR je vraj na doživotný trest odsúdených 40 občanov krivákov . Jedného mesačný pobyt tam nás všetkých vyjde nad 1200 euro. Na to pre sériových vrahov máme. A čo pre nezamestnaného z práce vyhodeného slušného občana, ktorému sa nedarí získať primeranú prácu, lebo sa mu ktosi pomstil, a dáva na neho iba negatívne referencie, tomu vyšlo na mesačnú žobračenku smiešnych pár euro?
Výška dávky v hmotnej núdzi je : 84,90 eura mesačne, ak ide o jednotlivca,; 161,40 eura mesačne, ak ide o jednotlivca s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi, ... Obludárium či aplikovaný legálny blázinec?
Výzvy k nádeji
16. Jubileum nám pripomína starodávne slová prorokov, že statky zeme nie sú určené pre pár privilegovaných, ale pre všetkých. Je potrebné, aby sa tí, ktorí majú bohatstvo, stali štedrými a spoznali tváre svojich bratov a sestier v núdzi. Mám na mysli najmä tých, ktorým chýba voda a jedlo: hlad je škandalóznou nákazou v tele nášho ľudstva a mal by pohnúť svedomím každého. Opäť vyzývam k tomu, aby sme „z peňazí, ktoré sa používajú na zbrane a ďalšie vojenské výdavky, vytvorili svetový fond na definitívne odstránenie hladu a na rozvoj najchudobnejších krajín, aby sa ich obyvatelia neutiekali k násilným alebo klamlivým riešeniam a neboli nútení opúšťať svoju krajinu, aby hľadali dôstojnejší život“
V súvislosti s jubilejným rokom by som chcel adresovať ďalšiu otvorenú výzvu: je určená najbohatším štátom, aby si uvedomili vážnosť mnohých prijatých rozhodnutí a rozhodli sa odpustiť dlhy krajinám, ktoré ich nikdy nemôžu splatiť. Skôr než o veľkorysosť ide o otázku spravodlivosti, dnes ešte viac zaťaženú novou formou nerovnosti, ktorú si uvedomujeme: „Existuje skutočný ,ekologický dlhʻ predovšetkým medzi Severom a Juhom, spojený s obchodnou nerovnováhou, ktorá má vplyv na životné prostredie, ako aj s neúmerným využívaním prírodných zdrojov, ku ktorému historicky dochádza v niektorých krajinách“[9]. Ako učí Sväté písmo, zem patrí Bohu a my všetci na nej bývame ako „cudzinci a prišelci“ (Lv 25, 23). Ak chceme skutočne pripraviť cestu pre mier vo svete, usilujme sa odstrániť vzdialené príčiny nespravodlivosti, vyrovnať nespravodlivé a nesplatiteľné dlhy a nasýtiť hladných.
Ale treba si aj všimnúť, že tých extrémnych psychopatov na vrchole pyramídy sa to desaťročia absolútne nedotýka.
Bez prerušenia sa dlhodobo rehocú aj Bohu aj celej planéte do ksichtu. Zošaleli na extrémny cynizmus z toľkého mamonu.
Ak sú tie vyše tri stovky biliónov už dávno nesplatiteľným dlhom, nebolo by dôstojné a správne vyzvať svetových lídrov na okamžitý zatykač tých, čo spravujú takto skrivodlivo arcichamtivo nastavený finančný antikristovský systém? Ponechať ich totiž mocou ožratých a peniazmi sfetovaných na slobode pri tej ich diabolskej hračke s číslami v utajenom počítači = odsúdenie 8. miliárd ľudí na antiľudské otroctvo...
Lebo všetky pekné rečičky sú iba zbytočným lamentovaním + už nedôstojným alibistickým obkecávaním + krytím tých najväčších zločincov v našich dejinách, ktorých zatratenie za tú neľudsko-diabolskú bezcitnosť, klamanie a vykrádanie ľudstva asi neminie