Svätý Alfonz Liguori - Márnosť sveta
1. Svet je márnosť
Staroveký filozof Aristippos sa raz plavil po mori. Stroskotal a stratil všetky svoje veci. Keď sa však dostal na breh, keďže bol veľmi známy pre svoju vedu, tamojší obyvatelia mu pomohli nájsť a obstarať si všetky veci, ktoré stratil. Potom napísal svojim priateľom do vlasti, aby sa z jeho príkladu naučili hľadať a získavať pre seba iba také dobro, ktoré sa nestráca pri stroskotaní. To isté nám odkazujú z druhého sveta naši príbuzní a priatelia, ktorí sú vo večnosti: Usilujte sa zaobstarať si v tomto živote iba také dobro, ktoré sa nestráca ani smrťou. Deň smrti sa nazýva aj dňom záhuby (Dt 32, 35), pretože v ten deň pozemské dobro, pocty, bohatstvá, rozkoše – všetko musí prestať. Preto hovorí sv. Ambróz, že ich nemôžeme nazývať svojim dobrom, keďže ho nemôžeme vziať so sebou na druhý svet. Iba čnosti nás sprevádzajú do druhého života. Veď čo osoží človekovi, hovorí Ježiš Kristus, keby aj celý svet získal (Mt 16, 26), keď pri smrti stratou duše stratíme všetko? Táto veľká životná zásada pre toľkých mladých ľudí bola motívom vstupu do kláštorov. Pre iných bola výzvou pre život na púšti, a koľkí mučeníci v nej našli silu obetovať život za Ježiša Krista!
S touto zásadou sv. Ignác z Loyoly priviedol k Bohu mnoho duší. A najmä krásnu dušu sv. Františka Xaverského, ktorý vtedy žil v Paríži a oddával sa svetským myšlienkam.
František, povedal mu jedného dňa svätec, mysli na to, že svet je zradný, že síce sľubuje, ale nedodržuje sľuby. Ba aj keby svet bol verný v tom, čo ti sľubuje, nikdy nedokáže uspokojiť tvoje srdce. Ale predpokladajme, že by ťa aj uspokojil. Ako dlho potrvá tvoje šťastie? Potrvá dlhšie ako tvoj život? A nakoniec čo si z toho odnesieš do večnosti? Je tam azda nejaký boháč, ktorý si so sebou vzal peniaze, alebo nejakého služobníka, aby ho tam obsluhoval, Je tam azda nejaký kráľ, ktorý by si bol so sebou priniesol čo len nitku zo svojho šarlátu pre svoju slávu? Pod vplyvom týchto slov sv. František zanechal svet, nasledoval sv. Ignáca a stal sa svätým. Márnosť, len márnosť (Kaz 12, 8), tak nazýval Šalamún všetky hodnoty tohto sveta, keď si bol prv neodoprel nijakú rozkoš, akú len možno nájsť na zemi, ako sám vyznal (Kaz 2, 10). Sestra Margita od sv. Anny, bosá karmelitka, dcéra, cisára Rudolfa II. hovorievala: „Načo sú v hodine smrti kráľovstvá?”
Ide o veľkú vec! Svätí sa trasú pri myšlienke na okamih, od ktorého závisí ich večná spása. Triasol sa P. Segneri, ktorý celý zdesený sa pýtal svojho spovedníka: „Čo poviete, otče, spasím sa?” Chvel sa aj sv. Ondrej Avellínsky a usedavo plakal, hovoriac: „Ktovie, či sa spasím?” Táto myšlienka rovnako trápila sv. Ľudovíta Bertranda a zhrozený v noci skákal z postele so slovami: „Ach, ktovie, či nebudem zatratený?” A hriešnici žijú v zatratení a spia, žartujú a smejú sa!
2. Svet klame
„V ruke Kanaánu je falošná váha” (Oz 12, 8). Musíme vážiť veci na vážkach Božích, nie na váhach sveta, ktoré klamú. Dobrá tohto sveta sú príliš úbohé, neuspokojujú dušu a skoro končia. „Dni rýchlejšie ako bežec mi utiekli a stratili sa, šťastie nezhliadli. Sťa člnok z tŕstia, tak sa iba prekĺzli…” (Jób 9, 25-26). Rýchle sa míňajú dni nášho života a rozkoše tohto sveta. Čo z nich nakoniec ostane? “Sťa člnok z tŕstia, tak sa iba prekĺzli. Lode nenechávajú za sebou ani stopu, kadiaľ prešli. „Ako loď, čo brázdi more rozvlnené, po ktorej, keď prešla, stopy nenájdeš, ani znaku po jej kormidle na vlnách” (Múdr 5, 10).
Opýtam sa boháčov, vzdelancov, kniežat a vládcov, čím sú teraz vo večnosti? Kam sa podela ich nádhera, rozkoše a veľkosť, z ktorých sa tešili na tejto zemi? Všetci odpovedia: „Nič, nič z nich neostalo.” „Človeče”, hovorí sv. Augustín, „ty sa pozeráš iba na to, čo tu druhý má? Pozeraj sa radšej na to, čo so sebou odnáša.” Ty sa pozeráš iba na majetky, ktoré ten boháč vlastní. Ale pozri sa, čo so sebou odnáša, keď umiera: Je to iba zapáchajúca mŕtvola a zdrapy odevu, ktoré sú určené na to, aby stleli. Keď veľkí tohto sveta zomrú, iba krátky čas sa o nich hovorí a potom zanikne aj ich pamiatka. „Ich meno si vyhladil navždy, naveky” (Ž 9, 6). A keď sa potom tí úbožiaci dostanú do pekla, nariekajú nad sebou a hovoria: „ Čo nám pomohla namyslenosť, čo nám osožilo imanie s vystatovaním? Pominulo sa toto všetko ako tieň ” (Mudr 5, 8-9). Načo nám bol náš prepych a naše bohatstvo, keď teraz sa všetko toto pominulo ako tieň a ostali nám iba muky, plač a večné zúfalstvo!?
„Synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavější ako synovia svetla” (Lk 16, 8). Je to veľká vec! Akí sú opatrní svetáci v pozemských záležitostiach, koľko námahy vynakladajú aby získali postavenie a veci, ktorým pripisujú hodnotu! Akú starostlivosť vynakladajú na to, aby si zachovali zdravie tela! Volia si najistejšie prostriedky, najlepšieho lekára, najlepšie lieky, najlepší vzduch. A keď ide o dušu, sú takí nedbanliví! Isté je, že zdravie, postavenie a všetky veci jedného dňa budú mať koniec. Ale duša, večnosť, nikdy neskončia. „Pozrime sa” -hovorí sv. Augustín – „aké námahy ľudia znášajú pre veci, ktoré hriešne milujú.”
Čo nevytrpí onen pomstivec, onen zlodej, onen nehanebník, aby uskutočnil svoj zlý zámer? A pre dobro duše nechcú nič znášať! Ó, Bože, ako vo svetle sviece, ktorá sa rozožne pri smrti, ako si vtedy, v čase triumfu pravdy, svetáci priznajú svoje bláznovstvo! Vtedy každý povie: „Kiež by som bol zanechal všetko a stal sa svätým!” Pápež Lev XI. pri smrti hovoril: „Keby som bol radšej vrátnikom v mojom kláštore, než pápežom.” Pápež Honorius III. podobne na smrteľnom lôžku povedal: „Kiežby som bol radšej ostal v kuchyni svojho kláštora a umýval riad!” Španielsky kráľ Filip II. pred smrťou si zavolal syna, rozhrnul svoj kráľovský šat, ukázal mu hruď, od červov celkom rozhlodanú. A potom mu povedal: „Princ, pozri, ako sa umiera a ako končí veľkosť sveta!” A potom zvolal: „Ó, kiež by som bol býval bratom laikom v nejakej reholi, a nie monarchom!” Súčasne si dal priviazať na krk povraz s dreveným krížom, dal posledné nariadenia pre prípad svojej smrti a povedal synovi: „Chcel som, syn môj, aby si bol prítomný pri tomto akte, aby si videl, ako sa svet napokon správa aj voči monarchom. Veď ich smrť je rovnaká ako smrť najväčších chudákov sveta.” Skrátka, kto lepšie žije, má lepšie miesto u Boha. Ten istý kráľovský syn, (Filip III.), keď umieral pomerne mladý, 42 ročný, povedal: „Moji poddaní, pri mojom pohrebe nerečnite o ničom inom, ako o divadle, ktoré teraz vidíte. Hovorte, len byť kráľom v hodine smrti je dobré iba na to, aby človek cítil väčšie trápenie, že ním bol!” A potom zvolal: „ó, keby som nebol býval kráľom, ale žil na púšti a slúžil Bohu, lebo teraz by som sa s väčšou dôverou predstavil pred súdnu stolicu Božiu a nebol by som v takom nebezpečenstve, že budem zatratený!” Ale načo slúžia takéto želania v okamihu smrti, ak len nie na väčšiu bolesť a zúfalstvo pre toho, kto v živote nemiloval Boha?! Preto hovorievala sv. Terézia: „Nemáme dbať iba na to, čo končí zároveň s koncom života. Pravý život žijeme vtedy, keď žijeme tak, aby sme sa nemuseli báť smrti.” Preto, ak chceme vedieť, čím sú dobrá tejto zeme, pozerajme sa na ne zo smrteľného lôžka a potom si povedzme: tieto pocty, tieto zábavy, tieto príjmy jedného dňa skončia: Preto treba dbať na to, aby sme sa stali svätými a bohatými na také dobrá, ktoré pôjdu s nami na večnosť a urobia nás navždy šťastnými.
3. Myslime na nebo
„… čas je krátky, aby napokon aj tí…. a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa” (IKor 7, 29.31). Čo iné je náš život na tomto svete ako divadelný výstup, ktorý sa pominie a skoro skončí. „Tvárnosť sveta sa už pomíňa.” Kornélius a Lapide hovorí: Svet je ako scéna. Jedno pokolenie odchádza, druhé prichádza. Kto hrá kráľa, neodnesie si so sebou purpur. Povedz mi, palác, dom, koľko pánov si mal? Keď sa skončí divadlo, ten, kto hral úlohu kráľa, už nie je kráľom, pán už nie je pánom. Teraz mám tento dom, túto vilu, ale príde smrť a jej vlastníkmi budú iní.
„Keď príde zlo, zabúdame aj na veľké slasti” (Sir 11, 29). Smutná hodinka smrti dá zabudnúť a urobí koniec všetkej veľkosti, vznešenosti a prepychu sveta. Poľský kráľ Kazimír II. zomrel pri hostine, keď stoloval so svojimi veľmožmi a približoval času k ústam, aby sa napil. Tak sa skončila preňho scéna života. Cisár Celzus bol sedem dní po svojom zvolení zavraždený, a tým sa skončilo preňho divadlo života. Český kráľ Ladislav, sedemnásťročný mladík, čakal na svoju snúbenicu, dcéru francúzskeho kráľa. A keď sa už pripravovali veľké slávnosti, jedného rána ho prepadli veľké bolesti a zomrel. Ihneď poslali rýchlych kuriérov upovedomiť snúbenicu, aby sa vrátila do Francúzska, pretože pre Ladislava už sa skončila scéna života. Myšlienka na márnosť sveta priviedla sv. Františka Borgiaša, ktorého sme už spomínali, pri pohľade na mŕtvolu cisárovny Izabely (zomrela uprostred nádhery v kvete mladosti) k rozhodnutiu, aby sa celý daroval Bohu. Povzdychol si: „Tak teda končí nádhera a koruny tohto sveta? Ja preto chcem odo dneška slúžiť Pánovi, ktorý mi nemôže zomrieť.”
Snažme sa žiť tak, aby nám pri smrti nepovedali to, čo povedal Boh bláznovi z Evanjelia: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil čie bude?” (Lk 12, 20). Preto sv. Lukáš uzatvára: „Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý” (Lk 12, 21). A potom hovorí Pán: „V nebi si zhromažďujte poklady, tam ich neničí ani mol, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a neukradnú” (Mt 6, 20). Preto sa usilujte získať si veľký poklad božskej lásky. „ Čo má boháč, ak nemá lásku? Čo nemá chudák, ak má lásku?”, pýta sa sv. Augustín. Keď voľakto má všetky bohatstvá, ale nemá Boha, je najúbohejší človek na svete. Ale chudák, ktorý má Boha, má všetko. A ktože má Boha? Ten, čo ho miluje: „A kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom” (1 Jn, 4, 16).